streda 31. júla 2013

Memories♥ (24.časť)

V prvom rade, prepáčte mi že som vám nepridala od soboty novú časť ale jednoducho. Nejako mi došli nápady. ;DD Pokúsim sa teda dnes ale nesľubujem vám nič veľké! :) Och, ďakujem za návštevnosť! :)

"Pane bože to je nádherné Louis!" S nadšením v hlase som zvrieskla keď som sa víťazne pozrela na svoje zápästie ktoré bolo obohatené o prenádherné tetovanie.
"Pre teba všetko láska, ideme?"
"Uhm môžeme. Len to vybavím." S úsmevom som sa jemne naklonila ku Louisovi a jemne som ho pobozkala na pery. Zo smiechom ktorý som dostala už len pri zobrazení mena volajúceho som zdvihla.
"Prosím Perrie?"
"Ness? Čo by si povedala na nákupy? Trčíme s babami pred obchodným domom zo stovkami fanúšikov a rozmýšľali sme že keď sa ich zbavíme mohli sme ísť trošku vylepšiť šatník."
"S babami? Uhm, vypýtam sa od Louis."
"No, ja, Danielle, Zoe, Victoria, a... Ehm..El. Ehm.."
"Prosím?! El?! čo tá tam pre boha robí?!"
"Pozvali sme ju.. Prepáč! Viem že to bola  kravina.."
"Nie! Aj tak som rozmýšľala nad tým že by sme konečne mali uzavrieť mier, boj som predsa úspešne vyhrala a bohvie do kedy budem môcť moju lásku venovať Louisovi. Bola by som rada keby mu niekto zostal."
"Vanessa Collinsová! Opovážiš sa toto ešte raz vysloviť! Čakáme ťa v nákupnom centre, dúfam že nám pomôžeš vyslobodiť sa!"
"Jasné zlatko, bežím aj s tankom!" Zo smiechom som zložila a vrátila som sa späť ku Louisovi ktorý sa vrúcne o niečom rozprával s Mikeom (neviem ako sa to skloňuje! :DD).
"Tommo?"
"Prosím kráska."
"Myslíš že by bol veľký problém keby ten obed preložíme? Vieš baby ma zavolali na nákupy a keďže si mi sľúbil tú cestu tak by som potrebovala nejaké nové oblečenie, a nechcem s tým trápiť teba a.. Ja si to zaplatím zo svojho a zaplatím aj večeru len.. ja.."
"Stop! Zlatko pravdaže môžeš ísť s babami, tých obedov si ešte dáme! Pôjdem za chalanmi keď máme konečne voľno, síce nechápem načo ti je nové oblečenie ale pokiaľ ťa to poteší uvoľním ti aj moju skriňu. Peňazí mám dosť, tým sa netráp áno? Môžeš si zobrať koľko chceš. A večeru platím ja, o siedmej?"
"Nechcem aby to vyzeralo že žiadam od teba len peniaze."
"To nie je pravda, ja ti ich dávam dobrovoľne, si predsa moje malá láska, je mojom povinnosťou starať sa o teba ako o princeznú."
"O siedmej! Och a Louis? Neskutočne ťa milujem."
"Ja teba viac drobec. Bež už!"

"Myslela som že ste žartovali s tým že ste uviazli pred obchodom." Zo smiechom som sa na nich otočila keď sme sa konečne ocitli na bezpečnom mieste, chodbe obchodného centra.
"Ťažký život priateliek chalanov."
"Hlásim sa za bývalé."

"Baby? Mohli by ste ísť na pred? Chcem sa s El o niečom porozprávať."
"Zlatko, ale buďte prosím potichu a bez násilia nezabúdaj na to že každých päť minút si ťa niekto fotí."
"Neboj, myslím že toto dnes nehrozí. Teda s mojej strany určite nie." S úsmevom som jemne pohladila Danielle po ruke a potiahla som El do malej kaviarne na konci chodby.
"Tak o čom si chcela hovoriť?"
"Ide vlastne o mňa a Louisa."
"Stalo sa niečo?"
"Strašne veľa vecí, pred pár týždňami mi zistili leukémiu, chodím na liečenia ktoré samozrejme Louis trávi pri mne ako opora lenže každým dňom cítim že sú bezvýznamné. Rozumieš, nie? Jednoducho.. Viem že nie som na toľko silná aby som to zvládla. Viem že zázraky sa dejú a v tomto prípade som úplne vyradená. Žiadam ťa len o jedno El, pokiaľ príde k tomu že už ďalej nebudem môcť, postaraj sa o Louisa. Vyzerá síce ako silný, stále usmiatí chlapec ale neraz som ho videla ako bol zničený, nechcem aby bol taký stále."
"Och, bože.. mne je to tak strašne ľúto Vaness! Pravdaže to spravím, pre vás oboch. Veď vieš že aj cez tie všetky hádky ktoré sme mali a konflikty tak nie je pravda že som ťa nenávidela. Tento postoj ti skôr správila tvoja povaha."
"Viem a to ma na tom najviac mrzí. Prosím, prepáč mi to."
"Len pokiaľ prepáč všetko ty mne."
"To je samozrejme."
"Sme v pohode?"
"V najlepšej." S úsmevom som ju objala a téglik s takmer prázdnou kávou som hodila do smetného koša vedľa nás. Po nákupoch na ktorých sme utratili snáď tisíce som sa s plnými taškami dotrepala "domou" kde sedel John spolu s jeho kamarátom.
"Stop! Mám sa vôbec pýtať ktorá ťa nahovorila na toto."
"Uhm, myslíš nákupy či tetovanie?"
"Oboje."
"Nákupy baby a tetovanie Louis."
"Je to nádherné."
"Ďakujem Chad. Idem sa pripraviť och, Tom dnes ma nečakaj."
"Hlavne si to uži, ideme do mesta takže si dávaj pozor jasné?"
"Jasné oci!" Zo smiechom som mu zakričala a vysypala som obsah všetkých tašiek na posteľ. Po nekonečnom rozhodovaní som zostala pri slabo ružových až bielych, krátkych šatoch bez ramienok. S menšou úpravou vlasov a nanesením bielych topánok na platforme som sa posledný krát pretočila pred zrkadlom a nasmerovala som si to pri dvere v ktorých už stál vysmiaty Louis.

"Povedal som ti že si nádherná?"
"Počas večere aspoň osem krát, kam vlastne ideme?"
"Viem že som ti sľúbil niečo romantické ale okrem sledovania hviezd ma skutočne nič nenapadlo."
"Louis, zlatko. Každá jedna chvíľka ktorú trávim s tebou je pre mňa romantická. Nemusíš sa trápiť s nejakými špeciálnymi miestami."
"Neskutočne ťa milujem. Páči, posaď sa."
"Ďakujem." S úsmevom som sa posadila na deku a oprela som sa s hlavou o Louisa ktorý bol za mnou. S neskutočnými motýlikmi v bruchu ktoré sprevádzali každé jeho pohnutie som sledovala tú dokonalú obloha ktorá sa rozprestierala nad nami.
"Vaness?"
"Hmm?"
"Neprežijem to ak ťa stratím. Ani si nevieš predstaviť ako neskutočne ťa milujem."
"Nestratíš ma Louis, nikdy! Len prosím nechaj tie slzy čo najďalej v očiach a usmej sa!"
"Nebol som vtedy na súkromnom koncerte..Bol som u mami.. Potreboval som jej všetko povedať a.."
"Louis, ja viem. Nezabúdaj na to že som tvoja snúbenka a tvoje fanúšičky sú lepšie než polícia. Celý čas som vedela kde si a keby si medzi fanúšičkami určite tam nemáš také príjemné ticho ako je doma."
"Prečo si mi to nepovedala?"
"Pretože ti v sebe dlho neudržíš tajomstvo! Hlavne nie keď mi v ňom klameš."
"Si neskutočná vieš o tom?"
"To sú tvoja fanúšičky zlatko."
"Lenže ich nemilujem tak veľmi ako teba."
"Tak v to dúfam pretože mám pre teba jedno prekvapenie." S úsmevom som sa ku nemu lepšie otočila a s bruškami prstov som mu dala hlavu na úroveň mojich očí..

Pfff :D Neskutočné nudná časť! :D Ale fakt neviem ako ďalej! :D Inak baby? Nemá niekto záujem o pokračovanie "Dark Girl"? Ja mám rozpísaný iný príbeh ktorý sa mi páči oveľa viac a neviem čo s tam tým :/. Prosím komentáre! :3 


sobota 27. júla 2013

Memories♥ (23.časť)

Na to, stať sa vlhkou 13,14,15,16,17,18,19... sú potrebné len štyri kroky! :D 1. zbaviť sa krámov! 2. Zapnúť facebook! 3. Kliknúť na prvý gif s One Direction ktorý vám vyskočí na ploche! 4. Kukať to stále dokola, pretože je to proste náš jebatelný Liam! :333 Nie, nerobí mi dobre vstať o 6:09! :D

"Ahoj mami." Potichu som šepol keď som sa po pár hodinách letu ocitol u nás na malej verande kde sedela mama.
"Ahoj zlatko, dáš si niečo? Kávu, čaj, minerálku?"
"Mal som po ceste kávu, takže teraz nemám chuť na nič."
"Sadni si a hovor, čo sa sem privádza? Hovoril si že sa stavíš až na konci septembra."
"Viem, trošku sa to celé zomlelo. Potreboval som sa s niekym porozprávať."
"Stalo sa niečo medzi tebou a Vanessou?"
"Tých vecí je strašne veľa mami. Od vtedy čo bola v nemocnici sme boli na istú dobu odlúčený lenže som tak ďalej nemohol byť. Rozišiel som sa s El ešte v deň keď som sa to dozvedel a celé týždne som strávil v jej blízkosti. John bol proti nášmu vzťahu čomu som nechápal, vždy sa s nami hrával. Chápem že ju chcel ochraňovať ale najviac ma prekvapilo to že chcel ochrániť mňa.."
"John je veľmi milý chlapec, už od malička mal tendenciu chrániť vás. Obidvoch."
"Lenže toto je iné mami.. Vaness objavili leukémiu. Včera mala prvú liečbu, nezvládam to mami. Viem že musím byť silný hlavne pre ňu ale nedokážem sa pozerať na ňu ako mi odchádza za dvermi nemocnice a potom sa mi vráti celá vyčerpaná a len s miernou šancou že to všetko k niečomu je. Čo ak sa s toho nedostane? Neprežijem to.."
"Vaness je silné dievča, nemôžeš na to myslieť. Teraz tu musíš byť pre ňu a veriť."
"Verím mami a som tu pre ňu stále.. Vieš si predstaviť aké je to ťažké? Žiť s tým pocitom že pri nej večer zaspávam ale jednu sekundu sa môže všetko zvrtnúť a ráno skončím len s uplakanými očami a zlomeným srdcom?"
"Vaness tu bude s tebou stále, nikto nevie čo sa stane ale teraz je hlavné aby si jej venoval všetku lásku."
"Ľúbim ťa mami.."
"Aj ja teba srdiečko. Nechceš jej zavolať? Určite sa poteší keď bude počuť tvoj hlas pred spaním."
"Bojím sa že to nezvládnem.."
"Je to predsa tvoja priateľka, to najkrajšie dievča ktoré kedy prešlo prahom týchto dverí a tá jediná ktorej dovolím ukradnúť môjho jediného syna. No tak, zavolaj jej."
"Fajn." S miernym úsmevom na perách som si s bruškami prstov zotrel drobné slzy ktoré mi počas rozhovoru s mamou vypadli s oka a z vačku nohavíc som si vybral mobil. Zo zimomriavkami po celom tele kvôli pohľadu na našu spoločnú fotku na tapete som sa široko usmial a vytočil jej číslo.
"Prosím?"
"Zdravím tú najkrajšiu ženu na svete ktorá bude jedného dňa moja dokonalá manželka!"
"Zdraví späť toho najlepšieho snúbenca. Ako sa máš zlatko?"
"Bez teba? O ničom, neskutočne mi chýbaš. Máte s babami žúr?"
"Skôr sa rozplývame nad miniatúrnym bruškom Perrie."
"Všetko v pohode?"
"Pravdaže. Kedy prídeš?"
"Ráno, nejaké špeciálne požiadavky na zajtrajší deň?"
"Myslela som že si dáme spraviť to spoločné tetovanie a potom sme mohli niekam zájsť."
"Večera a kino?"
"Uhmm. môže byť. Louis?"
"Hmm?"
"Neskutočne ťa milujem! Strašne ďakujem za to že si si vybral ako kamarátku v detstve mňa namiesto tých tisíc dievčat ktoré ťa obskakovali a že si mi dal prednosť pred toľkými nádhernými fanúšičkami."
"Ja teba milujem oveľa viac, nemáš začo ďakovať chcel som to tak rozumieš? Si jediné dievča ktoré milujem a budem milovať."
"Louis? viem že to je asi totálna kravina ale.. mám takú malú požiadavku."
"Akúkoľvek chceš."
"Nemohli by sme ísť niekedy s babami a chalanmi na zopár miest? viem že to bude drahé, nezmyslené a zaberie to veľa času, a nebudete  s tým.."
"Stop! má to zmysel a nemusíš sa starať o to či je to drahé, chalanov a babi nejako presvedčíme hlavne vyberte miesta. Môžeme ísť hneť popozajtra."
"Skutočne?!"
"Skutočne."
"Och bože Lou!! ďakujem!"
"Nemáš začo láska, bež k babám lebo sa tam bez teba zbláznia."
"Tak zajtra ráno?"
"A s tým najväčším darčekom."
"Stačíš mi ty."
"Drobec, Ľúbim ťa."
"Ja teba viac, dobrú noc zlatko."
"Dobrú."
Zo šťastným výrazom na tvári som zložil hovor a otočil som sa späť k mame ktorá sa s úsmevom na mňa pozerala...

