pondelok 26. augusta 2013

I wanna be everything you need. ♥ 8.

Dlhá? Krátka? Dobrá? Zlá? Netuším, to nechám na vás :) Poprosím komentáre! :) 

„Nakupovala si snáď v Antarktíde?!“ Zadunel za mnou Mattou hlas hneť po tom čo som siahla po kľučke na vchodových dverách. S vystrašeným pohľadom som položila tašky na drevený stolík a na vešiak nad ním som si zavesila čierny sveter ktorý ma márne chránil pred mrazivým počasím ktoré pohltilo Londýn. „Niečo som sa ťa pýtal!“ Zvrieskol na mňa a mojím telom zrazu prebehol prúd horúcej krvi. Jeho silné ruky ktoré spevnili moje zápästie ktoré na sebe ešte stále mali otlačky od jeho včerajšieho výbuchu zlosti, ma otočili tvárou ku nemu. S rýchlim vyhnutím sa spojeniu našich pohľadov som sa zadívala na biele dlážky ktoré pokrývali celú miestnosť. „Takže ty budeš mlčať?! Že si sa stretla s tým buzrantom?! Je to tak? Pretože ak áno vieš čo ťa čaká ty malá suka! A teraz vypadni do kuchyne, som hladný!“ Postupne jeho hlas strácal na hlasitosti no zovretie v ktorom ma stále držal ma nútil udržať si na tvári bolestný pohľad. S pohotovým skrčením tváre a vystretím rúk pred seba som pocítila ostrú bolesť ktorá pohltila celé moje telo pri náraze na tvrdú, studenú stenu spojenú s kľučkou od dverí. Zo zošmyknutím sa na dlážku som si svoje  zamrznuté prsty skrčila do päste a privrela som oči kvôli slzám ktoré sa mi drali do očí. Nie, nebudem plakať. A už vôbec nie pre takého idiota akým je Matt. S postavením sa s môjho bezmocného sedenia na zemi som si pošúchala chrbát s ktorého mi tiekla v miernom množstve krv, ktorú som zakryla zo svetrom ktorý som zvesila z vešiaka. Do rúk som si zobrala tašky ktoré do teraz zabudnuto stáli pri topánkach a položila som ich na jednu zo stoličiek pri kuchynskej linky. S vybratím hrnca spod dresu som do neho nechala natiecť studenú vodu a postavila som ho na šporák. S rýchlim ale zato dôkladným uložením celého nákupu do chladničky a poličiek som sa s jedným okom pozrela na Matta ktorý bol zatiaľ zaujatý nejakou reality šou. S tichým vytratením sa do mojej izby som prehodila kľúčik na dverách a z kufra som si vybrala čisté veci. S bez hybným státím pod prúdom teplej vody som rozmýšľala snáď na všetkými scenármi, utiecť cez okno? Odísť normálne? Ísť dole a zabiť ho? Stojí mi vôbec za to aby som nad tými rozmýšľala? Nie.. Mám na výber? Opäť nie. Zo zaslzenými očami som zastavila kohútik a postavila som sa pred zrkadlo. S nechápavým pohľadom kvôli všetkým modrinám ktoré som si nechala spôsobiť som si na seba postupne obliekala čisté veci. Kde sa vytratilo to dievča ktorému bolo jedno to čo kedy spravilo? Odišlo spolu s mojím pravým ja a vymenilo sa za naivnú kravu? Možno.. Alebo len jednoducho stratilo chuť zaoberať sa idiotmi akými je Matt. S rýchlim zatrasením hlavy som sa načiahla za mobilom a vyťukala som Harryho číslo. S tajným dúfaním že mi to zdvihne som sa nervózne pozerala na môj odraz v zrkadle a pri každom pípnutí som nervózne prešľapovala z nohy na nohu.
„Harry? Ja.. potrebujem pomoc..“ Potichu som šepla keď mi to na tretie pípnutie zodvihol.
„Clar? Stalo sa niečo?“
„Nevydržím to tu už.. Bojím sa ja.. Prosím príď pre mňa..“
„Kde si?“
„U Matta, je to ulica od obchodu kde sme sa stretli, potom zabočíš doprava a štvrtí dom. Len prosím.. zaparkuj ďalej..“
„Matt nevie o tom že..“ Bez toho aby dopovedal vetu ktorú mal na jazyku som zrušila hovor a popravila som si rifle. S nasadením bielych tenisiek a zapnutím bundy som do malej tašky prehádzala nejaké veci a hodila som ich na trávnik pred domom. S tichým uistením sa že Matt ešte stále zaujato sleduje tú hlúposť v televízií som sa vrátila späť do izby a na rádiu som spustila nejakú hudbu. S hlasným výdychom vzduchu ktorý sa nachádzal v mojich ústach som sa chytila parapety okna a opatrne som zoskočila pri moju tašku na mäkký trávnik.
„Si v poriadku?!“ Vystrašene sa na mňa pozrel Harry keď som zabuchla dvere na aute a usadila som sa na sedadle spolujazdca. Bez záujmu na dlhé vysvetľovanie toho v čom som nie je určite v poriadku som ho zo slzami v očiach pevne objala. Známa vôňa ktorá mi automaticky udrela do nosa mi na perách vyčarila aspoň mierny úsmev ktorý mi tak neskutočne chýbal. „Takže, ideme k nám domou?“
„Znie to dobre.“ S malým náznakom smiechu som sa dala späť do pôvodnej pozície a prehodila som cez seba pás. Zo zavretím očí kvôli ospalosti ktorá sa preukazuje už tretí deň, som si položila hlavu o okno auta a zo započúvaním sa do tichej melódie ktorá sa šírila z rádia som pomaly ale isto zaspala.

