Memories♥ (27.časť)

Tadá!! končím! :3 Nemyslím do doslovne, myslím s týmto príbehom! :) Dnes očakávajte ešte poslednú časť :). 

Pustite si smutnú pesničku, alebo niečo čo máte radi! :) 
Louis.
Už prešli dva týždne od vtedy čo sme s Vaness prišli o nášho anjelika. Vaness ešte stále postupuje rôzne liečenia a posledné dni trávi uzavretá do seba a medzi štyrmi stenami ktorý mi vyvolávajú zimomriavky už len pri vstupe do jej izby. Posledné dni sme strávili len ako tichá domácnosť na diaľku. Zmysel pre môj život sa stráca každou jednou minútou čo si uvedomujem že telefón na stolíku sa môže rozozvučať a mne môžu oznámiť správu ktorej sa tak strašne bojím. Okrem toho že posledné dva dni nepočúvam o Paula nič iné než aby som sa konečne pobalil a začal spolupracovať tak moja komunikácia s okolitým svetom zastala na bode mrazu.
"Bože Louis! Vyzeráš ako keby si zomieral ty a nie Vaness! Posledné dni nerobíš absolútne nič! Len si ležíš na gauči, počúvaš nejaké primitívne a hlavne poriadne deprimujúce pesničky s fľašou v ruke! Prečo nie si pri Vaness?!"
"Lebo som úbožiak Liam! Nedokážem byť pri nej! Nemôžem sa na ňu pozerať, pozerať sa na to čo strácam každou minútou len kvôli nejakej debilnej chorobe! Nezvládam to, rozumieš?!"
"Rozumiem, lenže máš o pár dní dvadsať dva! Schop sa už Louis.. Chápem tomu že tvoja snúbenka zomiera, prišli ste o dieťatko ale stále to neznamená že je koniec sveta! Prečo sa proste nezoberieš, nekúpiš jej nejaký pekný darček a nestráviš s ňou jej posledné chvíle?"
"Pôjdem za ňou na Vianoce."
"To sú ešte dva dní Louis!"
"Presne, aj tak dnes večer odlietame do New Yorku kde spravíme koncert a potom letíme späť domou.."
"Si neskutočne tvrdohlavý!"
"Liam, s tou ženou som bol už od mojich troch rokov. Nemusím byť pri nej a viem ako sa tvári, ako ju všetko bolí a čo ju trápi. Cítim každú jej jednu slzu a nádych ktorý môže byť každou chvíľou jej posledný. Poznám každé jedno jej oblečenie, nedokonalosť ktorá ju robí tak výnimočnou a všetky jej hlášky aj od zadu. Jej vôňu cítim na každom kroku a jej dokonalý hlas sa mi prehráva spolu s jej smiechom v mojej hlave celé dni a noci. Poznám jej oči až natoľko že vždy keď sa pozriem na vás vidím ju ako sedí v tureckom sede na zemi a rozkošne sa smeje a pritom si listuje v nejakom jej časopise ktoré si medzi tým prečítala už tristo krát. Liam, chýba mi ani si nevieš predstaviť ako. Poplietla mi mozog až na toľko že si naivne myslím že keď sa jej budem teraz vyhýbať tak keď zomrie to pre mňa nebude až tak bolestné. Aj keď poznám pravdu. Viem že keď zomrie bude ma to bolieť ešte oveľa viac než si dokážem predstaviť a všetko si budem vyčítať, to že som teraz mohol byť pri nej a pozerať sa na ňu zatiaľ čo by som ju podporoval v jej boji v ktorom sa nevzdáva... Je lepšie keď sedím tu a rozprávam sa s tebou zo zlomeným srdcom ako keby sedím pri nej a topím sa v mojich slzách ktoré sa objavia aj na jej tvári. A to nechcem..  Nechcem aby plakala, chcem aby bola znova šťastná, aby sa usmievala a hodila sa mi do náručia zo slovami že je zdravá... Mal.. Mal by som sa ísť pobaliť, o pár hodín odlietame.." Zo slzami v očiach som sa pozrel na Liama ktorý na mňa hľadel spoza sĺz ktoré mal v očiach a vo veľkom množstve na tvári. S miernym a hlavne poriadne falošným úsmevom som sa postavil z gauča ktorý mi posledné dni robí spoločnosť pretože možnosť spánku na posteli som úplne zatrhol. Nedokážem to, nedokážem ležať na posteli keď viem že nie je pri mne tá najlepšia žena na svete...

