pondelok 24. februára 2014

Two lives. Two days. Two years. One end... ♥

-Za chyby v texte sa vo pred ospravedlňujem. Uvedomujem si, že som tento článok písala dva mesiace no po prečítaní si určite uvedomíte, že na opravovanie chýb som náladu nemala.

Usmievam sa. Žijem. Každý deň vstávam s úsmevom a zaspávam zo slzami. Som dievča, ktoré toho v živote stratilo neúrekom. No aj cez to ma vždy zlomí tá istá spomienka. Ten istý moment. Tá istá skladba.. Ten pocit prázdnoty...

Stále si jasne pamätám na to, ako som sedela na posteli s notebookom na kolenách a sledovala som konverzáciu s pár ľuďmi. Počúvala som pesničky, keď ma zaujala správa od osoby s ktorou som si pred tým takmer vôbec nepísala. "Maťo zomrel a Kika je vraj v nemocnici, vieš o tom? :O :(" Na prvý pohľad "obyčajná" veta, ktorá spôsoby, že vaše dlane sú chladné, no aj cez to spotené. Rozšíria sa vám oči a cítite, ako vám naskakujú zimomriavky. Je to pocit, ktorý neviete zahnať. Nemo som sa dívala na vetu, ktorá mi stále blikala na obrazovke, no na výraze mojej tvári som nedávala nič poznať. Ako by istá časť zo mňa žila v myšlienke, že je to žart. Že niekto má "úchvatne vtipnú" chvíľku. Odpísala som jednoduché "Kto? Kedy?". Ako by som sa tvárila, že neviem o kom je reč. Vedela som to. Ten pocit, ktorý ma zachvátil, pretože na to dievča som čakala zo zapnutým skype-om a ono sa stále neprihlásilo. Pol hodina. Tak dlhú dobu som čakala a nič. S miernym strachom, ktorý zrazu pohltil moje telo sa moje myšlienky presunuli na stranu, čo ak to je pravda? Čo ak sa to skutočne deje? "Tvoja spolužiačka bojuje o život? Ten jej chalan, on zomrel?" Prelomil ticho, ktoré vládlo v izbe môj brat. Vtedy som pocítila to hnusné bodnutie pri srdci.. Ako keby sa celý môj svet zrazu zrútil. S úplným v kŕčom som potichu odpovedala "Viem", a hneď som začala zisťovať informácie. Bola to pravda, podľa článku, ktorý som našla...
"Mami? Bude všetko v poriadku, však?" Bola veta, ktorú som sa spýtala, keď som otvorila dvere na spálni. Nechápavý pohľad mojej mami spôsobil, že moje telo sa úplne roztriaslo. "Však to nie je pravda? Však Kika nie je v nemocnici a Maťo nezomrel?" Nevedela o tom, nevedela vôbec o kom hovorím. Pomaly som jej to vysvetľovala a pritom som sa snažila zatlačiť slzy a zahnať guču v hrdle. Vrátila som sa späť. Ľahla som si a snažila som sa rýchlo zaspať, ako by som dúfala v to, že keď sa prebudím, bude svietiť slnko, hrať hudba a ona stáť pred mojou bránou s tým, či nejdem von. Slabé podanie pod rebrami, tri hodiny ráno a tieň pri okne, ktorý sa odrážal na skrini. Tieto veci ma presvedčili o úplnej pravde. Neverila som na duchov, rozlúčky či rôzne veci.. No táto vec mi otvorila oči.
8 zmeškaných hovorov, znepokojujúce ticho a prázdny dom. Akoby mi dávali priestor. Priestor k čomu?! Bez záujmu som odhodila mobil, zobrala notebook a presunula som sa do izby, hneď vedľa tej bratovej, kde bol s jeho dievčaťom. Skype.. Jediná vec, na ktorú som sa zmohla. "Ako je na tom? Je v pohode?" Zo zatajeným dychom som stlačila odoslať a napäto som sledovala "ceruzku", ktorá naznačovala, že druhá osoba píše. "Kikuš.. ona to nezvládla.." Tá správa, ten moment.. keď sa mi celý život zrútil.. S rýchlim zavretím notebooku som sa rozbehla do kúpeľni kde som sa rozsypala.. rozplakala.. Prišla za mnou babka. Proste sa posadila, zo slzami v očiach na mňa hľadela.. Ako by chápala každú moju slzu, ktorá sa spája s nejakou spomienkou. Zrazu sa mi zdalo, že sa všetko okolo mňa zrýchľuje, no pritom čas stojí na tom istom mieste. Ako by čas zamrzol na mieste a pritom sa všetko okolo mňa v rýchlosti rozpadalo. Moju myseľ som dokázala prebrať do krutej skutočnosti až keď som pocítila rôzne pári oči upriamené na moje telo. Každý na mňa pozeral, prihováral sa mi a snažil sa ma upokojiť. Ako?! Ako sa dá upokojiť keď zo dňa na deň stratíte niekoho koho poznáte tak dlhú dobu.. Ako.. Nedokázala som to. V ten deň som nedokázala absolútne nič okrem nemého dívania sa na obrazovku, na ktorej boli jej fotky a počúvania pesničiek.. Bolo to tak.. neuveriteľné, neopísateľné, bolestivé..  