Pilaten maska proti čiernym bodkám.

Dnes by som Vás opäť chcela privítať pri ďalšej a zároveň novej recenzií.
Tento krát sa zameriame na produkt, o ktorom ste už určite  všetci z Vás počuli, nakoľko sa stal len pred nedávnom veľkým hitom hlavne u nás, na Slovensku.

Ide o čiernu masku, ktorú môžete poznať aj pod názvom Pilaten.
Maska obsahuje aktívne bambusové uhlie, oves extrakt, grapefruit, vitamín B5, extrakt z rozmarínu a Nechtíka lekárskeho, vitamínu E a taktiež A- ktorý označujeme tiež aj ako vitamín krásy, ktorý pleť regeneruje, čistí.

Maska Pilaten prináša prvý výsledok už do pár minút od nanesenia, počas ktorých zbavuje pleť nežiadúcich čiernych bodiek na T zóne, ktorá je jednou z najviac problematických miest pleti, pri tvorbe pórov.

Použitie masky je veľmi jednoduché.
Maska sa nanesie na potrebné miesto v hrubšej vrstve, aby jej následne odlupovanie bolo jednoduchšie.
Nechávame ju zaschnúť na pokožke približne 15-20 minút. (Pokiaľ ste tak nedočkavý ako ja, môžete si aj dopomôcť teplejším vzduchom z fénu.)
Následne masku z hora nadol odlúpneme, pričom môžeme vidieť prvý výsledok v podobe čistejšej pleti.
Rada by som ešte pripomenula, aby ste masku nepoužívali každý deň ale maximálne 1 až 2 krát do týždňa.

Pokiaľ Vás táto maska zaujala alebo sa už dlhšie odhodlávate ju použiť, môžete si ju zakúpiť na stránke www.postovnezdarma.cz alebo kliknutím na odkaz.

Masku Pilaten som mala šancu použiť aj ja a  môj osobný dojem je veľmi pozitívny nakoľko je moja pleť veľmi citlivá na rôzne látky a často problematická voči novým kozmetickým produktom.
Okrem chladivej fáze po nanesení mi nepriniesla žiadne alergické reakcia a vrelo ju odporúčam ďalej.
Jej kúpa je samozrejme len na Vás, recenzia na ňu je čisto z môjho hľadiska a používala som ju na vlastnú zodpovednosť a s vedomím problematiky mojej pleti. 

Posledný výstrel. -Jednodielna poviedka.

"Dáš si niečo?"

"Vlastne som na odchode." Zdvorilo ale pritom s drzým úsmevom na perách som odvetila a svoje telo som na vysokej barovej stoličke odvrátila od barového pultu. Zostala som úplne paralyzovaná, keď sa mojím očiam naskytol pohľad na osobu, ktorá ma zvala na pohárik. 

"Brain Bay." 

"S najväčším potešením, whisky?" 

"O čo ti ide?" 

"Prečo by mi o niečo malo ísť, možno som mal len potrebu.." Stíchol. Vždy to robil keď potreboval povedať niečo, čo mal dlho naplánované ale vedel, že ho niekto prečítal skôr než tie vymysli vyslovil. "Vidieť starých známych" 

"Nevedela som, že niekto ako ty sa rád vracia k starým známym, hlavne nie keď ich za takých zvláštnych okolností opustil." 

"Sama dobre vieš, ako to bolo Amy." Nenávistne zasyčal, pričom moje zápästie pevne zvieral v jeho dlaní. Ako keby sa vôbec nič nezmenilo. Ako keby to stále bol ten starý Brian a ja  jeho nevinná Amy. 

"Skončilo to, spomínaš? Pusť ma." 

"To neznamená, že to nemôžeš opäť začať." 

"Čo potrebuješ?" Spýtala som sa zatiaľ čo som si odpila z pohárika whisky. Klub sa začal čoraz viac napĺňať ľuďmi a basy hlasitej hudby otriasali celou budovou. Odpoveď sa mi nedostavila, naopak som opäť zacítila jeho ruku na mojom zápästí a prudkým strhnutím ma ťahal za jeho mohutným telom k východu. 

