Sweet Bad Girl 32.

Poznáte ten moment keď si zapnete ráno FB a nájdete tam nové animácie s 1D a vy proste pochopíte že ich tak neskutočne milujete? ;33 inak baby viete na čo som prišla? :D ja aj pri pozeraní filmu alebo keď zaspávam myslím na to ako napíšem novú časť! :D ja nedokážem čakať do 19:00 musím ju ísť napísať! :D inak vyzerám ako tehotná :DDDD viete čo je tá kravina na zohrievanie brucha? :D ja to volám semafor :D a mi máme také oné taký tvar čudný :D (musím kúpiť predsa originálny kúsok!) :D :D a ono to vyzerá ako keby som bola tehotná :DDD (Y) Pane bože toto nie je možné! :3 mne sekol celý Pc   a vypol sa mi ja už nervy lebo som si to neuložila a mne sa zapne počítač a ono to tu je celé! ooch ;33 inak neuveríte! :D táto časť je dlhšia!! :D oooo! :D prosím komentáre! :D ja som sa snažila!! :D 

"Pripravená?"
"pripravená, na toto sme predsa čakali celú večnosť. formálne oblečenie alebo šaty?"
"zober si nejaké šaty musíme predsa urobiť dojem."
"idem na to, oh a Clara? kde sa máme stretnúť?"
"o pol deviatej v malej kaviarni v centre Londýna určite to tam nájdeš vedľa sú obchody."
"som strašne zvedavá kto bude náš manažér."
"dúfam že nejaký sexy mladý chlap"
"a ja som si myslela že medzi tebou a Harrym to začína iskriť."
"nie len ty, ani si nevieš predstaviť akými hlúpymi trikmi sa mu to snažím naznačiť."
"prosím ťa, chalanom keby aj zahučíš že ich miluješ tak ony si budú myslieť že je to len nejaká hra."
"čo ak sa mu nepáčim?"
"zlatko chalan ktorému sa ty nepáčiš musí byť maximálne retardovaný. uvidíš že on sa spamätá veď ešte pred nedávnom prášil každú druhú."
"tak to si mi perfektne zdvihla náladu. padaj sme pripraviť o pätnásť minúta tam musíme byť." zasmiala sa presunula sa do obývačky. je naozaj zvláštny pocit byť po dlhej dobe vo svojom hotelovom byte. zo skrini som vylovila jedny jednoduché šaty ktoré boli na vrchu čierne s kvietkovanou sukňou. doplnila som to zopár doplnkami a do kabelky som si nahádzala nejaké veci. o pätnásť minút sme s úsmevom na tvári všetci vstúpili do malej kaviarni k pomerne veľkému boxu pri stene a posadili sa pri stredne starého muža.
"Ahojte, vy budete asi skupina Dream Dance však?"
"áno a vy ste?"
"Som Conor a prosím tikajte mi. takže podľa toho čo som sa dozvedel vyhrali ste tanečnú súťaž a od teraz som váš nový manažér. takže na začiatok mohli by ste sa mi predstaviť?"
"Takže ja som Tracy, toto je Clara, Jeanne, Thérése, Sophie, Alain, Thomas a Victor."
"dobre takže decká dohodneme si ešte nejaké dôležité veci. prvá je kde bývate?"
"v hoteli, jedna spálňa, obývačka kuchyňa, kúpeľne spojená s WC prečo?"
"toto budeme musieť zmeniť. bolo by dobre keby ste bývali všetci spolu takže najlepší nápad by bol aby ste sa odhlásili s hotela a kúpili si nejaký menší dom alebo menšiu vilu niekde v Londýne."
"myslím že keby spojíme svoje úspory tak by nám to na nejakú menšiu vilu vystalo."
"dobre, takže jeden problém máme vyriešený. druhý je tento vždy keď vám poviem že máme tréning tak tam prídete všetci bez ohľadu na to či vás bolí hlava s vašich bujarých večeroch alebo či máte rozrobené niečo jasné?"
"jasné." odpovedali sme zborovo a upreli pohľad na Conora a jeho ďalšiu požiadavku.
"ďalej, keďže ste vyhrali tú súťaž tak bude potrebné spraviť nejaké rozhovori v rádiu, televízií aby ste sa zvyditelnili a dali o sebe vedieť. pokiaľ pôjde všetko v najlepšom poriadku tak koncom tohto roku budete mať aj svoje prvé turné. síce nebude mať nejaké obrovské turné s miliónmi fanúšikov ako napríklad nejaké známe spevácke/ tanečné skupiny ale niekoľko stoviek určite áno."
