I wanna be everything you need. ♥ 24.

Veľmi, veľmi sa ospravedlňujem, že deň meškám ale včerajšok nejako nevyšiel. Snáď mi to odpustíte! ;D
Mimochodom, ktoré ste to porušili a pustili ste si MM? :3 Ja ho práve počúvam a je to totálne dokonalý album! :) Chalanom sa jednodznačne vydaril a vec ktorá ma potešila, že každý jeden má rovnaké sólo v pesničkách! :)


"Chcem umrieť, tak strašne chcem umrieť!" Potichu som šeptala, čím som vypĺňala ticho v aute. Zo stálym držaním zakrvaveného boku som jednou rukou držala volant a bezpečne som sa snažila prechádzať cez prázdnu cestu, na rozcestie plné áut. Neznáme meno, či dedina ktorá sa rozprestierala tak povediac pod mojimi nohami, mi na tvári držala nervózny pohľad kvôli bolesti ktorá sa stále stupňovala a neskutočnému pocitu nebezpečia.. Prudké vytočenie do zákruty ma "prebudilo" zo zamyslenia a vrátilo ma späť na pevnú zem. No, pevnú ako sa to vezme. Drsný náraz o strom na pravej strane malej priekopy moje bolesti ešte znásobil a presunul ju z pozície "Ukrutná bolesť" na "Neznesiteľné zvieranie môjho tela." S rukou som si opatrne prešla po hlave, ktorá ma bolela ako by som štyri dni ťahala nočné, nespala a každú minútu niečo zapíjala. Krv ktorá sa mi zjavila na roztrasenej ruke, keď som si ju zložila zo záhlavia, moje zreničky rozšírila a telo ešte viac z neistila. S kŕčovitým vystúpením z auta som opatrne, stále sa držiac za bok, prešla na ulicu zo zopár autami a celá zakrvavená som som sa s rukami nad hlavou zastavila v polke cesty. Zvuk pískajúcich kolies pred mojim telom a prudké zastavenie mi moje srdce šialene rozbúchalo. Zo slzami v očiach som sa ochotne chytila staršieho pána, ktorý mi poskytoval jeho ruku a sedadlo spolujazdca..

"...Nebojte sa, bude v poriadku. Potrebuje si len odpočinúť." Prehovoril akýsi dámsky hlas a moje srdce sa zrazu "prebudilo" v túžbe vedieť, že ten kto sa na to pýta je Harry. S opatrným otvorením viečok mi v mojom hrdle úplne vyschlo. Nie z dôvodu, že neviem ako dlho tu ležím na nemocničnej posteli určite bez poskytnutého pitného režimu, len z akousi infúziou plnou sedatív. Ale z toho, že človek ktorý sa na to pýtal, bol jeden z mužov stojacích pred pár hodinami na schodoch môjho "prechodného" uväznenia.
"Boli by sme radi keby ste ju tu nechali osamote, potrebuje pokoj. Určite sa Vám ozveme keď sa prebudí." Netrpezlivým hlasom prehovorila postaršia sestrička a zavrela za ním dvere. Podla neustáleho počutia zvuku pera čarbajúceho na papier som usúdila, že ešte stále sedí pri mojej posteli a pozorne si zapisuje všetky veci ohľadom môjho stavu. S miernym pootvorením očí som hlavu otočila na jej stranu, čím som si získala jej pozornosť.
"Dostaňte ma z tadiaľto.. Prosím!.." Takmer bez hlasu som zašeptala a pevne som jej stisla ruku.
"To nie je možné slečna! Len teraz ste sa prebudili po vážnej dopravnej nehode!" Bez váhania mi ostro odpovedala a opäť sa začala venovať dotazníku.
"Vidíte toto?.." Opäť som sa pokúsila dostať pozornosť na moju stranu a pomaly som si zdvihla akési nemocničné pyžamo.
"Nebyť toho odporného bastarda ktorý len pred chvíľkou odišiel s akože ustarosteným pohľadom, nemusela by som tu teraz ležať ale mohla som pokojne tráviť svoj život pri tom najlepšom chalanovi a jeho skvelej partií. Mám sa starať o svoju sestru a podporovať mamu a nie tu ležať v strachu kedy sa opäť rozletia dvere a on ma bez citu zatiahne do nejakej miestnosti kde ma s pokojným úsmevom zabije! Chápete moju situáciu? Nemôžem tu zostať, v meste ktoré ani nepoznám! Potrebujem sa dostať preč, hocikam kde ma nenájde. Nemôžem žiť v tomto prekliatom strachu!" Zo slzami ktoré sa mi pomaly spúšťali po lícach, som slabo privrela oči. "Prosím, pomôžte mi odtiaľto sa dostať. Vyzeráte byť milá a skúsená žena! Nedovolte mu to, prosím.. Nedovolte mi tu byť opäť o pár dni.. Nechcem sa tam vrátiť.. Už viac nie.." Takmer zo zlomeným hlasom som jej hľadela do očí, v ktorých sa odohrával tak neopísateľný príbeh. Jeho hlas ktorý opäť zaznel na chodbe v podobe vrieskania na nejakú osobu, môj pohľad zmenil na viac prosebný.
"V kúpeľni sú jedny dvere, sú pre tých, ktorý sú neschopný stáť na svojich nohách. Zober si tieto kľúče, dostaneš sa s nimi na recepciu. Posnažím sa ho tu zdržať a ty zatiaľ prejdi do malej miestnosti. Nájdeš tam dievča, jej meno je teraz nepodstatné povedz, že ťa za ňou posiela jedna zo sestričiek. Dá ti šaty a vyvedie ťa von z nemocnice. O desať minút by ti mal ísť autobus, je to dve ulice doľava. Prosím, ponáhľaj sa!" Vystrašene na mňa hľadela pričom mi z rúk odpájala infúziu a akúsi hadičku. V rýchlosti mi do rúk podala kľúč a oprela sa o dvere za ktorými stal ten chlap. Takmer bez dychu som utekala cestou ktorou ma poslala a od mladého dievčaťa som si zobrala svoje veci. S pozorovaním jeho postavy v okne som sa bez váhania rozbehla cez ulicu, do malej uličky z kadiaľ som prešla na autobusovú zástavku na ktorej už stál autobus...

"Luton.." Takmer nečujne som prehovorila keď som vystúpila na konečnej zastávke a rozhliadla som sa po okolí. Menší, polorozpadnutí hotel ktorý sa črtal v pozadí za veľkou budovou vo mne vyvolal pochybnosti.
"Jednu izbu na noc, poprosím." Zahlásila som keď som vykročila ku recepcií.
"Číslo 12, môže byť?"
"Isteže, kde to nájdem?"
"Druhé poschodie slečna." S milým úsmevom prehovorila a do rúk mi vložila kľúč s číslom izby. S prejdením po nekonečných schodoch som odomkla dvere na malej ale zato útulnej izbe. S nervami na pokraji som sa s plačom posadila na posteľ a svoje slzy som nechala voľne dopadať do dlaní. Slabý zvuk búchania na dvere odohral v mojom žalúdku rôzne prevedenia a srdce mi opäť neopísateľne rozbúchal.
"P..prosím?!" Opatrne som prehovorila, pričom som pomaly otvárala dvere.
"Harry.. čo tu pre boha robíš?!" Prekvapene ale zato s neskutočným nadšením som zašeptala a pevne som ho chytila za tričko, čím som si ho pritiahla bližšie do objatia.
"Snáď si si nemyslela, že ťa nechám samú. Že len tak budem doma sedieť a nedostanem s Kim čo si spravila."
"Mrzí ma to.. Tak strašne ma to mrzí Harry!" Previnilo som prehovorila a prešla som ku oknu, z ktorého bol nádherný výhľad na žiarovo veľký mesiac.
"Nevyčítam ti to, nespraviť to ty spravím to ja. Tá žena ti zničila takmer celý život, zabila tvojho otca. Bol by som naivný keby som veril, že to nespravíš. Nikto sa to nedozvie. Absolútne, rozumieš?"
"Chcem aby to vedeli! Všetci! Nedokážem s tým žiť Harry! Viem, spravila zlé vecí ale do pekla ja som hu zabila, rozumieš? Povedz mi, ako sa mám pozrieť do očí mame? Kim? Chalanom či tvojím fanúšičkám.. Ako sa mám pozrieť do očí tebe?.."
"Tak ako do teraz. S tým pokojom, bláznom v duši a s neskrotnou láskou. Chalani sú na tvojej strane, Paul ti hľadá najlepšieho právnika. Všetko ukazuje v tvoj prospech. Mama a Kim sú tak vystrašené, že aj keby zabiješ polovicu Londýna tak ťa nepustia z objatia, a fanúšičky sú celé zúfale, myslíš, že kto mi dal vedieť kde si? Moje šikovné detektívky."
"A čo ty?.." S pochybnosťami som prehovorila a otočila som sa ku nemu. Jeho žiarivé zelené oči, ktoré sa okamžite stretli s mojimi spôsobili moje zimomriavky.
"A ja ťa tak neskutočne milujem, že od teraz ťa už nepustím. Nikam. Si moje rozkošné srdiečko ktorému už nikdy nikto neublíži. Ľúbim ťa, nech sa deje čokoľvek zlato. Rozumieš?.."
"Nemôžeš tu zostať Harry.. Nechcem aby si mal problémy a bol v nebezpečí."
"Aké problémy? Problémy budem mať ak odídem bez teba. Tie dievčatá by ma zaživa roztrhali. Clar, zlato.. Je mi jedno či budeme po celý život v tomto hoteli, u nás doma či niekde vo svete s falošnými menami a plastikou. Budem pri tebe, navždy!" Bez akéhokoľvek prerušenia očného kontaktu prehovoril a oprel si čelo o moju hlavu. "Tak šialene ťa ľúbim Clar.." Chrapľavo prehovoril a slabo ma pobozkal na poranené pery.
"Nedovoľ mi o teba opäť prísť.. Už nikdy, prosím." Potichu som šepla a pevne som ho objala.
"Už nikdy zlato.." Jemným hlasom ma ubezpečil a slabo pohladil po líci, po ktorom mi stiekla drobná slza..

-Zo začiatku som nebola spokojná, ale s týmto koncom celkom som! :) Mám to všetko vypočítané , takže počítajte aj z ďalšími časťami. Pokiaľ všetko pôjde ako má, mali by byť častejšie.. :)
-Komentáre prosím! :)
-Mimochodom!! Ďakujem za návštevnosť! :)

American Psycho Story- Prosba! :)

Viaceré z vás už viete že som založila ďalší blog spolu s Bellou! :) Na tento blog budem normálne, pravidelne pridávať svoje príbehy! :) Na ten blog sme včera pridali prvú časť príbehu a bola by som veľmi rada keby ste si ho prečítali a dali komentár! :) + Nová časť bude ešte tento víkend! :) Včera som ju nestíhala dať. :)
V predom ďakujem za to že si to prečítate! :)http://bellaandelisefanfictionstory.blogspot.sk/2013/11/american-psycho-story-1_15.html

I wanna be everything you need. ♥ 23.

