utorok 21. októbra 2014

When i close my eyes. ♥ 1.

"Päť." Potichu som šepla a s pevným stiskom ramien ruksaku som vyšla z autobusu na vlhkú zem.
"Štyri." So strachom som odpočítala ďalšie číslo a vykročila som ku veľkej budove.
"Tri." Pevno som na moment zatvorila oči pri povšimnutí si istej partií mladých chalanov v basketbalových bundách prechádzajúcich okolo mňa.
"Dva." Roztrasene som svoje oči opäť otvorila a pravou nohou som vykročila na jeden zo troch schodov.

"Jeden.." Takmer nečujne som povedala len pre seba a s pevným stiskom kľučky na dverách som sa ocitla na veľkej chodbe plnej rôznofarebných skriniek a žiakov, ktorý svoj pohľad upriamili priamo na mňa. S hlbokým výdychom som sa prudko otočila za seba, ku miestu z kadiaľ som ešte pred pár minútami vošla. Stredne horúca, neznáma tekutina, ktorá zaliala moje telo pri prudkom otočení skončila na mojom tričku a ja na tvrdej, chladnej dlážke školy.
"Oh.., prepáč som neskutočne nemehlo ja.. kúpim ti novú.. ehm, kávu." V rozpakoch som dokončila svoju vetu a rýchlo som sa postavila z chladnej dlážky nohami späť na pevnú zem. 
"Vieš kam si so svojou milou stránkou môžeš ísť." Pohŕdavo mi odpovedalo stredne vysoké dievča s orieškovými očami a červenohnedými vlasmi voľne rozpustenými cez rameno. "Milujem týchto nováčikov, ktorý si myslia, že sú bohvie čo a pritom sú len ďalšími outsidermi v nudnom dave ľudí." Pokračovala vo svojom monológu, ktorý pre zmenu venovala svojej kamarátke. 
"Výborne začatý deň.." Podráždene som si zamumlala popod nos a ku telu som si pritiahla bundu, ktorá čiastočne zakrývala začínajúci fľak od kávy.
"No táák.." Nedočkavo som sa rozprávala sama so sebou vo svojom vnútri a nervózne som si pritom dupkala nohou o dlážku. "Môžeš sa trošku viac rozhúpať?" Spýtala som sa sama seba pričom som svoj zrak neodvrátila od nástenných hodín, ktoré ukazovali dve minúty do konca vyučovania. Posledná hodina. Nudná matematika zo starším učiteľom, ktorý neakceptuje, že tomuto učivu nikto z nás nerozumie. "Konečne!" Nadšene som sa v duchu potešila keď sa celou školou ozval zvonček a ja som po namáhavom dni mohla opustiť bránu tohto pekla. 
"O pol hodinu v centre parku, čakáme ťa." Očami som prebehla SMS-ku, ktorá sa mi zobrazila na displeji mobilu hneď po jeho odblokovaní. Úsmev na mojej tvári sa zmenil v zhrozenie hneď ako som si pozrela čas prijatia správy. Presne pred dvadsiatimi minútami čo znamená, že o desať minút začína verejná skúška. "Do kelu!" Nahnevane som vrátila mobil späť do vrecka nohavíc. "Čo je toto za deň." Nechápavo som si opäť zamumlala sama pre seba a rozbehla som sa po úzkom chodníčku ku centru parku.
"To ti to trvalo." Zo smiechom na mňa zakričal Florian a ostatný sa len chápavo usmievali. Bodaj by nie, som predsa ich nepoučiteľná šikuľka. 
"Prepáčte ale viete ako, tá škola a mobil a.."
"A tvoja šikovnosť a pamätanie si dní kedy máme skúšky." Pobavene za mňa dokončila Ruth a pevne ma stisla v objatí. 
"Tak čo? Začíname?" 
"Začíname!" Zborovo sme odpovedali Mary a s rukami za chrbtom som sa postavila pred nich. "Raz, dva, tri!" Zakričala som na celý park práve v sekunde kedy sa hlas Hayley Williams (♥ pusť.♥)  ozval z prehrávača a tým sa začalo naše malé vystúpenie. 

"Pááni to bolo!" Ešte stále zo zadýchaným hlasom prehovoril do ticha ulice Florian. 
"Bolo veru, dlho som sa takto nezabavila." 
"V tom prípade by sme to mali zopakovať."
"Neblázni nemáme choreografiu a začala škola, nemôžem si dovoliť stráviť celý deň pobehovaním z miesta na miesto a už vôbec nemôžme tancovať to isté."
"Tak niečo vymyslíme, zajtra?"
"To nepôjde, Mary ma zajtra gitaru, Ruth stráži sestru a ja večer pri úžasnej knižke matematiky."
"Jeden večer ťa nezabije. O ôsmej v školskej telocvični?" 
"Len mi dvaja?"
"Zdá sa ti, že nám zostal niekto kto by tam šiel s nami? Ale pokiaľ ti to robí problém kľudne zoženiem nejaké publikum." Zo smiechom do mňa drgol a zastavil pred mojim domom. 
"Nie to je v pohode, táák teda o ôsmej." S úsmevom som zatiahla a slabo som ho objala pred tým než som vošla do dverí a tým prerušila trápne ticho, ktoré na moment nastalo. 

2 komentáre:

  1. vyzera to fajn ale mohlo by sa to rozbehnut :D
    ale asi si budem musiet pockat ze? :( :D :D :D
    makaj napisat dalsiu cast! :) :D
    *Manzelka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prvá časť rozbehne sa to časom. :D
      Noo trošku. :D :D :D
      Samozrejme. :)
      Ďakujem. :3

      Odstrániť

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...