"fajn, to znie veľmi dobre. oh a Conor? kedy budeme mať rozhovory?"
"zajtra vám začne prvý rozhovor v jednej televíznej show, pozajtra by ste mali byť v jednom významnom rádiu a na konci týždňa by ste mali letieť do New Yorku."
"to rádiu a televíziu chápem ale prečo New York?! na ako dlho?!"
"v New Yorku budete mať malý koncert aby ste získali nejakých fanúšikov a zdržíme  sa tam maximálne týždeň viac nie."
"ahá, takže o štyri dni letíme do New Yorku?! Conor poznáme sa nejakých pätnásť minút a touto informáciou si mi nie je o nič viac sympatický"
"pokoj Tracy, všetko dopadne dobre to by malo byť všetko. oh teda až na jednu vec! dievčatá podľa informácií ktoré som o vás získal vás musím požiadať aby ste sa rozišli zo svojimi partnermi, na scéne ste úplní nováčikovia a nemôžete sa predsa zahadzovať s nejakými chlapcami dôležitá je práca."
"teraz žartuješ však?! ak si myslíš že sa vzdám Zayna o ktorého som mimochodom  prišla práve kvôli takýmto manažérom tak v tom prípade odchádzam!"
"tak aspoň prestaň robiť problémy s Perrie, nestojí ti za. oh, a posnažte sa kúpiť si ten dom ešte v prebehu dnešku, zdá sa mi že jeden sa predáva na ulici kde majú dom aj chalani to vám bude určite vyhovovať. vidíme sa zajtra pred štúdiom televízie." odpovedal s neutrálnym výrazov v tvári a na stôl hodil nejaké peniaze za kávu. po pár nechápavých pohľadoch ktoré sme na seba s Clarou hodili sme si si stopli taxík a namierili si to priamo za majiteľom malej vili. po pár dohodách a návrhoch sme sa nakoniec dohodli na slušne sume a po pár podpisoch a po menšom vybavovaní sme sa ešte dnes mohli nasťahovať. s vonku vyzeral byť malí ale vnútri to bol presný opak. obrovské izby, priestorná obývačka spojená s kuchyňou a jedálňou. na hornou poschodí boli štyri izby spojené s vlastnou kúpeľňou a malým WC. jediné dvere ktoré ma s celého domu lákali najviac boli na konci chodby na hornom poschodí. po otvorené mi do očí bila veľká biela postel s ružovo-čiernymi obliečkami. nad posteľou bol obrovský obraz hviezd s nočným mesiacom. na ľavo  bol veľký balkón s nádherným výhľadom, vedľa neho stal stolík s počítačom a dverami. na pravo bola kúpeľňa s WC a vo dverách ktoré ma zo všetkého lákali najviac bola obrovský priestorný šatník. síce jediné veci ktoré tu boli zariadené sú spálne, obývačka a kuchyňa vyzeralo to tu jedným slovom fenomenálne. s otvorenými ústami som sledovala každý jeden detail v tomto dome ktorý ma čím ďalej tým viac ohromoval.
"myslím že do tvojej novej šatne budeš potrebovať nové kúsky."
"Zayn! pane bože čo tu robíš?"
"nový susedia sú proste neuveriteľne hlučný."
"lebo vy ste tí najtichší ľudia v Lodnýne" zo smiechom som mu to odplatila a omotala mu ruky okolo krku. s úsmevom na tvári som mu hľadela do očí a jemne ho hladkala na krku.
"prestaň s tým inak sa k tým nákupom nedostaneme."
"blázniš? ja odmietam ísť na nákupy stačí mi že tvoje fanúšičky ma nenávidia už len preto že som tá ktorá ťa donútila podvádzať Perrie. nepotrebujem aby si mysleli že ťa využívam pre úbohé šaty."
"je pravda že fanúšičky milujem a snažím sa ich podporovať ale myslím že je moja vec komu budem kupovať šaty a koho budem milovať skutočne."
"Zayn, si sladký a pozorný ale myslím že šaty si dokážem kúpiť ešte sama až tak zle na tom nie som."
"ale nákupy milujem viac než ty takže prestaň rečniť a bež si nastúpiť do auta."
"povedala som ti už niekedy že si najväčší retard na svete?"
"zdá sa mi že si mi to povedala už veľa krát, nastúpiť si už?"
"čo ak chcem ísť peši?"
