Memories♥ (12.časť)

Za chyby prepáčte! Nestíham po sebe čítať :/ 

"Ráno" prebehlo úplne normálne, ranná hygiena, raňajky, vypočúvanie mojej mami a otca ohľadom Louisa a môjho života v Londýne, a krátky skype s Johnom. Okolo piatej má byť už Louis doma takže sa mám u nich zastaviť. Viem že by som sa mala tešiť s toho že som po pár dlhých mesiacoch konečne doma a aspoň na chvíľku môžem zažiť ten bezstarostný život ktorý som mala pred tým než som s Louisom odišla do Londýna a stal sa slávnym. Lenže pravda je úplne iná, najradšej by som sa zahrabala niekam do postele a do konca života by som s tadiaľ nevyliezla. Celú noc sa mi pred očami premietala tá SMS-ka ktorú mi poslal Tom a cez deň som nerobila nič iné okrem nemého sedenia pri okne a sledovania každého jedného auta ktoré prešlo okolo nášho domu, zo zatajeným dychom. Ten strach ktorý v mojom bruchu vyvolával malé kŕče ale zato v hlave spravil neuveriteľný bordel mi nedal premýšľať nad ničím iným než nad tým čoho všetkého je Tom schopný.
"Si v poriadku? :/ Louis xx" 
"Nemala by som? :) Vaness xx"
"Ja len, mala si tu byť už pred pol hodinou, bál som sa či sa niečo nestalo. Louis xx"
"Nemáš sa čoho báť, za pár minút som tam. :) Vaness xx"
"čakám ťa! ;) I love you darling! :* Louis xx"
"Love you too :* Vaness xx" S miernym úsmevom na perách som hodila mobil do tašky a prešla som do kuchyne kde sa ešte stále mama vrtela okolo šporáku a otec si čítal nejaké noviny.
"Bežím ku Louisovi, netuším kedy prídem takže ma nečakajte."
"Ale dávaj si na seba pozor srdiečko, pozdravujeme."
"Odkážem mami a dám, ahojte." Zo smiechom som  ich zakričala a prekrútila som  očami keď som prechádzala cez chodbu ku vchodovým dverám..

"Dobrý deň teta." Zo širokým úsmevom som sa pozdravila Louisovej mamine keď mi po pár minútach čakania otvorila dvere.
"Vaness, bože dievčatko ako si vyrástla!"
"Snažila som sa, môžem ísť za Louisom?"
"Pravdaže, od kedy priletel nerobí nič iné okrem toho že ťa spomína."
"Takže už o tom viete?"
"Viem o čom zlatko?"
"Uhmm.. uvidíte." S malým náznakom smiechu som vošla do malej predsiene a na drobný drevený stolík som  si položila kabelku a vyzula som si modré tenisky ktoré mi pod snehom ktorý ešte stále nezmizol úplne premokli.
"Chýbala si mi." Potichu mi šepol Louis keď som vošla do obývačky kde sa spolu s dievčatami pozeral na nejaký film.
"Aj ty mne zlatko, kedy im to povieme?"
"Keď chceš aj teraz. Mami? môžeš sem na chvíľku prísť?" S vážnym pohľadom a miernym úsmevom sa na mňa pozrel a moju malú dlaň chytil do tej jeho.
"Stalo sa niečo Louis?"
"Nie ja by som vám chcel len niečo povedať."
"Dúfam že si nespravil znova nejakú blbosť!"
"Nie mami, toto určite nie je blbosť. Chcel som vám len povedať že sme s Vaness spolu."
"Bože deti! To vám to teda trvalo!"
"Budú aj zásnuby?"
"A deti?!" ozvali sa Louisové sestry spolu s jeho mamou takmer zborovo s čoho som sa musela zasmiať, podľa prekvapenie a nadšenia  ktoré mali v tvári som pochopila že El nebola ani pre nich veľmi dobrá priateľka pre Louisa.

"A vidíš tuto?" Zo smiechom mi do ruky podala Louisová mamina fotku kde sme sa s Louisom pokúšali  hrať hry ktoré aj tak skončili len s výbuchom smiechu a dlhými objatiami na zemi. Naozaj nechápem tomu ako som mohla byť taká slepá že som si nevšimla tú lásku ktorá už vtedy medzi nami tak neskutočne vládla. Po pár hodinách prezerania stoviek fotiek som si nejako odložila do obálky a po krátkom rozlúčení som vybehla hore do izby kde už sladko spal Louis. Mobil ktorý mi v ruke začal šialene zvoniť ma prinútil rýchlo zavrieť dvere, sadnúť si na schodisko a s maximálnou tichosťou stlačiť zelené tlačítko.
"Čo znova chceš?!" Potichu alebo zato s poriadne nervóznym hlasom som sa bez pozdravu ozvala.
"Štyri dni zlatko, tik, tak.. Hodiny bežia a uži si to s Louisom poriadne, uh majú nádherný dom a  má ešte krajšie sestry a mamu." S malým náznakom smiechu mi do telefónu odpovedal Tom a zrušil hovor. S opäť vystrašeným pohľadom som sa postavila zo zeme a vrátila som sa do izby kde už čakal rozospatý Louis.
"Kto to bol? mohla si si to vybaviť aj tu."
"Mama.. myslela som že spíš."
"Ešte som nespal. Poď sem." S miernym náznakom úsmevu som ho poslúchla a ľahla som si pri neho. S neustálym počutím Tomovho hlasu v mojej hlave som sa zo slzami v očiach pozrela do tých Louisovich v ktorých vládlo niečo neopísateľné.
"Lou? Sľúb mi že so mnou zostaneš keď sa stene čokoľvek a..., a neopustíš ma.."
"Stalo sa niečo zlatko?"
"Nie.. ja len.. sľúb mi to, prosím."
"To je samozrejmosť že zostanem, nech sa deje čokoľvek."
"Ľúbim ťa Lou.." S tichým vzlykom som mu šepla a pevnejšie som ho objala..

Táto časť je totálne debilná! ja fakt neviem čo som mala písať :DDDD prepáčte! :D