I wanna be everything you need. ♥ 27.

O môj bože!! Neverím!! Baby! Vy ste neskutočné!!♥♥♥♥
Neskutočnú radosť ste mi spravili dnes! :3 ♥♥♥
Vďaka Vám, mám už vyše 10 000! :) 

"Dúfam, že na dnes nemáš žiadne plány. Mama sa rozhodla spraviť veľké, rodinné stretnutie." Rozospatým hlasom mi šepol do ucha Harry, keď ma zo zadu objal a zasnene mi odhrnul neposlušný prameň vlasov z tváre..
"Aké stretnutie?" Šokovane som sa ku nemu otočila, pričom som v ruke ešte stále držala varechu.
"Nemáš sa čoho báť, proste si budeme opekať, rozprávať sa a myslím, že bude lepšie keď sa naše rodiny spoznajú bližšie."
"Uhm.. Keď myslíš, kedy ideme?"
"O druhej."
"Tak to máme ešte čas."
"Čas načo?" S drzým úsmevom sa na mňa pozrel a slabo ma vyšvihol na kuchynskú linku.
"Určite nie na tvoje chúťky." Nevinným úsmevom som sa na neho pozrela a vzápätí mu vystrčila jazyk. "A pokiaľ teraz dovolíš, rada by som teraz dovarila ten puding a išla sa pripraviť." Milým tónom v hlase som sa vymanila z jeho pevného objatia a zoskočila som späť na chladnú, drevenú dlážku.
"Budem zatiaľ pri televízií." S tichým za mumlaním mi do ucha mi na vlasoch zanechal bozk, pred tým než opustil miestnosť, ktorú vypĺňalo už len moje tiché spievanie...

"Bolo to výborné, zlato!" S nadšeným úsmevom sa na mňa pozrel Harry, keď  pohár s pudingom položil na malý stolík.
"To si vážim, ale vieš, čo by som si vážila ešte viac?"
"Umyjem to, neboj sa." Zo smiechom poznamenal pred tým, než svoj pohľad upriamil na moju tvár.
"Čo?" S miernou červeňou v lícach kvôli rozpakom ktoré mi týmto jeho gestom spôsoboval som sa opatrne spýtala a nervózne som si prehodila vlasy. Je priam neuveriteľné, že aj po toľkých mesiacoch mi dokáže vyvolať takzvané motýliky v bruchu  a potenie mojich dlaní.
"Nechcem ťa tu nechať.. Nie na takú dlhú dobu."
"Harry.. bude to len mesiac, potom budú vianoce, nový rok, tvoje narodeniny.. možno sa zastavím na niektorom koncerte.. Pokiaľ sa dostanem z "práce".. Budeme stále spolu, po telefóne, skype. cez fanúšičky."
"To nebude ono.. Bojím sa toho.. že keď sa ráno prebudím bude vedľa mňa len prázdna postel."
"Len na rok Harry. Jeden rok, potom spolu budeme každý jeden deň."
"Čo ak nie? Čo ak si za ten čas nájdeš niekoho iného? Čo ak.."
"Nie, toto nehovor. Rozumieš? Nenájdem si nikoho iného. Je to len rok, bože Harry. Nie je to až tak veľa, keď si chodil s Taylor alebo ja neviem s akou inou, tiež ste spolu neboli každý deň dvadsať štyri hodín denne."
"To bolo iné, oni boli proste dievčatá ktoré som mal.. ako.. nemiloval som ich. Všetko to bolo bez citov. Ani si nevieš predstaviť ako si ma namotala, ako si mi dokázala pomotať myseľ. Clar, nedokážem myslieť na nič iné, len na teba.."
"Ja viem, pretože si mi spravil to isté."
"Vezmime sa.."
"Harry.. Pozri.. Nie.. Nemyslím tým, že nechcem. Pretože chcem! Ale nemôžeme. Milióny fanúšičiek sa teraz pozerajú na tvoj profil a čakajú, kedy im povieš, že ich miluješ. Máš celý život pred sebou, kariéru, všetko. Máš len devätnásť, čo ak si za ten rok nájdeš niekoho iného? Do koho sa zamiluješ? Budeš len riskovať.. Nevieš, čo sa do vtedy stane.."
"Mali by sme už ísť.. Rodičia budú čakať.." Sklamane si zamumlal popod nos, predtým, než sa postavil z gauča a nemieril si to do izby.
"Bravo Clar, toto ti vyšlo na jednotku!" Nahnevane som prehovorila a silno som buchla do drevenej časti gauča, čo som oľutovala hneť po tom, čo sa mi z jednej z hánok pustil malý "potôčik" krvi. "Do kelu.." Bolestne som sykla a načiahla som sa za malou, bielou lekárničkou z ktorej som vybrala jeden pár leukoplastu. S rýchlim ošetrením som vošla do izby v ktorej som si obliekla čierne legíny, predĺženú košeľu a vlasy som si stiahla do vysokého vrkoča. S opatrným obutím čisto nových tenisiek od Harryho, som si z vešiaka zvesila čiernu, koženú bundu a pomaly som prešla ku autu, v ktorom už čakal.