"myslím že v týchto topánkach neprejdeš ani jeden obchod a nie to celý Londýn." poznamenal zo smiechom a ja som len s urazenou tvárou nastúpila do auta. po tichej jazde sme konečne zastavili pri nejakom obchode kde sme vybrali nejaké šaty. po pár ďalších nepotrebných nákupoch topánok, šiat, kabeliek, šálov a doplnkov sa konečne rozhodol že môžem ísť domou. s tisíckami tašiek som sa dotrepala do mojej izby a začala vybaľovať. po nekonečných hodinách ktoré mi spríjemnil Zayn s jeho napomínaním že ružová a zelená sa pri seba nehodia som konečne s nervami zavesila posledný kúsok a unavene som sa hodila na postel.
"Malik si príšerný pomocník pri ukladaní veci vieš o tom?"
"povedala si mi to najmenej dvadsať krát. Tracy? niečo pre teba mám."
"pokiaľ je to ďalšia viac kvôli ktorej sa budem musieť postaviť s postele tak na to zabúdaj."
"nie, otvor to." s úsmevom na tvári mi do rúk podal malú modrú škatuľku zo sivou mašličkou. s nechápavým pohľadom sa pozerala raz na ňu a raz na neho. po pár minútach nemého pozerania som ju konečne otvorila a v mojich očiach sa opäť zjavili slzy.
                                                             
                                   Leto- Tábor 2004 (prvý tábor na ktorom sa stretli)
Pukajúce drevo a malý pramienok ohňa ktorý sa odrážal v mojich zaslzavených očiach. To bol deň deň kedy som sa dostala do tábora na príkaz mojich rodičov kvôli správaniu. každé normálne dvanásť ročné dievča si na tábore užíva skvelé počasie, spoločnosť a voľnosť ktorú doma inak veľmi nedostáva. už od malého dievčaťa som bola iná. nie len mojím správaním ale celkovým ja. moje pokusy o tanec ktoré skončili smiechom od ostatným netalentovaných idiotov v tábore. pri tejto spomienke mi po líci stekali ďalšie slzy. zo zadu som počula slabé odkašlanie a sladký hlas ktorý mi znel v ušiach. 
"smiem si prisadnúť?"
"Nie!" nahnevane som odvrkla a posadila sa o kúsok ďalej. aj vďaka môjmu hlúpemu Nie pri ktorom som chcela s celého srdca vykríknuť áno som znova bola to dievča ktoré len hrá zlú ktorá chce trieť sama. jeho tieň ktorý sa v ohni odrážal priamo pri mojich nohách som sledovala až kým som nepocítila jeho teplo vedľa mňa. pomaly som zdvihla hlavu a zahladila sa do dokonalých hnedých oči ktoré ma paralyzovali každým žmurknutím viac a viac. 
"Som Zayn a ty?"
"Tracy.."
"vidiel som ťa tancovať, nevšímaj si ich tancuješ dokonalo!"
"aj tak to nikam nevedie, nemám na to stať sa slávnou a byť niečim viac než tí úbožiaci vnútri."
"tiež si to myslím.. teda nie to že nemáš na to! ale to že môj sen sa tiež nevyplní."
"aj ty chceš tancovať?" poznamenala som s malým náznakom úsmevu cez slzy ktoré mi ochotne utrel. 
"nie, chcel by som spievať ale som strašne uzavreté dieťa. vlastne si jediná s ktorou som sa na tomto tábore rozprával."
"Zayn? zaspieval by si mi niečo?"
"ale nebudeš sa smiať ako ty ostatný idioti?"
"nebudem, prisahám!" s úsmevom na tvári som sa na neho zadívala a počúvala jeho dokonalý tichí spev. bol perfektný, dokonalý úžastný. s otvorenými ústami a lesklými očami som sledovala každý jeho pohyb tvári. 
"si perfektný! musíš byť spevák, utratím tisícky peňazí len aby som prišla na tvoj koncert!"
"len pokiaľ tam budeš so mnou a budeš tancovať!"
"myslím že budem len to dievča v dave tvojich fanúšičiek."
"si strašne zlaté dievča vieš o tom?"
"nie, som zákerné a zlé dievča takže ak nebudeš spevák budem ťa každý deň týrať!" poznamenala som zo smiechom a zahladila sa do ohňa. po pár minútach ticha ktoré vládlo medzi nami som opäť prehovorila. 
"ďakujem ti Zayn, naozaj neviem ako by som to tu zvládla keby si sa ku mne neprihovoril."
"Nemáš začo ďakovať Tracy. kamaráti?"
"len pokiaľ najlepší!"