Neskutočne vám ďakujem za komentáre ženy!! :) Vážim si to! :) Ste proste úžasné! :) Dnes mám už konečne voľnejší deň, takže vám pridávam novú časť! :3 Prosím komentáre, veď viete že vás ľúbim! ;DD
                           
"Čo odo mňa sakra chcete?!" Bezmocne som zvrieskla keď ma jeden z mužov drsne hodil na studenú dlážku temnej pivnice.
"Pred tým, než opäť na niekoho z našich siahneš, dobre si zisti s kým si začínaš!" Bezcitne mi odpovedal  a silno ma kopol do nohy, zatiaľ čo druhý muž o niečom vrúcne hovoril do mobilu. "A radil by som ti držať hubu, pokiaľ chceš aby si ty alebo tvoja milovaná rodinka dopadla ako Jane." S tajomným smiechom sa ku mne priblížil, čo spôsobilo moje bolestné uhnutie pohľadom. "Ale aby tak nedopadol tvoj rozkošný Harry.." Opäť pokračoval vo svojom monológu, zatiaľ čo ma silno držal za bradu aby docielil, že môj zrak bude upriamený do jeho očí. "Och bože, vyzeráš tak nevinne keď si myslíš, že ťa ten namyslený speváčik miluje. Presne tak isto nevinne ako o pár dní budeš vyzerať stratená, bez pomoci a mŕtva v hlbokom lese." Zo stále temnejším a tichším hlasom sa ku mne prihováral a pomaly vstával od môjho tela a cúval ku zábradlí schodov. Zo všetkých síl ktoré som vďaka strachu a adrenalínu v sebe nabrala, som sa v neskutočnom zápale bolesti postavila  na zem, z ktorej aj cez moje tenisky prefukovala neskutočná zima.
"Raz sa dotkneš hocikoho z mojej rodiny alebo Harryho rodiny, tak prisahám že ťa zabijem!" Roztraseným hlasom kvôli strachu ktorý vyvieral v mojom tele som na neho nenávistným hlasom šepla a s rukami v päsť som sa ku nemu pomaly približovala.
"Óóó, naše malé srdiečko má strach.."
"Tvoje malé srdiečko skončí roztrhnuté v mojej dlani pokiaľ ma tak ešte raz oslovíš."
"Teraz ma dobre počúvaj zlatko." S nervami ktoré mu po mojej rýchlej odpovedi začali vystupovať na povrch, ma opäť silno chytil za zápästie a pritlačil na bezfarebnú, mierne popraskanú stenu. "Si len malá suka ktorá si začala na zlom mieste, nebyť tvojej horúcej mysle ktorá nevie vyriešiť žiaden problém bez akčných riešení teraz si mohla spať s Harrym v túžbe, že ťa miluje. Ale to je opak, teraz si tu s nami a každou tvojou stupidnou chybou si svoj pobyt skracuješ. Tak si dobre rozmyslí či budeš potichu mlčať zalezená v kúte a ja možno prihliadnem na to, aby si pri tvojom konci netrpela, alebo pokračuj a uvidíš čo znamená peklo."
"Teraz ti niečo poviem ja." S ráznym prerušením jeho monológu som si vymotala ruky z jeho pevného stisku a opatrne som ich preložila ku jeho prednému vačku rifiel. S neprerušením hladením mu do očí som mala stopercentnú istotu, že môj prístup ku malému nožíku je na dosah. "Som tá mala mrcha kvôli ktorej sa tvoja skvelá Jane musela zbaviť môjho otca, pretože na mňa nemala. Jej naivné myslenie si že ma to od rovná od toho, že ju proste zabijem bola opäť celé hlúpe. Som Clar zlato, tá mrcha ktorá dokáže jedným slovom spraviť peklo zo života tisíckam ľudí. A ty si na rade srdiečko." Jedným dychom som na neho vychrlila a nožík ktorý som opatrne zvierala v rukáve bundy som si presunula do vačku.
"Nezabúdaj na to, že v našej moci tvoje detské rečičky neobstoja."
"Možno ti pošlem pohľadnicu keď otvoríš tie dvere a nájdeš tu prázdnu miestnosť. Uži si svoju prehru." Zakončila som náš dialóg rýchlim od kráčaním ku zafarbenému zabezpečenému oknu. Hlasný dupot po starých schodoch a následné buchnutie dverí mi konečne dovolili vydýchnuť.

"Musí to tu niekde byť!" Netrpezlivo som si zamumlala popod nos keď som prechádzala po miestnosti s rukou na stene. Vďaka zvuku motoru ktorý sa z auta ozval takmer pred desiatimi minútami, som bola na sto percent ubezpečená, že žiadne nemilé prekvapenie v podobe jedného z tých idiotov ma následnú chvíľu nečaká.
"Konečne!" Víťazne som zašeptala a nožíkom som drsne zapichla do steny s malou puklinou. S niekoľko krát podobným pohybom som sa konečne dostala ku malému zdroju svetla a čerstvého vzduchu. Zo zatajeným dychom som svoj zrak presunula ku malej diere v stene a opatrne som sledovala prostredie v ktorom sa nachádzam. Či skôr som uväznená?
"Kde to?.." Nechápavo som zamumlala a svoj hlas som opäť stíšila, keď sa mi pred malým prímom svetla premietol tieň prichádzajúcej osoby. S vystrašeným pritlačením môjho tela ku bezfarebnej stene som hlasno dýchala a v ruke som zvierala nožík. Podla krokov ktoré patrili len jednej osobe a rýchlemu zatvoreniu dverí som sa pomaly presunula pri schody ku ktorým som si kvokla a netrpezlivo som čakala..
"Vieš, že sa mi neukryješ!" Zvrieskol mužský hlas a po schodoch sa ozval tichý dupot. S vystrašeným pohľadom a horúcimi slzami ktoré mi od strachu vyhŕkli na studené líca, som ticho vzlykla a spravila som drobný krok bližšie ku stene. "Vieš že to nebude trvať dlho, jedna tvoja služba a je koniec.. koniec všetkého zlato." Pokračoval vo svojom monológu, zatiaľ čo ja som v ruke stále zvierala nožík. "Och, tak tu si.." S ničivým úsmevom ma pevne chytil za bradu a palcom ma slabo pohladil po líci, po ktorej mi stiekla slza. Prsne tak isto ako Harry.. S pevným prižmúrením očí som pocítila ako sa moje telo roztriaslo a stratilo kontrolu nad všetkým. Nad snahou bojovať, utiecť.. prežiť. S tichým vyrazením dychu keď som počula ako môj nožík dopadol na zem a tým vyplnil ticho miestnosti, mi mierne pootvoril ústa a donútil ma slabo zažmurkať do temnej miestnosti s hrozivým mužom predo mnou.. "Takže ty si chcela utiecť? Proste ma zabiť ako Jane a zbabelo odísť?! Tak to máš dnes šťastný deň, dnes môžeš ujsť.. A vieš kam? Do pekla ty malá mrcha.." Nenávistne mi šepol do ucha a bolestne mi prešiel po boku, na ktorom sa črtali modriny z nedávneho pádu na tvrdú dlážku.
"Nechaj ma!.." Takmer nečujne som mu prikázala a slabo som sebou uhla pred jeho dotykmi.
"Takže tebe sa nepáči toto? Tak čo povieš na toto?" Jemným hlasom, ako keby robí úplne normálnu vec mi mierne vyzdvihol tričko a studeným, ostrým hrotom noža mi opatrne prechádzal po odhalenej pokožke.
"Povedala som ti aby si ma nechal!" Bezmocne som zvrieskla a zo všetkými silami ktoré sa mi nabrali v rukách som ho silno sotila a prudko som sa postavila nad jeho telo. S rýchlim vymenením pohľadu som mu zo zeme zobrala kľúče, ktoré som pevne chytila do ruky a rozbehla som sa cez miestnosť až ku dverám.
"Stoj!" Hlasno na mňa zvrieskol a svoje ruky pevne omotal okolo môjho pása a drsne ma hodil o stenu. Štipľavá a ostrá bolesť ktorá vzápätí pohltila moje telo, znížila môj zrak na miesto na bruchu, v ktorom som mala zapichnutý nôž pokrytý sýto červenou krvou.
"P..Prosím!!" Zo slzami v očiach som šepla a rýchlim pohybom som si ho vytiahla z tela, čo nával krvi opäť zhoršilo. Zo silným pritlačením ruky na ranu som nožík drsne zapichla do jeho nohy a zo všetkých síl som sa rozbehla cez schody na horne poschodie. S rýchlim nájdením vchodových dverí som ich vystrašene otvorila a rozbehla som sa ku čiernemu autu na druhej strane. S hlasným zabuchnutím dverí som naslepo pichla kľúč do zapaľovania a bezvýsledne som sa pokúsila opäť naštartovať. Môj zrak opäť padol na toho muža, ktorý sa všemocne snažil dostať ku autu. S neskutočne zmiešanými pocitmi som sa tichým modlením a trieskaním do všetkého možného opäť snažila naštartovať.
"Otvor tie dvere!" Pevne priložil ruku na predne sklo a opätovným spôsobom sa ho snažil rozbiť.
"No tak bože, prosím!!" Opäť som sa snažila naštartovať a bezvýznamne vyhýbať kontaktu s ním. Drobné črepiny skla ktoré sa roztrieštili autom a roztrúsili sa po mojom tele spôsobili môj výkrik. Jeho veľká a zakrvavená ruka ktorá sa snažila cez kapotu auta udržať ma na mieste, ma opäť prinútila spravil opakovaný pohyb na naštartovanie. "Áno!! Bože, ďakujem!!" Zo slzami som zamumlala a pevne som stupila na plyn, čím sa jeho telo z auta presunulo na zem, a ja v plej rýchlosti na lesnú cestu zo stromami a pevnou, betónovou zábranou..

-Krátka, nudná ale opäť som vypila tie lieky zle a chcem spať!! :DDD Fakt prepáčte že pridám tak neskoro, ale toto ma už zabije ._. .. Pokúsim sa častejšie! :) 
-Dúfam že tam nie sú veľké chyby a časť je celá, pretože mi to na prvý krát nechcelo pridať.. :/

Moje prvé výročie písania! ;**

Wuéééy!! :3
10.11.2012 o 10:10! :)
Tento dátum si budem pamätať na vždy, pretože práve vtedy som prvý krát chytila v škole pero do ruky s úmyslom začať písať poviedku. Poviem vám, moje začiatky boli ešte horšie než to čo píšem teraz! :D
No aj cez to bolo skvelé, keď som si na prvú stranu napísala "Rada by som vám povedala ten svoj príbeh. Volám sa Elise  Klinger a je mi 17 rokov. Mám dlhé hnedé vlasy a prenikavé hnedé oči. No jedna vec je na mne zvláštna...." Bol to ten najhorší začiatok aký som mohla dať, no priznám sa že ho do teraz používam. :DD

Moja skvelá Bella mi to vtedy začala cez hodinu čítať a počas písomky z chémie na ktorej som samozrejme nedávala pozor mi ju napísala, zatiaľ čo ja som sa venovala písaniu. V ten istý deň so mnou začala písať aj Bella, za čo som jej vďačná a chcela by som jej popriať všetko najlepšie k nášmu výročiu a aby ešte stále písala svoje American Psycho! :D

Vďaka tomuto dňu som na facebookovu stránku po prvý krát zavesila môj prvý výtvor spojený s One Direction. Poviedka sa volala "Finally Love" a viaceré z vás ju čítali. :) Pokiaľ si kladiete otázku prečo môj prvý výtvor spojený s One Direction, tak je to preto, že pred tým som písala ešte poviedku neobsahujúcu chalanov. :) Bola to čisto fiktívna poviedka spojená s malým kúskom reality. Lenže na túto poviedku mi vtedy prišlo veľa ľudí tak som stránku zrušila. Jednoducho, mala som dvanásť! :D Skutočne som nechcela aby to čítal niekto z rodiny! :D Okey, dosť k tejto poviedke. Za moje začiatky čítanie považujem práve 10.11.2012 je to a niečim magický dátum pretože 10,11,12 ale aj preto,  že práve tento dátum mi zostal v hlave a venujem sa tomuto písaniu až do teraz. :)

Keďže niektoré ste začali čítať až neskoršie príbehy preto vám sem napíšem veci ktoré som písala. :)
1. Finally Love- Elise a Nialler... Príbeh som pridala na moju a Bellinu spoločnú stránku presne 10.11.2012.
2. Fate that changed my life- Sarah a Liam... Príbeh som pridala taktiež na stránku a to 17.11.2012 (P.S prvý príbeh skončil veľmi rýchlo! :DD).
3. Teenage Problems- Emma a Louis.... Príbeh som pridala už na môj prvý blog 4.12.2012 :).
4. Together Until Death- Nattaly a Harry. Príbeh som pridala 31.12.2012 a do teraz mi o ňom poniektoré hovoríte, za čo som vďačná pretože tento príbeh sa mi  z mojej tvorby páči asi najviac. :)
5. Sweet Bad Girl- Tracy a Zayn.. A toto sa na starom blogu prvý krát objavilo 10.2.2013. :3
6. Don´t cry my princess- Alexandra a Niall... 3.4.2013- prvý príbeh ktorý som začala písať aj som dopísala na tomto blogu. :)
7. Listen to your heart- Natasha a Liam... 8.5.2013 :).
8. Memories-Vanessa a Louis... 20.6.2013 a vtedy som mala na blogu len cez 4000 návštev! :D
9. I wanna be everything you need.- Clar a Harry... 1.8.2013 a píšem ho ešte teraz!! :DDD
10. Napísala som aj pekné množstvo jednodieloviek, ktoré sa mi už nechce vymenovávať. :D

