utorok 5. novembra 2013

I wanna be everything you need. ♥ 22.


Štvrtok píšem Komparo, takže časť bude pravdepodobne štvrtok-piatok. Netuším ako to dám, ale typujem ťa zajtra to nestíham.. :/
Držte palce! :3
                              
"Čo teraz plánuješ robiť?" Spýtavým pohľadom si ma premeral očami pred tým než mi podal zelenú šálku s ovocným čajom.
"Neviem, najradšej by som vypadla niekam hrozne ďaleko alebo zomrela pod tým debilným autom.. Nevládzem už ísť takto ďalej, Kim má problémy v škole pretože ja, ako jej skvelá sestra jej idem vzorom. Mama je psychicky úplne na dne a otec.. Si leží v kritickom v stave v nejakej prašivej nemocnici v ktorej na neho úplne kašlú.."
"Nemôžeš si to vyčítať. Nemáš si čo. Pozri, Kim môže na pár dni vynechať školu. Aj tak by podľa mňa bolo lepšie keby strávi čas s tvojou mamou."
"A čo my? Mám sa len tak pozerať ako sú naše zásnuby dokonalo romantické a neskutočné šťastné? Mal by si sa vrátiť za chalanmi. Určite ťa potrebujú."
"Ale potrebuješ ma aj ty, oveľa viac než ony. Nezáleží na tom aké mám zásnuby, pokiaľ ťa to poteší tak po celej tejto situácií ťa požiadam o ruku opäť a poriadne to oslávime."
"Mali by sme ísť do nemocnice. Mama je tam určite sama a ako ju poznám celú noc len presedela pri jeho dverách a vôbec nespala."
"Nalejem jej do termosky trochu kávy?"
"Budeš taký dobrý? Ja sa zatiaľ oblečiem." S miernym úsmevom som ho pohladila po ruke a s položeným šálky na stôl som prešla do malej predsiene s kabátmi a topánkami..

"V pohode?" Vystrašeným hlasom sa ma spýtal Harry a mierne stíšil rádio ktoré nám vypĺňalo ticho v aute.
"Najlepšej akej sa v tejto situácií dá." Nervózne som šepla a netrpezlivo som bruškami prstov prechádzala po skle na aute po ktorom sa spúšťali kvapky dážďa. Zvláštne, vždy som si myslela že v tomto meste je dážď posledná vec ktorá sa tu dá očakávať, hlavne pri blížiacich sa letných dňoch. Hlasná hudba spojená s miernou vibráciou môjho mobilu, ktorý bol voľne hodený v taške ma prebudil z krátkeho rozmýšľania.
"Prosím?" Zvonivým a napätým hlasom som sa spýtala, keď som stlačila zelené tlačítko na mobile. "Mami, prosím ťa upokoj sa a povedz mi to ešte raz." Preľaknuto som sa vystrela na sedadle spolujazdca a zo slzami ktoré sa mi pomaly spúšťali z očí som sa nechápavo chytila za strapatý vrkoč. "Kedy?.." Slabo som zašeptala s nechápavo som nesúhlasne pokrútila hlavou. "Hneť sme tam.. Zostaň na chodbe." Zo zatvorením viečok a slabým výdychom ústami som si odtiahla mobil od ucha a naslepo som vypla hovor, v ktorom sa ozýval už len mamin plač.
"Nezvládal operáciu.." Prehovorila som po pár minútach predýchavania a zo zrakom som prešla k Harrymu ktorý pevne stískal volant auta a s nepríčetným pohľadom sledoval cestu pred nami.
"Je mi to ľúto Clar." Odpovedal po takmer desiatich sekundách, ktoré sa v tomto momente zdali ako celá večnosť. "Prisahám že hneť ako to bude možné pôjdem za Jane a postarám sa o to aby vám už dala svätý pokoj."
"Nie, toto je moja starosť Harry. Čo ak ťa udá? Nezvládnem ak prídem aj o teba, pozri máš chalanov, fanúšičky a dobre vieš čoho je tá mrcha schopná. Nechcem aby si to riešil, dobre?"
"Nenechám ťa v tom samú."
"Musíš.. Pozri, zasnúbila som sa s tebou, milujem ťa a považujem ťa už dosť dlhú dobu za svoju rodinu. Dovoľ mi tento problém vyriešiť, bez toho aby som ťa do neho zatiahla."
"Čo plánuješ robiť?"
"O to sa nestaraj. Postarám sa o to, presne tak ako sa ty staráš o veci do ktorých nechceš aby som bola zatiahnutá. Toto je tá chvíľa, kedy som na rade ja." S pevným chytením jeho ruky som na neho upriamila som zrak a pevne som zažmúrila oči..

