Something about me. ♥

Pusť ma! ♥
Raz hore, raz dole.
Raz šťastný a raz smutný .
Raz plný energie a raz vyčerpaní.
Raz sa nám zdá byť všetko tak neskutočne krásne, bezproblémové a zrazu je to všetko opakom.
Nezáleží na tom či sme hore a či dole, či šťastný alebo smutný, vyčerpaní alebo plný energie ale na tom ako sa v danom momente zachováme a ako využijeme poskytovanú príležitosť.


Viac krát sa zamýšľam nad otázkou prečo sa toto všetko deje.
Prečo sa raz cítim tak neskutočne krásne ako by mi tú chvíľu nemohlo nič na svete pokaziť a je ma nemožné ovplyvniť vo svojom rozhodnutí a pocitoch..
A potom ako akási "bábika", ktorú ovplyvňujú všetci naokolo a svoj život si neriadila sama. 

Ešte pred nedávnom som bola tou "tichou" pozorovateľkou, ktorá si pomaly žila svoj život a snažila sa robiť všetky veci správne a premyslene.
Potom prišiel moment kedy som dostala chuť žiť ten správny život.
Život, v ktorom sa sklamem, v ktorom padnem na dno, budem sa trápiť ale rovnako tak budem mať pocit nesmierneho pocitu šťastia, v ktorom budem pociťovať "motýliky" v brušku a cítiť sa tak výnimočne.

Keby sa ma niekto spýta na otázku, čo ma robí šťastnou moja odpoveď by bola prostá.
Maličkosti.
Šťastnou ma spravil ten moment keď som pred rokom sedela pri plamienku ohňa, zvuku gitary a nad hlavou sa mi rozprestierala obrovská obloha plná hviezd a videla som všetky tie úsmevy mojich kamarátov.
Ten okamih kedy som sa cítila po prvý krát skutočne ľúbená a šťastná z toho, že tu je niekto pre mňa aj keď možno len chvíľkovo.
To, ako som v úplne neznámych dievčatách na strednej našla skvelé kamarátky a moju skvelú spolu sediacu, ktorú si za nič na svete nedám.
Ten pocit keď aj po toľkých mesiacoch trápenia som dostala objatie, vypočutie, krásny deň kedy som sa cítila tak neskutočne prirodzene a spokojne.
Šťastnou ma robí úsmev každého jedného človeka, na ktorom mi záleží.

A aj cez tieto všetky pozitívne veci, skvelých ľudí a neopísateľných okamžikov, ktoré sú okolo mňa mám občas dni kedy sa cítim sama.
Kedy mám proste chuť sedieť na posteli, počúvať smutnú hudbu, ktorá mi potichu hrá v izbe, v rukách pevne držať obľúbenú knihu a nechať cez pootvorené okno prúdiť do izby ten čerstvý večerný vzduch s malými lúčami  slnka hybajúcimi  sa na mojej stene.
Pretože táto vec mi v istej miere vyčarí úsmev na perách a dá mi ten skvelý pocit, že žijem.

Po pravde ani neviem prečo toto píšem.
Možno z dôvodu, že mi chýba písanie.
Pridávanie mojich od veci článkov, ktoré ale pre mňa veľa znamenajú.
Pretože vtedy dám zo seba všetky pocity, ktoré inak tajím.
Tajím ich vôbec?
Kto vie, sú ľudia, ktorý o mne vedia viac než si myslím.
Potom sú tú ľudia, pri ktorých stačí, že sa na nich pozriem a vedia čo je vo veci.
A na koniec tí, pri ktorých môžem robiť čokoľvek a ani si neuvedomia ako trpím.

Je toto všetko čo vlastne cítim skutočné?
Skutočne ma tie veci robia šťastnou?
Alebo len milujem ten pocit?

A možno, že som len hlúpe dievča v puberte, ktoré si žije vo vlastnej fantázií.
Vo vlastnom svete.
V ktorom zbožňujem ten pocit, voľnosti, tých maličkostí okolo mňa, toho života, ktorý mi každou sekundou môže priniesť niečo nové.
To dievča, ktoré chce byť šťastné.
Ľúbené.
Ktoré chce sledovať západ slnka v objatí a cítiť sa pritom milovaná.
Držať sa za ruky s osobou, ktorú potrebujem.
Cítiť to ako šialene rýchlo mi bije srdce z jedného jediného dotyku.
Nič viac.
A nič menej. 

"Nejde o to, ako dokonalé budú prežité chvíľky v živote. Ide o to, prežiť čo najviac chvíľ blížiacich sa dokonalosti." -Matej Domaracký