Takže, keďže sme na moje výročie na tomto blogu nedali 10 000 návštev, tak som sa rozhodla spočítať všetky moje návštevy, na starom blogu, na stránke a na tomto blogu a vyšlo mi toto neskutočne magické, brutálne číslo z ktorého som tak nenormálne nadšená! :3  Je to niečo okolo 10 581 návštev, nie sú v tom pripočítané návštevy ktoré dáte pri čítaní tohto príspevku ani presne návštevy na starom blogu, pretože sa mi posledné strany nechceli zobraziť. Takže je to približné číslo. :) No aj cez to vám zaň ďakujem! :)

Chcela by som vám toho ešte toľko povedať a preto len v trošku dlhšej skratke. :D
Pamätám si na to ako som začínala, ako som sa to bála všetkým povedať a potom keď to prasklo, som cítila úžasný pocit z toho že to chcelo toľko ľudí čítať. Som rada za každú jednu návštevu, za každý jeden komentár! :) Keď sa spolužiaci dozvedeli že píšem, priznalo sa dosť ľudí že sa tomu venujú, čo som veľmi rada! :) Musela som im dokonca písať jednodielovky pretože ich to bavilo. :D Stále počúvam v škole niektoré pasáže  z mojich príbehov, za čo sa cítim dosť trápne! :D Neverím že už ubehol rok, takmer trištvrte roka som len tajne písala príbehy a pritom žila svoj život. Potom som sa priznala a teraz? Po jedenástich mesiacoch som bola na spisovateľskej besede, ktorá sa zvrtla tak že som namiesto spisovateľa čítala svoje dielo ja? :D Do zajtra by som mala napísať príbeh, ktorý mám odovzdať, vôbec neviem ako sa s ním pohnúť ďalej.. No, to je teraz vedľajšie. :) Ani si neviete predstaviť ako rada som, keď ráno zapnem notebook a vidím koľko ľudí vás tu bolo a po škole je tá návštevnosť ešte vyššia! :) Každý jeden komentár ktorý mi dáte, tak sa snažím na neho odpovedať a snažím sa vám čo najrýchlejšie pridať novú časť. Lenže tie ktoré píšete, viete že je to dosť ťažké. Som v devine, mám len štrnásť rokov! :D Chcem žiť svoj život ale baví ma aj písanie, takže je jednoznačné, že keď píšem a niekto mi zavolá či nejdem von tak ten notebook vypnem a idem. Ale časť sa vám snažím čo najrýchlejšie pridať. Je pravda že novú časť nemám absolútne začatú, možno len prvú vetu a časť tu už dávno mala byť ale k tomuto sa zas pripísali drobné zdravotné problémy ktoré ma dosť vyčerpali a myslím že chápete že si potrebujem oddýchnuť a nie sa non-stop venovať písaniu. Ale som rada že ste chápavé a počkáte si a potom mi dáte nádherný komentár! :) Takže, ku koncu len toľko.. Všetkým vám veľmi pekne ďakujem, či tým ktoré mi to čítate pravidelne a dáte komentár, tým ktoré len čítate alebo všetkým ktorý proste len navštívia tento blog. Pretože.. Nezarába mi to, ani k ničomu nepomáha ale je nádherné vidieť že sa mi niečo konečne darí.. Všetkým vám ďakujem!! :* Ste neskutočne! :) Ľúbim vás!! :** 

I wanna be everything you need. ♥ 22.

Štvrtok píšem Komparo, takže časť bude pravdepodobne štvrtok-piatok. Netuším ako to dám, ale typujem ťa zajtra to nestíham.. :/
Držte palce! :3
                              
"Čo teraz plánuješ robiť?" Spýtavým pohľadom si ma premeral očami pred tým než mi podal zelenú šálku s ovocným čajom.
"Neviem, najradšej by som vypadla niekam hrozne ďaleko alebo zomrela pod tým debilným autom.. Nevládzem už ísť takto ďalej, Kim má problémy v škole pretože ja, ako jej skvelá sestra jej idem vzorom. Mama je psychicky úplne na dne a otec.. Si leží v kritickom v stave v nejakej prašivej nemocnici v ktorej na neho úplne kašlú.."
"Nemôžeš si to vyčítať. Nemáš si čo. Pozri, Kim môže na pár dni vynechať školu. Aj tak by podľa mňa bolo lepšie keby strávi čas s tvojou mamou."
"A čo my? Mám sa len tak pozerať ako sú naše zásnuby dokonalo romantické a neskutočné šťastné? Mal by si sa vrátiť za chalanmi. Určite ťa potrebujú."
"Ale potrebuješ ma aj ty, oveľa viac než ony. Nezáleží na tom aké mám zásnuby, pokiaľ ťa to poteší tak po celej tejto situácií ťa požiadam o ruku opäť a poriadne to oslávime."
"Mali by sme ísť do nemocnice. Mama je tam určite sama a ako ju poznám celú noc len presedela pri jeho dverách a vôbec nespala."
"Nalejem jej do termosky trochu kávy?"
"Budeš taký dobrý? Ja sa zatiaľ oblečiem." S miernym úsmevom som ho pohladila po ruke a s položeným šálky na stôl som prešla do malej predsiene s kabátmi a topánkami..

"V pohode?" Vystrašeným hlasom sa ma spýtal Harry a mierne stíšil rádio ktoré nám vypĺňalo ticho v aute.
"Najlepšej akej sa v tejto situácií dá." Nervózne som šepla a netrpezlivo som bruškami prstov prechádzala po skle na aute po ktorom sa spúšťali kvapky dážďa. Zvláštne, vždy som si myslela že v tomto meste je dážď posledná vec ktorá sa tu dá očakávať, hlavne pri blížiacich sa letných dňoch. Hlasná hudba spojená s miernou vibráciou môjho mobilu, ktorý bol voľne hodený v taške ma prebudil z krátkeho rozmýšľania.
"Prosím?" Zvonivým a napätým hlasom som sa spýtala, keď som stlačila zelené tlačítko na mobile. "Mami, prosím ťa upokoj sa a povedz mi to ešte raz." Preľaknuto som sa vystrela na sedadle spolujazdca a zo slzami ktoré sa mi pomaly spúšťali z očí som sa nechápavo chytila za strapatý vrkoč. "Kedy?.." Slabo som zašeptala s nechápavo som nesúhlasne pokrútila hlavou. "Hneť sme tam.. Zostaň na chodbe." Zo zatvorením viečok a slabým výdychom ústami som si odtiahla mobil od ucha a naslepo som vypla hovor, v ktorom sa ozýval už len mamin plač.
"Nezvládal operáciu.." Prehovorila som po pár minútach predýchavania a zo zrakom som prešla k Harrymu ktorý pevne stískal volant auta a s nepríčetným pohľadom sledoval cestu pred nami.
"Je mi to ľúto Clar." Odpovedal po takmer desiatich sekundách, ktoré sa v tomto momente zdali ako celá večnosť. "Prisahám že hneť ako to bude možné pôjdem za Jane a postarám sa o to aby vám už dala svätý pokoj."
"Nie, toto je moja starosť Harry. Čo ak ťa udá? Nezvládnem ak prídem aj o teba, pozri máš chalanov, fanúšičky a dobre vieš čoho je tá mrcha schopná. Nechcem aby si to riešil, dobre?"
"Nenechám ťa v tom samú."
"Musíš.. Pozri, zasnúbila som sa s tebou, milujem ťa a považujem ťa už dosť dlhú dobu za svoju rodinu. Dovoľ mi tento problém vyriešiť, bez toho aby som ťa do neho zatiahla."
"Čo plánuješ robiť?"
"O to sa nestaraj. Postarám sa o to, presne tak ako sa ty staráš o veci do ktorých nechceš aby som bola zatiahnutá. Toto je tá chvíľa, kedy som na rade ja." S pevným chytením jeho ruky som na neho upriamila som zrak a pevne som zažmúrila oči..

"Zajtra je pohreb.." Zahlásila Kim, keď vošla do izby v ktorej som si balila veci do kufra. "Kam ideš?!"
"Kim, sľúb mi že to nikomu nepovieš, hlavne nie Harrymu a mame!"
"Čo im nemám povedať?"
"Jane nám zničila život, nenechám jej ničiť ho ďalej. Našla som list, je na hornej poličke medzi šatami. Keď ti zavolám postaráš sa o to aby ho už nikto, nikdy nenašiel. Hlavne nehovor nikomu že som odišla, fajn?"
"Kam?!"
"To nerieš, postaraj sa o to. Čoskoro sa ti ozvem, keby sa niečo nepodarí.. Ľúbim vás, všetkých..."
"Clarisse.."
"Čoskoro Kim.." Pevným zovretím jej tela v mojej náručí som za sebou potiahla malý kufor a nenápadným prebehnutým cez tmavú chodbu som vyšla pred dom, kde už čakal taxík. S rýchlim nadiktovaním adresy najbližšieho letiska som sa nepohodlne usadila na zadné sedadlo a netrpezlivo som čakala kedy sa toto všetko skončí. Kedy bude konečne po všetkom..

"Skvelý, upršaný Londýn. Temný Londýn v čierno bielej farbe vyplnení malou mláčkou krvavo červenej tekutiny.." Nenávistným, tichým hlasom som si mumlala popod nos, popri tom ako som celá zahalená v čiernej bunde s kapucňou, čiernych rifliach a teniskách kráčala po kamennej cestičke ku obrovskému domu.. Hlasná hudba zo zvončeka ktorá sa ozvala celým domom, po tom čo som ho stlačila spôsobila blížiaci sa tieň. Janein tieň..
"Buch- prask ty mrcha.." Naštvane som vyprskla keď otvorila dvere a moja roztrasená ruka namierila zbraň na jej hrudník. Jej telo ktoré sa pomaly pustilo po dverách dole mi v tele vyvolalo zmiešané pocity. Hlas akýchsi ľudí ktorý sa v jej dome rozbehli ku dverám spôsobili moje spanikárenie a rýchly útek..

"Proste sa toho zbav!" Nahnevane som zvrieskla z kúpeľne v ktorej som do práčky hádzala šaty a čakala som na Kimin hlas, ktorý sa mal ozvať v reproduktore mobilu.
"Mám to! Povieš mi už konečne kde si a čo sakra robíš?!"
"V Londýne.. proste som sa.. zbavila Jane.."
"Čo si sa?! Zbláznila si sa?! Si normálna?! Čo keď na to niekto príde! Zabijú ťa alebo dajú do väzenia a.. nechcem prísť o sestru! A mama určite nie o dcéru a čo Harry! Teraz ste sa zasnúbili a.."
"Nepotrebujem počúvať tieto reči. Vieš že minulosť už nezmením. Hlavne drž jazyk za zubami! Ozvem sa.." Odpovedala som jej a zrušila som hovor kvôli rachotu ktorý spôsoboval niekto, kto netrpezlivo trieskal na dvere...
"Však idem!" S prekrútením očí som prešla ku dverám ktoré som opatrne otočila a s nechápavým pohľadom som sa zadívala na akýchsi chalanov stojacích pri mojich dverách.
"Želáte si?!" Netrpezlivo a bez chuti na žarty som položila ráznu otázku a bez túžby počuť odpoveď som pomaly zatárala dvere. Silné zovretie môjho predlaktia ktoré mal na svedomí jeden z tých chalanov, moje zreničky od strachu rozšírilo. "Puste ma!" Hlasno som zvrieskla pred tým než sa mi všetko začalo strácať pred očami a okrem neskutočnej tmy, zimy a strachu som prestala všetko naokolo vnímať..

-Konečne!! už som myslela že to nenapíšem! :DD
-Časť bude dúfam už skorej :)
-Komentáre+ vyjadrenie! :) 

I wanna be everything you need. ♥ 21.