Dva dni. Takú dobu som mala na to aby som sa upravila, obliekla sa, premenila si knihy a s myšlienkami pri nej som vykročila na ulicu vedúcu do školy a tým pádom k miestu kde sa to stalo.. Pamätám si, ako som po ceste stretla spolužiačku.. Po celý čas som zaháňala slzy a dívala som sa pred seba, kedy sa tam objaví celá skupina a pôjdeme do školy. No bolo to inak. Stála tak len ona. Chytila ma za ruku, pozrela sa mi do očí a spýtala sa ma: "Kikuš? Však nezomrela? Povedz mi, že nie.. Ona nemohla.. Nie teraz.." Rozplakala som sa. Hneď pri pohľade do jej očí, ktoré boli ponorené do sĺz. Nezmohla som sa na vydaniu hlasu. Len som pokrútila hlavou a vykročila pred seba. Všade ticho. Ako by svet chápal našu situáciu. Ako keby vtáky na strome chápali, že čvirikanie je nevhodné, ako by nebo chápalo, že slnko sa dnes nehodí.. Ako by všetko upadlo do nepoznania.. Dva kríže, desiatky kvetov a neúrekom ľudí. Všetci. Úplne všetci sme sa tam postavili, rukami sme prešli po krížoch a zapálili sme červeno biele sviečky. Roztrasene sme sa všetci na seba pozerali, silno sa objímali a pre dýchavali vec, ktorá sa nám práve stala. Nastal čas. Čas na to ísť okolo toho miesta a vkročiť do hnedej brány, za ktorou sa črtala modrá škola. Všetci sme zastali a hlavu sme zdvihli na školu kde bola zavesená čierna vlajka znázorňujúca, že sme o nich prišli. Už navždy. Po schodoch do triedy som kráčala ťažko. Až príliš ťažko. Učiteľka stojaca pri jej lavici, ktorá bola obklopená sviečkami, jej fotkou a čierno zelenou stužkou. Dievčatá, ktoré vystrašene stáli pri nástenke a prechádzali  zrakom po jej lavici a chlapci, ktorý plakali. To sú veci, ktoré som si všimla automaticky. Spomienky.. len na to sme sa zmohli počas začiatku prvej hodiny. Náboženstva. Napísali sme jej list. A ona.. sa pýtala kto ho prečíta. Začala ho čítať kamarátka.., no nedala to.. ako nikto... Celý deň prebehol rovnako.. Utrápene, v tých najhorších myšlienkach.. v slzách a bolesti.. Všetky dni boli vlastne rovnaké.. až na jeden.. ten deň jej pohrebu... Opäť sme všetci boli bez nálady, bez úsmevu.. vlastne.. trvalo strašne dlho kým sme sa dokázali zasmiať a keď sme to spravili, hneď sme sa rozplakali. Bolo to niečo ako.. výčitky za niečo, za čo nemôžeme.. Jedna bývala triedna si čítala list. Potom ho položila na katedru.. a rozplakala sa. Nevedela som čo robiť, proste som sa zosypala.. začali sme u objímať, vlastne objímali sme sa celá trieda.. tak neskutočne silno ako by sme nechceli stratiť ďalšieho, ako keby sa vidíme posledný krát.. ako keby má o chvíľku všetko skončiť... Všimla si, čo to s nami spravilo. Mala na sebe čisto nové topánky so skutočne veľkými opätkami a vonku pred tým pršalo. No ona.. ona nás zobrala na školský dvor, prinútila nás usmiať sa a začala hrať s nami schovávačky. Proste.. to robila pre nás.. A ja som za tento moment.. vážne rada.. pretože nám ukázala, že si nás váži, že nás ma rada a nezáleží jej na tom, čo je pre to potrebné urobiť, ona to proste spravila.. Teraz vonku prší a ja sa pozerám von oknom a spomínam na tento deň opäť zo slzami, pretože mi veľa toho zobral no aj veľa dal. Druhý deň bol pohreb. Bolo vážne ťažké stáť v kostole plnom ľudí, sledovať všetky tváre a počúvať ich mená , pri ktorých sa ma zmohol plač.. Myslím, že najťažšie na tom bolo... niesť stužku. Jeden z najlepších kamarátov niesol vankúšik a ja jednu o štyroch stužiek. Bola som úplne vpredu, keď pred nás položili truhlu.. Držala som sa vážne dobre kým som sa nepozrela pred seba.. na jej rodinu, rodičov, ktorý jej dali lásku a život... sestry, ktoré ju do posledného výdychu chránili.. babku, ktorá jej robila nervy, pretože ju ľúbila a chcela pre ňu to najlepšie.. Na všetkých tých ľudí, ktorý plakali a zo strachom sledovali incident, ktorý sa im odohrával pred očami.. Bolo to ťažké.. ťažké stáť tam a sledovať to.. zažívať to s pocitom, že odchádza... už navždy, že od teraz na mňa nebude pozerať s veľkými modrými očami ale bude sa na mňa dívať s nebíčka, že už nebude rozdávať jej pozitívny úsmev ale len lúče slnka.. Že už mi nebude radiť.. ale vkladať mi správe slová pri pohľade na hviezdy...