"Skutočne ma mrzí že nemôžem zostať dlhšie, pozdrav potom dievčatá a daj im tie darčeky. Zastavím sa niekdy koncom mesiaca spolu s Vaness."
"Tešíme sa, fakt nezostaneš na raňajky?"
"Jedne som sľúbil Vaness, nerád by som to zmeškal. Musím sa ešte zastaviť pre nejaký obrovský darček pre ňu. Zatiaľ sa maj, ľúbim vás."
"My teba tiež Louis." S úsmevom som sa pozrel na mamu ktorá mi kývala spoza dverí a nastúpil som do taxíka ktorý ma čakal. Po menšej zastávke pre vybratie darčeku  Sme sa zo spokojnými výrazmi v tvári všetci stretli na Londýnskom letisku ktoré bolo opäť obklopené fanúšičkami aj cez skorú rannú hodinu...

Vaness.
"Všetko najlepšie kráska." Zo sladkým hlasom mi šepol Louis do ucha čo spôsobilo zachvenie môjho tela a prudké prebudenie.
"Louis! Pane bože ty.. si nezabudol?!"
"Ako by som mohol zabudnúť na narodeniny toho najlepšieho dievčaťa? Páči."
"čo to je?"
"Darček, je to len taká malá drobnosť"
"Louis William Tomlinson! Od kedy považuješ za malú drobnosť a pritom aj za vhodný darček k narodeninám spodné prádlo?!  Ty nedokážeš myslieť bez tvojho úchylného mozgu ani pri vyberaní darčeku?" Zo smiechom som zahlásila po otvorení darčeku ktorý mi podal.
"Môžeme vyskúšať či  sa ti bude hodiť."
"Poďakovanie ti môžem dať aj bez toho prádla. Hlavne keď dnes tak neskutočne dobre vyzeráš."
"Uhmm..takže pokračujeme tam kde sme na lúke skončili?"
"Kde len chcete pane!" S úsmevom na perách som sa opatrne presunula k jeho ústam na ktorých som nechala bozk a jemne som sa presunula ku okraju jeho trička ktoré skončilo niekde na druhej strane v posteli. Zo smiechom ktorý som vypustila z úst kvôli tichému vzdychu ktorý vyšiel s Louisa kvôli jemnému chyteniu jeho pýchy spôsobil jeho nechápavý pohľad a zmocnenie sa vedenia....

Pokračovanie na budúce! :D ale asi bez dokončenia tejto pasáži! :DD nedopadlo by to dobre ani pre jednú z nás! :D P.S za chyby prepáčte som lenivá ich čítať! :DD 




štvrtok 25. júla 2013

Memories♥ (22.časť)

Ďakujem za komentáre! :) Inak videli ste tú novú fotku Nialla? Neskutočné sladký tam je, obidvaja! :3 Uhm, som jediná ktorej nerobí problém vsať o 14:15 a tváriť sa že sa nič nedeje keď na vás každý pozerá? ;D Vstávanie na tábore bude fakt peklo! :D Inak, tým sa dostávam ku ďalšej veci, 4.8. idem na tábor, takže časť pridám podľa času a či chytím dobrú wi-fi! :D každopádne sa vám pokúsim pridať fotky a nejaký ten článok! :)


Zvyšok dovolenky prebehol nad moje očakávania, od sladkých raňajok, stoviek bozkov a neustále rozmaznávania od Louisa až po nádherné večeri strávené na pláži, zo smiechom ktorý sa ozýval snáď celým ostrovom kvôli dokonalej zábave. No, počas celej dovolenky som sa nevedela zbaviť myšlienky na to, že čo ak tie ich úsmevy vidím posledný krát? Bojím sa toho, že celá liečba bude zbytočná a príde tá chvíľa ktorej sa bojím zo všetkých najviac. Chvíľa kedy sa s nimi budem musieť rozlúčiť a posledný krát sa im pozrieť do očí s prosbou aby zostali šťastný.
"Nad čím premýšľaš?" Vyrušil ma s rozmýšľania Louisov hlas a pevný stisk jeho ruky na mojom kolene.
"Nad všetkým.. Čo ak sa to nepodarí Louis? Neodpustím si to že vám pokazím pekné chvíle a vymením ich za smútok."
"Rozumiem že nad tým rozmýšľaš pretože máš pred sebou prvú liečbu, ale si silná! Nerozmýšľaj nad tým čo ak, ty to zvládneš."
"Zájdeme potom na kávu? Mám neskutočnú chuť."
"Kamkoľvek chceš láska." S úsmevom ma jemne pohladil po líci a otvoril mi dvere na aute. S roztrasenými nohami som vykročila na mokrú cestu a pevne som mu chytila ruku. S vyhýbaním pohľadom všetkých tých ľudí ktorý stáli pred nemocnicou s fotoaparátmi som potlačila sklenené dvere a vošla na prázdnu chodbu kde čakal starší lekár.
"Slečna Collins? Som váš lekár, Adams. Ste pripravená?"
"Dá sa vôbec byť na toto pripravená?"
"Treba veriť, nech sa páči." S úsmevom mi pootvoril dvere a čakal pokiaľ nevstúpim do miestnosti s rôznymi hrôzostrašnými prístrojmi.

Louis.
"Mami?" Potichu som šepol keď mi to konečne po piatich pípnutiach zodvihla.
"Prosím zlatko?"
"Mohol by som prísť? Dnes večer? Len na noc.."
"Pravdaže! Aj s Vaness?"
"Nie mami.. Porozprávame sa večer, okolo jedenástej by som mal byť doma."
"Stalo sa niečo Louis?"
"Nechcem to riešiť po telefóne mami. Uvidíme sa, ahoj."
 Zo slzami v očiach som zrušil hovor a so zničeným výrazom na tvári som sa posadil na stoličku.
"Liam, potrebujem od vás malú pomoc. Ozvi sa čo najskôr prosím. Louis xx"
"Niečo s Vaness? :O Čokoľvek potrebuješ. Liam xx"
"Chcel by som ísť za mamou, rozumieš porozprávať sa. Nemôžem povedať Vaness že idem za ňou, rozumieš, nie? Chcel som len či by ste si dnes nemohli dať voľno od dievčat a ísť tiež ku vaším rodinám. Baby s Vaness zostanú a ráno by sme sa vrátili. Louis xx"
"Neplánované, súkromné stretnutie? zariadené. O koľkej ideme? :) Liam xx"
"O ôsmej? ďakujem! Louis xx"
"Za  málo Tommo. Platí! :) Bežím lebo Danielle má opäť svoje hracie chvíľky ;D Liam xx"
S úsmevom na perách som zablokoval mobil a postavil som sa zo stoličky s dôvodu mojej nádhernej krásky ktorá vyšla po hodine a pol s tých pekelných dverí.

"Skutočne tam musíte ísť?"
"Je to naša práca láska, ale sľubujem že pred tým než vstaneš ma tu budeš mať a potom sa ma už nezbavíš!"
"Uhmm. V tomto prípade zo všetkým súhlasím. Louis? Myslíš že by bol veľký problém dať si tetovanie?"
"Myslel som že sa ihiel bojíš."
"To áno, ale keby ide so mnou jeden dokonalý, nádherný, úžastný a neskutočne rozkošný chlapec tak ten strach pre neho prekonám."
"Čo pre to musím spraviť?"
"Pomôcť mi! Mám dve predstavy len neviem ktorú vybrať." S nadšeným úsmevom sa mi vytrhla s pevného objatia a zohla sa pod postel s kadiaľ vybrala nejaký zošit ktorý mi s neistým pohľadom podala do ruky. "Mám si dať samostatné alebo si dáme spoločné?"
"Ja osobne som za spoločné, ktoré navrhuješ?"
"Neskutočne sa mi páči toto, opisuje to nás dvoch."
"I love him, I love her?"
"Nie je to snáď pravda?"
"Je a tá najkrajšia pravda. Tak zajtra?"
"Zajtra?!"
"Nemáš sa čoho báť."
"Tak platí. Neskutočne sa mi páči toto, keď si dá niekto vytetovať na svoju pokožku niečo čo vystihuje jeho lásku. Nie je to nádherné?"
"Čo by si dala ty kvôli mne?"
"Hmm. Asi obrovské srdiečko s tvojím menom alebo drobné motýliky, neskutočne sa mi páčia! A taktiež by som neváhala nad uzlom, aby každý pochopil že si len môj!"
"A prídeš mi domou celá od farby nie?"
"Tebe sa páčim predsa vždy."
"A budeš sa mi páčiť aj s vráskami a starodávnymi košieľkami."
"To je strašne milé Louis ale myslím že v takom oblečení ma neuvidíš!"
"To mi je jasné. Mal by som už ísť, aby chalani dlho nečakali."
"Najskôr pusu!"
"Aj milión!" Zo smiechom som si ju pritiahol bližšie ku seba a zo zimomriavkami som jemne a pritom drsne zmohol vojny našich jazykov..

Viem že je táto časť o ničom, nudná a nedokončená! :D ale zajtra vám dám pokračovanie, nedokážem sa proste sústrediť! :D Ale nesmierne by ste ma potešili komentármi! :) 

streda 24. júla 2013

Memories♥ (21.časť)


Dievčatá! :3 Neskutočne vám chcem poďakovať za to že tento príbeh čítate a osobite chcem poďakovať Nancy ktorej pravé meno nepoznám! :D Ale jednoducho, ďakujem za tú správu na FB, neskutočne ma potešila! :) Takže túto časť ti venujem! :3

