nedeľa 29. mája 2016

Anjelská spoločnosť. -Jednodielna poviedka.

Nedávalo mi to celkom zmysel.
Bolo to niečo ako sen.
Rozhádzaný sled udalosti, ktorý som si nedokázala pospájať a nevidela som v tom nič jasné.
Videla som ho.
Teda, túto myšlienku sa mi snažila do hlavy vsunúť akási časť mojej mysle.
Vedela som, že ho nemôžem vidieť, že to celé musí byť len akýsi prelud mojej fantázie.
Bolo to predsa tak dávno keď stál naposledy priamo predo mnou, nie je možné aby to bol znova on.
Ale môj zrak videl niečo iné než si moja myseľ uvedomovala.
Stal tam, na kraji chodníka len pár metrov od môjho tela.
Tma sa rozprestierala po každom kúsku kam moje oko dovidelo.
Ale jeho telo sa aj tak dalo zreteľne pozorovať pod pouličnou lampou, ktorá na neho vrhala svoje ostré svetlo.
Vedela som, že to nie je skutočnosť a moje silné zovretie oči mi to potvrdilo.
Zmizol.
Ako by tam nikdy nestál.

Trvalo mi pár dni spamätať sa.
Bolo to predsa tak živé, ako keby som skutočne cítila jeho oči, ktoré sa priam ponárali do tých mojich.
Ako keby som cítila tú jeho vôňu, ktorá sa v letmom vánku posúvala ku mne.
V mojej mysli som si dokázala dokonalo predstaviť jeho pevné ruky opäť na mojich bokoch a sladké pery všade na tele.
Myšlienka, že to celé bol len prelud mojej fantázie spôsobenej nedostatkom spánku ma ubíjal.
Bolo to už predsa pár mesiacov od kedy sme sa pohádali nad jeho úletom a v amoku hnevu som ho za ňou poslala.
Kiežby som v tú chvíľu vedela, aká bola celá skutočnosť.
Do teraz si vyčítam ten večer, ten okamih kedy sa mi v ušiach ozvalo buchnutie dverí a následne obrovský rachot.
Jediný moment, jedna chvíľa a zrazu nastalo všade ticho, v ktorom som počula len môj zrýchlení dych.
Tak strašne som zo seba potrebovala dostať ten hlások, ten výkrik, ktorým som si myslela, že všetko vrátim späť a on bude opäť stáť pri mne.

Zopakovala sa to.
Pár krát, na nezvyčajných miestach.
Postupom času mi tá jeho tajná spoločnosť spočívajúca v mojich vidinách spôsobovala strach.
Dvoje tabletky a falošný úsmev do zrkadla.
Tak strašne som dúfala, že mi to pomôže, že všetky tie vidiny prestanú a ja sa budem môcť opäť slobodne pohybovať po svete.
Ale nestalo sa tak.

"Odíď." Potichu som šepla viac menej pre seba a svoj zrak som upriamila do zeme.
Nachádzala som sa v jednom z menších obchodov, zdal sa byť takmer prázdny keď som ho opäť uvidela.
Stál len pár krokov odo mňa, oveľa bližšie než hocikedy predtým.
"Odíď!" Mierne som zvýšila tón svojho hlasu a chladné dlane som si priložila na spánky v snahe prebudiť svoju myseľ  k plnému vedomiu.
"Tak už sakra odíď!" Zvrieskla som z celých pľúc a nechala som svoje zronene telo voľne dopadnúť na kolená.
Slzy sa mi pomaly spúšťali po lícach.
Trvalo to len pár sekúnd, ale moja hlava to dokázala vnímať ako minúty než som sa znova odvážila postaviť na roztrasené nohy a poobzerať sa vôkol mňa.
Bol preč.
Rovnako tak ako väčšina z toho mala zákazníkov, ktorí sa nachádzali v obchode.
Celé to na mňa pôsobilo oveľa temnejšie než hocikedy pred tým.
Možno to bolo stiesneným priestorom, ktorý bol obklopený rôznymi starožitnosťami a staršími kúskami oblečenia.

V každom prípade som bola rada za to, že sa žiadna postava pripomínajúca jeho nestála v mojej blízkosti.
Stále so sklopeným zrakom som si vzala do rúk jedne z množstva šiat a presunula som sa za látku, ktorá znázorňovala priestor na skúšanie oblečenia.
Šaty boli jednoduché.
Krvavo červenej farby, ktorých vrch bol užší než spodok, ktorý sa postupne rozširoval.
V nádejí bezpečného kroku vpred som pomaly odtiahla záves a po špičkách pristúpila ku veľkému zrkadlu, v ktorom sa odrážala časť obchodu.
Už v ňom takmer nikto nebol, až na akési dievča, ktoré sa mi niekde v hlbokej pamäti zdalo povedomé,  postaršiu pani pri pulte a samozrejme mňa.
Moje drobné telo sa takmer strácalo v odraze veľkých regálov s rôznymi lampami, porcelánovými bábikami a oblečením, ktoré sa na dvoch okruhlých vešiakoch týčilo  za mnou.
Po pár rýchlych zaklipkaniach očami som sa odvážila pozrieť pred seba.
Na svoj odraz v zrkadle, ktorý vďaka krvavo červenej farbe šatov žiaril v celom priestore.
Na moment som svoje oči opäť zavrela a oboma rukami som pevne uchytila lem sukne.
Látka bola príjemná, teplejšieho materiálu, ktorý ma posledné sekundy zohrieval.
Práve preto ma prekvapili zimomriavky, ktoré mi naskočili po celom tele, ktoré pocítilo chladné privinutie.
Niečo, ako keď v chladný deň otvoríte okno a všade okolo Vás sa rozprúdi čerstvý, studený vzduch.
Pocítila som strach.
Ale bol iný než dni pred tým, bol napočudovanie príjemný.
Mihalnice sa mi mierne zachveli pred tým než som mierne pootvorila oči a následne som im poskytla celkovú viditeľnosť stále v odraze zrkadla.
Stál tam.
Priamo za mnou.
Bruškami jeho prstov sa jemne dotýkal mojich rúk.
Práve to bol ten dôvod prečo bol všade vôkol mňa taký chlad.
Cítila som ako je môj dych opäť zatajený.
Modré oči som neodkázala odtrhnúť od odrazu zrkadla.
Bolo to skutočné?
Či len ďalší prelud fantázie?


"Chýbal si mi. Vlastne, stále chýbaš." Dodala som po pár sekundách, čím som zo seba vypustila všetok zadržaný vzduch.
"Chcel som teba, vždy len teba."  Jemným hlasom šepol.
Neverila som tomu.
Nebolo možné aby sa toto dialo.
Z oka sa mi opäť skotúľala slza, ktorá ma prebudila z tranzu, v ktorom som sa nedokázala vynadívať na ten obraz nás dvoch, ktorý bol tak dlhú dobu už len minulosťou.
Moje oči sa opäť zavreli, čím som zopár slzám, ktoré zostali v mojich očiach dala voľný prechod von.
"A vždy budem chcieť len teba." Zaznelo mi opäť v ušiach, len pár sekúnd pred tým, než všetok chlad opustil moje telo a moja myseľ sa opäť prebudila do skutočnosti, v ktorej som stále pred zrkadlom sama s rukami omotanými okolo svojho tela.

Bol preč.
Opäť na tom mieste, pre mňa nepoznanom.
Na mieste anjelov. 

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...