Slovami ani neviem opísať koľko nostalgie sa mi vynorilo v hlave po zdĺhavej ceste. 
Nočný Stockholm, chladný večer, svetlá z pouličných lámp a smiech ľudí, ktorý si ani nevedeli predstaviť koľko hrôzy sa môže diať vôkol nich. Ešte do teraz si pamätám tie titulky novín, tie vystrašené tváre a chaos, ktorý nastal. Zdá sa byť až neuveriteľné byť po toľkých rokoch opäť tak blízko tomu celému. 

"Myslím, že je to tu už dosť tiché na to, aby si sa mi mohol zdôveriť, čomu vďačím za tvoju návštevu."  Ironicky som poznamenala pár metrov od klubu, kde hlasitá hudba znela už len ako vzdialená melódia rozptýlená v čare hviezdnej noci.
"Chýbaš mi Amy." Chrapľavo zašeptal a pevne ma pritiahol k jeho telu. Drahý, výrazný parfém mi v okamihu omámil všetky zmysli. Očami som jemne zaklipkala tesne pred jeho tvárou a pomaly som ich nadvihla ku tým jeho. Vždy ma fascinovala ich farba, to tajomno, láska a vášeň v nich. "A viem, že nie len ja mám v hlave všetky tie okamihy." Potichu dodal, pričom si svoje pery jemne oprel o tie moje a bruškami prstom mi zastrčil neposlušný vlas z voľného drdolu za ucho. Aj cez všetky zábrany v mojej hlave som pomaly cítila ako sa tempo môjho srdca zrýchľuje a po tele mi naskakujú malé zimomriavky. "Vidíš ako rýchlo si ťa viem podmaniť?" Jemne sa zasmial pred tým, než na mojich perách zanechal slabé uhryznutie a tak dlho očakávaný bozk.