Na počudovanie ma dnes ráno zobudili lúče slnka, bez toho otravného dážďa ktorý Londýn sprevádza takmer každý deň. Zo šuchtavým postavím z postele som sa zo stále rozospatým výrazom na tvári dotrepala do kuchyne v ktorej vládlo neskutočné ticho.
"Louis?.." S prekvapeným výrazom na tvári som potichu šepla keď som sa postavila pri zárubňu dverí a zadívala som sa na Louisa ktorý sedel vedľa Johna a o  niečom sa vášnivo rozprávali.
"Prepáč ak sme ťa zobudili.. Myslel som že.. Mala by si sa s Louisom porozprávať Vaness."
"John.. Ja skutočne neviem či ja na to správna chvíľa a.."
"Vaness, miluje ťa. A je správny chlapec určite nebude zbabelec a nenechá ťa."
"Fajn.. necháš nás osamote?"
"Isteže, pokiaľ budeš niečo potrebovať zavolaj." S úsmevom na perách ma jemne pobozkal na vlasy a prešiel okolo mňa do svojej izby. S hlasitým výdychom som sa posadila na miesto kde pred tým sedel John a zo sklonenou hlavou som privrela oči kvôli slzám ktoré sa mi drali do očí. Dotyk Louisovej ruky na mojej mi opäť spôsobil mierne zachvenie a motýliky v bruchu, presne tak ako prvý deň, a všetky ostatné.
"Skutočne neviem ako začať.. Jednoducho.. Chápem že celá rodina, ty, baby a chalani nenávidíte toho človeka ktorý spôsobil môj pobyt v nemocnici ale niekde hlboko v mojom srdci ho mám rada."
"Vieš že môžeme počkať, nemusíš mi to teraz povedať. Nechcem na teba tlačiť Vaness."
"Nie Louis, musím. Pretože ani ja sama neviem či tu teraz nie som s tebou posledný krát a či toto nie je posledná šanca ti to povedať. Louis, všetci viete o tom že som stratila pamäť, že som skončila takmer mŕtva pod kolesami šialeného človeka ktorý si nedával pozor na rýchlosť pri jazde lenže len rodičia a John vedia celú pravdu. Nekázala som ti byť Samanthou kvôli tomu že by bol John proti nášmu vzťahu, práve naopak spravila som to preto, pretože John ťa chcel chrániť. Nechcel aby si bol zničený, smutný a hlavne aby som ti ublížila. Ani si nevieš predstaviť ako si to vyčítam, všetko.. Louis, v nemocnici prišli na to že.. Mám leukémiu. Je možnosť že sa vyliečim, pri správnych  postupoch, liekoch a všetkých tých veciach ktoré sú tak neskutočne ťažké. Neviem či to dokážem.. Viem že robím najväčšiu chybu s tým že som proste odmietla hrať hru že na nepoznám ale práve naopak opäť som sa s tebou začala stretávať. Milujem ťa Louis, ten rozhovor včera bol hlavne kvôli tomu že nechcem aby si sa trápil. Aby si bol stále ten skvelý, veselý kamarát ktorý tu bol vždy pre mňa a pritom ten dokonalý, romantický chlapec ktorý mi každú minútu dokazoval ako ma miluje..."
"Vaness.. Milujem ťa, s celého srdca, rozumieš? Chápem že si ma chcela chrániť ale v každej situácií by to dopadlo tak isto, neopustím ťa a teraz už určite nie. Kašlem na manažment, fanúšikov aj všetko, pre mňa si hlavná ty, jasné? Spolu to zvládneme, viem že to bude ťažké ale si predsa moje silné dievča ktoré sa nevzdáva a prekážkam ukazuje vztýčení prostredník nie? Poď sem Darling.." S miernym úsmevom na perách a zo slzami v očiach sa opatrne posunul od stola a potiahol ma za ruku. Zo slzami ktoré sa mi v neskutočnom množstve spustili s očí po líciach som si zaborila hlavu na jeho rameno, a s nesmelým úsmevom som vdychovala vôňu jeho trička.
"Louis? Ľúbim ťa."
"Ja teba oveľa viac."
"Prosím, sľúb mi že ma už neopustíš."
"Nikdy, pretože od teraz si znova moja dokonalá žena s ktorou budem mať tu najsladšiu svadbu."
"Nie sme zasnúbený."
"To môžeme zmeniť. Kedy si ti začína prvá liečba?"
"V piatok."
"To máme ešte päť dní."
"Päť dní na čo?"
"Na najkrajšiu dovolenku spolu s chalanmi a babami ktoré sa na teba tešia a balia sa už od včera večera."
"Balia? My niekam ideme?"
"Babám to nedalo tak sa zložili na tvoju letenku, chalani objednali hotel a ja som vybral miesto."
"Kam letíme? A kedy?"
"Na ten najkrajší ostrov na svete, Ko Phi Phi. Vlastne, letíme už o dve hodiny."
"Ty si sa zbláznil?! Veď nie som pripravená a ani.."
"Myslím že Po balená už si." Zo smiechom sa ozval Johnov hlas od dverí kde stal spolu s mojím kufrom a príručnou taškou.
"Hej! Prečo opäť o ničom neviem?!"
"Pretože som ráno volal Johnovi a všetko sme dohodli."
"Takže ty sa dohoduješ s mojím bratom za mojim chrbtom? Dúfam že na dovolenke mi nebudeš dávať ďalšie dôvody na žiarlivosť."
"Takže ty žiarliš."
"Áno, pretože tohto dokonalého chlapca môžem mať len ja!" S úsmevom som sa pomaly priblížila k jeho perám a jemne som ho pobozkala. "Ľúbim ťa." S miernym smiechom som ho slabo pohladila po líci a silno som ho objala..

"Danielle! Perrie! zvrieskla som s celých pľúc na celé letisko keď som ich videla stáť spolu s nejakými dievčatami pri lavičke s chalanmi.
"Vaness! Bože dievča! Tak neskutočne si nám chýbala!" Zamumlala mi Danielle do vlasov keď mi spolu s Perrie venovali dlhé a hlavne extrémne bolestivé objatie ktoré mi v tomto prípade absolútne neprekážalo.
"Vy mne tiež baby! Kto to je?"
"Och, toto je Zoe, Niallove dievča a toto je Victoria, Harryho nový objav."
"Páni, ste skutočne nádherné!" S úsmevom som ich slabo objala a otočila som sa ku chalanom ktorý nedočkavo prestupovali s nohy na nohu. "Čo by ste radi lásky?"
"Teba! Tak čo, Perrie sa ti už pochválila?"
"S čím?"
"Zo Zayna bude predsa otecko."
"Prosím?! to ste kedy?! chvíľku vám nechám samých a vy už toto!" Zo smiechom som ich všetkých objala a pevne som sa pritúlila k Louisovi ktorý ma s úsmevom pozoroval...

"Och bože! Je to tu nádherné! Tak... neskutočne nádherné!" S prekvapeným výrazom na tvári som skonštatovala hneť po tom čo sme sa ubytovali vo veľkom hoteli s ktorého bol prenádherný výhľad na nádhernú prírodu a more.
"A to všetko len kvôli tebe."
"Vieš že ťa neskutočne milujem?"
"Uhmm.. chceš ísť s babami vyskúšať more?"
"A čo ty?!"
"Ešte potrebujem niečo vybaviť. potom sa ti ozvem."
"Vieš že my budeš chýbať ale proste... More je more." Zo smiechom som ho jemne pobozkala na pery a z tašky som vybrala modré plavky ktoré som si  nasadila a prehodila cez ne biele šortky a voľné tričko.. Po krátkom hľadaní dievčat sme sa konečne hodili do mora v ktorom začala neuveriteľná zábava spojená s neustálim smiechom.
"Vieme že nás za toto zabiješ ale na chvíľku si dáme pauzu. Môžeš?"
"Kam? Prečo?!"
"Uvidíš! Poď." S úsmevom ma potiahla Victoria za ruku a spolu s ostatnými ma odtiahli do hotela v ktorom  mi podali do rúk čisté a hlavne suché veci. S nechápavým výrazom som sa zatvorila v kúpeľni kde som si vysušila vlasy do ktorých som si zapichla veľkú sponku v tvare ružovej kvetinky ktorá ku kučeravým, blond vlasom neskutočne ladila a na skvelo opálenú pokožku som si navlieka krátke biele šaty bez ramienok.
"Môžeme my vysvetliť kam ideme?"
"Skôr kam ideš."
"Okey, fajn! O čo ide teraz?!"
"O nič, proste bež dopredu a nájdeš to." S vážnym pohľadom ma postrčila Danielle a zo smiechom sa pozreli na moju postavu ktorá bez zájmu na smiech kráčala po horúcom piesku, aj cez zapadajúce slnko. Pohľad na malú skalku ktorá bola vyzdobená žiarivými svetlami (ktoré si ani v tomto príbehu neodpustím! :D) mi na tvári vyčaril drobný úsmev.
"Prekvapenie." Zo sladkým hlasom mi šepol Louis do ucha zatiaľ čo s rukami ma pritiahol bližšie ku nemu.
"Čím som si to zaslúžila?"
"Tým že si súhlasila, že si mi to všetko povedala a tým že si opäť do dokonalé dievča zo vztýčenou hlavou ktorému sú všetky choroby u riti a stará sa len o prítomnosť ktorá je dúfam že aj teraz dokonalá ako tá včerajšia."
"Pri tebe? všetky prítomnosti."
"V to dúfam, nahneváš sa pokiaľ túto spravím ešte krajšou?"
"Myslím že to je už nemožné."
"Dúfam že aj toto prekonám. Vanessa, prosím vezmeš si ma?" S úsmevom si predo mňa kľakol čo mi na tvári vyčarovalo prekvapený pohľad spojený zo slzami šťastia v očiach.
"Blázon, pravdaže áno!" S neskutočným šťastím som si nechala zobrať moju ruku do jeho a nasadiť si prsteň. "Milujem ťa! Najviac na svete Tomlinson!"
"Ja teba oveľa viac budúca pani Tominson!" Zo smiechom a s tým neskutočne rozkošným úsmevom ma jemne vyšvihol na jeho ruky a s neskutočnou túžbou ma pobozkal na pery, na ktorých sa do teraz držal úsmev venovaní len jemu.

Prekvapenie! :3 Nemala som to pláne, nemali sa vôbec zasnúbiť tak dúfam že mi dáte pekného komentáre! :3 


utorok 23. júla 2013

Memories♥ (20.časť)

"You know, I know, you know
I will remember you
I know, you know, i know
You´ll remember me.." ♥ Pri tomto sóle mi po celom tele nabehli zimomriavky. :) Hneť som si spomenula na Vaness a Louisa, a to že toto sólo spieva Louis mi zobralo dych! ♥ čo hovoríte na klip a pesničku? Ja ju totálne miluje, všetko s nimi! :) Och! Thank you for amazayn,  fabulouis,  brilliam,  extraordinharry,  phenominiall three years, One Direction! ♥ Forever Directioner! 


"Žeby môj milovaný braček nemal na starosti opäť nič iné než čítanie televízneho programu a pitie kávy?"
"Aj tebe dobré ráno Vanessa. Myslím že toto je pre teba."
"Čo to je?"
"Neviem ako teba ale mňa ako malého chlapca učila mama rozoznávať veci. Podľa všetkého to budú kvety."
"Skutočne?!" S ironickým tónom som sa pozrela na Johna ktorý sa očividne zabával. Zo zopár krokmi dopredu som sa zastavila pri obrovskej kytici ktorá pokrývala celý stôl.
"Prepáč že som musela včera tak skoro odísť, čo keby ti to dnes vynahradím? O siedmej v parku? Samantha xx" Zo smiechom ktorý po prečítaní mena vyplnil celú kuchyni som si rukou prečesala vlasy a posadila som sa na stoličku.
"Kto je Samatha?"
"Kamarátka, včera som sa s ňou po dlhej dobe stretla."
"Ideš tam?"
"Myslím že je to skvelá príležitosť."
"Myslím že.."
"Tak nemysli! Idem sa pripraviť."
"Je len jedna hodina, do siedmej máš ešte veľa času."
"Neprovokuj John!" Zo zatajeným smiechom som sa postavila zo stoličky a zo širokým úsmevom som zatvorila dvere na mojej izbe. Po niekoľko minútovom prehľadávaní mojej skrini som vyhrabala slabo modré, krátke šaty bez ramienok a modré baleríny. S nebezpečne rýchlim nanesením modrého laku na nechty som strávila pol hodinu v sprche. Motýliky ktoré sa mi v bruchu pohybovali šialenými pohybmi mi na tvári neustále naskytovali úsmev. S prehodením dlhých blond vlasov ktoré na počudovanie držali svoje kučeravé gény som si na tvár naniesla malé množstvo make-upu a mihalnice som si jemne pretrela čiernou špirálou.
"Mám sa vôbec pýtať kde znova si? ;D Love you, Samantha xx" S zhrozeným pohľadom som si prečítala SMS ktorá mi už istú dobu svietila na obrazovke mobilu.
"Och.. Prepáč! Desať minút, okey? Love you too, Vaness xx"
"Pre teba všetko Darling :) Samantha xx"
S úsmevom na perách som hodila mobil na čierno červený vankúš na posteli a s dosť nešikovným spôsobom som na seba navliekla šaty spolu s balerínami. S prehodením modrej kabelky cez plece som si na seba naniesla mierne množstvo jablkovej vône.

"Mám ti naozaj veriť že ideš von s dievčaťom?"
"John, niečo som ti už na toto povedala."
"Ja len že, vyzeráš nádherne sestrička."
"Ďakujem."
"Kedy sa vrátiš?"
"Netuším, možno u nej prespím." S miernou červeňou na lícach som zabuchla dvere a s rýchlou chôdzou som si to namierila do parku kde už čakal Louis.

