I wanna be everything you need. ♥ 13.

"Som v poriadku, nič mi nie je a to včera bol len malý skrat. Je toho na mňa proste veľa zlato, netráp sa s tým dobre...?" Nahnevane som zopakovala túto vetu už asi po desiati krát a pretočila som očami. S rýchlim zapnutím dvoch háčikov na čiernej podprsenke som sa postavila pred zrkadlo pripevnené na Harryho starej skrini a napravila som si čierne rifle. "Netvár sa tak nadšene, príroda nám to najbližšie dni nedovolí." Zo smiechom som poznamenala keď som v zrkadle spozorovala jeho rozkošný úsmev a nadšenú detskú tváričku. "Ale pokiaľ chceš môžeš nám pomôcť piecť perníky." Škodoradostne som sa usmiala a zapla som si gombíky na bielej krátkej košeli. Nanesením sladkej vôni v podaní čerešne na krk som sa presunula ku posteli na ktorej sedel Harry a s úsmevom pozoroval každý môj pohyb. S potiahnutím veľkej, čiernej kabelky ktorá vytŕčala spoza Harryho chrbta som si ju voľne položila na stehná a posadila som sa na Harryho, pričom som si ruky omotala okolo jeho krku. "Prebuď sa.." Zo slabým smiechom som mu šepla a pobozkala som ho na líce.
"Si nádherná." Zo žiarivými, zelenými očami ma paralyzoval zatiaľ čo ma rukou hladil po chrbte.
"A len tvoja, tak tu netrucuj nad tým že ti nechcem povedať čo sa stalo, pretože sa nič nedeje." Bolestne som sa usmiala a silno som ho objala. S tichým výdychom som sa opäť postavila na podlahu a zadívala som sa na Harryho, ktorý sa vďaka vysokým topánkam ktoré zdobia moje nohy zdal taký malý. "Ľúbim ťa." Dôrazne som mu povedala a zanechala som mu dlhý bozk na perách pred tým než som zatvorila dvere a s úsmevom som vyšla pred dom.

"Pane bože Clarisse, teba som ako dlho nevidela!" Ozval sa predo mnou prekvapený hlas čo spôsobilo moje odtrhnutie zraku od košíka plného jedla ku osobe, ktorej patril zvonivý tón v hlase.
"Vivien? Bože, dievča teba by som čakala fakt všade ale vidieť sa sedieť za pokladňou je určite prekvapenie aj pre tvojich rodičov." Zo smiechom som ju objala a vrátila som sa späť do pôvodnej pozície. Vivien je také moje malé slniečko. Naše mami sa poznali práve neskutočnému počtu peňazí  a tomu, že nás zapísali do rovnakej škôlky. S Vivien sme trávili  celú škôlku a základnú školu spolu ako najlepšie kamarátky, kým firma jej otca neskrachovala a ony sa nemuseli odsťahovať niekam do neznáma. Práve v tedy nastala moja chvíľa premeny a z malého, romantického, slušného dievčatka ktoré malo pre všetko pochopenie sa stala veľká, namyslená hviezdička strednej školy ktorá mala svojich poskokov a idiotského chalana.
"Vnímaš?" Zo smiechom mi zamávala pred očami Vivieniná ruka.
"Uhmm. Len menší únik z reality, čo som dlžná?"
"42.08£, ale keďže si moja malá láska a chodíš s jedným z najviac sexy chalanov tak to bude len 31.98£." (42,08 je v prepočte takých 50€ a 31,98 môže byť tak 38€)
"Toto sa mi páči. Tak, snáď nabudúce!" S úsmevom som jej do ruky vložila peniaze a spolu s plnými taškami jedla som nastúpila do Harryho auta, s čistím smerom ku jeho rodičom.

"Typujem že budúca, najkrajšie princezná v bielych šatoch je už doma!" Ozval sa hlas Anne z kuchyne spojený zo smiechom ostatných účastníkov domu.
"Myslím že do tohto dňa máme ešte veľmi veľa času." S úsmevom som na stôl položila tašky plné čerstvo nakúpeného jedla. Tichým dupotom som vyšla do izby v ktorej som sa zbavila nového oblečenia a zvolila som len sivé nohavice a modré tričko s dlhým rukávom.
"Clar?.."
"Harry?" S úsmevom som sa otočila od okna ku nemu a slabo som mu chytila ruku.
"Veľmi by si sa nahnevala keby.. keby zajtra ráno letíme späť do Londýna? Vyskytli sa nejaké problémy ohľadne natáčania a.."
"Stop! S tvojou rodinou sa môžem stretnúť aj inokedy, teraz sú dôležité fanúšičky, chápem to."
"Takže.. ti to nevadí?"
"Nie... aj tak musím ešte niečo v Londýne vybaviť." Mierne som sa usmiala a vrátila som sa späť do kuchyne v ktorej to aktuálne vyzeralo.. neopísateľne. Neskutočný bordel od cesta, čokolády a rôznych vecí na ozdobovanie vytvárali abstraktné umenie farebného bordelu. Počas počúvania pesničiek od chalanov, pečenia perníkov a neustáleho kritizovania chalanov som si všimla môj mobil ktorý neustále vyzváňal na kuchynskej linke. S miernym odbehnutím od všetkých ľudí natlačených v kuchyni som stlačila zelené tlačítko od neznámeho volajúceho a nedočkavo som sa oprela o dvere izby.
"Ha...halo?" Roztraseným hlasom som potichu šepla a nervózne som prekročila z nohy na nohu.
"Nabudúce by si si mala dávať vonku väčší pozor, nikdy nevieš kto ťa kedy vidí.. Uži si posledné dni šťastia ty malá mrcha!"... Ozval sa na druhej strane niečim zvláštny a neskutočne povedomý hlas a následné hlasné pípnutie znázorňujúce koniec hovoru. Zo slzami v očiach som sa pomaly zošuchla chrbtom po dverách na studenú dlážku pokrytú malým koberčekom a ťažko som vydýchla  do ticha izby..

-Ospravedlnte prosím chyby, je mi fakt zle a túžim len po teplom čaje, vreckovke a spánku! :3