                                
Ten hrdý pocit, keď si zapnete facebook a vidíte všetky tie fotky, videa a statusy o poslednom koncerte ktorý mali, o tom že majú už len dva aby sa skončilo TMH TOUR... Vidíte tie fotky ako natáčajú nový klip na nové album, počúvate Story Of My Life zo slzami v očiach pretože ste pyšný na to čo za taký krátky čas dokázali.. Som neskutočne rada za to, že som pred rokom a ôsmimi mesiacmi prišla na to že táto skupina je pre mňa niečo, na čo už nikdy nechcem zabudnúť, že je to niečo čoho sa nikdy nechcem vzdať! ♥♥♥♥♥♥♥♥

Ten moment, keď si myslíte že všetko skončilo. Že vás život sa začína od úplného základu, od úplnej nuly. A potom sa stane niečo, čo vám dá opäť nádej na lepší zajtrajšok, na lepšiu budúcnosť a kúzelnejšie chvíle. Lenže tento euforický moment netrvá dlho, kvôli pomotanej hlave a zlomenému srdcu, ktoré vás proste len donútia spamätať sa. Zo slzami v očiach som odložila mobil späť do vrecka nohavíc a s ťažkým výdychom som sa oprela o zábradlie balkóna.
"Tá party vám vyšla, Katy bola nadmieru spokojná!" Ozval sa mi za chrbtom nadšený hlas Elsner, čo môj plač opäť znásobilo. "O môj bože, čo sa vám stalo?!" Vystrašene ma pohladila po chrbte a prinútila ma pozrieť sa ňu. Vyzerala inak, nie ako tá prísna šéfka ktorá sa snaží pochváliť svojho zamestnanca aby jej neskrachovala firmy, práve naopak. Jej výraz bol priateľský, súcitný a milosrdný..
"Nezvládam to. Žiť s pocitom že som niečo stratila a keď sa konečne začnem spamätávať z toho, že to už nikdy nebude také ako pred tým, že už nikdy nebude môj, že čaká dieťa s inou a plánuje šťastnú budúcnosť s mojou bývalou kamarátkou.. Všetko klamstvo sa dostane na povrch, opäť začne o mňa bojovať a mne moja hrdosť nedovolí vytočiť to idiotské číslo a.. povedať mu to ako sakra ho milujem."
"Ten chlapec vás musí mať skutočne rád.. Inak by určite neriskoval vyhodenie zo skupiny, nenávisť fanúšičiek, zrušenie jedného z najväčších koncertov a už vôbec by takmer celú noc neletel len preto aby teraz stepoval medzi dvermi s vyčítavým pohľadom pretože sa bojí vašej reakcií."
"Prosím, len to nie.." Takmer nečujne som zamumlala a s rozmazaným make-upom som sa otočila ku dverám v ktorých stal. "Čo tu robíš?.." Neutrálnym hlasom som prehovorila keď som sa postavila oproti nemu.
"Clar, uvedomujem si že som ťa stratil.. že som to všetko sakra pokazil a aj to že máš právo hnevať sa na mňa ale.."
"Nie.. Si Harry Styles, si v najviac populárnej skupine tohto storočia.. Si sakra sexy chalan ktorý by mal byť voľný alebo vo vzťahu s niekym vplyvným a nie nejakou úbohou chuderou ktorá pracuje vo firme aby mala z čoho vôbec platiť dom ktorý je napísaný na jej sestru, pretože ona sama žiaden nemá.. Vedela som do čoho idem keď som s tebou začala chodiť, mala som vedieť že to takto skončí."
"Nie si chudera, rozumieš? Si to najlepšie dievča ktoré som kedy stretol a tento fakt nezmení žiaden idiotský manažment. Je mi jedno čo teraz bude s mojou kariérou, chcem len aby si išla so mnou."
"Išla kam? Harry, toto je moja práca. Rozišli sme sa a.."
"Nikdy sme sa nerozišli, keby to tak je tak by som teraz nestál pred tebou s toľkou nervozitou a pocitom že.. ma môžeš kedykoľvek poslať do kelu, zatrhnúť mi celý môj plán a.."
"Niektoré veci nejdú tak ako by sme chceli, asi si nevieš predstať koľko krát som chcela s týmto všetkým skončiť.. Harry, ublížil si my.. neskutočne ale prišiel si sem s úmyslom zdať sa všetko len preto aby si mi povedal všetky tieto veci.. Viem že robím chybu, viem že by som ti mala všetko vyčítať ale.. Milujem ťa a tento fakt nezmení nič.."
"Ľúbim ťa Clar.. Tak neskutočne!" S úsmevom mi bruškami prstov zotrel slzy ktoré sa mi objavili na tvári a hlavou sa oprel o moje čelo. "Vezmime sa." Vážnym hlasom prehovoril zatiaľ čo sa mi priamo díval do oči.
"Ehh.. Čo?" Prekvapeným tónom v hlase som sa na neho zadívala a zrakom som prešla ku jeho ruke ktorá siahla do vrecka nohavíc.
"Dovoľ my byť tvojim manželom ktorý by ťa mohol vo všetkom ochraňovať, pomáhať ti bez toho aby nás manažment rozdelil.. Milujem ťa, viem že vyzerám ako totálny blázon ale.. nechcem ťa už stratiť nikdy Clar."
"Ja neviem čo povedať.."
"Proste povedz áno." S miernym smiechom mi odhrnul vlasy z tváre a otvoril škatuľku v ktorej bol jednoduchý snubný prsteň s diamantmi..
"To je snáď samozrejmé Harry!" Zo šokovaným smiechom som ho pevne objala a po tak neskutočne dlhej dobe, konečne pobozkala.

"Povedal som ti už že si v tých šatoch neskutočne sexy?" Chrapľavým hlasom mi zašeptal do ucha keď som zalievala ovocný čaj.
"Už som ti dnes povedala aby si si dal pri pití tohto čaju pozor? Je vrelí, tak neriskuj." Zo smiechom som mu podala bodkovanú šálku.
"Myslím že ten čaj môže počkať."
"A ja myslím že môj mobil nám to nedovolí." S úsmevom som si položila svoj pohár späť na kuchynskú linku a z kabelky som vybrala mobil na ktorom mi svietilo mamine číslo.
"Zdravím ťa, deje sa niečo?".... "Akože?.. Kde je?!"... "Ja.. som v New Yorku, skúsim chytiť najbližšie lietadlo a.."..."Nevyvolávaj paniku! Prídem hneť ako to bude možné..." ... "Fajn, maj sa.." S roztraseným telom som položila mobil a posadila som sa na červenú stoličku ktorá sa pri bielom stole perfektne vynímala.
"Čo sa stalo?"
"Otec.. Vraj doma odpadol, má nejaké problémy o ktorých mame nechcel povedať.. Previezli ho do nemocnici a snažia sa ho dať do kopy ale stále sa im nedarí.. Mama je z toho poriadne mimo.."
"Chceš ísť za nimi?"
"Musím... Pokiaľ chceš zostaň tu, zoberiem si taxík a pokúsim sa zohnať nejakú letenku.."
"Už som ťa samú nechal dlho, nemyslíš? Pôjdem s tebou, aj tak sa potrebujem zastaviť u jedného kamaráta."
"Tak fajn, zober si nejaké veci." Zo slabým úsmevom som prešla ku skrini z ktorej som vybrala kufor ešte s nejakými vecami...

"Mami! Pane bože, si v poriadku?!" Vystrašene som zvrieskla cez celú chodbu, keď som ju videla zo slzami v očiach sa opierať o stenu.
"Ja neviem.. Tak strašne sa bojím!"
"Kde je otec?"
"Operujú ho.. Znova."
"Mala by si si odpočinúť. Vyzeráš unavene."
"Nemôžem odísť! Čo ak ma bude potrebovať?"
"Mami, nevieš ako dlho bude tá operácia trvať a k tomu bude po nej ešte určite spať. Harry tu určite rád zostane a mi zatiaľ zájdeme niekam na kávu. Toto prostredie ti očividne nerobí dobre a na to aby som ťa prehovorila k spánku si až moc tvrdohlavá."
"Myslíš?"
"Viem to mami, Harry nám zavolá hneť ako sa prebudí. Fajn?"
"Ale len na chvíľu.. Jedna káva!"
"S dvomi cukrami a mliekom, poď." Zo zničeným pohľadom no aj cez to s falošným úsmevom som ju objala okolo pása a zaviedla do malej kaviarni blízko nemocnice...
"Čo sa vlastne stalo?" Prelomila som ticho ktoré prerušovala len slabá hudba z rádia.
"Sťažoval sa na to že mu býva zle, ale pripisovali sme to skôr len k únave. Veď vieš akú namáhavú prácu obidvaja máme a nedokážeme sa od nej dobrovoľne odtrhnúť."
"Lenže?"
"Lenže mu prišiel včera list, vyzeral byť dosť nespokojný, potom išiel do kancelárie a skončilo to tak že som ho našla ako leží na zemi." Roztraseným hlasom povedala na jeden dych a odpila si z kávy ktorú nám priniesla servírka.
"Bude v poriadku! Uvidíš, čítala si ten list?"
"Nie.. Otec si ho niekam založil.. Nechcem sa o tom baviť.. Si späť s Harrym?"
"Uhmm.. Požiadal ma o ruku."
"Nejako rýchlo, nie?"
"Ľúbime sa.." S úsmevom som sa odmlčala kvôli mobilu ktorý mi začal vyzváňať vo vačku nohavíc. "Prosím?"
"Tvoj otec je už späť na izbe, spí ale lekári si žiadajú tvoju mamu."
"Jasné, hneť sme tam.. Ďakujem Harry."
"Zamálo. Ľúbim ťa."
"Podobne." Bez počutia Harryho slov ktoré mi začal hovoriť, som vypla hovor a zo zrakom som prešla na mamu. "Lekári ťa žiadajú aby si prišla."
"Stalo sa niečo s otcom?!"
"Nie.. Neviem, proste máš prísť. Och, dáš mi kľúče od domu? Máme veci v aute a.. rada by som ich niekam uložila na istý čas."
"Pravdaže, páči sa." Bez akéhosi váhania my ich podala do ruky, čo vo mne vyvolalo hrejivý pocit..

"Čo tu vlastne robíme?! Nemali by sme byť v nemocnici?"
"Harry, neverím tomu že sa to stálo bezdôvodne! Poznám otca už aké také roky,  v tom liste muselo byť niečo čo ho trápilo už dosť dlhú dobu!"
"Nájdeš ten list a ideme."
"Fajn!" Nervózne som precedila cez zuby a otvorila som dvere na otcovej kancelárií.
"Musí to byť tu.. Všetky dôležité listy si zakladal len sem.."
"Čo ak tvoja mama proste klame? Možno ti len zatajuje nejakú skutočnosť alebo.."
"Harry, je to moja mama. Keby vie o čo ide určite mi to nezatajuje. Ide predsa o otca.. Mám to!" Nadšene som zvrieskla po menšom odmlčaní a nervózne som roztvorila bieli list s čiernym písmom.
"Buch, Crash.. Si spokojný? Kvôli tvojej skurvenej dobrote prídeš o to najhlavnejšie.. O tvoju milovanú Clarisse.. Och, zlato.. Keby tak môžem vidieť tvoj pohľad keď sa držíš za srdce pretože už niet cesty späť. Pripusť si to.. Skončil si! Od teraz sú všetky moje peniaze a tvoja mizerná firmy len moja! Nech si tá tvoja malá štetka užije Harryho, po jej rozkošnej smrti sa aj tak vráti ku mne.. S láskou tvoja bývala kurvička, Jane! ;*" 
"Clar? Si v poriadku?"
"Tá mrcha!" Z neskutočnými nervami ktoré vo mne vybuchovali ako malé iskričky z prskaviek.
"Clar! Vráť sa!"
"Až keď zariadim  to, že tá suka sa už ďalšieho rána nedožije!"
"Nie.."
"Stále ju miluješ, čo?!"
"Nie, milujem teba a práve preto ti nedovolím spraviť nejakú kravinu. Vyriešime to spolu a bez toho aby si jej dávala nejaké atómové bomby do huby." S vážnym pohľadom sa na mňa pozrel a pevne ma chytil do objatia v ktorom som konečne cítila to neskutočné bezpečie..

-Časť je kratšia, lebo som nevedela ako ďalej písať ._.
-Prepáčte že je zvláštna a tak neskoro, ale nemala som akosi náladu a čas :)
-I love you Bitches! :3
-Teraz mám dobrý dôvod pre to, že po sebe nečítam! :DDD Mám 7% batérie a chcem vám to rýchlo pridať, lebo ako sa poznám tak by som na to zasa kašlala :DD 

I wanna be everything you need. ♥ 20.