Od toho dňa.. prešli dnes dva roky.. a ja si pamätám každé slovo, každý skutok.. všetko. Spomínam si na jej hlások, na jej úsmev a očká... na jej vlasy, ktoré rada nosila rozpustené, na všetky náramky, na ktoré nedala dopustiť.. na jej rady.. proste na ŇU.. Je to ťažké.. Je strašné ťažké stratiť niekoho, kto vám nedal nič a pritom tak veľa.. Áno.. to dievča, ktoré si Ty videl/a v televízií som ja poznala osobne. To čomu si Ty hovoril/a, že je to hrozné som ja hovorila, že to je môj koniec.. Viem, že ma nikdy nebude počuť. Nikdy s ňou nebudem hovoriť a ani si toto neprečíta.. No ľúbim ju a viem, že tam hore je najlepších Anjelom. Že sa má fajn, že ju nič nebolí a.. že na ňu nikdy nezabudnem.. Bola skvelým dievčaťom a mojom srdci ním ostatne už navždy.. Každý sa hľadá vzory v spevákoch, hercoch a tak rôzne.., no mojím vzorom je ona. Pretože mi dokázala, že som výnimočná, že mám na všetko po čom túžim. Že raz príde chlapec, ktorý ma bude ľúbiť pretože som.. Že som jedna z miliónov.. no som to ja.. Zlato.. ľúbim ťa.. neskutočne a nech sa deje čokoľvek počkaj ma tam hore.. pretože raz sa tam stretneme a toto Ti poviem osobne!

- Články z tých dni: Prvý článok.  Druhý článok. Tretí článok. Na google nájdete aj ostatné, pokiaľ si tam zadáte "Tragická nehoda v Sľažanoch."
- Pesnička použitá na jej pohrebe: Spomínam si na túto.
- Videa, ktoré boli pre ňu zhotovené a pridané na youtube: Prvé video.  Druhé video.  Tretie video.  Zdá sa mi, že sú ešte nejaké ale netuším, kto ich má na akom kanály.
- Sú pre nich spravené aj hodinové, pol hodinové filmy ale bohužiaľ nie sú nikdy zverejnené. Mám ich dané len v počítači.
-Maťo sa venoval aj hudbe preto tu máte jedno z jeho tvorby. Pesnička bola venovaná Kike: Kuďo.

pondelok 17. februára 2014

I wanna be everything you need. ♥ 35.

Opäť papám decku výživu a idem sa vám venovať. ;3  Mám tu nejaké fanúšičky detskej výživy? :3 Ja ju úplne milujem! :D Hlavne tie ovocné! ♥ P.S časť nie je bohvieako dobrá a ani dlhá ale.. chápete, pauza nerobí dobre vo všetkom. ;D 


"Vedela som, že prídeš." Mierne roztraseným hlasom som prehovorila a teplý dych z úst som vydýchla do chladného počasia, čo vytvorilo bielu "paru".
"Čo sa stalo?" Drsným tónom v hlase, v ktorom spočíval akýsi pocit strachu na mňa upriamil zrak a zatiahol ma do užšej uličky.
"Ide o Clarisse, potrebuje pomoc. Ja viem, že ste sa rozišli, že to asi pokazila svojím posledným výstupom ale.. už som zúfala Harry! Absolútne ma nepočúva, opäť sa nasťahovala do domu tej čudnej skupinky ľudí, s ktorou každý deň pije, húli a bohvie čo ešte."
"Kde je teraz?"
"V nemocnici. Má zdravotné problémy, no aj tak si nedá povedať. Pustia ju domov a bude robiť to isté až kým ju to nepoloží úplne."
"Čo teraz odo mňa očakávaš Kim? Že nabehnem do nemocnice s tuctom kvetov a hodím sa jej k nohám aby mi odpustila? Potom si dáme pusu objímeme sa a všetko bude opäť ako na začiatku a budeme spolu do konca? Kim ona ma odkopla, ona mi povedala, že chce nový život a nech jej do neho v žiadnom prípade neleziem. A ja to akceptujem a rešpektujem pretože ju ľúbim, chcem aby bola šťastná. Či to už bude za zámerom pitia alkoholu, brania drog alebo milovania iného chalana."
"Nie Harry.. To ty si to všetko pokazil. Ty si jej povedal, že bola len úbohou hračkou manažmentu, a že bola tak povediac pripútaná ku tebe vlastnou bývalou kamarátkou, ktorá ťa nadovšetko milovala."
"Spravil som chybu, ja viem! Ale.. vážne neviem, čo odo mňa čakáš. Clarisse je iná než ostatné, jej sladké rečičky, kvetinky a iné veci nepostačia na odpustenie. Ju si jednoducho musíš získať a ja som si túto šancu pokazil kvôli úbohej zmluve.."
"Akej zmluve?"
"Clarisse je svojim spôsobom milá a pritom drzá, je z nej dospelá žena a v duši malé vystrašené dievčatko. Je silná, pretože sa nevzdáva, no aj tak sú veci, ktoré ju dokážu zlomiť. Ľúbim ju až natoľko, že viem, že polievka, čaj či akékoľvek teplé jedlo ju unavuje a preto vždy zaspí. Viem, že nemá rada romantické filmy, pretože jej to príde nereálne sladké. Že miluje pocit teplej cesty a preto jej nerobí problém vyzuť sa a behať ako šialená po celom meste. Viem, že v kakau miluje málo mlieka a taktiež, že bez malého svetla nezaspí. Myslíš si, že by som sa jej vzdal? Len tak? Zo dňa na deň ju prestal milovať a povedal jej všetky hnusné slová? Chránil som ju. Modest nám prikázal zohnať si dievčatá a Jane sa im nepáčila. Potom si všimli na jednej akcií Clar a tým pádom mala byť moje nové dievča. Zo začiatku to bolo také ako z jej strany. Chladné, o sexe a hrané. No niečo vo mne zlomila. Nenávidel som celý svet keď som jej v očiach videl slzy a milovať každú maličkosť keď mala úsmev. Bola moje malé zlatíčko a zrazu skončila zmluva s Modestom a mali sme sa vzdať svojich dievčat a vymeniť ich za nové inak to spravia ony. Ich spôsoby sú o sto krát horšie než naše. Nemohol som dovoliť aby jej to spravili! Preto som ako blbec povedal všetky tie veci a nechal som odísť tu najlepšiu osobu, ktorá tak neskutočne potrebuje pocit, že je výnimočná, a že pre niekoho niečo znamená.."
"Harry.. ja.. pane bože." Šokovane som habkala, pričom som v ruke držala jej mobil, ktorý šialene vibroval.
"Vezmi to.. aj tak už musím ísť. Chalani ma čakajú u Paula aby sme vymysleli texty k novým pesničkám."
"Počkaj! Skús to.. aspoň ju len choď pozrieť a povedz jej toto čo mne. Je tu šanca, že to pochopí.. ona to potrebuje Harry.."
"Uvidím, čo dokážem. Drž sa." S miernym úsmevom mi slabo stisol ruku pred tým, než vystrel svoje telo a odstúpil od steny, o ktorú sa opieral.
"Clar, zdvihni ten prekliatí telefón! Scott našiel Dereka a nevyzerá to s ním dva krát dobre. Zavolaj hneď ak budeš môcť... Siarrah xx."