"len pokiaľ navždy." zasmial sa a objal ma okolo pliec. po siedmych dňoch ktoré sme prežili spolu prišiel ten deň kedy sme sa mali rozlúčiť. zo slzami v očiach som stála pri strome a čakala na mamu kým príde pre mňa a on čakal na svojich rodičov. bez slova som hľadela do zeme a v hlave si premietala týchto posledných sedem dní. 
"Tracy? stretneme sa tu aj o rok? prosím, nechcem žiť bez teba."
"o rok som tu znova, teda pokiaľ budem doma znova to zlé dievčatko."
"pokiaľ budeš moje zlé dievčatko tak sa teším ešte viac."
"ako myslíš že tvoje?"
"viem že je to zvláštne ale ľúbim ťa Tracy." hanblivo prehovoril a zahľadel sa do mojich očí. mám len dvanásť rokov ale v mojom bruchu sa rozšírili malé motýliky ktoré mi vyčarili úsmev na tvári. 
"aj ja ťa ľúbim Zayn." usmiala som sa na neho a dala mu krátku pusu na ústa. po malom objatí a poslednom rozlúčení mi do rúk podal malú škatuľku v ktorej bol prstienok s malým kamienkom. áno bol to len obyčajný prsteň ktorý sa dá kúpiť na kolotočoch alebo niekde medzi hračkami ale pre mňa to bol ten najdokonalejší darček. po malej slze ktorá mi tiekla po líci som sa na neho posledný krát pozrela a usmiala sa. 
"od teraz si moja žena!" zo smiechom prehlásil a nastúpil do auta pri jeho mamu. po tichu som šepla áno a nastúpila do toho nášho...

                                             Leto- Tábor 2008 (posledný tábor na ktorom boli)
"Ako si mohol Zayn! povedal si mi že ma miluješ a pritom sa zahadzuješ s niekym kto mi pred pár rokmi skoro zničil celý život!"
"ono to nie je tak ako to vyzerá Tracy! ja s ňou nič nemám prisahám!"
"ty to nechápeš Zayn?! chodíš so mnou a nie s ňou. keď po nej tak neuveriteľne túžiš tak sa nezahrávaj so mnou!" kričali sme na celý tábor a v mojich očiach sa opäť objavil náznak sĺz. viem že jazyk do úst mu dať mohla aj ona, ale najviac ma raní to že on sa nebránil. s ponížením a náladou na dve veci som sa vrátila do izby a pobalila si všetky veci. posledný tábor ktorý sme spolu mohli zažiť. posledný deň ktorý sme na to malí pretože odchádza do nejakej hlúpej súťaže kvôli ktorej získa nové dievča a najlepších kamarátov a on ma len debilne podrazí. s červenými očami a zo sklonenou hlavou som sa rozlúčila zo všetkými až na Zayna a do auta si uložila všetky kufre. pri poslednou pozretí na chatky v ktorých som prežila najkrajšie roky aj cez tento posledný deň som sa hlasno nadýchla a otočila sa. na mojom pleci som ucítila Zaynovú ruku a jeho dokonalú vôňu. opäť zo slzami v očiach som sa ku nemu otočila a posledný krát som sa zadívala do očí ktoré ma toľké roky robili šťastnou. 
"nájdeš si určite lepšie dievča, ktoré bude dokonalé a hlavne bude pri tebe a nie tak ďaleko ktoré si videl len sedem dní za celý rok. zbohom Zayn." do rúk som mu vložila prsteň ktorý som celé tie roky nosila a nastúpila do auta. po poslaní poslednej vzdušnej pusy sme vyrazili domou. po pár dňoch písania si sa náš kontakt úplne prerušil a ja som na náš sľub že navždy budeme spolu úplne zabudla...

(realita)
"keď som ti povedal že si moja žena nemyslel som len že na tých sedím dní ale na celý rok. a keď som ti povedal že ťa milujem nemyslel som to len v tú chvíľu ale stále."
"bože Zayn, ja sa cítim tak blbo že som ti vtedy neverila! ani si nevieš predstaviť ako som bola na seba nahnevaná a všetko..."
"netráp sa s tým zlatko, bolo to dávno. budeš ďalšie roky opäť moja žena? aj keď s umelým prstienkom?"
"pokiaľ ma nežiadaš o ruku tak áno."
"aj to raz príde, ale s ozajstným prstienkom ktorý ti bude dokonalo ladiť."
"ďakujem ti Zayn."
"nemáš za čo, milujem ťa láska."
"ja teba omnoho viac.." šepla som a opäť som mohla pocítiť tu sladkú chuť jeho dokonalých pier...