"Vedel som že sa oplatí počkať o pár minút dlhšie."
"Ahoj, skutočne mi to prepáč ale poznáš to predsa."
"Osobne nie ale som pri tebe celý život takže som si zvykol. Ideme?"
"Uhm. A kam vlastne?"
"Najskôr som myslel že zažijeme staré časy ale toto oblečenie asi nie je vhodné."
"Oh, to nevadí! Myslím že to nejako zvládneme, aj ja, aj šaty." Zo smiechom som spravila malý krok dopredu a chytila som jeho v ruku v ktorej sa moja opäť strácala. Po pár minútach jazdy sme skončili na prázdnej lúke spojenej s malým lesom, ktorú vypĺňali farebné kvety a stovky žiarivých slnečníc.
"Louis.. páni! Je to tu nádherné ja len že.."
"Nie! Teraz nemôžeš protestovať, vyber nejaké miesto o chvíľku prídem len prinesiem zopár vecí."
"Si si istý že ti s tým nemám pomôcť?"
"Zvládneš to?"
"Louis, som tvoja priateľka odniesť košík zatiaľ dokážem!"
"Vieš že ťa milujem?"
"Uhm. Skús mi objasniť pamäť." S miernym úsmevom na perách som si omotala ruky okolo jeho krku a s neskutočnou túhou som ho jemne potiahla za spodnú peru.
"Myslím že keby to mám spraviť tu tak by nás neprajný ľudia určite udali za nevhodné správania na verejnosti."
"Idiot!" Zo smiechom som ho slabo buchla do hrude čo spôsobilo odhalenie jeho dokonalého úsmevu. S "nahnevaným" výrazom na tvári som zodvihla pletený košík zo zeme a namierila si to pomedzi všetky kvety a pichľavé kúsky trávy na čisté miesto pri lesíku.

"Ešte víno?"
"Pokiaľ máš v pláne opiť ma, skús niečo tvrdšie."
"Tvrdšie môže byť niečo iné."
"Hmm.. A čo tak toto?" S miernym úsmevom na perách som sa posadila na jeho hruď a s jazykom som jemne prechádzala po jeho krku, zatiaľ čo s rukou som prechádzala od hrudi ku okraju jeho trenírok.
"Kde sú tvoje reči že to už nechceš robiť na zemi?"
"Ja môžem pohode prestať." S tichým náznakom smiechu som sa postavila z kockovanej deky ktorá bola preplnená jedlom, listami zo stromov, vínom, pohármi a nejakými sladkými vecami. Pri pohľade na Louisovu tvár v ktorej vládlo neopísateľné šialenstvo zo slasti ktorú som mu nedopriala, som sa s miernym utekaním rozbehla pomedzi slnečnice.
"Predo mnou neutečieš, to si mohla vedieť." Zo smiechom mi šepol do ucha z čoho sa mojim telom rozprúdilo tisíc motýlikov a nehorázne množstvo zimomriavok.
"Vieš že nespávam s chalanmi ktorý mi pred pár mesiacmi zlomili srdce, odišli do iného štátu, vrátili sa ku svojej bývalej priateľke a rozišli sa so mnou." S vážnym pohľadom a s miernym smútkom v očiach som sa ku nemu otočila a zadívala som sa do jeho očí v ktorých vládlo niečo neopísateľné.
"Vieš že za to všetko môže manažment.. Nikdy som sa s tebou nerozišiel a neopustil som ťa, vždy si bola so mnou v srdci a tam zostaneš navždy. Ani si nevieš predstaviť ako ma mrzí že som to tvoje zlomil.."
"Louis, ja sa na teba nehnevám láska. Je pravda že som bola smutná, naštvaná ale to hlavne na seba nie na teba. Nemala som ťa nechať ísť bez boja. Veď priznajme si, El  na mňa predsa nemá. Síce si nepamätám veľa vecí čo sa stalo, chalanov a babi si pamätám matne ale prvá vec čo som povedala po prebudení bola tá kde si ty. Ľúbim ťa, rozumieš? Nechcem aby sme sa starali o minulosť, žijeme v prítomnosti ktorá je v tomto momente tá najkrajšia."
"Neskutočne ťa ľúbim Vaness.. Skutočne si neviem predstaviť čo by som robil keby si to neprežila.. Bál som sa toho najhoršieho keď som to všetko videl v novinách."
"Keby sa v hociktorý deň stane niečo čo nás navždy rozdelí navždy budem tu." Na chvíľku som sa odmlčala a s malým náznakom úsmevu som priložila moju ruku na stranu jeho srdca. "Z tadiaľto ma nestratíš nikdy, len Louis.. sľúb mi jednu vec. Nájdi si niekoho iného, buď opäť šťastný a užívaj si život. Prosím pozeraj sa v tú dobu na svet s týmito nádhernými očami a rozdávaj tento rozkošný úsmev. Prosím.." Zo slzami ktoré mi padli s očí dole po líciach som mu pevne chytila ruku a zadívala som sa mu do tváre.
"Vaness, stalo sa niečo?"
"Nie.. proste.. prosím sľúb mi to."
"Vieš že to nemôžem splniť, vyrastali sme spolu od detstva, boli sme spolu každý deň nášho života, nemôžem ťa len tak vymeniť. A nezabúdaj, ty budeš žiť večne, a dlhšie než ja."
"Louis.. ja.. nemôžem.."
"Vaness?..."
"Prosím.. odvezieš ma domou?"
"Je ti zle? stalo sa niečo?"
"Nie ja len.. to je len náladou Louis, ono to prejde. Všetko bude v pohode uvidíš, len chápeš asi mám len pred svojimi dňami."
"Budeš v pohode? nechceš ísť ku mne? vieš že tam môžeš zostať, a ostatný budú len radi."
"Prepáč Louis.. Nabudúce dobre? Aj tak.. John bude určite už čakať a zúriť.." Potichu som šepla a zo sklonenou hlavou som prešla ku miestu kde sme mali menší piknik a všetky veci som nahádzala späť do košíka. Cesta ku mne domou bola v maximálnou tichu a len s menším, hlasitým výdychom s Louisovej strany.
"Ďakujem Louis."
"Za čo?"
"Za všetko, ľúbim ťa zlatko."
"Ja teba oveľa viac, vidíme sa zajtra?"
"Môžeme, dobrú."
"Dobrú." S neistým úsmevom sa na mňa pozrel a jemne ma pobozkal na pery čo mi na tvári opäť vyčarovalo bolestivý výraz...

"Nechceš mi niečo povedať?!" S nahnevaným tónom v hlase sa ma spýtal John hneť po tom čo som zabuchla vchodové dvere.
"John.. ty to nechápeš. Nedokážem byť bez neho."
"Vaness ja ťa chápem skutočne ja len.. chápeš čo sa deje, skutočne to chceš?"
"Viem že ho s tým raním, že nerobím správnu vec ale milujem ho a nikoho, nič nenechám aby mi prekazilo tú lásku ktorú ku nemu cítim."
"Vanessa.."
"On tu bol pre mňa vždy, nechcem ho stratiť.. Nie teraz.. John.. Skutočne ho milujem.."
"Poď sem.." Zo slzami v očiach sa na mňa pozrel a načiahol ku mne ruky ktoré som ochotne prijala...

Julíí, Chichi, Kamuš, viem že som vám sľúbila že budú mať sex ale, toto sa mi hodilo viac! :)


nedeľa 21. júla 2013

Memories♥ (19.časť)

"Budem v poriadku John, je to len káva a navyše pár krokov od domu." Nervózne som zvýšila hlas a zrušila som hovor, ktorý aj tak spočíval len zo samého spovedania mojich krokov. S prehodením fialovej tašky cez plece som zabuchla veľké, biele vchodové dvere od bytu Johnoveho kamaráta a vstúpila som na chodník vedúci do jedinej kaviarne na ktorú som si za posledné dni spomenula.
"Vaness! Bože zlatko, tak dlho som ťa tu nevidela, ako vždy?"
"Uhm.. ty si?.."
"Morgan, och, jasné prepáč ja som zabudla že si stratila pamäť. Raz sme sa tu stretli a pár krát si tu prišla pracovať pokiaľ sa nestalo zopár vecí a ty si s tým nadobro sekla."
"To ma mrzí. Rada by som ti sľúbila že by som to skúsila opäť ale bojím sa že mi už túto šancu nedáš."
"Pre teba tu mám prácu vždy, keď sa na to budeš cítiť môžeš sa tu zastaviť, zobrať si zásteru a s úsmevom obsluhovať ľudí. Latte?"
"Latte. Určite nad tým pouvažujem, dúfam že pre tento krát budem lepší zamestnanec." S úsmevom som sa na ňu pozrela a môj pohľad som hneť po tom, čo odišla ku ďalšiemu stolu odvrátila ku dverám ktoré po otvorení vydali zvonivý tón. S rýchlim postavením sa od stolu som si do rúk chytila kabelku a pomedzi ľudí som sa predrala ku dverám.
"Vaness? Páni, vyzeráš nádherné."
"Prepáč ja.. nepoznám ťa.."
"Viem že si na mňa spomínaš, inak by si tak rýchlo neodišla."
"Ty ma sleduješ?!"
"Nie.. ja ťa len neskutočne milujem Vaness..."
"Ako som povedala.. nepoznám ťa." Zo zničenou náladou som sa posledný krát pozrela do jeho neskutočných očí v ktorých vládlo také prázdno a zo sklonenou hlavou som zabuchla dvere...

"Skutočne sa nič nestalo John! Kvôli tebe sa tvárim že som na neho zabudla, hovorím ti o každom mojom kroku a poslúcham tvoje žiadosti na po prvé, ako ti mám ešte vysvetliť že nemôžem za to že sa tam Louis ukázal?! Pochop že je človek, tiež potrebuje kávu čo čakáš?! že sa kvôli nášmu rozchodu a tvojej žiarlivosti vzdá svojho obľúbeného miesta na ktorom ma na mňa ako pekné tak aj zlé spomienky?!"
"Myslím že som ti dosť dôrazne povedal že nechcem aby si sa s ním stretávala!"
"Daj mi pokoj John! Nezabúdaj že mi je dvadsať dva a mám vlastný život ktorý som si sama vybudovala, zabúdaj na to že budem počúvať tvoje teórie kto a prečo mi to spravil ktoré aj tak vždy skončia pri jedinom človekovi ktorého skutočne milujem!"  S neskutočnými nervami ktoré prúdili mojim telom som zvrieskla s celých pľúc a schmatla som zo stolíka tašku, a na nohy som si nasadila sivé tenisky.
"Kam akože teraz ideš?!"
"Do kina, pokiaľ ma tam teda nechceš odviesť za ručičku a ubezpečiť sa že som na vhodnom filme!" S ironickým tónom v hlase ktorý sa v tejto situácií nedal prepočuť som zabuchla dvere a vstúpila som na chodník. Kvôli dážďu ktorý sa začínal rozprestierať po Londýne som si na hlavu nasadila kapucňu a potiahla som si bundu bližšie k telu.
"Prepáč zlatko, to kino budeme musieť odložiť. Niečo mi do toho prišlo a pokiaľ to zruším bude len problémy. Mrzí ma to! xx -Morgan"  Zo zničeným pohľadom som zablokovala mobil a pohľadom som zablúdila na malý park ktorý bol celkom prázdny. S neustálym pocitom že ma niekto sleduje som sa prudko otočila a vyplašene som sa pozrela na osobu ktorá stála pár krokov odo mňa. S rýchlim otočením sa smerom ku malej uličke vedúcej na cestu som sa miernym behom presúvala ku nej.
"Hej! Nemám ani najmenšie tušenie kto si, chceš peniaze?! Fajn  vezmi si ich, zober si čo chceš len mi daj prosím pokoj!" Nervózne a hlavne s neuveriteľným strachom som šepla a zastavila som sa, pričom som sa chrbtom oprela o tehličky steny. Neznáme a pritom tak povedomé telo ktoré sa ku mne približovalo mi zrýchlilo dych ktorý sa mi s pľúc dostal po drsnom, a pritom tak jemnom dotyku pier na tých mojich.
"Chcem tvoje srdce, nie peniaze." Potichu mi šepol po tom čo sa odo mňa jemne odtrhol a pozrel sa mi do očí v ktorých sa v tomto momente odohrávalo niečo neopísateľné. "Viem že si ma pamätáš." Opäť prehovoril zatiaľ čo jeho ukazovák jemne prešiel po mojom líci. Tichý smiech ktorý sa mi dostal s úst na jeho tvári vyčaroval spokojný pohľad ktorý moje srdce jemne zachvel.
"Louis.. Nie je to dobrý nápad, poznáš Johna, od tej nehody ma drží na krátko. Keď zistí že sa stretávame tak to nedopadne dobre ani pre jedného s nás."
"Kto povedal že nás nájde, prisahám že budeme v tej najväčšej tajnosti."
"Lou... Vieš si predstaviť ako si ma vystrašil?! Si normálny takto sa zakrádať a potom sa hneť vrhnúť na nevinnú obeť?!"
"Nevinnú? Zlatko, hrala si že ma nepoznáš, ty si ma vystrašila oveľa viac. Čítal som si tu SMS, chcem som sa ti ozvať len poznáš to.."
"Inokedy dobre? Ja niečo vymyslím aby sa sa stretli, len my sľúb jedno."
"Čokoľvek."
"Od teraz sa voláš Samantha a poznáme sa s kaviarne."
"Čakal  som skutočne nejakú šialenú vec ale toto asi prekročilo všetky očakávania. Prečo pre boha?"
"Vysvetlím inokedy, musím bežať a.. Louis? ľúbim ťa!" Zo smiechom som sa načiahla ku jeho perám ktoré som obdarovala jemným bozkom a s úsmevom ktorý sa mi pohrával na perách som opäť vstúpila na chodník vedúci ku tomu prekliatemu domu...