                               
Neskutočne vás ľúbim! :) Pokiaľ to zaokrúhlim, už len 800 a budeme mať 10 000! :) To dáme, nie? :)
P.S ďakujem mojej Belle, že našla tento neuveriteľne potešujúci obrázok! :D 


"Prosím?" Ešte stále v miernej nálade a s neskutočnou únavou som potichu prehovorila, a odtiahla som si mobil od ucha, kvôli hlasnému zvuku ktorý sa ozýval z druhej strany.
"Slečna Walker? Pri telefóne je Jolia Elsner, prepáčte že vás vyrušujem tak pozde v noci, ale čítala som si váš životopis. Vyzeráte byť ako schopná pracovníčka a keďže ma tlačí čas a už o ôsmej ráno musím byť v New Yorku, bola by som rada keby ste prileteli za mnou."
"Znamená to že mám prácu?!" Nadšene som vykríkla a prudko som sa posadila na postel.
"Pokiaľ to beriete tak vám ju dám veľmi rada. Dnes večer vám letí lietadlo, ozvite sa mi keď budete na letisku, pošlem pre vás šoféra."
"Uh.. Dobre ja.. tak sa pôjdem pobaliť a vybaviť nejaké veci." S úsmevom som jej oznámila a počkala som kým nezrušila hovor. "Kim!" Radostne som s ňou potriasla a zo slzami v očiach som ju objala čo spôsobilo jej mierne šokovaný pohľad.
"Mám prácu! Zajtra, vlastne dnes večer mi letí lietadlo do New Yorku! Nie je to perfektné?"
"No, je ale v New Yorku?"
"Volala mi Jolia, vraj letí do New Yorku. Nepovedala mi presný dôvod prečo práve tam ale aj keby bola tá práca niekde v Antarktíde beriem to."
"To som rada.."
"No tak Kim! Kedykoľvek ma môžeš navštíviť a aj tak tu budeš striedať Zayna a Liama ako na bežiacom páse."
"Tichšie!" Zo smiechom ma slabo buchla po ruke a silno ma objala.

"Pás máš?"
"Mám!"
"Mobil? Peňaženku? Kufor? Máš všetky veci?"
"Kim! Mám všetko, nerob paniku!"
"Budeš mi tu nesmierne chýbať."
"Vieš že môžeš prísť."
"Viem ale to je iné."
"Budeme stále v kontakte, okey?"
"Fajn.."
"Mala by som ísť, čakajú už len na mňa." S miernym úsmevom som si prehodila vlasy na druhý bok a potiahla som za sebou veľký kufor. "Ľúbim ťa sestrička, jasné? Dávaj si tu na mňa pozor a o všetkom ma informuj! Keby sa niečo deje, zavolaj mi. Aj keby je jedna v noci."
"Sľubujem, tiež ťa ľúbim."
"Och.. budeš mi chýbať." Zo slzami v očiach som detským hlasom zašepkala a silno som ju objala.
"Bež. A ukáž im ako vie táto baba perfektne všetko rozbaliť!" S úsmevom ma pustila a postavila sa na kraj ku strážnikovi.
"Maj sa!" Posledný krát som jej zamávala pred tým než som sa stratila medzi davom ľudí a nastúpila som do lietadla..

"Zbohom Londýn, vitaj New York.." Potichu som si zamumlala keď som si dala dole slúchadla z uší a pozerala som sa na tu neodolateľnú krásu ktorá sa rozprestierala predo mnou.
"Slečna Walker?!" Ozval sa za mnou nie či hlas, ktorý ma prinútil otočiť sa za ním. Mladý, pohľadný a neskutočne sexy chalan okolo dvadsiatky ktorý držal tabulu z mojím menom ma prinútil usmiať sa a pristúpiť bližšie ku nemu.
"Teší ma." Zo smiechom som mu potriasla rukou ktorú ku mne natŕčal a opäť som sa vrátila na svoje pôvodne miesto.
"Som váš šofér, poslala ma pre vás pani Elsner. Pomôžem vám s vašou batožinou."
"Prosím tikaj mi! Smiem vedieť tvoje meno?"
"Oh, prepáč sila zvyku. Pani Elsner si potrpí na tom aby sa jej zamestnanci správali ku všetkým vzorne, milo a hlavne na úrovni. Ani som si neuvedomil, že si takmer v takom istom veku ako ja." Zo smiechom sa prešiel po vlasoch a zahľadel sa na tabulu ktorú držal v ruke. "Som Jaymi." S miernou červeňou v lícach sa na mňa usmial a opäť mi podal ruku.
"Clarisse, ale volaj ma prosím Clar. Neznesiem keď ma niekto oslovuj celým menom."
"Ty.. Ehm.."
"Áno.. chodila som s ním ale nechcem sa o tom baviť fajn? Vieš čo, zober tu batožinu a zaves ma k pani Elsner.." Drsným tónom v hlase som mu odpovedala a podala mu do rúk moju batožinu..

Malý ale zato už z diaľky luxusný hotel pred ktorým sme zastavili mi na moment vyrazil dych.
"Pomôžem ti?"
"Nastúpiť do výťahu zvládnem aj sama, nemyslíš?" Znechuteným tónom som sa na neho pozrela a vošla som do haly hotelu.
"Oh, slečna Walker! Som veľmi rada že ste prišli tak skoro!" S úsmevom ma privítala pani Elsner a slabo ma objala.
"Potešenie je na mojej strane, môžem sa spýtať prečo ste ma zavolali práve do New Yorku? Myslela som že pracuje prevažne v Londýne."
"Ja som sa vám o tom nezmienila? Naša firma sa rozšírila a preto sme istú časť presunuli do Londýna. Keďže v Londýne by ste pracovali len ako moja asistentka a s vaším výzorom, talentom na detaily a skvelými ohlasmi ktoré som na vás počula by ste sa na túto pozíciu nehodili, rozmýšľala som nad tým, že pokiaľ by ste súhlasili pracovali by ste tu ako jedna z organizátoriek veľkých osláv pre známe osobnosti."
"To nemyslíte vážne!" Fascinovane som vydýchla a priložila som si dlaň ruky na ústa.
"Myslím, teda pokiaľ to beriete."
"To je snáď jasné! Kedy začínam?"
"Zajtra ráno, bude sa jednať o menšiu oslavu Katy Perry." Neutrálnym hlasom mi odpovedala a zapísala si niečo do mobilu.
"Prosím?"
"Je v tom nejaký problém?"
"Nie ja len.. uh fajn!"
"Pokiaľ už nemáte nijaké otázky, vaša izba je na tretom poschodí, dvere sedem. Och! A o platenie sa nestarajte izby zamestnancom platíme sami." S úsmevom sa na mňa pozrela pred tým než si to odpochodovala do akýchsi dverí a ja som spolu s mojim kufrom, ktorý mi medzi časom priniesol Jaymi, nastúpila do výťahu..

"Do riti.." Nervózne som zamumlala keď som preklikovala pomedzi stránky a zapisovala som si dôležité informácie. "Kim?" Bezmocne som prehovorila keď mi na tretie pípnutie zdvihla telefón.
"Máš tušenie koľko je hodín?"
"Ja viem! Prepáč že ťa budím alebo vyrušujem pri nejakých nekalých veciach ale potrebujem radu."
"Clarisse! No, počúvam." Zo smiechom a mierne nahnevaným podtónom na mňa zvýšila hlas čo ma rozosmialo.
"Katy Perry."
"Čo je s ňou?"
"Viem že si ju milovala a ešte stále ju máš rada takže nejaké zaujímavé informácie o nej?"
"Dala si sa na kariéru nájomnej vrahyne a nemáš tušenie kde ju nájsť a pri akej príležitosti zavraždiť?"
"Kim! Myslím to vážne. Jolia Elsner mi dala prácu.. Mám organizovať oslavy a party. Jednou z nich je zajtrajšia party pre Katy, nemám ani najmenšie tušenie ako by to malo vyzerať."
"Zelená, modrá, hnedá, žltá a miluje mačky. Viac ti fakt neviem poradiť, skús pozrieť nejaké jej klipy."
"Uhmm.. tak idem na to, ďakujem." S úsmevom som zrušila hovor a do youtube som si napísala jej meno.

"Tu je náčrt, myslím že by sme to mohli spraviť tak že pri vstupe do miestnosti  by jej ako prvé do oči mohlo padnúť obrovské plátno na ktorom by sa mohli premietať jej fotky s priateľmi, domácim zvieratkom a fanúšičkami. Poprosila som nejakých ľudí ktorý sa pokúsia do večera natočiť gratulačné video, dopracovala som sa dokonca aj k jej rodine ktorú som pozvala, okolo ôsmej by tu mali byť. Keďže som si pri jej klipoch všimla že je mierne extravagantná no pri tom jej to sekne, rozhodla som sa že každý kto je pozvaný na párty bude mať nejaký zábavný kostým ktorý kedysi mala na sebe. Alkohol a jedlo som zabezpečila takže o šiestej by ho mali priviesť, na pravej aj ľavej strane bude na stene zavesené obrovské srdce vytvorené z modrých a žltých ruží zatiaľ čo zelenou a hnedou farbou bude vnútri napísané jej meno. Vybavilo som ľudí ktorý spravia malé pódium pre ľudí ktorý by jej chceli verejne zagratulovať a darčeky budú položené na pravej strane pri dverách. celú sal som rezervovala takže cudzí ľudia by sa sem nemali dostať. Budeme mať živú kapelu ktorú som zohnala za výbornú cenu. Ostatné detaily nechám na vás, viem že máte neskutočnú fantáziu na dokončovanie dekorácií." Jedným dychom som zo seba vydala zatiaľ čo sme prechádzali mestom a ona listovala v mojom návrhu.
"Páči sa mi to, skvelá práca slečna Walker. Poprosím vás aby ste na všetko dohliadli. Šaty pre vás prídu o pol siedmej takže by som bola rada keby sa pripravíte a dokončíte všetky úpravy. O ôsmej nech je všetko pripravené a nech na  váš povel začne hrať kapela a premietať sa fotky. Možno bude Katy meškať alebo príde skôr takže by bolo dobre keby najmenej štvrť hodinu pred tým ste boli hotový."
"Rozumela som, ale načo šaty?"
"Musíte byť predsa na tej party, organizujete ju! A nezabudnite na balóny!" S úsmevom mi podala späť môj zošit a vstúpila do sály ktorá postupovala prvú fázu svojej úpravy..

*Harry
"Bravo!" Nahnevane som zatlieskal keď som počul Jane ako vstúpila do miestnosti.
"Tebe tiež dobré ráno láska." S nechutným úsmevom ma chytila za líca a snažila sa ma pobozkať.
"Čo to ma sakra znamenať?! Aké zásnuby?! Aké dieťa?! Zdá sa ti snáď že som ti dal prsteň? Alebo že som s tebou spal?!"
"Jeden som našla, čo naň hovoríš, nie je nádherný? Harry, myslíš si že tie tvoje primitívne fanúšičky budú vedieť čie to dieťa je keď odídeš zo skupiny?"
"Zo skupiny nikdy neodídem, rozumieš?!" Drsným hlasom som na ňu prehovoril a pevne som si stlačil ruky v päsť. "Z kadiaľ to máš?!" Zvýšil som hlas keď som jej pevne chytil ruku a bez citu som ju slabo hodil o stenu. "Pýtam sa ťa niečo! Z kadiaľ máš do riti ten prsteň!"
"Ja.. našla som ho v tvoje bunde a.."
"Aké právo máš na to aby si sa mi hrabala v bunde?! Nie si ani moja manželka, ani moje dievča! Si len úbohá štetka ktorá využíva každú jednu situáciu a ničí mi život!"
"Chcela som ju oprať a myslela som si že je pre mňa.. Harry.. ty niekoho máš?"
"Mal som! To najkrajšie dievča na svete ktoré neskutočne milujem a kvôli tvojej debilnej vypočítavosti som o ňu prišiel! Neviem o nej nič! Ani najmenšie slovo pretože mám zákaz navštevovať jej profily! Raz ho otvorím a hneť sem príde tvoja debilná rodina ktorá ma bude drbať až do vtedy kedy nevymažem históriu a nedám status o tom ako ťa milujem! Nenávidím ťa, rozumieš?! Ten prsteň mal patriť len jej, tomu najlepšiemu dievčaťu ktoré ma kvôli tebe neznáša!" Prudko som na ňu vyletel a zo slzami v očiach som silno buchol o stenu vedľa jej hlavy čo spôsobilo jej vyplašene privretie očí. "Vieš čo? Nemám na to nervy, končím, znič mňa, znič môj sen, znič si čo len chceš ale teraz končím.. Končím s tebou, chápeš? Nebaví ma počúvať tvoje debilné požiadavky. Poznám chalanov a taktiež Paula. Nedovolia aby sme skončili kvôli tebe.. A keby sa to malo stať, ver tomu že to podstúpim,  Clar mi  za to stojí.." Bezmocne som rozhodil rukami a opäť som sa posadil pri monitor. S rýchlim napísaním svojho hesla som sa prihlásil  zmenil som si ho. S prudkým nádychom som stlačil okienko na pridanie nového statusu..

