pondelok 2. januára 2017

Confused feelings.

Po dlhšej .. no skôr takmer roku sa znova hlásim s niečim osobným.
Viem, že väčšinu z Vás tento druh článkov veľmi nezaujal, no je to niečo čo zo seba rada dávam von a priestor, v ktorom sa môžem voľne vypísať.
Príjemné čítanie a šťastný nový rok 2017.
Ďakujem Vám za 15,981 návštev. :) 


Pusť si ma! ♥ :)
"Je tu taký chlad." Pomyslela si a jemne sa jej zatriasli mihalnice počas otvárania očí.
Všetko okolo nej bolo také povedomé a pritom tak iné.
Ako by v tej miestnosti zastal čas a všetko sa zamrazilo v určitej sekunde.
Cítila tú zmenu viac než kedykoľvek pred tým.
Bolo to ako by nezastal len čas, alebo ako by ona zamrzla vo svojom živote v bode, z ktorého neviedla cesta von.
A možno tú cestu len vidieť nechcela.

Všetko okolo nej sa točilo vo víre spomienok.
Mala takú chuť sa aspoň jednej dotknúť a znova sa ocitnúť v tom príjemnom okamihu nevinnosti.
Bol to moment, ako keď vyhodíte tisícky fotiek a spomalene sledujete ich dopad.
Bruškami prstov jemne pohladila jednu z prvých, ktoré dopadli ľahko ako pierko.
Bolo to tak živé.

Na moment zavrela oči a v mysli sa jej vynorila spomienka tak živá, akoby sa to všetko dialo v danej chvíli.
Dlho sa dívala na obraz dvoch ľudí, ktorý jej myseľ naskytla, až kým sa zo spomienky nestával len akýsi záblesk.
Záblesk jemného pohladenia po líci a výrazná vôňa čerstvého dážďa.
Bolo to tak intenzívne, až mala pocit, že to všetko opäť cíti na vlastnej koži.
Pravú ruku si jemne položila na líce a s roztrasene sa nadýchla.

Otvorila veľké oči a následne sa pousmiala.
Vedela, že robí chybu.
Alebo si to určitá časť nej myslela, ale srdce túžilo po inom.
Túžilo odhaliť ďalšiu spomienku, ukázať ďalší moment.

Neboli na nej osoby.
Nebolo na nej nič, čo by pre niekoho cudzieho hoc čo znamenalo.
S chladnými rukami si pritisla fotku k hrudi.
Nechala voľný priebeh slzám, ktoré sa pomalými tokmi púšťali po jej lícach.

"Je to láska?"
Chrapľavým hlasom, ktorý bol spôsobení dlhým tichom prehovorila do prázdna.

Nechcela vidieť ďalšie fotky.
Miatli ju.
Svoje dlane pevne položila na kolena a zdvihla sa z chladnej zeme.

Cítila bolesť?
A či radosť?

Prešla predsa tak dlhú cestu.
Zažila toho toľko.
Skončilo to?

Zmätene sa zatočila na mieste.
Všetky dopadnuté fotky sa rázom zdvihli zo zeme.
Nechytala ich.
Nesnažila sa už dotýkať sa ich a byť znova v tých momentoch.
Chcela odísť.
Rozpustiť ten chlad vôkol seba a pocítiť to hrejivé teplo.

Videla ako to všetko odchádza.
No v jej vnútri, uprostred jej srdca, v tom špeciálnom mieste, to všetko cítila.
A vedela, že jej to nevezme nikto.
Žiadne fotky, žiadne osoby.
Vedela, že to tam ostane so všetkými pocitmi.

Rázom, akoby všetok chlad zmizol.
Ako by čas znova začal ísť.
Ako by zima odvial od nej všetko zle a prichádzajúce teplo prinieslo to, po čom tak dlho túžila.

Ako by pre ňu znova vykvitla nádej krehká ako motýľ a krásna ako ruža. 



LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...