štvrtok 25. februára 2016

24-25.2.2012

Ako by to bolo včera.
Ako by sa to každým rokom dialo znova a znova.
Ako keby tá nočná mora nikdy neopustila moju myseľ.

4 roky.
A ja si aj cez túto dobu neustále pamätám na každý jeden detail.
Na jej hlas, jej oči, jej charakter a pôvab.
Bola tak nádherná, tak jemná, tak mladá. 
Rovnako tak ako on.

Vraj neexistuje nič horšie než smrť.
Ale za čo sa potom považuje smrť v mladosti?
Smrť ľudí, pre ktorých je život  ešte stále veľkou neznámou, ktorý ešte nespoznali každý jeho kúsok.
Neochutnali to zakázané, nezažili tie veľké radosti a či sklamania.

Dokázala by som povedať milióny slov či viet o tom, aká bola.
Čo všetko dokázala a aká krehká bola aj keď na prvý pohľad sa zdala byť zo všetkým vyrovnaná.
Občas ďakujem za to, že mi dovolila si ju prečítať.
Ďakujem za to, že bola moja kamarátka, že ma toho tak neskutočne veľa naučila.

Znie to možno absurdne ale myslím, že z väčšej časti som sa na kaderníctvo dala vďaka nej a naším dlhým rozhovorom po ceste zo školy, v ktorých sme snili o spoločnom kaderníctve či veľkom šatníku s teniskami.
A neskutočne ma štve to, že keď sa rozhliadnem po triede nevidím ju tam.
Nevidím pri sebe toho malého anjelika, ktorý tam mal byť a spolu so mnou nadávať na celú školu.

Nie je dňa, kedy by som sa nepozastavila a nezapozerala sa na jej fotku.
Nie je momentu aby som na ňu nepomyslela.
Nie je chvíle aby mi nechýbala.

Pretože mi chýba, pretože bez ohľadu na to ako mladá bola, aké mladé sme boli obe .. dala mi toho tak strašne veľa.
Tak veľa ma toho naučila o podstatných veciach.
Pretože ako jediná mi vedela povedať, že som krásna a nemyslela tú vonkajšiu časť, ale tú vnútornú za čo jej  ďakujem.

Kris, anjelik. Chýbaš mi. ♥

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...