Harry Styles @Harry_Styles
@ClarisseWalker I Love you baby, sorry for everything.. Please come back! I need you.. You are my beautiful girl..
Bez váhania som naťukal na klávesnici a s netrpezlivosťou som čakal na jej reakciu..

-Trošku vás ponapínam! :) Čo myslíte, všimne si to Clar a vráti sa ku Harrymu? Alebo bude hrať opäť tú chladnú mrchu  odplatí mu všetko to, čím jej ublížil? :)
Ste spokojné? :)

Story Of My Life- Jednodielovka- Niall! :*

Na úvod!
Nič táto jednodielovka neznamená, takže za ňou nehľadajte skrytý význam! :D Proste som mala chuť písať, počúvala som smutné pesničky a napadlo ma práve toto! :) Prosím, komentár! :)
Fotky nepridávam, nejdú mi prepáčte! :/
Počúvaj pri čítaní. :)
.Nicol
-S roztraseným telom som si pritiahla nohy bližšie ku brade a hlavu som si bezmocne oprela o kolená. Bolestná slza ktorá sa mi črtala v oku mi pomaly stiekla po líci a za ňou ďalšie, oveľa väčšie. Chladná, modrá dlážka tvoriaca podlahu našej kúpeľne ma studenila na odhalenej pokožke spôsobenej mojim krátkym pyžamom. S nervóznym prehodením dlhých, ryšavých vlasov som sa zahľadela na odraz môjho tela, ktoré po svete behá celkom bez duše a vo vačku som nahmatala mobil. Dosť dlhú dobu som sa na naň pozerala, kým som ho odblokovala a v posledných volajúcich som našla číslo na neho. Na toho dokonalého, írskeho chlapa s detskou tváričkou.
"Nicol? Si to ty?" Rozospatým hlasom zívol do mobilu, čo ma prebudilo do reality. Absolútne som si neuvedomila čas, ktorý uplynul od vtedy čo som sa posadila na dlážku.
"Eh.. Niall, prepáč že som ťa zobudila ja len.. chcela som aby si vedel že.."
"Ten zajtrajšok platí, ale nemusela si ma kvôli tomu budiť o druhej ráno." S hlasným smiechom mi zamumlal do telefónu čo mi do očí nahrnulo opäť ďalšie slzy.
"Niall, prosím! Počúvaj ma chvíľku."
"Desíš ma Nicol, deje sa niečo?"
"Chcem.. nie.. potrebujem aby si niečo vedel. Mám ťa rada, neskutočne ťa mám rada a keby sa udeje hocičo, chcem aby si išiel za svojim snom.. aby si sa opäť postavil na nohy a odpochodoval si to až ku porotcom, aby ťa vychválili a bez.. rozmýšľania ťa nechali postúpiť.. sľúb mi to.." Tichým hlasom som šepla a rukou som si prekryla ústa, aby som utlmila vzlyk.
"Nicol, odpochodujeme si to tam spolu.. čo to rozprávaš?"
"Prosím.. odpusť!.." Takmer bez počutia som zašepkala a stlačila červené tlačítko na mobile..
.Niall.
- S nechápavým pohľadom som ešte pár minút hľadel na obrazovku mobilu pred tým než som sa postavil z postele a naslepo som nahmatal nejaké oblečenie.
"Kam ideš?!" Nechápavo na mňa zagánil otec ktorý ešte stále sledoval akýsi film bežiaci na televíznej stanici.
"Ku Nicol ona.. volala mi a znela dosť zvláštne ja. mám pocit že sa niečo deje.. musím ju vidieť oci!" Bezmocne som takmer vykríkol a s líca som si utrel slzu ktorá sa mi medzi časom objavila v oku.
"Niall ona.."
"Nie, oci! Nepotrebujem počuť tvoje reči že je v poriadku, že sa mi ráno ozve a určite len niečo chcela alebo vymýšľala! Za týmto nie je nejaký film kvôli ktorému mi chcela zavolať a povedať mi tak zvláštne veci!" Na chvíľu som sa odmlčal a zo zrakom som prešiel na svoje botasky. "Požičiaš mi auto?"
"Nie, v taktom stave ti nedovolím šoférovať.. Bež do auta, len si zoberiem bundu.." Kľudným hlasom prešiel vedľa mňa a slabo ma pobúchal po pleci.
S poslušným krokom som nastúpil do auta a netrpezlivo som čakal na otca, pričom som sa bezmocne snažil dovolať Nicol..

-"Prosím otvorte!!" Hlasno som vrieskal pred ich dverami až pokiaľ sa v nim neobjavila jej mama ktorá sa na mňa nechápavo pozerala, zatiaľ čo si s otcom vymieňala pohľady.
"Kde je Nicol?!"
"Niall.. ona.."
"Kde je Nicol?!" Opäť som zopakoval a neslušne som sa vopchal na ich chodbu.
"U seba.." Potichu šepla a zo slzami v očiach ktoré sa nedali nevšimnúť sa postavila pri otca. Zo srdcom ktoré mi bilo ako o život, som bral schody po dvoch a utekal som až ku jej bielym dverám ktoré boli  ešte stále polepené rôznymi vecami.
"Nicol?!" Roztraseným hlasom a takmer bez vzduchu som zakričal keď mi pohľad padol na jej prázdnu izbu. "N..Nicol?!" Opatrne a vystrašene som zopakoval keď som sa prešiel ku dverám vedúcim k jej kúpeľni. Zamknuté dvere ktoré sa nedali otvoriť vo mne vyvolali zmiešané pocity a moje srdce na okamih zastalo. Silným úderom do nich som sa snažil vyraziť zámku a dostať sa ku nej. Po pár zopakovaniach sa mi to konečne podarilo a spolu s dverami som vletel do kúpeľni v ktorej ležala s mobilom v ruke.. Bez života, bez duše.. bez lásky ktorú som jej mal už dávno obetovať. "Nie! Prosím nie!" Zo vzlykmi som zakričal keď som si jej telo prisunul ku svojmu a snažil som sa ho bezvýsledne oživiť.
"Niall ona.. mal by.." Ozval sa za mnou otcov hlas čo vo mne zlomilo ďalší kúsok srdca.
"Nemôžem ju tu nechať! Ona musí žiť! Musí, rozumieš oci?!" Bezmocne som zvrieskol a hlavou som sa oprel o jej čelo. Slzy ktoré mi stekali na jej tvár a bozky s ktorými som sa ju snažil priviesť späť do života ma postupne zabíjali.
"Niall, nechaj to na nich. Prosím!" Zničeným hlasom mi zašepkal otec keď sa ma snažil odtrhnúť od jej tela. S pohľadom ktorým som prechádzal skrz tela záchranárov som rukou pomaly prešiel po mobile ktorý som jej vzal z ruky a telom bez duše som bezmocne vyšiel von..

"Niall ona.." S bolestným na mňa hlasom prehovorila jej mama a slabo ma pohladila po ruke v ktorej som ešte stále zvieral jej mobil na ktorej mala tapetu mňa a ju.. to najkrajšie dievča. 
"Mal som tu byť skôr! Keby ju počúvam od začiatku! Keby si ju všímam viac ja.. mohla tu ešte byť! Mohla vás ráno opäť objal a čakať ma na tej pekelnej zástavke!" 
"Nemáš si čo vyčítať Harry.. Nicol tu vydržala tak dlho len vďaka tebe! Bol si proste jej strážni anjel ktorý moje srdiečko udržiavalo pri živote čo najdlhšie. Ďalej to už proste nešlo.. nebyť teba.. stratila by som ju už dávnejšie. Dal si jej to.. čo jej nikto nedal."
"A...Ako to?" Nechápavo som sa na ňu zahľadel a chrapľavým hlasom som sa jej spýtal. 
"Niall.. Nicol trpela chorobou.. Odmietala brať lieky, každý deň trpela, celé noci preplakala. Vždy keď si odišiel bola.. tak zraniteľná.. No pri tebe mala pocit že je niečo viac, že je zdravá.. Dával si jej energiu ktorá pomáhala jej zdravotnému stavu. Vždy keď niečo potrebovala, vždy keď jej bolo najhoršie zahrala to na chorobu, pretože ti nechcela ublížiť s tým že ti povie že zomiera. Nechcela by si ju opustil. Vždy si tu bol pre ňu. Aj keď si zavolala o pol štvrtej ráno a ty si musel o siedmej bežať do školy. Prišiel si, hneť. Sadol si si pri ňu a spieval si jej. Pomáhal si jej všetko prekonávať aj keď sa ti to zdalo len ako obyčajná chrípka.. Milovala ťa, tak moc že nedokázala čakať na deň kedy zomrie pri prístroji. Mala posledný týždeň a nechcela ti ublížiť. Nechcela aby si ju vidiel ako končí.. chcela to skončiť sama.. aby si trpel menej.. aby si nesedel každý deň pri jej lôžku v nemocnici a nevyčítal si si všetky chyby ktorých si sa dopustil.." 
"To.. nemôže byť pravda! Prečo.. prečo by to sakra robila! Vedela že by som tu pre ňu bol, vždy! Ľúbim som ju! Keby sa deje čokoľvek neopustil by som ju!" 
"Niall.. ona to vedela.. práve to ju držalo pri živote tak neskutočne dlho.." 
"Nie.. toto sa nemalo stať.." S revom som jej padol do náručia a ruku som si položil na miesto, kde sa nachádza srdce, kvôli neskutočnej bolesti ktorú som každou sekundou cítil viac.. 

"Ahoj!" S nadšeným pohľadom sa mi pozdravil jeden z porotcov a môj príchod sprevádzal potlesk celého divadla. 
"Ahojte." 
"Ako sa voláš?" 
"Som Niall."
"Niall, čo nám zaspievaš?"
"Bude to pesnička od Ne-Yo.. So Sick."
"Prečo práve táto pesnička?" Nechápavo sa ma spýtal Simon ktorý si ma premeriaval pohľadom. 
"Pretože by som ju rád venoval jednému výnimočnému dievčaťu ktoré tu malo byť dnes so mnou." Smutne som prehovoril pri spomienke na Nicol. 
"Stalo sa jej niečo?" 
"Ona.. zomrela." Falošným úsmevom som prehovoril do mikrofónu a zahľadel som sa do publika.. Na každého jedného človeka ktorý sa na mňa šokovane a zo súcitom pozeral. 
"To je nám ľúto.. Nech sa páči.. spievaj." S úsmevom ma vyzval Simon a v ušiach sa mi rozozvučala melódia. 
"Toto je pre teba.." Zo slzami som šepol a svoj zrak som upriamil nad seba, čím som chcel naznačiť jej nový domou. Nebo." Pesnička :)

"Gotta change my answering machine         "Musím zmeniť záznamník
Now that I'm alone                                              Teraz, keď už som sám.
Cuz right now it says that we                           Pretože práve teraz to hovorí,
Can't come to the phone                                   že nemôžeme prísť k telefónu.
And I know it makes no sense                         A ja viem, že to nemá zmysel,
Cuz you walked out the door                           pretože si odišla. 
But it's the only way                                            Ale je to jediná možnosť,I hear your voice anymore.."                            ako môžem znova počuť tvoj hlas..."

S mokrými lícami od sĺz som dospieval a potichu som poďakoval Nicol.. Vedel som že je so mnou, že sa usmieva a pomáha mi prekonať všetok môj strach a zvíťaziť..

