pondelok 8. júla 2013

Dark Girl 1.

Kašlem tento systém! :D Jop, som neskutočný idiot a preto idem písať dva príbehy naraz! ;3 Chiara ak teraz zdrhneš teš sa na tábor! :D neprežiješ zlatko! :DD

„Malá naivná štetka!  Čo si nerozumela na tom že pokiaľ chceš vreckové budeš plniť každé jedno moje želanie?!“ S nenávisťou v očiach na mňa zvrieskol  „otec“ zatiaľ čo jeho pevná ruka zvierala moje hrdlo a druhou mi hladil odhalenú pokožku na bruchu.
„Prepáč  ja.. nevládzem ďalej..“ Potichu som šepla kvôli nedostatku dychu ktorý sa mi každou sekundou strácal z pľúc.
„Vypadni!“ Opäť na mňa zvrieskol no tento krát som jeho mocnú ruku pocítila na líci. Štipľavá bolesť ktorá moje líce v sekunde sfarbila na červeno mi do očí nahrnula stovky drobných sĺz. S tackavou chôdzou som odišla zo spálne a zanechávajúc za sebou mokré kvapky z ešte stále mokrých končekov vlasov som sa zastavila pár krokov od dverí do mojej izby. S hlbokým nádychom a aspoň miernou myšlienkou na niečo iné než na pohľad na môjho nevlastného brata ktorý sa na mňa slizko usmieval som zo vztýčenou hlavou vkročila do izby a rýchlim potočením kľúčika v zámke som sa opatrne šuchla po dverách na studenú dlážku.
„Otvor tie prekliate dvere !“ Ozval sa spoza dverí mamin hlas a neskutočný rachot vyvolaní hlasným búchaním na dvere, a hádkou medzi ňou, a mojim skvelým „bratom“.  S neskutočnými nervami ktoré sa v mojom tele tak povediac bili zo strachom som zo slzami v očiach otvorila skriňu a vybrala som z nej malý batoh do ktorého som nahádzala v rýchlosti nejaké veci a s posledným výdychom v tomto pekelnom dome som cez malý konár ktorý viedol k môjmu oknu zliezla dole, na pevnú mäkkú zem čerstvo pokosenej trávy.

„Ty si nie je normálna! Vieš si predstaviť čo ti spravia keď to zistia?!“ S tichým a naštvaným hlasom na mňa vybehla Rebeka zatiaľ čo si ma premeriavala pohľadom.
„Nedokážem tam už dlhšie zostať, tak čo pomôžeš mi?“
„Je to totálna kravina. Vieš čo? Otec má jednu malú chatku, môžem ti ju na pár dni požičať.“
„Ďakujem! Prosím ale čo najrýchlejšie.“
„Fajn, obujem sa idem.“ Potichu šepla a privrela dvere zatiaľ čo mojim telom prebehol prúd horúceho potu.
„Tak, už len pár krokov a sme tam.“ Prehovorila po pár minútach ticha Rebeka a vážne sa na mňa pozrela. Môj pohľad zrazu padol na jej postavu ktorá bez pohybu stála na okraji cesty a vyplašene sa pozerala na biele svetla z prichádzajúceho auta. Silný rachot a jej tichý výkrik ktorý sa mi ozval v ušiach mi moje hrdlo zúžil a nedokázala som vydať ani drobný kúsok hlásku. Zo slzami v očiach som sa dívala na jej telo ktoré sa na mňa pozeralo s bezmocným pohľadom zatiaľ čo zvuk pískajúcich kolies sa šíril v pozadí.
„Niééé!..“ Zvrieskla som s celých pľúc keď som nabrala potrebné množstvo kyslíku a jej teplá krv sa dotkla mojej studenej pokožky. S oblečením ktoré sa mi od jej krvi postupne napĺňalo som sa odtiahla o krok dozadu a s roztraseným telom som si priložila ruku na líce..

„Cigaretu?“ Vyrušil ma s môjho opäť nemého spomínania Katien hlas.
„Uhm. Ešte stále je to vnútri také divoké?“
„Prosím ťa, poznáš to nakričí si a potom ťa opäť pošle do práce.“
„Dokonalá práca, čo povieš na to že sa dáme dnes dole? Pozývam.“
„Rada by som zlatko ale mám na teba jednu malú prosbu ktorá vlastne súvisí aj s tým prečo nemôžem.“
„Počúvam.“
„Zobrala by si dnes za mňa službu? Potrebujem si vybaviť nejaké veci ohľadom bývania lebo tam nastali problémy. Nejaká partia chalanov  vybavila ako narodeninový darček pre ich kamaráta tanec a nemám tam koho poslať za seba.“
„Pohode, aj tak už nič nemám.“
„Ďakujem! Máš to u mňa, inak čo s tým bývaním?“
„Ktorým? Rozišli sme sa, vyhodil ma takže pokiaľ viem bývanie nemám. Pokúsim sa nejako prekĺznuť cez strážnikov a prespať tu..“
„To je mi ľúto.“
„Nemá čo. Takto to bude lepšie a aspoň som si uvedomila podstatné veci. Už nikdy nebudem naivne veriť ľudom, pokiaľ si nezískajú moju dôveru môžu sa akurát tak pozerať..“ S vážnym pohľadom som sa zadívala na malú mláčku dažďovej vody  ktorá v sebe mala niečo tajomné. Odraz zapadajúceho slnka ktorý do nej priamo žiaril v nej vytváral tiene okolitého sveta a akúsi temnotu. Jemný teplý vánok spojený s chladným pofukovaním vetríka mi slabo udrel do tváre a aróma s cigariet mi postupne napĺňala pľúca. S rýchlim pohybom som skrčila ohorok s cigarety o sivý betón a zahodila som ho niekam do trávy ktorá sa črtala v diaľke. S lenivým postavením s chladných dláždených schodov som sa oprela o železné zábradlie a slabo som sa usmiala na Katie ktorá sa na mňa pozerala pričom sa opäť strácala medzi dverami ktoré rozdeľovali  vonkajšiu časť s malým klubom...

No a čo že je to psycho, o ničom a debilné? -,- :D Môj blog! :D Moje články! :DD Aj tak by ste ma potešili keby dáte komentár! :DDD :3

2 komentáre:

  1. zaujímavé... jednoznačne ;) teším sa na druhú časť :3 ♥ a nie je to debilné, ani nudné ani nič podobné, zlatík :) je to super :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. hmm :D prvu cast som precitala no neslubujem ze budem citat aj dalsie :3 :DDD ale je to dost zaujiimave :3 mozno predca len budem citat dalej :3 Chiara

    OdpovedaťOdstrániť

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...