"Povedz mi skutočný dôvod prečo si sa vrátil." So zvedavosťou v hlase som prehovorila a bielu perinu som si potiahla bližšie k hrudi. Stále to bolo také neuveriteľné, ako by všetky spomienky rázom ožili ja som sa opäť ocitla v celom tom dramatickom kolobehu. Vôňa čerstvo uvarenej kávy mi vyčarila mierny úsmev na perách. Zbožňovala som tu kombináciu jeho prítomnosti, ranných lúčov a rozmanitej arómy s odlišných druhou kávy.
"Prečo nechceš veriť tomu, že som sa vrátil kvôli tomu, že si mi chýbala?"
"Brain, poznáme sa už roky. Na tie tvoje sladké rečičky som letela kedysi ale po tom všetkom čo som ohľadom teba počula a na čom všetkom som sa zúčastnila, mi to príde len ako ďalšia tvoja hra, ktorá zahŕňa moju postavu.""Ide o nového klienta, potrebuje sa zbaviť jedného jeho zamestnanca, ktorý robí dosť problémy."
"Nie! Brain, už dávno som ti povedala, že s týmto končím, nechcem sa namočiť do ďalších problémov a už vôbec nie sa podieľať na tomto svinstve."
"Amy, zlatíčko." Nervózne zapriahol a pevne stisol moje zápästie. Adrenalín a strach, ktorý v okamihu naplnili celé moje telo spôsobili rozšírenie mojich zreničiek a nadmernú silu, ktorá mi dopomohla odtlačiť jeho mohutné telo od môjho. "Ja sa s tebou nezahrávam Amy!" Zvrieskol a na silu ma pritlačil o jednu zo stien rozľahlej kuchyne.
"Nerob to Amy!" S roztraseným hlasom som si opakovala sama pre seba pred zrkadlom v predsieni. Krvavo červený rúž som pevne zvierala v dlani, zatiaľ čo moje oči so strachom  sledovali odraz veľkých hodín, ktoré každou sekundou tikali hlasnejšie. Možno to bolo z dôvodu nadmerného ticha v celom dome, či nervozity v mojom tele, no každý jeden tik zrýchlil tep môjho srdca o značnú mieru. Po chvíli som svoj zrak upriamila v zrkadle na svoje oči, ktoré vyzerali byť natoľko unavené. S jemným pohybom som si utrela rozmazanú šmuhu od ceruzky spod rias a na pery naniesla jemnú vrstvu rúžu. Hlasné zatrúbenie vozidla pred domom a svetlá, ktoré rozžiarili takmer celú ulicu ma prebudili zo svojho tichého vnútra a s nerozhodnosťou som stlačila kľučku na vchodových dverách. "Tak poďme na to." Nervózne som zašeptala a hlasito za sebou zabuchla mohutné dvere. 
"Smiem si prisadnúť?" So žiarivým úsmevom som sa pozrela na chlapca, zodpovedajúceho Brainovému popisu. S jemným kývnutím ruky mi ukázal na stoličku tesne vedľa neho a opätoval mi zaujatí úsmev. "Dáš si niečo?"
"Whisky, ďakujem. Si tu sám?"
"Pravdu povediac som sa tu mal stretnúť s jedným mužom, niečo ako neoficiálny pohovor do našej firmy."
"Máš firmu?"
"Povedzme, že som len asistentom šéfa. Ale pokiaľ mám pravdu povedať, tvoja prítomnosť ma teší oveľa viac." So zdvihnutím oboch obočí si ma zrakom premeral a k rukám mi posunul pohárik. "A ty? Si tu sama?"
"Teraz už nie." S drzým úsmevom som sa na neho pozrela a pomaly si odpila z whisky. V malom boxe na okraji klubu som zazrela Braina. Všetko šlo podľa plánu, čo vo mne vyvolávalo ešte väčšie pocity nostalgie a hrôzy ak sa niečo zomelie v zlom smere. 
"Vyzeráš byť ako niekto, kto vie čo chce." Hlasno, pomedzi hudbu som mu prehovorila do ucha a rukou mu jemne prešla od krku dole. "Poznám tu jedno miesto, nie je ďaleko." Presvedčivo som sa mu zahľadela do očí, ale na odpoveď som nečakala. Práve naopak. Miernym trhnutím za ruku som ho potiahla za sebou von z klubu.
Cesta skutočne netrvala dlho, budovala bola len blok od klubu, presne ako vravel Brain. Na opačnej strane ulice som si všimla jeho auto. Podľa jemného svetla v budove som si bola viac než istá, že je už na svojom mieste a moja úloha sa pomaly blíži ku koncu. 
"Sme tu sami?" So zvrášteným čelom na mňa prehovoril a telom ma zastavil. 
"Nemyslím si, že sem niekto chodí." Nervózne som prehovorila a očami som sa snažila zájsť nejakú ďalší inštrukciu kam ísť. Po pár sekundách som zazrela Braina, ktorý so zbraňou v rukách stál pri jednom z rozbitých okien, ktoré slabo osvetľovali jeho črty. S hlasným výdychom som pomaly vykročila vpred, čím som Lucasovo telo postrčila mojím smerom, bližšie ku Brainovi. 

Vyzeral byť tak pokojný, ako by si ani vôbec neuvedomoval akú hrôzu práve vykonáva. So zatajeným dychom a s roztrasenými kolenami som sa opierala o jeden z množstva stĺpov, ktoré držali budovu ako tak pohromade. Vonku začalo pomaly svitať a Lucas vyzeral byť čoraz viacej zničený a zúfali z celej situácií, ktorá sa mu odohrávala na vlastnej koži. Netrpezlivo som hľadela na hodinky, ktoré ukazovali pol piatej ráno, už dávno malo byť po všetkom, lenže Brain zvolil pomalšiu metódu a Lucasovi jemne obtieral nôž o tvár. Hlasité zvuky topánok, ktoré sa začali ozývať celou budovou ma vytrhli z mierneho tranzu a moje srdce opäť šialene rozbúchali. 
"Brain, pohni si!" So zúfalstvom som zvýšila hlas a kvokla som si ku hrubému stĺpu, ktorý ako tak zakryl moje telo. Jemný pohyb Brainovej ruky ukončil Lucasove trápenie a jeho oči sa zmenili na priam spokojné z nekonečného strachu a mučenia. Hlasité kroky po pár sekundách prestali, podľa tieňu na podlahe som usúdila, že blízko mňa. Zarazilo ma to, ako pokojne sa Brain tváril, ako by sa práve nič nestalo, ako by na neho nikto nehľadel. Chladná, mohutná ruka ma po chvíli uchopila za rameno a postavila znova na nohy. Brainova ruka sa v okamihu vzpriamila a pred blízkosti tváre som cítila hlaveň zbrane. 
"Brain, neblázni!" So zúfalstvom v hlase som zvrieskla a dlane som si pevne položila na jeho hruď. 
"Amy, zlatíčko. Kiežby toho toľko nevieš." Chrapľavo zašeptal a jemne mi prstom prešiel po líci, ktoré bolo celé zaliate drobnými slzami strachu. Hlasitý výstrel, ohlušujúce ticho ma zrazili na zem. S ťažkým nádychom som sa zahľadela do jeho oči, plných zúfalstva. Oči si pevne spojil do jedného celku a zbraň si tento krát priložil k hlave on. Jeho telo sa o pár stotín ocitlo na zemi vedľa mňa. A vtedy som to celé pochopila. Lucas bol len poslednou úlohou, lenže človekom, ktorý mal skutočne zomrieť bol Brain. Celú miestnosť zrazu ovládla tma, ktorá podmanila celé moje telo s posledným nadvihnutím a klesnutím hrudníka. 