"Teraz sa hráme na tichú domácnosť?!" Bezmocne som prehovorila keď sme po pár hodinách zastavili pred do teraz nepoznaným domom, pred ktorým už stálo kopec áut.
"Nie." Bez záujmu odvrkol a jedným ťahom zamkol auto z ktorého sme vystúpili takmer naraz.
"Okey, vieš čo?! Pokiaľ ťa niečo žerie, povedz mi to teraz! Skutočne nepotrebujem, aby som bola ponížená pred tvojou rodinou!"
"Nič sa deje, môžeš prosím vojsť do toho domu?!"
"Si neskutočný Styles!" Nervózne som zamumlala a s miernou vráskou na čele som ho nasledovala.
"Dobrý, uhm.. vy budete asi Harryho otec, však?" Zo spýtavým pohľadom som sa pozrela na po staršieho muža, ktorý nám otvoril dvere.
"Teší ma, ty budeš asi to dievča ktoré u nás témou číslo jedna."
"Dúfam, že dobrou. Clar." S úsmevom som mu podala ruku a zrakom som prešla ku Gemme, ktorá nedočkavo prestupovala.
"Des Styles, ale je samozrejmosť, že pre teba len Des." S priateľským kývnutím ma pobozkal na chrbát ruky a  pustil mi ju späť ku telu.
"Vitaj u nás zlatko, Kim a mama sú už na ceste. Dúfam, že to tu zatiaľ s nami zvládneš aj sama." S úprimnosťou v hlase na mňa prehovorila Anne a slabo mi stisla ruku.
"Isteže. Som rada, že tu môžem byť." Zo slabým, kŕčovitým úsmevom som ju objala a opäť som sa odtiahla, čím som sa do stala ku poslednému členu Harryho rodiny, ktorý napĺňal tento dom. Ku Gemme.
"Nechceš sa o niečom porozprávať?" Potichu mi zašeptala keď ma pevne chytila do objatia. Vedela som, že spozorovala naše malé roztržky. U Harryho sa dá veľmi ľahko spozorovať, kedy sa v jeho živote deje niečo, čo chce utajiť. A u mňa je to podobné, v zakrývaní svojich pocitov nie som taktiež bohvieako zohratá.
"To nie je podstatné. Potrebujete s niečim pomôcť? Pokrájať zeleninu, chleba? Priniesť vodu alebo?.." Zo záujmom vyhnúť sa tejto dosť nepríjemnej téme som všetkými spôsobmi ponúkala svoju "pracovitosť".
"Môžeš pripraviť mäso."
"Myslím, že sa radšej ujmem zeleniny." Zo smiechom som sa odtiahla a prešla som cez úzku chodbu do kuchyne, v ktorej sa niesli rôzne druhy vône..

"...Isteže, Harry má tiež dobré zážitky z jeho prvého pokusu o chodenie."
"A to nehovoríme o jeho prvej láske!" Zo smiechom dodal Harryho otec, zatiaľ čo ja som sa nemo pozerala do malého ohníka v ruke držiac šálku s teplým čajom. Nechutne dobrá nálada, ktorá sa šírila celou ich záhradou mi spôsobovala menšiu migrénu, ktorá každým návalom smiechu zosilňovala.
"Ja.. Myslím, že si pôjdem ešte pre jednu bundu." Prerušila som ich smiech s mojím slabým hlasom a opatrne som sa postavila z lavičky.
"Nie, zostaň. Harry ti určite dá svoju."
"Nie! To nie je treba." Protestne som zamietla a svoje kroky som nasmerovala k skleneným dverám domu.
S miernym hľadaním správnej izby v ktorej sa nachádzali moje veci som takmer po piatich minútach našla správne dvere a automaticky som sa zohla ku taške, z ktorej som vybrala huňatú bundu. Zvuk Harryho mobilu vo mne vyvolal mierne pochybnosti a drobné nad skočenie. Zo zaujatím pohľadom som sa opäť sklonila, ale pre tento krát k malému, nočnému stolíku.
"Paul? Čo ten do kelu chce?.." Takmer bez počutia som si zamumlala popod nos a jedným ťahom som odblokovala Harryho mobil.
"O môj bože.." Zo slzami v očiach som prehovorila po pár minútach tichého čítanie takmer celej konverzácie. "Nie, nie.. Toto nemôže byť pravda! Len to nie, Harry!" Zo slzami tento krát na lícach som zišla po pár schodoch dole a cez úzku uličku až ku ohníku okolo ktorého bola celá moja a Harryho najbližšia rodina. "Čo to má do pekla znamenať, Harry?! Si totálne idiot! Zakomplexovaný idiot! Ako si mohol! Si neskutočný! Nechcem ťa vidieť! Už nikdy!" S neznesiteľným plačom som zakričala a bezcitne som mu na nohy hodila telefón spolu s otvorenou konverzáciou správ, ktoré som v živote nemala čítať. S konverzáciou o mne..