„Dobre ránko, vyspatá?“ S úsmevom na perách ma jemne pohladil po líci a slabo sa zamrvil na gauči. S prekvapeným pohľadom som sa obhliadla okolo seba. Podľa televízií ktorá bola zapnutá a toho že som ležala Harrymu na nohách som pochopila že sa nachádzam v jeho obývačke, s unaveným posadením sa na gauč, na ktorom som do teraz spala som zo sebou potiahla deku a bolestne som sa natiahla.
„Prečo spím v obývačke?“
„Zaspala si v aute, rozmýšľal som nad tým či ťa dať do spálne ale nakoniec som sa rozhodol že zostanem s tebou v obývačke. Bál som sa že budeš mať zle sny tak som radšej zostal pri tebe a počas celých štyroch filmov som sa ťa snažil nezobudiť.“
„To je od teba milé. Nemusel si to robiť. Oh, a ďakujem.“
„Nemáš začo, ani si nevieš predstaviť aký rád som bol keď si mi zavolala.“
„Nevedela som čo mám robiť, bála som sa vrátiť späť ku Mattovi a ja.. spanikárila som že..“
„Pšššt! Si so mnou, už sa ti nič nestane rozumieš? Teda.. jedine že by si ma nechala spraviť večeru, to by nedopadlo dobre ani pre jedného z nás.“
„Harry ja.. chcela by som ti niečo povedať.“
„Počkaj! Priviezli večeru!“ Zo smiechom ma zastavil a postavil sa s gauča. S úsmevom na perách kvôli predstave výrazu ktorý sa mu objaví na tvári som prešla ku veľkému zrkadlu ktoré stálo na druhej strane obývačky a zo šokovaným výrazom som sa zadívala na odraz ktorý sa mi naskytol pred očami. Kruhy pod očami, strapaté vlasy, bez make-upu a s modrinou snáď na každom centimetri môjho tela. Zo slzami v očiach som si opatrne prešla po mojom zápästí a sklonila som pohľad ku zemi.
„Vyzeráš perfektne a každú jednu modrinu na tvojom tele s tvojím dovolením vymením za pusu. Len sa tým už prosím netráp, nerád ťa vidím sklamanú.“
„Prečo? Prečo mi sakra pomáhaš, si tu stále pre mňa a tvrdíš že ma ľúbiš?“ Zo spýtavým pohľadom som sa mu pozrela do očí a vzápätí na jeho ruky do ktorých vložil moje.
„Práve pretože ťa ľúbim Clar, aj keby ma milión krát odmietneš a ublížiš mi stále tu pre teba budem. Je mi jedno čo hovorí ostatný, aká zlá, zákerná mrcha si. Pretože ja ťa vidím ako nádherného anjela s tým najrozkošnejším úsmevom ktorý jednoznačne máš!“
„Harry ja..“
„Prosím odmietni ma až po tej večeri, som skutočne hladný.“
„Styles! Môžeš sakra držať na pár minút hubu a vypočuť si to ako neskutočne ťa milujem?!“ Zo smiechom som do neho drgla a s nevinným pohľadom som sa s rukami oprela o jeho hruď.
„Počkať, čo si povedala?“
„Že ťa milujem, vyhral si Styles.“
„Vážne?“
„Úplne vážne. Pozri ja viem že si o mne budeš myslieť  že som to povedala len preto že si ma dnes zachránil ale ja to myslím skutočne vážne.. Nechcem ťa kvôli tomu že nemám kde bývať, kvôli peniazom alebo ja neviem čomu. Ja len..“
„Pššt!“ S úsmevom odhaľujúcim jeho jamky mi bruškami prstou nadvihol tvár ku nemu a jemne ma pobozkal na pery. S neskutočným šťastím ktoré sa rozprúdilo mojím telom som ho pevne objala a hodnú chvíľu som v tejto pozícií zotrvala. „Je príjemne vedieť že od teraz si moje dievča.“ S chrapľavým hlasom mi potichu šepol do ucha z čoho mi po tele prešli zimomriavky, v bruchu sa ocitli motýliky a srdce sa rozbúchalo ako nikdy pred tým.