Prepáčte! viem že som sľúbila časť skôr ale niečo mi do toho vošlo :/  Love! :3

štvrtok 18. júla 2013

Memories♥ (18.časť)

Prepáčte že nebola časť, už druhú noc som Up All Night. Vyše 30 hodín som už nespala -____-. Počuli ste už BSE? :) Inak, len mne sa môže stať že príde rodina a jeden bratranec s 5 kolena -__- si prinesie kamaráta ktorý sa pýta môjho ocina koľko mám rokov a či ma môže zobrať von? -____- :DDD
Ďakujem za komentáre!!! :33



Stále Louis.
Všetky dni boli také isté, bez jedinej zmeny. Každodenné sedenie vedľa jej posteli s kávou v ruke a striedanie sa s ostatnými. Pohľad na jej telo ktoré pomaly nadvihuje hrudník len vďaka prístrojom a zničené telo ma každou minútou privádza do väčšieho šialenstva. Zajtra je posledný deň kedy mi už navždy odíde alebo mi dá šancu na druhý život. Môj zrak padol na mobil ktorý sa pod krátkou vibráciou posunul a rozsvietil sa.
"Príď do nemocnici! Ide o Vaness! -Danielle." Zo strachom v očiach som si v rýchlosti prečítal správu ktorá mi prišla a bez váhania som sa postavil od stola za ktorým som do teraz sedel, a nemo rozmýšľal.

Moje myšlienky počas šialenej jazdy po dážďi blúdili stále k tomu najhoršiemu, k tomu že som ju nadobro stratil.
"Ako jej je?!" Bez pozdravu som vyletel na Danielle ktorá stála na okraji chodníka pred nemocnicou.
"Prebrala sa, o hodinu ju budú operovať a.."
"To je skvelá správa! Berie návštevy?"
"Berie, ale len rodičov.."
"Ako to? Stalo sa niečo?"
"Louis, ona stratila pamäť... Nemá ani najmenšie tušenie kto sme.."
"To nie je možné! Vyrastal som s ňou! Keď si pamätá rodičov musí si aj mňa! Bol som s ňou každý deň!"
"Má zriedkavú stratu pamäte, pamätá si všetko čo sa stalo, no len s rodinou. Nemá ani najmenšie tušenie kam chodila do školy, čo jedla...."
"A čo teraz?! Mám sa tváriť že sa vôbec nič nestalo? nikdy sme sa nepoznali? Nemiloval som ju alebo čo?!"
"Ber to tak že máš šancu napraviť všetko čo si spravil, zažiť s ňou opäť všetko pekné, k všetkému ju naučiť."
"Je stále na izbe?"
"Je.. ale s Johnom."
"môžem ju vidieť?"
"To nepôjde.. Stále nevedia kto jej to spravil a boja sa ku nej pustiť ľudí."
"To je fakt skvelé! čo mám teraz akože robiť?"
"Bež do mesta, kúp jej nejaké veci, čokoľvek čo má rada, čo si spravil ako prvé keď ste sa spoznali, po operácií bude určite John zhovievavý."
"Dobre.. ozveš sa mi keď bude po operácií?"
"Ako prvému."
"ďakujem.." Potichu som šepol a opäť som nasadol do auta. S neskutočnými nervami na celý svet som pokrútil kľúčikom a pohol som sa s autom dopredu.

"Prosím vás jablkový džús, nejaké ovocie  a tamtie žuvačky." S úsmevom som prehovoril na staršieho predavača ktorý ma obsluhoval.
"Snažíš sa vrátiť pamäť tej mrche čo?" Ozval sa za mnou nie či hlas ktorý mi v tvári spravil nepríčetný pohľad.
"Koho iného som mohol čakať, čo chceš Tom?!"
"Vidím že o ňu snáď neprestaneš bojovať nikdy, už ťa omrzela El? Či si jednoducho opäť chcel pomáhať a starať sa o tvoju malú mrchu. Vidím to tak že nabudúce by som si ma dávať pozor na to, kedy pridať na plyn a kedy extrémne pridať."
"To ty si bol ten ktorý ju prešiel?!"
"Ale no tak, snáď nespraví slávny Louis Tomlinson nejakú kravinu ktorá by ohrozila jeho kariéru."
"Kurvin syn! čo chceš hh?! Nemáš sa o koho starať? či ti nedala a preto jej to chceš oplatiť? Asi si zabudol na to že teraz si ťa nepamätá , si pre ňu nikto a tým si si pohoršil len a len ty."
"Nebudeš mi hovoriť čo som si pohoršil a čo nie! Je ti to jasné?!"
"Och, žeby som zaútočil na tvoju slabú stránku."
"Idiot!" S nenávisťou v hlase sa jeho ruky vztýčila na úroveň mojej tváre a mierne množstvo krvi mi naplnilo ústa. Pri spomienke na Vaness a všetko to čo jej kedy urobil sa adrenalín v mojej krvi maximálne zväčšil a zo za tmavenou mysľou som udieral do jeho teľa, zatiaľ čo sa na našu menšiu bitku pozeral predavač ktorý v ruke držal môj nákup.
"Bastard, raz sa priblížiš ku Vaness a ver tomu že tak ľahko sa na vlastné nepostavíš!" S nenávisťou v hlase som šepol a na pult som položil nejaké peniaze..

Vaness.
"Čo.. čo sa stalo?" S vyschnutým hrdlom som potichu šepla a zadívala som sa na Johna ktorý sedel vedľa mňa a prezeral si nejaké fotky.
"Mala si nehodu. Stratila si pamäť a bola nutná operácia."
"Budem v poriadku?!"
"Isteže, Vaness?"
"Kde je Louis?!"
"Ty.. spomínaš si na neho?"
"Ja.. kde je?"
"Vaness, on ťa opustil. zabudol na teba, zastavil sa tu pár krát kvôli príkazom manažmentu. Bude najlepšie pokiaľ na neho zabudneš."
"Zabudnem ako?! Akože mám hrať že ho nepoznám?! že neviem kto je?"
"Tak to bude najlepšie Vaness."
"Neverím tomu že by zabudol! nemohol on.."
"Zabudol! ľahni si, prinesiem ti vodu." S vážnym pohľadom na mňa uprel pohľad a zatvoril dvere ktoré rozdeľovali izbu od chodby. Zo slzami v očiach som sa pozrela na mobil za ktorým som sa načiahla a otvorila som správy s túžbou vidieť tam nejakú od neho. No bez výsledne...

Muhaha! :33 Neskutočne ďakujem za komentáre!! strašne ste ma potešili! Dúfam že ich dáte aj teraz! :) 

utorok 16. júla 2013

Memories♥ (17.časť)



Play! ;) A keď vám skončí tak si ju dajte prosím od znova! :)
Louis.
"Aj ty mne chýbaš.. Ani si nevieš predstaviť ako.. :/ I love you! Lou xx." S miernym úsmevom na perách som rýchlo odpísal a vrátil som sa späť ku chalanom ktorý už nedočkavo stáli a čakali kedy sa začne koncert, a babám ktoré sa nemo pozerali na nejaký film.
"Pripravený?"
"Jasné, začíname s Rock me?"
"Fajn, dáme celú alebo len kúsok?"
"Myslím že kúsok, potom príhovor fanúšikom a nakoniec môžeme dos.." S vážnym pohľadom som stíchol a zahľadel som sa smerom ku babám ktoré sa vystrašene pozerali na televíziu. "Pridaj hlas!" S roztraseným hlasom som prehovoril a môj pohľad som upriamil na obrazovku.
"Hlásime sa vám priamo z centra Londýna kde prišlo k vážnej nehode pri ktorej mladé dievča utrpelo vážne zranenia. Podľa zistených informácií sa jedna o Vanessu Collins, bývalú priateľku speváka Louisa Tomlinsona ktorý sa poslednú dobu znova stretáva s modelkou Eleanor Calder. Podľa našich informácií utrpela Vanessa vážne poranenia hlavy a pri príchode záchranky ju bolo nutné oživovať. Viac informácií vám poskytneme v prebehu najbližších hodín!" 
"Louis.. ja.. mne je to tak strašne ľúto!.."
"Čo ti je ľúto Eleanor?! To že sa to stalo až teraz alebo to že ešte žije?! Musím sa dostať do Londýna.."
"Louis, nemôžeš teraz odísť, o desať minút sa vám začína koncert!"
"Milujem ju rozumieš?! Kvôli tebe sa musela presťahovať, našla si nových ľudí a išla do toho prekliateho klubu! Láskavo sa mi nestaraj do toho čo sa kedy začína a čo môžem a čo nie! Liam?"
"Je to od tadiaľto hodina alebo dve cesty.  Odveziem ťa tam."
"A čo koncert?"
"Perrie? bež spievať s chalanmi, povedz že je to zmena plánov, Danielle? ty vieš čo má robiť a El? ty sa drž radšej od všetkého ďalej.." Potichu som šepol  a do rúk som si zobral bundu ktorá bola prehodená cez čierny gauč...

"Je v poriadku?!" Vystrašene som sa spýtal nejakého dievčaťa ktoré sa nervózne opieralo o stenu pri bielych dverách.
"Je tam lekár a nejaké sestričky.."
"Ako dlho sú tam?"
"Už asi pol hodinu, ešte ani jeden nevyšiel von.."
"ďakujem.." Nervózne som pípol a s dlaňami na tvári som sa posadil na modrú stoličku pred dverami.. Po takmer hodine sa konečne otvorili dvere na jej izbe a z pohľadu ktorý na mňa nasmeroval lekár som všetko pochopil.
"Pán Tomlinson? Môžete na chvíľku?"
"Isteže.. Je v poriadku?"
"O tom chcem s vami hovoriť.. Silný náraz jej spôsobil krvácanie do mozgu, je nutná operácia lenže nám upadla do kómy.. nemôžeme operovať pokiaľ je pacient v kóme, pokiaľ nezakročíme čo najskôr je dosť možné že zomrie.. Dávame jej tak týždeň, pokiaľ sa nepreberie tak bude lepšie pokiaľ ju odpojíme s prístrojov. Rozmýšľajte nad touto možnosťou."
"Čo ak sa preberie?! Nemôžete ju len tak odpojiť s prístrojov!"
"Pán Tomlinson máte týždeň na to aby ste sa rozhodli. Zatiaľ dovidenia."
"Idiotský systém!" S nervami som kopol do automatu na kávu s čoho som si vyslúžil pohľady dievčat ktoré prišli spolu s chalanmi.
"Ako na tom je?"
"Je v kóme.. Má krvácanie do mozgu a keďže ju nemôžu operovať dali mi návrh na odpojenie s prístrojov.. Mám sa do týždňa rozhodnúť."
"To nemôžu!"
"Danielle.. Sú to lekári.. môžu."
"Mal by si si ísť oddýchnuť, mi tu zostaneme."
"Aj tak nebudem spať.."
"Louis, môžeš prísť ráno. Pokiaľ chceš pôjdem s tebou."
"Ďakujem Danielle.." Potichu som šepol a pozrel som sa na chalanov ktorý sa vystrašene pozerali na dvere jej izby..