Môj sen stať sa najlepším sólovým spevákom mi nevydržal dlho, pretože po pár kolách ma vylúčili zo súťaže. No dostal som druhú šancu a stal som sa členom perfektne skupiny, s ktorou prerážame rekordy už neuveriteľné tri roky. Dnes sú to presne štyri roky od vtedy čo Nicol opustila zem v podaní najkrajšieho dievčaťa a odišla ako najmagickejší anjel.
"A nasledujúca pesnička bude Story Of My Life!" Zvrieskol do mikrofónu Harry a mojim telom sa zrazu rozprúdil zvláštny pocit. Cítil som ju, cítil som to ako sa usmieva a stojí pri mne zo slzami v očiach kvôli neskutočnej pyšnosti na to že som to dokázal.
"Ja.. chcel by som túto pesničku venovať jednému dievčaťu.. Nicol, viacerý z vás viete o kom hovorím.. Ide o to dokonalé dievča ktoré tak nesmierne ľúbim aj keď ju už môžem vidieť len na fotkách a mojich snoch. Viaceré z vás túžia po tom aby som si našiel svoju princeznú.. Ale ja už ju mám.. Čaká ma tam hore.. ako najkrajšie stvorenie!" Roztraseným hlasom som prehovoril a dlaňou som si prekryl oči kvôli slzám ktoré sa mi opäť dostávali na povrch. Story Of My Life :*

"Written in these walls are the stories that I can't explain
I leave my heart open but it stays right here empty for days
She told me in the morning she don't feel the same about us in her bones
It seems to me that when I die these words will be written on my stone
And I'll be gone gone tonight
The ground beneath my feet is open wide
The way that I been holdin' on too tight
With nothing in between."

 Potichu som spieval spolu s chalanmi a pritom sa díval na všetky dievčatá ktoré pohlcovala tma, ktorú sprevádzali svetlá z ich mobilov nasmerované k nebu a ich tiché vzlyky pre Nicol.. "goodbye my love.." Ticho som šepol a s úsmevom som poslal bozk do vzduchu.. 

I wanna be everything you need. ♥ 19.

V pondelok na besedu s pánom spisovateľom! :3 Neskutočne sa teším, aj keď sa nesmierne čudujem že vybrali práve mňa! ;DDDD
Mimochodom, STORY OF MY LIFE!!! ♥♥♥♥♥♥♥
P.S nečítam po sebe! Za chyby prepáčte! :) 

*Clar
"Kam teraz akože ideš?" S rozospatým pohľadom sa na mňa pozrela Kim a unavene sa oprela o zárubňu dverí.
"Hľadať prácu." S úsmevom som si odpila z kávy a vzala som si tašku, ktorú som si vyšvihla na rameno.
"To nemyslíš vážne, je sedem hodín ráno a včera si sa vrátila z nemocnice!"
"Ja viem, ale nedokážem sedieť doma na zadku! A.. pokiaľ si si nevšimla bývam u teba, máš šestnásť, nemôžeš platiť všetko sama.."
"Mám sedemnásť a mama nám pomôže."
"Nemôžem Kim, jednoducho.. prídem okolo tretej, bež sa pripraviť do školy a.. potom zájdeme niekam na večeru." Slabo som ju objala a vyšla som do chladného, upršaného Londýna.. "Bože, ako mi toto nechýbalo." Potichu som zašepkala a rozprestrela som si nad hlavu čierny dáždnik s hnedou rúčkou.
Zo slúchadlami v ušiach som pomaly kráčala pomedzi všetky reštaurácie, firmy, obchody až som sa nakoniec dostala ku veľkej budove ktorá pôsobila neskutočne chaoticky a pritom sľubne.
"Dobrý deň, ehm.. ja som Clarisse  Walker a.."
"Prišli ste na pohovor?"
"No vlastne to len skúšam ja som sa len prišla opýtať či nemáte nejakú voľnú pozíciu."
"To sa musíte opýtať pani Elsner. Ale pokiaľ viem, pred pár dnami vyhodila jedno dievča, takže ste na správnom mieste." S úsmevom sa na mňa pozerala a vzápätí svoj zrak odvrátila k monitoru počítača.
"Uhmm. Ďakujem." Ticho som šepla  a s mokrými stopami som prešla ku sivému výťahu.

"Pani Elsner?" Nesmelo som sa spýtala keď som prestrčila hlavu cez dvere a zahľadela som sa na osobu stojacu chrbtom ku mne.
"..Ozvem sa ti večer, maj sa.." Rýchlo zamumlala a prudko sa otočila ku mne zo skúmavým pohľadom na tvári. "Vy ste?"
"Och, prepáčte som sClarisse Walker a ja počula som že máte voľnú pozíciu a napadlo ma že by som to mohla skúsiť?"
"Priniesli ste životopis?"
"No vlastne, ja som nemala ani najmenšie tušenie že skončíš práve  v tejto firmy takže nie som nejako pripravená ale.. Pokiaľ je to potrebné ja vám ho môžem priniesť."
"Nie, o desať minút musím odísť do New Yorku, pošlite mi to prosím e-mailom. Ja sa vám určite ozvem behom tohto týždňa."
"Oh, fajn! Ja vám to teda pošlem.." Nadšene som prehovorila a svoj zrak som upriamila na jej ruku v ktorej začal opäť zvoniť mobil. "Tak.. zatiaľ dovidenia." S úsmevom som sa otočila a zatvorila za sebou obrovské biele dvere..

"Takže to máš?" S prekvapeným pohľadom sa na mňa pozerala Kim a vidličkou zapichla do jahody ktorú mala v ovocnom šaláte.
"Nie tak celkom, musím jej ešte poslať životopis a potom sa uvidí. Ale vyzerá to sľubne!"
"To som rada, inak.. Ako sa.. ehm.. cítiš?"
"Fajn prečo?"
"Ty.. o tom nevieš?"
"Neviem o čom?"
"No.. Harry on sa zasnúbil s Jane, vraj čaká dieťa."
"Skutočne?" Zo zatajeným dychom som prehovorila a s nechuťou do jedla som od seba odsunula tanier.
"Písal mi Liam, nie sú z toho bohvieako nadšený."
"Nečudujem sa... ale prajem im to." Zo slabým úsmevom som zdvihla ruku, čím som chcela naznačiť čašníkovi že platím.
"Čo robíš? Veď len teraz sme prišli.."
"Prepáč, v pohode dojedz len.. mala by som poslať ten životopis.." S hlasným výdychom som položila na stôl nejaké peniaze a vzala som si kabelku, ktorú som mala zavesenú na kraji stoličky. "Tak doma.." Potichu som zamrmlala pred tým než som zatvorila dvere na reštaurácií.

"Som doma, ďakujem že si ma počkala a nemusela som čakať na debilný taxík!" Zaznel mi Kimin hlas v ušiach keď som sa bezmocne zošuchla po stene dole a dlane rúk som si priložila k tvári. "Clar?! Si doma?!" Zosiloval jej hlas, čo naznačovalo že sa blíži ku mojej izbe. "Clar?!" Roztraseným hlasom otvorila dvere a pri pohľade na moje telo ktoré znázorňovalo, že som duchom zomrela aj keď  človekom tu ešte stále so, sa na mňa smutne zahľadela..
"O môj bože! Clar, čo sa ti stalo?" Jej studený dlane položila na moje premočené ruky a prstom mi zotrela slzu ktorá sa mi vykotúľala z oka.
"Nič ja len.. odchádzam.."
"Kam pre boha! Nemôžeš len tak odísť a.. čo tie kufre?!" Šokovane  sa na mňa pozrela a posadila sa vedľa mňa.
"Ja neviem.. nemôžem tu zostať Kim, celý tento Londýn, každé jedno miesto.. všetko mi pripomína Harryho! Nedokážem to, tvárim sa ako mi je všetok jedno a že som rada že je šťastný ale nie som! Rozumieš? Trpím.. ja.."
"Hlavne nehovor nič čo budeš potom ľutovať! Harry je idiot, robí chybu ale miluje teba! Bože Clar, pozri sa na ňu, čo má ona čo ty nie?"
"Krásu? Múdrosť? Harryho? Všetko čo mu ona dokáže dať a ja nie.."
"Si nádherná Clar, oveľa krajšia než tá umelina! Nemôžeš to takto brať, vieš koľko chalanov na teba čaká tam vonku? A čo tá práca? Nechceš si snáď vyskúšať neskutočne tesný oblek, výzor nejakej sexy asistentky a pritom zvodne baliť mladých kolegov?"
"To znie lepšie.." Zo slabým smiechom som ju objala a zo zrakom som opäť prešla na moje ruky.
"Vybaľ sa.. nemá to cenu."
"Čo by si povedala keby si niečo vypijeme?"
"Že to nie je zlý nápad, poď vstávaj!" S nadšeným pohľadom sa postavila a s rukou predo mnou ma vyšvihla na nohy..

"Nevládzem!!" S neskutočným smiechom a konečne lepšou náladou som sa hodila do postele aj cez neskutočnú bolesť hlavy ktorú dopĺňala hlasná hudba ktorá mi stále hrala v mysli.
"Nevládať budeš zajtra, mám školu. Toto asi ťažko sama vysvetlím." Prehovorila Kim keď sa drsne hodila na druhú stranu mojej posteli a potiahla ku sebe malý vankúš.
"Ty si šľahnutá Kim! Z tohto ťa ja ťahať von nebudem!" Zo zdržaným smiechom som ju buchla pred tým než som sa prevrátila na brucho a zaspala.
Zvuk môjho mobilu ktorý ma prebudil snáď desať minút po mojom zaspaní ma prinútil na slepo sa po ňom načiahnuť a zdvihnúť ho...

Komentáre, návštevnosť prosíím!! :** ♥♥♥♥
Aby som vedela či sa oplatí písať ďalej! :)

Informačno-prosebný článok! :)

Sweeties! :)

Uh.. Typujem, že je vás málo ktoré o tom viete a preto som sa rozhodla napísať tento informačno prosebný článok. :)
O 20 dní to  bude presne jeden rok čo sa venujem písaniu, či na papier, stránku alebo blog. :)
Viem že je to asi nemožné.. ale nemohli by ste prosím nejako rozoslať tento blog nejakým vaším kamarátkam, blogerkam alebo directionerkam? :3 Bolo by to nádherné prvé výročie keby som mala na blogu 10 000 návštevnosť a nejaké nové, skvelé dievčatá ktoré by boli ochotne tieto kraviny čítať a komentovať! :) Viem že vás sem chodí veľa, viem že to čítate ale nekomentujete, tak prosím! Spravte mi aspoň s týmto radosť aby som za tých 20 dní mala tak nádherné výročie! :) Mimochodom, pripravujem pre vás nejaké prekvapenie! :) Dúfam že sa mi to podarí dokončiť! :)
P.S Viem že tento článok skôr pôsobí ako keby som vás k tomu nútila, ale je to čisto len prosba :). Bola by som len neskutočne rada, keby sa mi to splní.. :)

Ľúbim vás! :**

I wanna be everything you need. ♥ 18.

                                     
Hlásim sa k vás opäť po pár dňoch! :3
Prepáčte že to tak dlho trvalo ale moja nálada bola tento týždeň dosť divoká a keďže teraz mám poriadne blbú náladu prečo nezačať písať? :3
Prosím komentujte! ďakujem vám za každý jeden komentár! :*

"Čo tu chcete?!" S drsným tónom som šepol a s rukami vo vačkoch som sa oprel o stenu pri okne.
"Som jej mama Harry, nezáleží na tom či ma tu chceš a či nie. Na tej posteli leží dievča ktoré som porodila, ver či never ale správa že leží v nemocnici ma zasiahla tak isto ako aj teba!" S plačom mi odpovedala a potichu zatvorila dvere čo spôsobilo Clarine mierne pokrčenie čela.
"Uhmm.. Povedali ste jej že nie ste jej matka, že máte len jednu dcéru a vyhodili ste ju z domu ktorý vlastnila, o ktorý sa starala a v ktorom žila spolu s jej sestrou. Donútili ste ju ísť až na také dno že ju vyhodili zo školy, ani si neviete predstaviť čo to s ňou spravilo, má samovražedné myšlienky, depresie a všetky moje fanúšičky ju nenávidia pretože si myslia že ma využíva kvôli tomu že býva u mňa. A vy si hovoríte mama? Vy ktorá ste jej nedali domou keď ste jej ten jej zničili? Vy ktorá ste zničila jej sen a nedovolila jej žiť druhý pretože ste ju proste zosmiešnili, všetko jej vyčítali? Pozrite sa na ňu, správala sa ako mrcha, robila sa že je zlé a drsné dievča bez citov a ako vyzerá teraz? Ako zraniteľný anjel ktorý každým nádychom trpí viac a viac.."
"Ľúbim ju do riti Harry! Viem že som to všetko pokazila ale som tu od toho by som začala od znov, od základov! A je mi jedno aký názor na to máš ale teraz jednoducho pôjdem ku je posteli, chytím ju za ruku a budem ju za ňu držať až kým sa na mňa nepozrie a neusmeje! A je mi srdečne jedno či sa ti to bude páčiť a či nie! O svoju dcéru budem bojovať a žiaden jej chalan mi  v tom nezabráni!" Bez odpovede som sa na ňu pozrel a s miernym úsmevom som ju chytil za rameno pred tým než som za sebou zatvoril dvere na izbe...