Clarisse.
"Úplne najviac ďakujem svojej dokonalej sestričke, ktorá na mňa celý deň z vysoká jebká a nepríde zbaliť svoju skvelú sestričku." Oduto som prehodila keď som videla Kiminu postavu smerujúcu k mojej posteli.
"Prepáč, musela som niečo vybaviť v meste."
"Stalo sa niečo? Si.. zvláštnejšia než iné dni."
"Clar.. ak ti niečo poviem sľubuješ, že zostaneš v pokoji a nebudeš robiť žiadne unáhlené závery?"
"Jasné, o čo ide?"
"Tvoj kamarát Scott.."
"Stalo sa s ním niečo?!"
"Nie.. teda.. s ním nie.. ja len.. Scott našiel Dereka.. on.."
"On, čo?! Dokelu Kim, vrav!"
"Derek... on je..."

-Pffff! :D Po skoro mesiaci dám novú časť a viete čo?! :D Hádajte si čo je s Derekom! :3 :D
Komentáre? ;33

piatok 14. februára 2014

Something from my life!♥ 4.

Opäť vás zdravím po "menšej" pauze. :)

Čo také vám povedať? :) Asi len toľko, že som veľmi sklamaná tým ako dopadol hokej. Začiatok bol skutočne nádherný, no prehra 7:1 mi úsmev dlho neudržala. :) No čo už, bol to prvý zápas, čiže dúfam, že to ešte všetko obrátime a poriadne prekvapíme ostatné krajiny! :)
Čo vy? Fandili ste naším poriadne? :)

Valentín! :) Tým vám chcem zaželať krásny Valentín, či už ako zadaným alebo slobodným! :)
Ako ste ho oslávili? Niekde vonku šialene zaľúbený či doma sledovaním tých mierne.. zvláštnych statusov, čítaním kníh a jedením čokolády? :)
Ja osobne patrím medzi zadaných, no tento Valentín som prežila pozeraním vážne hrozného hororu, jedením čokolády a robením rôznych kravín! :D

Čo také vám ešte povedať? Asi len toľko, že sa pokúšam dať konečne časť dokopy a dávam si predsavzatie v strede februára, že sa vám budem častejšie venovať! :D Vážne, myslím, že tieto moje keci vás nebavia preto.. idem písať novučkú časť! :)
K príbehu vám poviem toľkoto.. Neviem ako dlho budem písať ale typujem, že to bude ešte na dlhšiu dobu. Uvidím podľa aktivity ale.. Nasledujúci príbeh mám už premyslený a akú takú osnovu napísanú. :) Dúfam, že budete spokojné ako  s časťami tohto príbehu tak aj s novým. :) No nebudem prebiehať! :) To máš ešte času.

