Two lives. Two days. Two years. One end... ♥

-Za chyby v texte sa vo pred ospravedlňujem. Uvedomujem si, že som tento článok písala dva mesiace no po prečítaní si určite uvedomíte, že na opravovanie chýb som náladu nemala.

Usmievam sa. Žijem. Každý deň vstávam s úsmevom a zaspávam zo slzami. Som dievča, ktoré toho v živote stratilo neúrekom. No aj cez to ma vždy zlomí tá istá spomienka. Ten istý moment. Tá istá skladba.. Ten pocit prázdnoty...
Stále si jasne pamätám na to, ako som sedela na posteli s notebookom na kolenách a sledovala som konverzáciu s pár ľuďmi. Počúvala som pesničky, keď ma zaujala správa od osoby s ktorou som si pred tým takmer vôbec nepísala. "Maťo zomrel a Kika je vraj v nemocnici, vieš o tom? :O :(" Na prvý pohľad "obyčajná" veta, ktorá spôsoby, že vaše dlane sú chladné, no aj cez to spotené. Rozšíria sa vám oči a cítite, ako vám naskakujú zimomriavky. Je to pocit, ktorý neviete zahnať. Nemo som sa dívala na vetu, ktorá mi stále blikala na obrazovke, no na výraze mojej tvári som nedávala nič poznať. Ako by istá časť zo mňa žila v myšlienke, že je to žart. Že niekto má "úchvatne vtipnú" chvíľku. Odpísala som jednoduché "Kto? Kedy?". Ako by som sa tvárila, že neviem o kom je reč. Vedela som to. Ten pocit, ktorý ma zachvátil, pretože na to dievča som čakala zo zapnutým skype-om a ono sa stále neprihlásilo. Pol hodina. Tak dlhú dobu som čakala a nič. S miernym strachom, ktorý zrazu pohltil moje telo sa moje myšlienky presunuli na stranu, čo ak to je pravda? Čo ak sa to skutočne deje? "Tvoja spolužiačka bojuje o život? Ten jej chalan, on zomrel?" Prelomil ticho, ktoré vládlo v izbe môj brat. Vtedy som pocítila to hnusné bodnutie pri srdci.. Ako keby sa celý môj svet zrazu zrútil. S úplným v kŕčom som potichu odpovedala "Viem", a hneď som začala zisťovať informácie. Bola to pravda, podľa článku, ktorý som našla...
"Mami? Bude všetko v poriadku, však?" Bola veta, ktorú som sa spýtala, keď som otvorila dvere na spálni. Nechápavý pohľad mojej mami spôsobil, že moje telo sa úplne roztriaslo. "Však to nie je pravda? Však Kika nie je v nemocnici a Maťo nezomrel?" Nevedela o tom, nevedela vôbec o kom hovorím. Pomaly som jej to vysvetľovala a pritom som sa snažila zatlačiť slzy a zahnať guču v hrdle. Vrátila som sa späť. Ľahla som si a snažila som sa rýchlo zaspať, ako by som dúfala v to, že keď sa prebudím, bude svietiť slnko, hrať hudba a ona stáť pred mojou bránou s tým, či nejdem von. Slabé podanie pod rebrami, tri hodiny ráno a tieň pri okne, ktorý sa odrážal na skrini. Tieto veci ma presvedčili o úplnej pravde. Neverila som na duchov, rozlúčky či rôzne veci.. No táto vec mi otvorila oči.