„Nie prosím toto nerozbíjaj!“ Zo smiechom mi zakričal Harry a žalostne sa pozrel na cenu ktorú dostal spolu s chalanmi za najlepšiu pesničku.
„Tak mi vráť to tričko!“
„Bez neho si aj tak viac sexy.“
„Chceš to ocenenie ešte niekedy vidieť po kope?!“ S vážnym pohľadom som sa na neho pozrela a načiahla som pred seba ruku. Zo šikovným chyteným Harryho trička do mojej ruky som vrátila ich cenu na pôvodné miesto a obliekla som sa. S rýchlim pricupkaním ku nemu som ho pevne objala a omotala som si nohy okolo jeho trupu. S prejdením po jeho nahom hrudníku som s nevinným pohľadom sledovala jeho zelené oči ktoré ma hypnotizovali pohľadom. S jemným pobozkaním na krk som zoskočila s jeho objatia späť na zem a chytila som ho za ruku. S potiahnutím ho na úroveň mojich pier som sa zmocnila vojny našich jazykov a s miernym úsmevom kvôli jeho vlasom ktoré ma šteklili v tvári som ho potiahla do spálne ktorá už bola kvôli neskorým hodinám ponorená do úplnej tmy. S miernym odhalením môjho smiechu kvôli potknutiu sa o neporiadok ktorý sme tu nechali ešte počas našej večernej vojny som ho jemne hodila na posteľ a obkročmo som sa na neho posadila a opäť som sa začala venovať vojne našich jazykov zatiaľ čo som sa bezmocne snažila zbaviť opasku ktorý držal jeho rifle pevne na tele. S menšou pomocou sa vedenia tento krát zmocnil Harry zbavil sa zvyšného oblečenie ktoré nám bránilo k ceste.  S užívaním si každého jedného pohybu, dotyku, bozku či vzdychu ktorý sa ako jediný ozýval prázdnotou domu.
„Vieš že ťa neskutočne milujem?“ S chrapľavým hlasom sa na mňa otočil Harry keď som si zadýchane ľahla na posteľ.
„Vieš že aj ja teba?“ Zo smiechom som sa ku nemu otočila a ľahla som si na jeho hruď čo spôsobilo jeho viditeľné zimomriavky nad ktorými som sa musela pousmiať. 
„Už vieš čo chceš robiť zajtra?“
„Kolotoče?“
„A vraj že nie si dieťa.“
„Ale len tvoje!“ Zo smiechom som ho jemne pobozkala na líce a nechala som sa rozmaznávať jeho láskavými dotykmi a rozkošným tichým spevom ktorý ma uspával..

Nečítala som po sebe, prepáčte! :D už ma štípu oči čo to píšem asi tri hodiny -_- :D áno, som blbá to preto! :D každopádne, prepáčte že som to neopísala podrobne! :D po druhé, fakt komentujte! -_- :D 


2 komentáre:

  1. Aaaaaw! ♥ Toto je tak úžasné! Harold je aký anjelik ♥ a henten hajzel -_- dúfam, že Haroldík mu dá poriadne po papuli, keď ho uvidí .... :) netrpezlivo čakám na ďalšiu! :)
    BTW, som rada, že som ťa konečne stretla ♥ :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To je aké fajnové?! :o
    Strašne, úplne brutálne :33
    Som rada, že si moje dvojča ♥ :)
    :D

    OdpovedaťOdstrániť

LED štipce z poštovne zdarma. :)

Myslím, že nie som jediná, ktorá svoje spomienky rada robí večnými vďaka vymoženosti akými sú fotografie. Preto ma veľmi potešila táto sve...