V jednoduchosti je krása. (Elegantný prsteň z postovnezdarma.cz) :)

Dievčatá. 

Všetky sme odlišné a pritom v toľkých veciach spojené. 

Určite nepíšem len za seba, že milujem rôzne doplnky, maličkosti alebo hocijakú drobnosť, ktorá dokáže nádherne zjemniť celý outfit, alebo ho naopak rozžiariť. 

Každá z nás sa nájde v niečom inom.
 Niektoré z Vás zbožňujú výrazné šperky, farby, jednoducho niečo, čím upútajú pozornosť všetkých naokolo, naopak druhá skupina sa nájde v jednoduchosti, ktorá ničím neurazí a v konečnom dôsledku vyzerá veľmi krásne. 

Ja osobne patrím väčšinou do skupiny dievčat, ktoré sa zamilovali do jednoduchosti. 

A cez to, že v dnešnej dobe je neskutočne množstvo nádherných kúskov doplnkov, je pre mňa ťažké nájsť nejaký, ktorý sa mi zapáči a som s ním skutočne spokojná. 

Ale tento problém som hádam po prvý krát nemala pri vyberaní prsteňu, ktorý nájdete TU.

Ja osobne som s ním veľmi spokojná a myslím, že by sa páčil nejednej z Vás, hlavne kvôli skvelému materiálu (kovu, diamanty sú z brúseného skla).  Má  striebornú farbu, čiže ho môžete zladiť takmer s hocičím aj vďaka jeho elegantnosti a jednoduchosti. Samozrejme nemôžem zabudnúť  na jednú podstatnú vec, ktorá mňa veľmi potešila. Je nastaviteľný, čiže jeho veľkosti si môžete určiť samé a nemusíte sa tak ako ja pri väčšine prsteňov trápiť tým, že Vám je veľký alebo naopak malý. 

 

Skvelé vecičky, ktoré som si za poslednú dobu poskytla - recenzia obchodu. :)

Zdravím všetky milé osoby, ktoré si aj dnešný deň našli čas na môj blog. :)
Pre tento krát sem píšem niečo úplne nové, čo ste doposiaľ na mojom blogu nemali šancu vidieť.
Ide o moju recenziu k určitému internetovému obchodu, na ktorom som si pred nedávnom objednala skvelé vecičky, ktoré by určite zaujali aj Vás!