"Stále tomu neverím, ešte pred pár dňami bolo všetko v poriadku a teraz sme tu zasa všetci spolu.. Vždy nás dávala dokopy.." Zo smutným hlasom prehovorila Danielle a podala mi do ruky šálku s čajom.
"Ďakujem.. Vieš si predstaviť ako sa cítim? Keby nemyslím stále len na to čo si myslia fanúšikovia a Modest mohol som byť teraz s Vaness. No a čo že bez práce.. Hlavne že s ňou. Vieš na čo som pomyslel hneť keď som uvidel pohľad toho lekára?"
"Nie.."
"Na to že mi povie že zomrela. Že už nikdy sa nebudem môcť pozrieť do tých nádherných, veľkých, modrých očí a pohladiť ju po blond vlasoch. Bál som sa že sa vedľa nej už nezobudím, nebudem ju môcť objať, pobozkať alebo si spraviť ďalšiu bláznivú fotku. A potom.. prišiel lekár s tým že je v kóme. A vtedy som si uvedomil že je to oveľa horšie. Ten pocit keď vieš že tu stále je, môžeš jej rozprávať a ona.. ona ti neodpovie.."
"Louis ja... tak strašne ma to mrzí.."
"To náš všetkých.. Rozlúčili sme sa v dobrom.. ale bola to chyba. Skutočne neviem čo poviem keď sa nepreberie do konca týždňa. Ako sa pozriem jej rodine do očí? Jej bratovi? Je to moja vina.. Skutočne si neviem predstaviť čo budem robiť keď tu bude také ticho.."
"Ona je silná, zvládla už veľa vecí."
"Dan.. zvládla rozbité koleno, modriny, facky, Toma.. Lenže toto je silnejšie než ona.. každou minútou zomiera, čo keď ráno prídem a povedia mi že to nezvládla?"
"Nemôžeme takto rozmýšľať.. Aj keď iným spôsobom, stále je tu s nami. Uvidíš že o pár dní tu bude znova behať po dobe a hádať sa s Niallom o kúsok čokolády, nútiť pozerať Liama rozprávky, obdivovať Zaynove tetovania, hrať s Harrym tie ich primitívne hry, robiť nervy  El, spievať si s Perrie, tancovať so mnou a šialene milovať teba.."
"ďakujem ti Danielle.."
"Za čo?"
"Za to že si tu so mnou, za to že veríš že bude všetko  v poriadku.."
"Tak to má byť, Vaness ťa miluje a ty ju tak isto. Ste si súdený a žiadna kóma, choroba, nehoda alebo fanúšička vás nerozdelí.."

Komentáre? :) Buďte také dobré, veľmi som sa pri tejto časti vyplakala! :DDDD ale keď to čítam neviem prečo :DDDDDD. 



pondelok 15. júla 2013

Memories♥ (16.časť)

Poznáte to? Keď počúvate pesničky, nájdete staré veci a nakoniec sa pozriete na fotky a nahrnú sa vám do očí slzy? Niekedy mám pocit že to sebavedomé, drzé a zábavné dievča niekam zmizlo a nechalo tu len naivnú, blbú kravu.. :/

Aj keď s menším meškaním sme sa dostavili ku ostatným ktorý behali s jedného kolotoču na druhý a celý priestor vypĺňali tým nákazlivým smiechom. S vyskúšaním niekoľkých kolotočov a vykúpením snáď celých stánkov sme sa s plnými rukami rôznych plyšových medvedíkov, cukrovej vaty a nejakých cukríkov vrátili do tepla domova kde nás čakalo nemalé prekvapenie menom Paul.

"Mám vás nechať samých?"
"Nie Vaness, myslím že pre tento krát bude lepšie pokiaľ tu zostaneš s Louisom sama."
"Stalo sa niečo?"
"Ide o El, Louis pokiaľ si spomínaš tak pred pár mesiacmi ste podpísali zmluvu s Modestom. Vtedy mala byť El tvoja priateľka až pokiaľ sa zmluva neskončí, lenže potom ste spolu začali skutočne chodiť. Zmluva končí až na konci roku a keďže na internete nenájdeš nič iné okrem vášho rozchodu a začiatku vzťahu s Vaness začalo sa to riešiť. Modest trvá na tom aby si sa opäť vrátil späť k El pretože vám ubúda zatiaľ len menšie množstvo fanúšikov čo pre nich znamená menší zisk."
"Paul to odo mňa nemôžeš žiadať, S El som skončil pretože to nefungovalo, nie len súkromné ale aj pracovne. Nevrátim sa ku nej len kvôli nejakej blbej zmluve."
"Čo by sa stalo keby túto možnosť odmietneme?"
"Vaness, obávam sa že keby to odmietnete tak Modest dá Louisovi jednoducho vyhadzov."
"To by predsa nešlo, sú skupina to by ohrozilo predsa aj ostatných."
"O to ide, chcú aby ste boli pod nátlakom a nakoniec ste ustúpili."
"Čo od nás teraz žiadaš? Aby sme zničili náš vzťah a prenechali ho nejakej mrche?"
"Nie, v tomto s vami musím súhlasiť. Veľké množstvo fanúšikov si vás obľúbilo ako pár a Vaness, teba si dokonca v rýchlom čase čo sa zatiaľ nestalo ani pri jednej priateľke chalanov. Viem že to bude veľký risk pre chalanov a určite s tým budeš mať problém aj ty ale chcem aby ste bojovali."
"Bojovali za čo?"
"Skôr s kým, určite s tým spôsobíme dosť veľkú publicitu a rôzne nepekné veci ale chcem aby ste Modestu dokázali ako najlepšie viete to že sa skutočne milujete a v tomto prípade je El mimo hry."
"Čo keď to ohrozí kariéru chalanov? Budú nás do konca života nenávidieť a fanúšikovia tiež."
"Nebudeme, pomôžeme vám."
"Harry, je to náš problém nechcem aby ste s tým trpeli aj vy."
"My chceme, baby sa do toho určite tiež zahrnú. Bude to pre dobrú vec a taká vojna s ľuďmi ktorý riadia naše životy tiež nebude na škodu."
"Skutočne?"
"Vaness, bývaš tú s nami už od začiatku, poznáme ťa a vieme že toto je správa vec. pre vás oboch."
"Tak fajn, kedy začíname?"
"Najskôr by sme sa mali dohodnúť na pláne."

So zahmlenými očami kvôli slzám ktoré sa mi drali do očí som sa  potichu posadila na posteľ pod oknom a z druhej strany som za sebou potiahla červenú deku. S neskutočným smútkom v očiach som sa zadívala na upršaný Londýn a do rúk som si ovinula bielu šálku škoricového čaju.
"Páni, vonia to tu po Vianociach." Ozval sa spoza dverí Louisov hlas čo ma prinútilo privrieť oči.
"To tým čajom, dáš si?"
"Nie. O desať minút príde taxík. Vaness, nechcem aby si sa hnevala."
"Louis nehnevám sa. Bude to takto lepšie. Pozri obidvaja máme pred sebou celý život, ty odchádzaš na turné, opäť sa začneš stretávať s El a ja sa možno konečne prinútim ísť na nejaký pohovor do divadla alebo niečo napíšem."
"Vaness, chcem aby si vedela že nech sa stane čokoľvek stále budeš tá dokonalá žena ktorú som spoznal ako malý chlapec a šialene som sa do nej zamiloval."
"Mal by si už ísť."
"Čo budeš robiť?"
"Dopijem čaj, možno si prečítam knižku alebo pôjdem spať. Louis to nech ťa netrápi. A.., kľúče vám nechám v kvetináči."
"Nemusíš sa odsťahovať."
"A čo mám robiť? Sedieť tu, spávať hneť o izbu ďalej od teba a tváriť sa že sa absolútne nič nestalo?"
"Asi blbosť. Máš kam ísť?"
"Bývame v Londýne, niečo sa tu určite nájde."
"Ja.. už asi pôjde. Chápeš lietadlo a .. tak."
"Zvláštne.. Poznáme sa tak dlhu dobu a zrazu.. neviem čo povedať."
"Možno to tak malo byť."
"Veríš tomu?"
"Vaness.."
"Bež už Lou.. Prosím."
"Budeš v pohode?"
"Mám na výber?"
"Prepáč... tak.. Ahoj."
"Ahoj.. Užite si turné."
"Smiem.. Smiem ťa objať?"
"Isteže." S miernym úsmevom a slzami ktoré sa mi po jeho otázke už nedali dlhšie zadržať som položila šálku s čajom na parapetu okna, a pevne som ho objala.
"Tak ja idem.."
"Fajn.." Potichu som šepla a zadívala som sa na stenu ktorá bola vyzdobená s fotkami s detstva. "Louis! Počkaj.. Prosím."
"áno?"
"Čo toto všetko teraz znamená? Je koniec už navždy? Už neexistuje žiadne kamarátstvo? Žiadna láska či minulosť?"
"Dobre vieš ako to je.. Ale navždy ťa budem ľúbiť rozumieš?"
"Ako? tak isto si ľúbil iné dievčatá a nakoniec si tiež odišiel?"
"Ony boli iné, ty si môj malý originálny drobec ktorého neopustím nikdy." S vážnym pohľadom sa na mňa zadíval a prešiel cez prach dverí čo spôsobilo stratenie jeho postavy s môjho dohľadu..

Pár dní po tom čo chalani odišli na turné, baby sa roztrúsili po svete a ja som sa vysťahovala zo spoločného bytu. Namiesto Práce v divadle som sa rozhodla pre vysokú školu s ubytovaním. Internet je opäť plný správ o zamilovanom páriku Elounor a nenávistné či posmešné správy zatiaľ úspešné doručené na môj Twiter. Zmenilo sa niečo? Okrem toho že som si prefarbila vlasy a začala som skutočne písať prvú knižku o mojom živote nič zvláštne. Naivné myšlienky o tom že sa Louis skutočne ozve, zavolá alebo napíše odišli presne tak rýchlo ako aj prišli.
"Stále nič?"
"Čo tu pre boha robíš, myslela som že si na opravných."
"Preložili sa. Prečo sa mu neozveš ty?"
"Noémi.. Nie je to tak ľahké.. Čo mám akože spraviť? Zobrať mobil napísať ahoj, strašne mi chýbaš a nevykašleš sa na El a chalanov, a nevrátiš sa ku mne?!"
"Prepáč.."
"To je v pohode.. ty prepáč mne."
"Nič sa nestalo, máš na to práve. Dnes je taká menšia párty, pridáš sa?"
"O koľkej?"
"Vlastne už začala."
"Oh.. jasné, oblečiem sa a hneť som dole." S úsmevom som sa na ňu zadívala a posadla som sa za písací stôl. S vážnym pohľadom som sa zadívala na mobil ktorý bol položený na posteli. S rýchlim za krúteným hlavy som sa postavila ku malej skrini s ktorej som si vybrala krátke čierne šaty do ktorých som sa obliekla a jemne som si upravila vlasy. S vyčítavým pohľadom som sa pozrela na dvere a späť na mobil...
"Chýbaš mi... -Vaness" Opäť zo slzami v očiach som napísala a odoslala...

"Neboj Noémi, o dve minútky som tam, som na druhej strane len čakám kedy prejde táto skvelá premávka."
"Fajn, čakáme ťa zlatko, papa!"
"Pá." Zo smiechom som zložila a vstúpila som na ulicu vedúcu ku baru. Silné osvetlenie a škrípanie bŕzd mi moje telo znehybnilo na mieste. Silný náraz a môj dopad na drobné kamienky pokrývajúce cestu mi v očiach naskytli vystrašený pohľad ktorý zmizol až po upokojujúcej straty vedomia...

Nečítam po sebe, myslím že 2 krát by som to už nedala! :DDD Komentár? :3

sobota 13. júla 2013

Dark Girl 2.