Oooch, samozrejme! :)
Neskutočne chcem poďakovať Julíí za to, že ma vážne podporuje v komentároch a dáva mi silu. :) Nebyť tvojich komentárov, správ na facebooku či príbehov, neviem čo teraz robím. :) Vážne ďakujem, už len kvôli tomu ako sa snažíš byť na mňa "hnusná" a otvoriť mi oči som teraz šťastne zadaná. :) Kedykoľvek napíš! :) Vieš, že ti rada odpíšem! :) Oh! A čakám na novú časť! :)

Taktiež chcem poďakovať mojej Mimuške/ Lukymu! :3 Ďakujem za všetko, či chaty, či to, že mám na tvári kvôli tebe úsmev a správami mi zotieraš slzy. Za to, že mi dávaš nádherné opozdene komentáre a si tu stále pre mňa. :) Leto je naše! ;D A samozrejme s fľašou Jack Daniel´s! :3 (Tvoja mamička sa určite poteší keď jej darujem kvetinky z jej záhradky! ;D)

Belle za tie výbuchy smiechu, ktoré mi tak chýbali! ;D Proste, programovať akési vzorce v "korytnačke" na informatike a z ničoho nič vykríknuť "no.. asi sme skončili" pretože ona to dojebká, môže len moja dokonalá žena! ;D Vážne mi z tejto obyčajnej vety trvalo strašne dlho prestať sa smiať! :D
Ooch! A ďakujem za kurz učenie "N" a "Ň"! ;D Najviac keď Tomáš (učiteľ) povedal "Nebalte sa! Hodina ešte neskončila!" A ja úplne nadšene zakričím "Ň"evadí! ;D Úplne hrdá som na seba bola v tú chvíľu! :D

Vážne končím! :) Ďakujem vám baby! :) Za všetko! :) A ešte jedna vec! :D Pamätáte si ako som hrozne dlhú dobu hľadala ešte na starom blogu isté dievča, ktoré mi komentovalo príbeh? :D Po roku.. ROKU! :D Mi odpísala na pokeci. :D Nikdy som nebola viac rada zo správy na pokeci! ;DDD
Komentáre? :) Časť bude buď dnes neskoro večer alebo zajtra. :) Ale ja ju napíšem!! :D 




sobota 8. februára 2014

Something from my life!♥ 3.

Som zmätená.. Tak neskutočne zmätená, že sa nebudem absolútne čudovať, že významu tohto článku nepochopíte.. Proste sa len potrebujem vypísať.. Nechcem vás tým zaťažovať ani nič podobné.. preto je čisto len na vás, či to budete ignorovať alebo to dočítate až do konca..

Opäť on.. Neviem.. Absolútne neviem ako ísť ďalej, čo spraviť, kde robím chybu ani nič podobné.. O dva dni to bude mesiac, čo sme spolu.. Ak to vôbec mesiac bude. Nechápete? Tak ja vám mierne objasním situáciu..
Poznáte to.. keď vám jeden deň niekto píše, ako strašne vás ľúbi, ako je rád, že vás získal.. ako žiarli, pretože sa bojí, že tí chalani, ktorý sa na vás usmievajú vás zbalia a on o vás príde?.. Niečo podobné teraz zažívam.. Istú chvíľu som najšťastnejšia osoba už len z dôvodu, že ho mám. Že odmietol dievčatá preto aby bol so mnou a tieto veci mohol hovoriť mne.. A potom mám opäť pochybnosti.. Neviem dôvod, neviem prečo.. ale mám ich.. Napíše vám, že vás ľúbi a nikdy vás nenechá vyhrať, pretože on chce byť ten , ktorý ľúbi viac.. Tak potom prečo mám stále ten pocit.. že už dávno som vyhrala? Vážne neviem čo spraviť.. Vážne neviem ako.. Mám pocit, že s každým mojim krokom všetko ničím.. všetko kazím.., a že sa blížime ku koncu.. o ktorom tak dlho hovorím. A viete čo? Práve za to sa nenávidím.. za to, že furt hovorím o tom, ako sa určite rozídeme.. Prečo? Pretože ho ľúbim.. strašne ho ľúbim.. ľúbim ho zato ako mi napísal v ten deň na pokeci aj keď tvrdím, že by som chcela vrátiť čas a ignorovať to. Zato, že ma rozosmieval, robil mi nervy...Zato, že mi písal.. Ľúbim ho za ten moment, keď sme boli vonku a on si všimol, že sa hanbím a postavil sa predo mňa s tým, že sa mi pozrel do očí, usmial a chytil ma za ruku.. Pretože vtedy som sa cítila bezpečne.. Cítila som sa tak, že niekomu patrím a nedovolí aby mi niekto ublížil.. Ľúbim ho za to, že keď sme vonku tak sa najskôr na mňa pozrie pred tým, než niečo spraví, pretože sa bojí, že niečo pokazí.. Proste ho ľúbim a skurvene ľutujem to.. že mám pocit, že to končí.. Nie, nie je môj prvý chalan. Nie je to prvá láska ani nič podobné.. No je prvý chlapec,ktorý mi dal pocit, že som pekná, ktorý ma predstavil kamarátom tým, že ma chytil za ruku aby dokázal, že patrím jemu.. Bojím sa toho, že o neho prídem.. Pretože ho ľúbim a nedokážem mu toto povedať.. Prečo?.. Pretože sa bojím, že z jeho strany je to iné ako z mojej..
Neviem si predstaviť čo spravím keď bude koniec, neviem ako sa budem cítiť.. neviem ako dlho budem plakať..  Dokážem sa rýchlo odmotať.. to je pravda.. no zabudnúť nedokážem..
Neviem ako ďalej.. neviem ako mu povedať, že nechcem skončiť.. neviem.. čo mám spraviť.. No viem.. že nech to skončí akokoľvek.. Vždy bude ten chlapec, ktorý ma zbalil vďaka nevinnému "Ahoj :)".. Že vždy bude chlapec.. ktorého budem v istej miere ľúbiť..