"Dobre chalani, koncert ste zvládni nad moje očakávania a teba Louis musím osobitne pochváliť. Som rád že si sa zúčastnil a odpovedal si aj na niektoré správy fanúšikov.."
"Uhmm.. Za málo.." Potichu som šepol a potriasol som Paulovi rukou ktorú ku mne natŕčal. Z myšlienkami opäť pri tom istom som sa otočil ku chalanom ktorý sa na mňa neveriacky pozerali a pritom nedočkavo prestupovali z nohy na nohu.
"Žerú vás mrle či čo? Môžeme ísť? Chcem sa v pokoji pobaliť, poriadne opiť a ráno odletieť domou."
"S prvým súhlasím ale to druhé a tretie ti zatrhávam."
"Zayn, rozumiem že nechcete aby som spôsoboval ďalšie škandály ale ty máš priateľku ktorá je zdravá, šťastná a pár kilometrov od teba pretože tu má čistou náhodou koncert. Lenže moja je v nemocnici, poriadnu diaľku od tadiaľto a určite nie zo šťastným výrazom v tvári.." Bez záujmu som mu odvrkol a prešiel som okolo nich celkom bez duše. Po pár minútach čakania na taxík som staršiemu mužovi nadiktoval adresu nášho hotelu a nechal sa odviesť. Aj tak by som to dnes sám nedal, kvôli nedostatku spánku by som sa tak najviac dostal za roh ulice aj to len pomocou sanitky kvôli havárií ktorú by som spôsobil už len zastrčeným kľúča do auta. Po tichom poďakovaní a hodení mu na sedačku nejakých peňazí som vyšiel von z taxíka a s maximálnym ignorovaním reality a otázok novinárov som vyšiel po schodoch pred naše dvere. S posadenim sa na sedačku s rukami na dlaniach som sa hlasno nadýchol a rukou som si prešiel po vlasoch ktoré následne zotrvali v strapatom účese. Presne v tom ktorý Vaness tak strašne miluje.. Opäť. Opäť moje myšlienky tvoja len všetky spomienky ktoré zahŕňajú do svoju deja ju. S pustením hudby na plne pecky som sa zohol ku kufru ktorý bol takmer v pôvodnom stave a nahádzal som do neho veci ktoré som vybral hneť prvý deň. Aspoň s miernym, spokojným výrazom som si ľahol na posteľ a pár čísel som stíšil hudbu aby som počul chalanov. Netrvalo dlho a konečne sa dotrepali na hotelovú izbu spolu s nejakým jedlom filmami.
"Myslím že toto je tvoje a vyber film."
"Nechápem vás dnes, stalo sa niečo? Tajíte mi niečo alebo?.."
"Louis je to len film a jedlo, potrebuješ sa trochu odreagovať."
"Nemám chuť na film ale za jedlo ďakujem." S malým úsmevom som sa načiahol ku Niallovi ktorý mi podával krabičku a odišiel som späť do izby kde som sa zavrel a s knižkou v rukách som sa posadil na okraj postele.

"Ďalej.." Zamumlal som do vankúša a mierne sa trhol kvôli krátkemu spánku z ktorému ma vyrušilo klopanie na moje dvere. "toto nie je vtipné chalani!.." Bez zájmu som im zakričal keď sa po mojom vyzvaní nikto nedostal do izby. Namiesto odpovede či mierneho náznaku miechu sa ozvalo ďalšie zaklopanie ktoré ma prinútilo postaviť sa z mojej pohodlnej polohy a prejsť ku dverám.
"V... Vaness?!" S prekvapeným pohľadom som sa zadíval pred seba a s polootvorenými ústami som sledoval jej rozkošnú tvár ktorá sa na mňa zo slzami v očiach a s úsmevom na perách pozerala.
"Chýbal si mi.."
"Bože zlatko! Čo tu robíš?!" Zo slzami šťastia ktoré sa mi pustili zo sĺz priamo na tvár som ju za ruku potiahol to môjho náručia a silno som ju objal. Pokiaľ je toto sen, tak prosím, nech sa nikdy neskončí!
"Liečba zabrala, Louis ja.. som zdravá."
"Vážne?!"
"Úplne vážne, Louis ja nezomriem.. Môžeme mať dieťatko a domček, a svadbu, a.."
"Stop! Bože Vaness! Ja neverím. Ako to že?.."
"Za to môžu chalani. Nepýtaj sa ako, sama to neviem. Jednoducho tie ich návštevy všetko čo mi o tebe hovorili a tá láska ktorá vo mne vrie práve kvôli tebe ma donútila bojovať. Bojovať preto aby som ti teraz zaklopala na dvere a mohla ti toto všetko oznámiť."
"Ľúbim ťa Vaness! Tak strašne ťa ľúbim drobec!"
"Určite nie viac ako ja teba..." S rozkošným smiechom sa ku mne načiahla a jemne ma pobozkala. S neskutočným šťastným ktoré v tomto okamihu naplnilo moje telo ma prinútilo konečne sa úprimne usmiať a zobrať ju na ruky. Od teraz si len a len moja. V kráľovstve môjho objatia z ktorého ťa nepustím už nikdy..

Vanessa
"....Pán Louis Tomlinson beriete si tú prítomnú slečnu Vanessa Collins a sľubujete že pri nej zostanete aj v dobrom, aj v zlom, v  chorobe i v zdravý?"
"Áno, beriem!"
"A vy slečna Vanessa Collins, beriete si tu prítomného Louisa Tomlinsona a budete ho milovať až na veky, v dobrom i v zlom, v chorobe i v zdravý?"
"Áno."
"S mocou ktorá mi bola zverená vás prehlasujem za Pána a Pani Tomlinsonových. Môžete pobozkať nevestu!" S úsmevom sa na nás pozrel starší kňaz a môj zrak sa hneť spojil s Louisovim. Šťastie ktoré prúdilo mojimi žilami pri pohľade na jeho úsmev, rozkošné vlasy a žiariace oči dávali môjmu srdcu dôvod pre to aby neprestalo byť, pľúcam aby neprestali naberať vzduch a mne aby som neprestala žiť. Pri spojený našich pier do nášho prvého manželského bozku sa v mojom brušku opäť ozvali motýliky a jedno drobné prekvapenie menom Tommo Tomlinson...

Prosííííím, dajte mi komentár aké pocity vo vás vyvolala táto časť! :) Strašne dlho som sa rozhodovala nad koncom a nakoniec som zvolila túto variantu! :) Tak prosííím, potešte ma vaším komentárom! :)