Och, ako vidím tak keď Dark Girl nemá úspešnosť v komentovaní ma dosť skvelú úspešnosť v čítaní! :) ďakujem vám! :)

"Nemáš čo robiť?! Tvoja skvelá kamarátka sa opäť túla niekde v riti a ty si tu v pokoji popíjaj nápoje!" Nervózne na mňa zvrieskol Rick čo spôsobilo moje prebudenie do reality a nešikovné rozbitie pohára, čo na jeho tvári opäť vykúzlilo nepríčetný pohľad.
"Pokoj, upratovačky to upracú. Od toho tu predsa sú nie?"
"Ty nemáš čo rozhodovať o tom ktorý zamestnanec tu od čoho je! Teba platím ako pomerne drahú štetku takže si zdvihni zadok a vypadni na izbu číslo tri! Zastupuješ dnes za Katie.."
"Fajn!.." S neskutočným nervami ktoré prúdili mojim telom som sa postavila z čiernej stoličky a zo zvukom podpätkov ktoré vypĺňali prázdnu chodbu som kráčala ku pootvoreným dverám.
"Och, som tu zle? Myslel som že dnes tu bude Katie.."
"Nie je jedno koho dostaneš? Aj tak sú tu všetky od toho istého." Potichu som šepla a posadila som sa na posteľ obklopenú stovkami vankúšikov. "Máš nejaké výnimočné želanie?"
"Nič zložité." S úsmevom sa na mňa pozrel čo odhalilo jeho jamky ktoré jeho vzhľad spravili ešte viac anjelským. S jemným pohybom ma posunul ďalej na postel a stále držal svoju rovnováhu pár centimetrov od môjho tela. S perami ktoré ešte do teraz držal v úsmeve sa zmocnil mojich pery a s rukou mi zašiel pod tričko. Zo zimomriavkami ktoré sa mi po celom tele vyskytli kvôli spomienke z detstva som sa prudko trhla z  jeho pevného objatia, čo na jeho tvári spôsobilo pochybný pohľad.
"Spravil som niečo zlé?"
"Nie to je v poriadku ja.. nemôžem prepáč. Zober si tie peniaze a.. choď preč.."
"Stalo sa niečo?"
"Choď sakra preč, čo si na tom nerozumel?!" Nervózne som šepla a postavila som sa s posteli. Zo slzami ktoré sa mi drali do očí som opäť vyplnila ticho miestnosti s dupotom mojich topánok.

"Dva krát vodku."
"Ťažký deň?"
"To je snáď moja vec.."
"Isteže, prepáčte. Nech sa páči." S neistým hlasom predo mňa položil mladý barman dva malé poháre vodky a opäť sa otočil ku ďalším zákazníkom. S rýchlim vypitím všetkého na ex som sa odtrhla od pohľadu na prázdny pohár a vstúpila som na parket plný rôznych ľudí.
"Vedel som že sa vrátiš."
"Nie som tu kvôli tebe Nick.."
"No ták, viem že ti chýbam."
"Môžeš mi dať sakra pokoj?!"
"No tak zlatko.."
"Nerozumel si že jej máš dať pokoj?!"
"A ty si kto že zasahuješ do nášho rozhovoru? Neučili ťa k slušnosti?!"
"To dievča o teba nejaví záujem ty si daj láskavo pohov."
"Och, bravo! Teraz si si našla namyslenú buznu?"
"Sráč.." Potichu šepol a s pohľadu ktorý sa mu objavil na tvári som vedela že to nenechá len ako jednu blbú debatu. Krv ktorá sa zachytila na mojom tričku po údere toho chalana s klubu do Nickovej tvári mi vyrazila dych. S nechápavým pozretím do tváre oboch som sa nezmohla na nič iné len na odchod.
"Počkaj!"
"Na čo sakra?! Aby si aj mne strelil pretože ma absolútne nepoznáš?! Alebo čo chceš?! Dokončiť to čo som ti nedala?!"
"Ja.. myslel som že ti chce ublížiť a.."
"Tak nemysli, je to môj život a moja vec koho si do neho pustím! Kto si že sa len zamiešaš medzi niekoho koho nepoznáš?!"
"Prepáč ja... toto si si zabudla.."
"Skadiaľ to máš?!"
"Nechala si si ho v klube, myslel som že ho budeš potrebovať."
"Super a teraz čakáš čo? že ti dám moje číslo alebo s tebou pôjdem do nejakej uličky?!"
"Vlastne nič. Oh, a číslo už mám." S tichým smiechom sa na mňa pozrel a otočil sa smerom späť k baru. Zo zatajeným dychom a srdcom ktoré mi tak neuveriteľne bilo s toho dokonalého obrazu jeho vypracovaného tela ktoré sa rysovalo na obtiahnutom bielom tričku. Po pár minútach nehybného státia som opäť vykročila v pred, na mokrú, preplnenú ulicu Londýna.

"Máš voľné?"
"Ellie! Počula som o tom čo sa stalo. Pravdaže mám, poď ďalej."
"Ďakujem, čo si počula?"
"To čo sa stalo v tom klube, ty si naozaj odišla?"
"Hej, nezvládam už túto prácu Katie.. A navyše som sa stretla v bare s Nickom a to nie je to najhoršie, potom sa tam objavila tá tvoja známa hviezdička ktorá ťa pravdepodobne každé narodeniny práši a snažila sa ma ochrániť. A zo smiechom mi ešte do očí povedal že má moje číslo. Rozumieš tomu?! Dobre že som odišla od jedného idiota a zjaví sa tu ako na zavolanie ďalší."
"Phúú, ale v práci zostávaš či?"
"Ja neviem, ak sa o tomto odchode dozvie Rick tak som skončila."
"Dobre, dosť deprimujúcich otázok. Čo ty a Harry?"
"Lebo toto deprimujúce nie je. Kto sakra je Harry?"
"Zlatko, ten chalan ktorý si s tebou chcel vrznúť. A nespala som s ním, mala som len kedysi dávno niečo s jeho kamarátom."
"Toto sa začína dosť zaujímavo. Čo by malo byť? Vzťahy si začínať nechcem a na bolesť existujú aj iné veci okrem vzťahu s chalanom."
"Má tvoje číslo, určite sa ti ozve."
"Po pravde? Radšej by som bola keby ho nestretnem."
"Ellie, keby ti je ľahostajný tak sa tu teraz o ňom nerozprávaš. Poznám ťa veľmi dobre na to aby som vedela že o chalanoch stále mlčíš."
"Uhm.. zmeňme tému, môžem u teba zostať?"
"Na ako dlho budeš chcieť."
"V tom prípade ďakujem. Bežím sa osprchovať a vyspať, dnes na toho bolo akurát dosť."
"A buď ku nemu milá!" Zo smiechom mi zakričala Katie pred tým než som zabuchla dvere a ocitla som sa v malej, modrej kúpeľni...

Okey, je to zvláštne ale skutočne som sa snažila aspoň niečo napísať, trvalo to dosť dlho, viem prepáčte! :D Bola by som rada keby si to opäť prečíta také množstvo ľudí ako do teraz! :) Komentár? :)
Harry :3
Na ľavo Katie, na pravo Ellie :)

piatok 12. júla 2013

Memories♥ (15.časť)



"Louis myslím že ten plot  je tu preto aby sem nechodila verejnosť." S vážnym pohľadom na tvári som sa zastavila a zadívala som sa na jeho nedočkavú tvár ktorá si ma premeriavala pohľadom. "Čo?!"
"Nebudem na teba čakať večnosť." Zo smiechom poznamenal a priblížil sa ku mne. Nechápavo som sa pozrela na jeho telo ktoré mierne zohlo a vzápätí ma vyšvihol na jeho ruky.
"Louis! Viem ísť aj po svojich!"
"Ale to by trvalo večnosť." S miernym úsmevom na perách mi bruškami na prstoch prešiel po líci, čo spôsobilo zachvenie môjho tela. "Tak, teraz zatvor oči a podaj mi ruku."
"Nemám rada prekvapenia."
"Toto sa ti bude určite páčiť, prosím, pre mňa."
"Len pre teba." S miernym smiechom som zatvorila oči a chytila jeho dlaň. Po pár odbočkách po neskutočnej tme som sa ocitla uprostred ničoho, neznáma vôňa ktorá mi udrela do nosa mi moju nedočkavosť a neskutočnú zvedavosť zväčšila. "Ešte dlho sa budeš zabávať?!"
"Prepáč, môžeš otvoriť." Zo smiechom ktorý vyplnil prázdnu miestnosť som otvorila oči, pred ktorými sa mi naskytol pohľad  na prázdne, pravdepodobne staré divadlo  a zopár sviečok ktoré boli poukladané po pódiu.
"Louis ja... ako si to tu našiel a.. Pane bože, kedy si to stihol?"
"Náhodne, bol som naštvaný na El tak som sa prechádzal po Londýne a lákalo ma toto miesto. Zatiaľ čo ty si bola pekne mimo. Zahráš mi niečo?"
"Nie! To fakt nie Louis, nemám na to a.."
"Do ničoho ťa netlačím. Vaness? Sľúbiš mi že keď ti niečo poviem tak to nespochybníš ani nebudeš namietať?"
"Skúsiť to môžeš."
"Si nádherná, nehovorím ti to kvôli tomu že ťa chcem dostať do postele alebo kvôli tomu aby si sa namotala. Myslím to skutočne vážne."
"Myslím že pre tento krát to posteľ nebude." S miernym úsmevom na perách som ho jemne strčila do steny ktorá stála za ním a slabo som ho pobozkala na pery, ktoré sa sformovali do toho nádherného úsmevu.
"Si si istá? Vieš že môžeme počkať."
"Louis, sto percente istá." S vážnym pohľadom v tvári som sa mu zadívala do očí a opäť som ho pobozkala na tie anjelské pery..

"Nabudúce by sme skutočne mohli skúsiť tú posteľ, najskôr stan v ktorom nám po zemi liezli mravce, teraz tvrdá dlážka." Zo smiechom som prehovorila po takmer hodinovom milovaní.
"S tebou hocikde."
"V strede koncertu v šatni by ti to neprešlo."
"Keď aj medzi fanúšičkami."
"Si idot Tomlinson, vieš o tom?"
"Nehovor že by to nebolo vzrušujúce."
"Isteže Louis, úžastné. Moment!" Zo smiechom som zamumlala a s tašky ktorú som mala položenú na zemi som vybrala mobil na ktorom mi žiarilo Perriene telefónne číslo.
"Prosím láska?"
"Dúfam že vás neruším pri niečom."
"Neboj, už sme skončili. Potrebuješ niečo?"
"V prvom rade zadržať smiech, skutočne sme sa dosť dlhú dobu rozhodovali či vám zavolať alebo počkať. Robíme si večer, filmy, pukance, gitara, smiech. Máme na vás počkať?"
"Ako chcete, o takých desať minút sme tam. Pohode začnite bez nás ale ušetrite nám niečo pred Niallom."
"Máme toho dosť, čakáme. Papa!"
"Papa." Zo smiechom som zložila a vystrela som sa zo zeme na ktorej som do teraz kvočala a otočila som sa ku Louisovi ktorý bol nebezpečne blízko.
"Ako vieš že o desať minút sme tam?"
"Pretože mám tieto kľúče a pokiaľ nepohneš svojim zadkom tak ti už nikdy nedovolím dotknúť sa ma."
"Myslíš takto?"
"Louis, vypadni!" S miernym smiechom som mu zložila jeho dlane z môjho zadku a zohla som sa pre posledné kúsky oblečenia ktoré som si rýchlo obliekla a vyšla som von, do Londýna ktorý sa už nádherne ponáral do tmy.

"Rozprávka, niečo romantické alebo komédia?"
"Ja som za niečo romantické."
"Také nemáme." S vážnym pohľadom sa na mňa pozrel Niall ktorý sa hrabal v obale s filmami a nejaké vyhodil za seba, čo spôsobilo neuveriteľný výbuch smiechu.
"Pozývam ťa na horúcu čokoládu a môžeš si kúpiť čo chceš."
"Kedy?"
"Zajtra!"
"Platí, vyberaj." S neskutočným úsmevom na perách mi do ruky vložil zvyšné filmy s ktorých som po náhodnom výbere vybrala A walk to Remember. (Čici, ďakujem za ten film ;33) Ako sa dalo očakávať na konci na mňa všetci hádzali vražedné pohľady no cez to mali uplakané tváre. S miernym smiechom som sa postavila s gauča na ktorom som do teraz bola tak povediac ako sardinka a namierila som si to do izby, kde som po pár minútach rozmýšľania pred otvorenou skriňou vybrala nejaké pyžamo.
"Tak tu si! Stalo sa niečo?"
"Nie Louis, len som unavená."
"Tak teda nič.."
"Prečo? Potrebuješ niečo?"
"Baby chcú ísť do mesta."
"Veď je pol jednej ráno."
"Dobre tak chceme ísť my, rozmýšľali sme že by sme mohli zájsť na kolotoče."
"Oh, ahá tak ja sa len oblečiem."
"Nie, pohode môžeme zostať tu."
"Louis, chcem ísť. Snáď ťa nenechám ísť samého medzi toľko pekných dievčat."
"Lenže ja mám len teba a ostatné ma netrápia. Obleč si toto."
"Budem sa v tom topiť."
"Prosím, si rozkošná keď máš moje veci." S úsmevom mi do rúk podal jeho modré tričko a jemne ma za boky potiahol ku nemu. "Ďakujem."
"Za čo?"
"Za to že vtedy v škôlke si bola ty tá ktorá zobrala na seba tú rozbitú lampu. Keby si to vtedy nespravila tak teraz by som sa nemohol pozerať na to najkrajšie stvorene na celom svete." 