*Clar
"Čo tu robíš.." Chrapľavým hlasom som prehovorila a pozrela som sa smerom ku mame, keď sa jej chladná ruka dotkla končekov mojich prstov. Presne tak ako keď som bola malé dievčatko..
"Chcela som ťa vidieť, potrebovala som ťa vidieť zlatko.."
"Mami ja.."
"Nie! Teraz nechaj hovoriť mňa, prosím." Zo slzami v očiach si ku posteli potiahla stoličku na ktorej do teraz sedel Harry a zadívala sa na mňa. "Mrzí ma to, všetko čo som ti povedala, všetko čo som ti vyčítala.. Spravila som obrovskú chybu a priznávam že som len obyčajná žena ktorá pracuje ako stroj, zaujíma sa len o prácu, no som schopná to všetko zmeniť! Zmeniť pre teba a Clar! Vzdám sa práce, úplne všetkého len aby som mohla byť s vami."
"To nemusíš, dlho som nad tým rozmýšľala a.." Na chvíľku som sa odmlčala kvôli jej pevnému stisku ktorý zrazu prerušila a položila si ruku na svoje koleno. "A chcem sa s tebou stretávať." S úsmevom som sa na ňu pozrela a načiahla som sa za jej rukou.
"Bože zlatko! Ani si nevieš predstaviť ako.."
"Ako som ťa potešila? To ty si nevieš predstaviť ako dlho som nad týmto rozhovorom a touto situáciou uvažovala."
"Ľúbim ťa Clar."
"Ja teba tiež mami.." Slabo som ju pohladila po ruke a zo zrakom som prešla ku sestričke ktorá vošla do dverí.
"Je mi to ľúto ale návštevné hodiny sa skončili, pokiaľ chcete môžete odísť ale na dnes to je všetko. Oh, a slečna! Váš priateľ povedal že sa vráti o takú hodinku, musel si niečo vybaviť v meste."
"Ďakujem.. Ahoj mami." S tajomným úsmevom som jej zakývala pred tým než zatvorila dvere a moje oči sa prebudili k  životu. Jedna hodina, hodina na to aby som skoncovala zo všetkými problémami, aby som skoncovala zo sebou.. S položením mojich chodidiel na studenú dlážku mojim telom prebehla zimnica ktorá ma prinútila spraviť ďalší bosí krok po studených kachličkách izby. S dlaňami oboch rúk som zabuchla dvere na malej kúpeľni spojenou zo samostatným záchodom a potichu som prehodila kľúčikom. S tichým smiechom som sa postavila pred zrkadlo a rukami som sa oprela o umývadlo stojace pod ním.
"Slečna? Ste tam?!" Ozval sa spoza dverí hlas sestričky ktorá mi pred pár minútami oznámila že Harry s vráti až o hodinu.
"Eh.. Áno! Ak je to hocičo, nechajte to v izbe!"
"Ste v poriadku?!"
"Pravdaže!" S tichým smiechom som jej od kričala a trasúcou rukou som si prešla po vlasoch.
"Teraz už budem v úplnom poriadku." Potichu som šepla a rukou som treskla do zrkadla ktoré sa roztrieštilo na drobné kúsky. S pevným uchopením jedného z nich som bez ďalšieho váhania priložila ostrú stranu ku môjmu zápästiu a silným potiahnutým po bledej pokožke som nechala moje telo bez pohybu preciťovať neskutočnú bolesť ktorá ma pomaly pohlcovala a lákala do teraz nepoznaného sveta....

/23.11.2013/
"Clar! Preber sa zlato, prosím!" Netrpezlivým a zničeným hlasom ma prebúdzal Harry zatiaľ čo jeho silné ruky nechával omotané okolo môjho tela. Bez otvorenia očí som zo zaskočeným, celým vnútrom vnímala jeho slzy dopadajúce na moje telo. Zničujúca bolesť ktorá ma priam mučila keď som svojím telom nedokázala ani len pohnúť a otvoriť oči aby som sa zahľadela do tých jeho, ktoré teraz museli vyzerať tak zničene a pritom tak anjelsky.. "Zbohom kráska.." Tichým hlasom mi šepol do ucha, pred tým než mi nechal na vlasoch bozk. "Ľúbim ťa.." S plačom ma pohladil po líci a moje telo uložil do tvrdej postele, a jeho stisk nechal úplne oslabiť.. 

/23.5.2014/
Slabé ale pritom oslepujúce svetlo ktoré mi svietilo do očí zo zdvihnutých žalúzií skrčilo moju tvár do nesúhlasnej grimasy. S oslabeným zodvihnutím ruky ku tvári som opatrne otvorila oči a pohľad na neustáli nemocničný priestor, vyschnuté ruže a miestnosť takmer bez života mi na moment vyrazila dych.
"O môj bože! Slečna, máte neskutočné šťastie! Už sme si mysleli že sa nepreberiete!" S nadšeným hlasom sa ku mne prihovorila sestrička ktorá vošla do izby s modrou šablónou.
"Čo.. sa stalo?"
"Boli ste  v kóme, takmer pol roka. Je zázrak že ste sa vôbec prebrali, už sme vám veľa času nedávali."
"Kde.. je Harry?"
"Kto? Oh, počkať! Vy myslíte toho pekného, mladého muža ktorý vás sem priviedol?"
"Uhmm.. Myslím že áno."
"Ten sa tu už dosť dlhu dobu neukázal, už je to niečo cez štyri mesiace."
"Asi má turné.." Potichu som zamrmlala a nadvihla som sa na posteli aby som sa mohla oprieť o biele čelo postele.
"Prosím? Hovorili ste niečo?"
"Nie.. Eh.. Kedy môžem ísť domou?"
"No, prebrali ste sa po pol roku myslím že ešte taký mesiac alebo dva týždne by ste si tu mali poležať."
"Nie! Teda, ja to zvládnem aj doma, pozrite zavolám sestre alebo.. proste ja musím ísť domou!"
"Upokojte sa, uvidíme čo sa dá robiť." S úsmevom sa na mňa pozrela a zatvorila dvere na izbe...

"Neverím že si sa prebrala, neverím že ťa pustili domou! Ty si neskutočná Clar! Mala si tam ešte zostať!" Zo smiechom ma posadila Kim na jej gauč a hodila moje veci na zem.
"Som predsa to bláznivé dievča, no nie?" V tichosti som sa usmiala a bolestne som sa oprela. "Prinesieš mi notebook? Premeškala som pol roka, potrebujem vedieť čo sa za ten čas stalo."
"Nič dôležité! Mama dala výpoveď, teraz je s otcom na dovolenke, čakajú ďalšie bábätko inak! Ďalší rebel do rodiny." Vážnym pohľadom sa na mňa pozrela a zastrčila notebook za jej chrbát.
"To je skvelé ale myslela som skôr Harryho a chalanov."
"Nič dôležité!" Pohotovo my odpovedala čo spôsobilo na mojej tvári pochybný pohľad.
"Kim!"
"Skutočne, získali ďalšie ocenenie, začalo im turné, už sú na ňom pár mesiacov, vydali album, klipy, mali film a voňavku."
"Och, takže sa im darí?"
"Presne, dokonca si aj Niall našiel dievča."
"Prosím nech je to.."
"Demi? Pokiaľ áno máš dnes šťastný deň."
"O môj bože! Tieto dve zlatíčka musím vidieť! A čo Harry?"
"Nič zvláštne.."
"No ták! Nevidela som ho pol roka! Čo s ním je? Vlastne, mala by som mu zavolať! Podáš mi mobil?!"
"To bude zbytočné.."
"Ako zbytočné?!"
"Zrušil si číslo.."
"Čo si?!"
"On... Clar.. Chodí s Jane.." Tichým hlasom prehovorila a mojím telom zrazu začal prúdiť nepoznaný pocit. Strach? Sklamanie? Odkopnutie? Žiarlivosť? Pomalá smrť zo straty jediného človeka ktorý mi dal viac než vlastná rodina?..

*Harry
"Harry, zlatko! Môžeš na chvíľku? Moje lásky ťa chcú vidieť!" Zaznel mi v ušiach Janein hlas a na tvári sa mi objavil opäť ten falošný úsmev. S pevným objatim som si ju presunul na svoje kolená a na líce jej vtisol bozk, pred tým než som zamával do kamery. Vyše 5000 dievčat ktoré sledovali tento zbytočný Livestream rozbúrali takmer celý systém kvôli nenávistným spávam na jej osobu.
"Myslím že to by na dnes stačilo, majte sa!" Zo širokým úsmevom som poslal pusu a zaklapol notebook. S odstrčením jej tela z môjho som si ľahol na gauč a pustil televízor, zatiaľ čo som sa v ruke hral z mobilom.
"Harry! Tie dievčatá tam boli kvôli mne! Majú ma radi! Nechápem prečo si mi to zavrel!"
"Pretože.."
"Si idiot! Harry si môj už pol roka! Čo na tom nechápeš! Chodíme spolu! Tá malá štetka je už minulosť! Miluješ mňa, nerozumieš?!"
"Nechodíme spolu, tá malá štetka ako ju nazývaš je dievča ktoré skutočne milujem a kvôli tvojej jebnutosti som ju musel nechať ísť! Nebyť tvojho skurveného otca tak teraz nasadám na prvé lietadlo, chytím ju do objatia a aj cez jej nadávky, nenávisť alebo silné údery by som ju už nikdy nepustil! Rozumieš ty tomuto?! Si obyčajná vypočítava mrcha ktorá ničí život nie len mne ale aj tomu najlepšiemu dievčaťu na celej planéte! A ver tomu že ak sa jej opäť niečo stane, tak zariadim aby si si to vypila troj násobne!" Nervózne som na ňu vyštekol a silno do nej drgol pred tým než než som sa postavil z gauča a zabuchol za sebou dvere na izbe.
"Skurvená suka!" Potichu som zamrmlal a hodil som sa do postele. Zvučka môjho mobilu ktorá mi začala hrať ani nie päť minút po mojom výbuchu ma prebudila z môjho myslenia na Clar.
"Čo je Paul?!" Nervózne som zamrmlal a prevrátil som sa na brucho.
"Čo to malo znamenať?! Vieš dobre že to že zavrieš notebook neznamená že vypneš Livestream! Celý váš rozhovor bolo počuť! Vysvetlíš mi sakra ako to máme teraz riešiť?!"
"Nijako Paul! Milujem Clar!"
"Nemôžeš ju milovať Harry!" Nahnevane zvrieskol a zrušil hovor.. Zo zatajeným dychom som odblokoval mobil a s miernym úsmevom som prstom prešiel po obrazovke, na ktorej žiarila jej fotka..

-Táááááááák!! :3 Neviem ako vy, ale ja som spokojná pretože teraz mám opäť ďalšie nápady! :3
-Pokúsim sa časti pridávať skôr, od zajtra beriem lieky takže dúfam že to nebude mať vedľajšie účinky..
-Dáte tri komentáre? Prosíím! :3
-Páčila sa vám časť? :3
-Ako myslíte že to bude pokračovať? :OO ;DD
-Ľúbim vás! :3 
-Za chyby prepáčte, nečítam po sebe! :)