8 zmeškaných hovorov, znepokojujúce ticho a prázdny dom. Akoby mi dávali priestor. Priestor k čomu?! Bez záujmu som odhodila mobil, zobrala notebook a presunula som sa do izby, hneď vedľa tej bratovej, kde bol s jeho dievčaťom. Skype.. Jediná vec, na ktorú som sa zmohla. "Ako je na tom? Je v pohode?" Zo zatajeným dychom som stlačila odoslať a napäto som sledovala "ceruzku", ktorá naznačovala, že druhá osoba píše. "Kikuš.. ona to nezvládla.." Tá správa, ten moment.. keď sa mi celý život zrútil.. S rýchlim zavretím notebooku som sa rozbehla do kúpeľni kde som sa rozsypala.. rozplakala.. Prišla za mnou babka. Proste sa posadila, zo slzami v očiach na mňa hľadela.. Ako by chápala každú moju slzu, ktorá sa spája s nejakou spomienkou. Zrazu sa mi zdalo, že sa všetko okolo mňa zrýchľuje, no pritom čas stojí na tom istom mieste. Ako by čas zamrzol na mieste a pritom sa všetko okolo mňa v rýchlosti rozpadalo. Moju myseľ som dokázala prebrať do krutej skutočnosti až keď som pocítila rôzne pári oči upriamené na moje telo. Každý na mňa pozeral, prihováral sa mi a snažil sa ma upokojiť. Ako?! Ako sa dá upokojiť keď zo dňa na deň stratíte niekoho koho poznáte tak dlhú dobu.. Ako.. Nedokázala som to. V ten deň som nedokázala absolútne nič okrem nemého dívania sa na obrazovku, na ktorej boli jej fotky a počúvania pesničiek.. Bolo to tak.. neuveriteľné, neopísateľné, bolestivé..  Dva dni. Takú dobu som mala na to aby som sa upravila, obliekla sa, premenila si knihy a s myšlienkami pri nej som vykročila na ulicu vedúcu do školy a tým pádom k miestu kde sa to stalo.. Pamätám si, ako som po ceste stretla spolužiačku.. Po celý čas som zaháňala slzy a dívala som sa pred seba, kedy sa tam objaví celá skupina a pôjdeme do školy. No bolo to inak. Stála tak len ona. Chytila ma za ruku, pozrela sa mi do očí a spýtala sa ma: "Kikuš? Však nezomrela? Povedz mi, že nie.. Ona nemohla.. Nie teraz.." Rozplakala som sa. Hneď pri pohľade do jej očí, ktoré boli ponorené do sĺz. Nezmohla som sa na vydaniu hlasu. Len som pokrútila hlavou a vykročila pred seba. Všade ticho. Ako by svet chápal našu situáciu. Ako keby vtáky na strome chápali, že čvirikanie je nevhodné, ako by nebo chápalo, že slnko sa dnes nehodí.. Ako by všetko upadlo do nepoznania.. Dva kríže, desiatky kvetov a neúrekom ľudí. Všetci. Úplne všetci sme sa tam postavili, rukami sme prešli po krížoch a zapálili sme červeno biele sviečky. Roztrasene sme sa všetci na seba pozerali, silno sa objímali a pre dýchavali vec, ktorá sa nám práve stala. Nastal čas. Čas na to ísť okolo toho miesta a vkročiť do hnedej brány, za ktorou sa črtala modrá škola. Všetci sme zastali a hlavu sme zdvihli na školu kde bola zavesená čierna vlajka znázorňujúca, že sme o nich prišli. Už navždy. Po schodoch do triedy som kráčala ťažko. Až príliš ťažko. Učiteľka stojaca pri jej lavici, ktorá bola obklopená sviečkami, jej fotkou a čierno zelenou stužkou. Dievčatá, ktoré vystrašene stáli pri nástenke a prechádzali  zrakom po jej lavici a chlapci, ktorý plakali. To sú veci, ktoré som si všimla automaticky. Spomienky.. len na to sme sa zmohli počas začiatku prvej hodiny. Náboženstva. Napísali sme jej list. A ona.. sa pýtala kto ho prečíta. Začala ho čítať kamarátka.., no nedala to.. ako nikto... Celý deň prebehol rovnako.. Utrápene, v tých najhorších myšlienkach.. v slzách a bolesti.. Všetky dni boli vlastne rovnaké.. až na jeden.. ten deň jej pohrebu... Opäť sme všetci boli bez nálady, bez úsmevu.. vlastne.. trvalo strašne dlho kým sme sa dokázali zasmiať a keď sme to spravili, hneď sme sa rozplakali. Bolo to niečo ako.. výčitky za niečo, za čo