Ak ste to sem dočítali.. máte môj obdiv.. vážne neviem.. v tom článku nie je ani štvrtina čo by som chcela napísať.. potrebujem to povedať.. povedať nahlas... Nechcem o neho prísť.. aj keď viem.. že som už asi prišla..

*Časť neviem kedy bude.. vážne nemám náladu na písanie príbehu... :/ 

nedeľa 2. februára 2014

Something from my life!♥ 2.

Ako sa majú moje najkrajšie, najlepšie a najúžasnejšie čítateľky, ktoré mi priniesli už vyše 11 000 návštev? :)
Neskutočne vám za toto prenádherné číslo ďakujem a dúfam, že sa budú čísla ešte pridávať rovnako ako aj komentáre! :)

Absolútne neviem, čo také vám porozprávať. Od poslednej tých pár dní, čo som vám dala posledný článok sa dosť veci zmenilo. Preto vám to napíšem v zopár bodoch aby ste v tom mali prehľad. :)

Takže prvá vec, ktorú vám poviem je tá, že už nebudem to dievča akú ma všetci poznajú. ;D Nie, nemyslím tým to, že nebudem meškať v pridávaní časti, článkov či komentovaní. V tom sa asi nikdy nezmením. :D Prepáčte, mohli ste si zvyknúť! :D Ide o to, že podľa nového budem nosiť okuliare. :) Nie je to nič zlé, práve naopak v istom zmysle sa teším tomu, že konečne uvidím, ktorí priateľ je skutočný, a ktorí ma mal rád len kvôli vzhľadu "normálneho" dievčaťa. :) Nebude to zas problém ani v mojom osobnom živote, keďže ich budem nosiť len pri pozeraní televízie, písaní si na počítači alebo pri horšom videní v škole. :) Inak to budem stále ja. :) Čiže, želali by ste si potom najviac čudnú fotku na svete? ;D

Druhá vec je viac menej... Od veci? :D Preto je na vás či si ju prečítate a či preskočíte. :)
Ide o to, že už tri týždne patrím medzi nezadaných ľudí. Je to pomerne zvláštny moment byť zrazu... zadaná. :D Vždy som si myslela, že budem tá, ktorá si chalana nájde v 17 tak ako to od nej všetci očakávajú, že budem proti tomu aby ma niekto zbalil ako posledné dva roky ale nejako.. sa mi to opäť nepodarilo. ;D
No nič nehovorím, aj keď mám istú dobu pocit, že by sme to mali ukončiť. Mám ho rada. :)
Pokiaľ by vás zaujímalo ako vyzerá alebo kto to je... tak vám poviem len toľko. :D Fotku vám v žiadnom prípade nedám pretože moji milý spolužiaci si ho hneď vyhľadali a to teraz mi o ňom hovoria! :D Preto aby ste mali akú takú predstavu tak vám len zhruba poviem niečo o ňom.

-Má hnedé oči, čím si ma automaticky získal! :D, Fajčí, no našťastie to pri mne obmedzuje čiže ešte ani raz si pri mne nezapálil. :), Hrá futbal, osobne milujem hokej a hokejistov ale k tomu ho asi nenahovorím! :D, nemá rád PeŤana! :( :D Milujem tohto jebnutého Youtubera! :D, Je hrozne žiarlivý chalan! :D Ale je to zlaté, to nemôžem poprieť. :D Je vulgárny, čiže niečo ako ja. :DD No po tom, čo som mu nechcela dať pusu za nadávanie sa snaží byť predo mnou slušný. ;D Neviem, čo vám také povedať ešte o ňom..
10.1.2014 o 16:48.... Nepýtajte sa ma ako je možné, že práve ja si pamätám tento dátum! :D Je to proste.. chvíľa kedy som mu po hodine (:DDD)  odpovedala, že s ním budem tak mal právo mi dať konečne pusu. :D Náhodou to bolo zlaté, pretože som nechcela a on sa furt smial, že sa hanbím. :D No a čo vole! :D Naše prvé rande.. Bolo také v pohode. :) Dosť som sa ponížila za debilné konáre v parku a neskutočnej tme! :D Vážne, inak len tak neletím a potom sa nesmejem! :D Dobre, možno len občas.. :D
Asi jediná vec, ktorú si z nášho rozhovoru v parku pamätám úplne jasne je tá, keď sme sa rozprávali o úplnej kravine a skončilo to tak, že som sa ho opýtala, že či on vôbec niečo vie skutočne alebo len háda. Vtedy proste zastavil, objal ma a povedal, že vie úplne jasne, že ma ľúbi. :3 Viete si predstaviť ako som sa cítila? :D Nevedela som čo mám robiť, preto som mu len dala pusu a išla som ďalej.. :D Vážne! :D Som lama.. :DD Okey, tieto veci vás asi absolútne netrápia.. No je tu vec.. o ktorej by som vám chcela povedať.
Podľa tohto čítania vyššie ste určite pochopili, že ho ľúbim. :) No.. Poslednú dobu mám ten pocit, že by sme to mali ukončiť. Toľko krát som mu napísala s úmyslom, že mu to navrhnem no vždy.. som to zahodila za hlavu keď som pocítila... že ma vážne ľúbi.. Viem, že mi bude chýbať ten jeho pohľad, ktorým sa na mňa vždy pozrie a potom sa usmeje. To, ako ma vždy chytí za ruku keď vidí, že sa pozriem na nejakého chalana. Je to akoby chcel všetkým naznačiť, že som jeho tak nech si dajú pohov. Viem, že nezabudnem na to ako pevne ma vždy objíme keď sa urazím, ako mi dá vždy pusu keď vidí, že som v neistote.. Viem všetko, viem to, že ma má rád.. Len.. neviem či to má všetko zmysel.. Nechcem aby to skončilo zle, nechcem.. aby to skončilo ako moje ostatné "vzťahy".. Lenže tento radím ako prvý medzí "vážnejší" a ja neviem, čo spraviť. :/
Mimochodom, viete čo je najlepší pocit? Keď ste úplne smutné z veľa vecí, proste len stojíte zo slzami a hladíte do blba a zrazu vám niekto napíše. A vy sa pozriete a príde vám toto.
Pusť ;3 -Milujem ťa :*
Zrazu dostanete ten pocit.. že všetky vaše myšlienky boli zbytočné.. pretože tu je stále niekto kto vás má rád takú akú ste a nie takú akou sa vidíte..
P.S Stále som toho názoru, že koniec by bol jednoduchší.. no ľúbim ho a som rada za to, že z tých dievčat, ktoré ho chcú som ho zaujala práve ja. 
A posledná vec je karneval. :3 S mojou úžasnou