"Zajtra je pohreb.." Zahlásila Kim, keď vošla do izby v ktorej som si balila veci do kufra. "Kam ideš?!"
"Kim, sľúb mi že to nikomu nepovieš, hlavne nie Harrymu a mame!"
"Čo im nemám povedať?"
"Jane nám zničila život, nenechám jej ničiť ho ďalej. Našla som list, je na hornej poličke medzi šatami. Keď ti zavolám postaráš sa o to aby ho už nikto, nikdy nenašiel. Hlavne nehovor nikomu že som odišla, fajn?"
"Kam?!"
"To nerieš, postaraj sa o to. Čoskoro sa ti ozvem, keby sa niečo nepodarí.. Ľúbim vás, všetkých..."
"Clarisse.."
"Čoskoro Kim.." Pevným zovretím jej tela v mojej náručí som za sebou potiahla malý kufor a nenápadným prebehnutým cez tmavú chodbu som vyšla pred dom, kde už čakal taxík. S rýchlim nadiktovaním adresy najbližšieho letiska som sa nepohodlne usadila na zadné sedadlo a netrpezlivo som čakala kedy sa toto všetko skončí. Kedy bude konečne po všetkom..

"Skvelý, upršaný Londýn. Temný Londýn v čierno bielej farbe vyplnení malou mláčkou krvavo červenej tekutiny.." Nenávistným, tichým hlasom som si mumlala popod nos, popri tom ako som celá zahalená v čiernej bunde s kapucňou, čiernych rifliach a teniskách kráčala po kamennej cestičke ku obrovskému domu.. Hlasná hudba zo zvončeka ktorá sa ozvala celým domom, po tom čo som ho stlačila spôsobila blížiaci sa tieň. Janein tieň..
"Buch- prask ty mrcha.." Naštvane som vyprskla keď otvorila dvere a moja roztrasená ruka namierila zbraň na jej hrudník. Jej telo ktoré sa pomaly pustilo po dverách dole mi v tele vyvolalo zmiešané pocity. Hlas akýchsi ľudí ktorý sa v jej dome rozbehli ku dverám spôsobili moje spanikárenie a rýchly útek..

"Proste sa toho zbav!" Nahnevane som zvrieskla z kúpeľne v ktorej som do práčky hádzala šaty a čakala som na Kimin hlas, ktorý sa mal ozvať v reproduktore mobilu.
"Mám to! Povieš mi už konečne kde si a čo sakra robíš?!"
"V Londýne.. proste som sa.. zbavila Jane.."
"Čo si sa?! Zbláznila si sa?! Si normálna?! Čo keď na to niekto príde! Zabijú ťa alebo dajú do väzenia a.. nechcem prísť o sestru! A mama určite nie o dcéru a čo Harry! Teraz ste sa zasnúbili a.."
"Nepotrebujem počúvať tieto reči. Vieš že minulosť už nezmením. Hlavne drž jazyk za zubami! Ozvem sa.." Odpovedala som jej a zrušila som hovor kvôli rachotu ktorý spôsoboval niekto, kto netrpezlivo trieskal na dvere...
"Však idem!" S prekrútením očí som prešla ku dverám ktoré som opatrne otočila a s nechápavým pohľadom som sa zadívala na akýchsi chalanov stojacích pri mojich dverách.
"Želáte si?!" Netrpezlivo a bez chuti na žarty som položila ráznu otázku a bez túžby počuť odpoveď som pomaly zatárala dvere. Silné zovretie môjho predlaktia ktoré mal na svedomí jeden z tých chalanov, moje zreničky od strachu rozšírilo. "Puste ma!" Hlasno som zvrieskla pred tým než sa mi všetko začalo strácať pred očami a okrem neskutočnej tmy, zimy a strachu som prestala všetko naokolo vnímať..

-Konečne!! už som myslela že to nenapíšem! :DD
-Časť bude dúfam už skorej :)
-Komentáre+ vyjadrenie! :) 

4 komentáre:

  1. Ach mariu, mňa teraz šlak trafí z tohto :D
    To si dobre zamotala, ja som stále čakala, že Harry niečo spraví Jane, ale Clar to takto vyriešila :p
    V každom prípade je to super napinák a neviem sa dočkať ďalšej časti :)
    Mega ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Clar si rieši vždy všetko po svojom! :DD
      Ďakujem! :)

      Odstrániť
  2. Psycho- vyjadruje moje pocity po prečítaní tejto časti....Makaj pridať už konečne ďalšiu časť! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :DD American psycho a moje jednoduché psycho! :D Why not? :D Manželky sa nezaprú! :DD ďakujem :)

      Odstrániť

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...