nemôžeme.. Jedna bývala triedna si čítala list. Potom ho položila na katedru.. a rozplakala sa. Nevedela som čo robiť, proste som sa zosypala.. začali sme u objímať, vlastne objímali sme sa celá trieda.. tak neskutočne silno ako by sme nechceli stratiť ďalšieho, ako keby sa vidíme posledný krát.. ako keby má o chvíľku všetko skončiť... Všimla si, čo to s nami spravilo. Mala na sebe čisto nové topánky so skutočne veľkými opätkami a vonku pred tým pršalo. No ona.. ona nás zobrala na školský dvor, prinútila nás usmiať sa a začala hrať s nami schovávačky. Proste.. to robila pre nás.. A ja som za tento moment.. vážne rada.. pretože nám ukázala, že si nás váži, že nás ma rada a nezáleží jej na tom, čo je pre to potrebné urobiť, ona to proste spravila.. Teraz vonku prší a ja sa pozerám von oknom a spomínam na tento deň opäť zo slzami, pretože mi veľa toho zobral no aj veľa dal. Druhý deň bol pohreb. Bolo vážne ťažké stáť v kostole plnom ľudí, sledovať všetky tváre a počúvať ich mená , pri ktorých sa ma zmohol plač.. Myslím, že najťažšie na tom bolo... niesť stužku. Jeden z najlepších kamarátov niesol vankúšik a ja jednu o štyroch stužiek. Bola som úplne vpredu, keď pred nás položili truhlu.. Držala som sa vážne dobre kým som sa nepozrela pred seba.. na jej rodinu, rodičov, ktorý jej dali lásku a život... sestry, ktoré ju do posledného výdychu chránili.. babku, ktorá jej robila nervy, pretože ju ľúbila a chcela pre ňu to najlepšie.. Na všetkých tých ľudí, ktorý plakali a zo strachom sledovali incident, ktorý sa im odohrával pred očami.. Bolo to ťažké.. ťažké stáť tam a sledovať to.. zažívať to s pocitom, že odchádza... už navždy, že od teraz na mňa nebude pozerať s veľkými modrými očami ale bude sa na mňa dívať s nebíčka, že už nebude rozdávať jej pozitívny úsmev ale len lúče slnka.. Že už mi nebude radiť.. ale vkladať mi správe slová pri pohľade na hviezdy...

Od toho dňa.. prešli dnes dva roky.. a ja si pamätám každé slovo, každý skutok.. všetko. Spomínam si na jej hlások, na jej úsmev a očká... na jej vlasy, ktoré rada nosila rozpustené, na všetky náramky, na ktoré nedala dopustiť.. na jej rady.. proste na ŇU.. Je to ťažké.. Je strašné ťažké stratiť niekoho, kto vám nedal nič a pritom tak veľa.. Áno.. to dievča, ktoré si Ty videl/a v televízií som ja poznala osobne. To čomu si Ty hovoril/a, že je to hrozné som ja hovorila, že to je môj koniec.. Viem, že ma nikdy nebude počuť. Nikdy s ňou nebudem hovoriť a ani si toto neprečíta.. No ľúbim ju a viem, že tam hore je najlepších Anjelom. Že sa má fajn, že ju nič nebolí a.. že na ňu nikdy nezabudnem.. Bola skvelým dievčaťom a mojom srdci ním ostatne už navždy.. Každý sa hľadá vzory v spevákoch, hercoch a tak rôzne.., no mojím vzorom je ona. Pretože mi dokázala, že som výnimočná, že mám na všetko po čom túžim. Že raz príde chlapec, ktorý ma bude ľúbiť pretože som.. Že som jedna z miliónov.. no som to ja.. Zlato.. ľúbim ťa.. neskutočne a nech sa deje čokoľvek počkaj ma tam hore.. pretože raz sa tam stretneme a toto Ti poviem osobne!

- Články z tých dni: Prvý článok.  Druhý článok. Tretí článok. Na google nájdete aj ostatné, pokiaľ si tam zadáte "Tragická nehoda v Sľažanoch."
- Pesnička použitá na jej pohrebe: Spomínam si na túto.
- Videa, ktoré boli pre ňu zhotovené a pridané na youtube: Prvé video.  Druhé video.  Tretie video.  Zdá sa mi, že sú ešte nejaké ale netuším, kto ich má na akom kanály.
- Sú pre nich spravené aj hodinové, pol hodinové filmy ale bohužiaľ nie sú nikdy zverejnené. Mám ich dané len v počítači.
-Maťo sa venoval aj hudbe preto tu máte jedno z jeho tvorby. Pesnička bola venovaná Kike: Kuďo.