Bellou, Marekom ;D a Linn! :3

Proste po pol hodine sme prišli na to, že moja maska sa nadá

spraviť tak sme to proste prerobili. :D Asi hodinu alebo dve

sme robili zombie masky, ktoré dopadli nad moje očakávania!

:D Musím povedať, že to je sexy! :D Prišli sme do školy kde sme

rozrevali deti, spôsobili, že poniektorý sa tvárili ako pred

infarktom ale boli aj taký, ktorý sa s nami fotili alebo si nás

proste fotili. :D Cítila som sa dosť.. divné. :D Ale vyhrali sme

krásnu 3 cenu! :DD Mali by sme byť prvý.. no uznajte! :DD Boli

sme vážne sexy! :DD 


-Moja dokonalá Bella, proste poker face . :DD

-Linn a Marek. ;) Chalan vie dobre maľovať! :D Musím uznať! :D Už 3? Deň sa neviem odmaľovať. :DD

-Áááá táto sa mi páči!! :3 




sobota 1. februára 2014

I wanna be everything you need. ♥ 34.

Neskutočne vám ďakujem za tak nádhernú návštevnosť! ;33
K časti vám poviem len toľko, že sa začínajú diať veci, ktoré vám dajú veľa vysvetlení. :)

"Teraz ti akože o čo ide?! Zbabelo odísť bez nejakého debilného vysvetlenia?! Proste si zobrať kufre, vyjsť dverami a už sa nevrátiť! Nemôžeš sa sakra správať ako decko!" Zúfalo som zvrieskla keď som vošla do kuchyne a videla som Dereka ako sa načahuje za kľučkou na dverách zatiaľ čo v druhej ruke pevne drží kufor.
"Nekrič prosím ťa! Nechcem aby o tom vedeli všetci, fajn?"
"Oh, ahá! Takže tebe teraz ide o to odísť bez toho aby si nám to oznámil! To je úplne geniálny plán Derek! Preboha máš dvadsať rokov a správaš sa ako uprchli pätnásť ročný chalan! Uvedom si závažnosť tejto situácie, sme jedna partia, rozumieš?! Jedna! Máme práve vedieť, prečo to robíš! Prečo proste odchádzaš, vedieť čo sa deje!"
"Clar upokoj sa prosím ťa.."
"Ako sa mám sakra upokojiť! Poznám ťa od svojich dvanástich, celých osem rokov a ty proste otvoríš dvere na mojej izbe, povieš mi, že ma ľúbiš a ráno sa snažíš pred všetkým ujsť?!"
"Mám na to vysvetlenie fajn?! Jednoducho neviem čo mám robiť! Nedokážem tu zostať! Nie je to vaša vina! Je to moja vina, je to moja vec a ja nechcem aby ste to vedeli! Nie takto, nie teraz! Pochop to prosím, nechaj ma ísť!"
"Nemôžem ťa sakra nechať ísť! Záleží mi na tebe, rozumieš?! Si sakra môj kamarát! Derek, pre boha prečo?!"
"Pretože som tvoj kamarát a neskutočne ťa ľúbim. Práve preto ma nechaj odísť.. Prosím. Nerob to ťažším."
"Ako ťažším? To už snáď ani nejde.." Bezmocne som zašeptala, čím som konečne znížila tón svojho hlasu. "Dovoľ mi a s tebou aspoň rozlúčiť.."
"Nechcem aby si odišiel, si to jediné čo mi tu ešte ostalo. Derek, prosím."
"Pozri." Nevinným hlasom šepol a konečne odstúpil od dverí, aby mohol moje dlane skryť v tých jeho. "Vidíš toho milého, kučeravého chalana, ktorí ti stále behá po mysli? Je niekde tu vo svete, niekoľko kilometrov ďalej a z celého srdca ťa miluje. Možno menej, možno viac ako ja. Ten chalan čaká na ten okamžik, kedy sa mu hodíš do náručia a pobozkáš ho. Viem, že Scott po tom túži rovnako ako my traja. Rovnako ako ja dúfam, že raz budeš moja. Lenže tvoje srdce patri jemu. Nenechaj ho odísť, narodili ste sa pre seba. Len prosím, sľúb mi, že nech sa deje čokoľvek.. Stále zostanem v tvojom srdci.."
"Derek.."
"Nie.. Musí sa to stať. Takto to bude lepšie, ver mi. Pre nás všetkých." Zo slzami, ktoré sa mu črtali v očiach prešiel po mojej tvári a na čele mi nechal malý bozk. Posledná vec, na ktorú sa odhodlal pred tým, než moje dlane spustil späť k telu a vyšiel dverami do zasneženého Londýna..