"To nič nebolo Lou. Ideme?"
"O chvíľku."
"To nestihneme."
"Nechaj sa prekvapiť." Zo smiechom ma vyšvihol na jeho ruky a jeho pery sa opäť zmocnili dokonalej bitky našich jazykov...

Skutočne ma mrzí že som takmer 2, 3 dni nepridala časť ale nevedela som čo napísať :/ Uhm! Chcem vám poďakovať! :) Zo 50 návštev denne ste sa vyšvihli na 151! :) Ešte keby komentujete! :/ Ale aj tak vás Ľúbim! :)
 


Môj idiot! ;D


utorok 9. júla 2013

Memories♥ (14.časť)

"To bude v poriadku, bol to len zlý sen zlatko." Prebudil ma Louisov pokojný hlas a jeho jemný dotyk na mojich vlasoch. S vystrašeným pohľadom a ešte stále s nepravidelným dychom som sa prudko posadila na posteľ, a zadívala som sa do tmavej izby v ktorej bol len malý kúsok prenikavého svetla ktoré vychádzalo zo zdvihnutých žalúzií.
"Louis? Poďme domou, prosím."
"To bude v poriadku, ráno pôjdeme. Mala by si sa ešte vyspať."
"Myslím že na pekne dlhú dobu môžem spánok vylúčiť."
"Som tu s tebou a môžeš mi plne dôverovať v tom že pokiaľ si so mnou nikomu nedovolím aby ti ublížil."
"Ľúbim ťa."
"Ja teba oveľa viac, prosíš si vodu?"
"Budeš taký dobrý?"
"Pre teba všetko, hneť som tu." S miernym úsmevom som sa zadívala na jeho postavu ktorá sa strácala v miestnosti a po tichom zatvorení dverí som sa načiahla za mobilom.
"Čas beží? Zlatko, nezabúdaj na to že v živote mi nemôžeš zobrať vec ktorá by mi môj život nadobro zničila. Totižto spomienky mi nezabiješ nikdy. Stále budeš ten naivný hlupák ktorým zostaneš už navždy, no nezabúdaj na jednú vec, ja sa teraz môžem ísť a pobozkať človeka ktorého skutočne milujem a ktorý miluje mňa, čo môžeš spraviť ty? zabiť niekoho koho mám rada ja a dúfať že sa k tebe zúfalo vrátim? Ja som ten človek ktorý ku šťastiu nepotrebuje teba a ktorý si vie užívať, no ty si ten ktorý bude len trpko sedieť v kúte a na svet sa stále pozerať len z tmavej stránky. :) Vaness xx" V rýchlosti som napísala Tomovi SMS a mobil som opäť položila na svoje miesto. S úsmevom ktorý sa mi pohrával na perách a s akýmsi pokojom v duši som sa oprela o čelo postele a zadívala som sa na Louisa ktorý sa ku mne blížil s táckou nejakých dobrôt, vodou a notebookom plným rôznymi filmami.

"Neboj cez leto ma tu máte! Ahojte!" Zo smiechom som zvrieskla na celé letisko a zakývala som mame a otcovi ktorý stáli pri Louisovej rodine.
"Všetko v poriadku?"
"V najlepšom. Louis? Mám strašnú chuť na nejakú divokú dovolenku!"
"Stará, dobrá Vanessa. Tak poď doma niečo pozrieme."
"Ale aj s babami! A chalanmi!"
"Isteže, aj s Paulom a celým manažmentom."
"Louis William Tomlinson!"
"No tak vieš že ťa ľúbim!" Zo smiechom sa na mňa pozrel a vyšvihol ma na jeho ruky s čoho sa mi v očiach naskytol pochybný pohľad s fanúšičiek ktoré sa na nás pozerali a pritom nás obklopovali.
"Budeš veľmi naštvaný keď spravím nervy tvojim láskam?"
"Len ty si moja láska." S úsmevom a s toľkou láskou ktorá mu žiarila v očiach sa na mňa zadíval a jemne sa obtrel jeho perami o tie moje. Bez počúvania nenávistných narážok na to čo sa práve odohralo som ho pevne chytila za ruku a potiahla do lietadla pred ktorým stala naštvaná letuška a nedočkavo čakala pokým nastúpime.

"Čo povieš na toto? Príjemné počasie, nádherný výhľad a na párty to tiež nebude zlé."
"Je to prekrásne ale aj poriadne drahé."
"Pre teba všetko."
"Si si istý že vám to Paul dovolí?"
"Teraz určite nie ale pokiaľ pôjde s babami na pred tak o pár dní určite prídeme."
"Vieš ako veľmi ťa ľúbim?"
"Neskutočne! Presne tak ako ja teba."
"Rozmýšľal si niekedy nad deťmi? Spoločným domom a čo bude ďalej?"
"Uhm. A veľa krát. Kúpim nám obrovský dom s veľkou záhradou kde spravím nádherné ihrisko pre naše deti ktoré budú celé po tebe a navždy budeme tvoriť zamilovaný pár manželov."
"Je to moc dokonalé."
"Zlatko všetko čo súvisí s tebou bude dokonalé."
"Čo by sme asi teraz robili keby nie si slávny? Rozumieš mali by sme obyčajný život."
"Ráno by som robil raňajky tej najkrajšej žene a daroval jej všetky ruže ktoré bude možné kúpiť. Potom by som s ňou išiel na prechádzku po móle plnom detí v ktorom sa ozýva šum mora a slnečné lúče by dopadali na nás a večer by som jej tlieskal v divadle kvôli najlepšiemu výkonu a potom by bola už a len moja."
"Ty si to ešte pamätáš?"
"Čo myslíš? Tvoj sen stať na pódium v divadle pred tisíckami ľudí a hrať? Vždy som tam chcel byť s tebou lenže potom si sa toho vzdala kvôli tvojej traume s tých pohľadov."
"Nedokázala by som to."
"Dokázala, Vaness máš na to! Poď, niečo ti ukážem."
"Teraz? nemáme vybratú dovolenku a.."
"Mlč! to počká." Zo smiechom ma stopol a jemne ma chytil za ruku. Stále s nechápavým pohľadom som sa posadila na sedadlo spolujazdca a s miernym úsmevom na perách som sledovala neznáme okolie Londýna..

pondelok 8. júla 2013

Dark Girl 1.

Kašlem tento systém! :D Jop, som neskutočný idiot a preto idem písať dva príbehy naraz! ;3 Chiara ak teraz zdrhneš teš sa na tábor! :D neprežiješ zlatko! :DD

„Malá naivná štetka!  Čo si nerozumela na tom že pokiaľ chceš vreckové budeš plniť každé jedno moje želanie?!“ S nenávisťou v očiach na mňa zvrieskol  „otec“ zatiaľ čo jeho pevná ruka zvierala moje hrdlo a druhou mi hladil odhalenú pokožku na bruchu.
„Prepáč  ja.. nevládzem ďalej..“ Potichu som šepla kvôli nedostatku dychu ktorý sa mi každou sekundou strácal z pľúc.
„Vypadni!“ Opäť na mňa zvrieskol no tento krát som jeho mocnú ruku pocítila na líci. Štipľavá bolesť ktorá moje líce v sekunde sfarbila na červeno mi do očí nahrnula stovky drobných sĺz. S tackavou chôdzou som odišla zo spálne a zanechávajúc za sebou mokré kvapky z ešte stále mokrých končekov vlasov som sa zastavila pár krokov od dverí do mojej izby. S hlbokým nádychom a aspoň miernou myšlienkou na niečo iné než na pohľad na môjho nevlastného brata ktorý sa na mňa slizko usmieval som zo vztýčenou hlavou vkročila do izby a rýchlim potočením kľúčika v zámke som sa opatrne šuchla po dverách na studenú dlážku.
„Otvor tie prekliate dvere !“ Ozval sa spoza dverí mamin hlas a neskutočný rachot vyvolaní hlasným búchaním na dvere, a hádkou medzi ňou, a mojim skvelým „bratom“.  S neskutočnými nervami ktoré sa v mojom tele tak povediac bili zo strachom som zo slzami v očiach otvorila skriňu a vybrala som z nej malý batoh do ktorého som nahádzala v rýchlosti nejaké veci a s posledným výdychom v tomto pekelnom dome som cez malý konár ktorý viedol k môjmu oknu zliezla dole, na pevnú mäkkú zem čerstvo pokosenej trávy.

„Ty si nie je normálna! Vieš si predstaviť čo ti spravia keď to zistia?!“ S tichým a naštvaným hlasom na mňa vybehla Rebeka zatiaľ čo si ma premeriavala pohľadom.
„Nedokážem tam už dlhšie zostať, tak čo pomôžeš mi?“
„Je to totálna kravina. Vieš čo? Otec má jednu malú chatku, môžem ti ju na pár dni požičať.“
„Ďakujem! Prosím ale čo najrýchlejšie.“
„Fajn, obujem sa idem.“ Potichu šepla a privrela dvere zatiaľ čo mojim telom prebehol prúd horúceho potu.
„Tak, už len pár krokov a sme tam.“ Prehovorila po pár minútach ticha Rebeka a vážne sa na mňa pozrela. Môj pohľad zrazu padol na jej postavu ktorá bez pohybu stála na okraji cesty a vyplašene sa pozerala na biele svetla z prichádzajúceho auta. Silný rachot a jej tichý výkrik ktorý sa mi ozval v ušiach mi moje hrdlo zúžil a nedokázala som vydať ani drobný kúsok hlásku. Zo slzami v očiach som sa dívala na jej telo ktoré sa na mňa pozeralo s bezmocným pohľadom zatiaľ čo zvuk pískajúcich kolies sa šíril v pozadí.
„Niééé!..“ Zvrieskla som s celých pľúc keď som nabrala potrebné množstvo kyslíku a jej teplá krv sa dotkla mojej studenej pokožky. S oblečením ktoré sa mi od jej krvi postupne napĺňalo som sa odtiahla o krok dozadu a s roztraseným telom som si priložila ruku na líce..

„Cigaretu?“ Vyrušil ma s môjho opäť nemého spomínania Katien hlas.
„Uhm. Ešte stále je to vnútri také divoké?“
„Prosím ťa, poznáš to nakričí si a potom ťa opäť pošle do práce.“
„Dokonalá práca, čo povieš na to že sa dáme dnes dole? Pozývam.“
„Rada by som zlatko ale mám na teba jednu malú prosbu ktorá vlastne súvisí aj s tým prečo nemôžem.“
„Počúvam.“
„Zobrala by si dnes za mňa službu? Potrebujem si vybaviť nejaké veci ohľadom bývania lebo tam nastali problémy. Nejaká partia chalanov  vybavila ako narodeninový darček pre ich kamaráta tanec a nemám tam koho poslať za seba.“
„Pohode, aj tak už nič nemám.“
„Ďakujem! Máš to u mňa, inak čo s tým bývaním?“
„Ktorým? Rozišli sme sa, vyhodil ma takže pokiaľ viem bývanie nemám. Pokúsim sa nejako prekĺznuť cez strážnikov a prespať tu..“
„To je mi ľúto.“
„Nemá čo. Takto to bude lepšie a aspoň som si uvedomila podstatné veci. Už nikdy nebudem naivne veriť ľudom, pokiaľ si nezískajú moju dôveru môžu sa akurát tak pozerať..“ S vážnym pohľadom som sa zadívala na malú mláčku dažďovej vody  ktorá v sebe mala niečo tajomné. Odraz zapadajúceho slnka ktorý do nej priamo žiaril v nej vytváral tiene okolitého sveta a akúsi temnotu. Jemný teplý vánok spojený s chladným pofukovaním vetríka mi slabo udrel do tváre a aróma s cigariet mi postupne napĺňala pľúca. S rýchlim pohybom som skrčila ohorok s cigarety o sivý betón a zahodila som ho niekam do trávy ktorá sa črtala v diaľke. S lenivým postavením s chladných dláždených schodov som sa oprela o železné zábradlie a slabo som sa usmiala na Katie ktorá sa na mňa pozerala pričom sa opäť strácala medzi dverami ktoré rozdeľovali  vonkajšiu časť s malým klubom...

No a čo že je to psycho, o ničom a debilné? -,- :D Môj blog! :D Moje články! :DD Aj tak by ste ma potešili keby dáte komentár! :DDD :3

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...