"Clarisse? Môžete prosím Vás dohliadnuť na tú vriacu vodu?" Zaznel mi v ušiach prísny hlas s malým náznakom nehy. Bez akejkoľvek uštipačnej poznámky či tvrdého odvrávania som sa postavila pri okno, pod ktorým bol bielo čierny šporák s dvomi hrncami.
"Stalo sa niečo?.. Teda.. Ak sa môžem spýtať."
"Nie.. teda, myslím, že.. To je jedno. Ty si Mary? Však?"
"Zvláštne, že si to pamätáš práve ty."
"Čudovala by si sa, čo všetko si ja pamätám. Dáš prosím chvíľku pozor na tú vodu? Ja.. potrebujem ísť na chvíľku na čerstvý vzduch."
"Si v poriadku?"
"Isteže, to nič nie je.." S mierne neúprimným úsmevom som nevinne zaklamala a po dlhej chodbe s plno "kuchármi" som cez veľké dvere vyšla na dvor. Čerstvý chladný vzduch, ktorý automaticky ponoril moje telo do stavu úplného uvolnenia od silného mrazu spôsobil, že po tele mi naskočili drobné zimomriavky. Zo slabým opretým sa o železné zábradlie schodov, som si na hlavu stiahla modrú kapucňu, aby som sa ako tak uchránila pred padajúcim snehom a z vačku nohavíc som si vybrala krabičku cigariet.
"Hľadá ťa Pohlmannová, vraj máš na pochodovať do kuchyne a zahodiť to svinstvo." Neutrálnym hlasom mi oznámila Beatrix, keď okolo mňa prechádzala s košom plným nevyužitých veci z kuchyne. "Si v pohode?"
"Prečo? Chceš sa nenápadne pridať na zoznam ľudí, ktorí si chcú kopnúť do chúďatka Clar?" Znechutene som odvrkla a na zasnežení chodník som odhodila špak cigarety.
"To som nepovedala, len ma zaujalo to, že si na mňa automaticky nehodila sarkastickú poznámku a neposlala ma niekam."
"Mňa skutočne mrzí, že ma chápete a vidíte len takto. Ale pochopte sakra, že nie ste jediné, ktoré majú zle obdobie! Vy si to možno odbíjate na krájaní nejakej prekliatej mrkvy vo väzenskej kuchyni. A ja na uštipačných poznámkach venovaných iným ľudom." Pokojne som dopovedala poslednú vetu a poriadne som sa nadýchla studeného vzduchu, kvôli ostrej bolesti, ktorá napadala pravú časť mojej hlavy. Mierne rozmazané prostredie a roztrasený výdych spôsobil, že Beatrixine chladné ruky sa dotkli mojich dlaní, ktoré som silno držala na hlave.
"Clar? Si v pohode?" Vystrašene sa na mňa pozerala veľkými zelenými očami a jemne ma posadila na chladné. mierne oprášené schody.
"Ja.. Pre.." Tichým šepotom som sa zo seba snažila vydať ako takú vetu, ktorá sa pre mňa zdala ako tá najťažšia vec na svete. "..Prepáč.." Horko ťažko som dopovedala a svoje telo som nechala ponoriť do tmavej miestnosti hrobového ticha..

*Kim
"...Ako to, že je  v nemocnici?! Čo sa preboha stalo?!" Zúfalo som vykríkla do ticha domu a zo slzami som sa posadila na jednu zo stoličiek za kruhovým stolom. "...Nemohla bezdôvodne odpadnúť do kelu! V ktorej nemocnici je?" Sústredene som sa za počúvala do šuchotu na druhej strane. "..No nie! Som jej sestra, mám právo na to ísť za ňou do nemocnice!" Nahnevane som sa zapozerala na červenú stenu oproti mne a nechápavo som počula nezmyselné výhovorky akejsi ženy. "Verte tomu, že keď zistím kto ste a z akého dôvodu mi práve vy voláte o zdravotnom stave mojej sestry, tak neskončíte dva krát dobre! Dovidenia!" S nervami na konci som zvrieskla a červeným tlačítkom som zrušila hovor. "Hlúpi ľudia!" Potichu som zanadávala a v telefónom zozname som vyhľadala pre túto situáciu nevyhnutné meno. Pár pípnutí a v ušiach mi zaznel veľmi známi hlas.
"Musíme sa stretnúť." Rozhodným hlasom som prehovorila a s výdychom som čakala na súhlasné slova od druhej osoby..

Uvedomujem si, že časť je krátka na to, že dlhšiu dobu nebola ale o tom viac v článku, ktorý očakávajte dnes alebo zajtra. :) 

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...