Predovšetkým by som veľmi rada zmienila názov tejto stránky, mnohý z Vás ju určite poznáte.
Môžete ju nájsť pod názvom postovnezdarma.cz, alebo kliknutím na tento odkaz. :)
Myslím, že ako objednávanie na každej stránke či kupovanie vecí z obchodu má svoje výhody a nevýhody, má ich aj táto stránka. No nie sú tak podstatné, že by Vás to malo odradiť od nakupovania. :)

Rada by som začala s tými výhodami.
Pre mňa, ako študentku je jedna z najväčších výhod cena produktov.
Určite poznáte to, keď nájdete niečo úplne skvelé, do čoho sa na prvý pohľad zamilujete, ale kvôli vysokej cene a vášmu rozpočtu si to nemôžete dovoliť.
Tento internetový obchod ponúka skvelé možnosti kúpi rôznych praktických, dekoračných či ozdobných vecí, za prijateľné ceny a s výhodou poštovného zdarma aj na Slovensko.
Ponúka široký výber produktov jedného druhú v rôznych prevedeniach, čím určite zaujme nejedného z Vás.

Nevýhodou pre mňa je len spôsob platby a doručenie zásielky.
Tým chcem povedať, že ja osobne som našla možnosť platby kartou vo pred, ale viem Vás zato ubezpečiť, že Váš objednaný tovar Vám na isto zašlú na adresu, ktorú ste si zvolili. A ako som spomínala aj doručenie zásielky, ktoré trvá o trošku dlhšie než ste pravdepodobne zvyknutý, ale myslím, že sa niet čo čudovať, keďže je to zasielané z Českej Republiky. Ale myslím, že to nie je až takým veľkým mínusom, veď predsa, kto si počká, ten sa dočká. :)

Ku koncu by som sa s Vami ešte chceli podeliť o pár fotografií výrobkov, ktoré som si zakúpila ja a som s nimi nad mieru spokojná. :)
 Veľmi pekné tetovania, ktoré Vám jednoznačne odporúčam, vodou sa mi zatiaľ nezmyli a pôsobia nádherne!
 K nákupu na tejto stránke sa odhodlal aj priateľ, ktorý neodolal taktickým rukaviciam. :)
 Kvôli tomu, že som fotila počas denného svetla nemáte veľkú možnosť vidieť kvalitu osvetlenia, čo ma veľmi mrzí .. Ale jedná sa o menšiu verziu LED lampičky, ktorá sa dá pripnúť. Ja osobne ju používam počas maľovania, nakoľko celkové osvetlenie v mojej izbe nie je natoľko dobré.. V každom prípade svoj účel spĺňa a som s ňou spokojná.

Myslím, že to je všetko čo by som Vám chcela povedať, pokiaľ Vás zaujala nejaký produkt s tých, ktoré som sem pridala, tak podotýkam, že všetko až na taktické rukavice sa pohybovali do 2€ do 5. Jediné rukavice stále okolo 8 euro. :)
Budem rada ak som Vám touto recenziou dala ako takú chuť si poskytnúť niečo pekné alebo za lacno obdarovať niekoho blízkeho krásnymi darčekmi. :)
Môj osobný názor na tento internetový obchod je veľmi pozitívny a s určitosťou viem, že to nebola posledná objednávka, ktorú som v ňom spravila! :)

Anjelská spoločnosť. -Jednodielna poviedka.

Nedávalo mi to celkom zmysel.
Bolo to niečo ako sen.
Rozhádzaný sled udalosti, ktorý som si nedokázala pospájať a nevidela som v tom nič jasné.
Videla som ho.
Teda, túto myšlienku sa mi snažila do hlavy vsunúť akási časť mojej mysle.
Vedela som, že ho nemôžem vidieť, že to celé musí byť len akýsi prelud mojej fantázie.
Bolo to predsa tak dávno keď stál naposledy priamo predo mnou, nie je možné aby to bol znova on.
Ale môj zrak videl niečo iné než si moja myseľ uvedomovala.
Stal tam, na kraji chodníka len pár metrov od môjho tela.
Tma sa rozprestierala po každom kúsku kam moje oko dovidelo.
Ale jeho telo sa aj tak dalo zreteľne pozorovať pod pouličnou lampou, ktorá na neho vrhala svoje ostré svetlo.
Vedela som, že to nie je skutočnosť a moje silné zovretie oči mi to potvrdilo.
Zmizol.
Ako by tam nikdy nestál.

Trvalo mi pár dni spamätať sa.
Bolo to predsa tak živé, ako keby som skutočne cítila jeho oči, ktoré sa priam ponárali do tých mojich.
Ako keby som cítila tú jeho vôňu, ktorá sa v letmom vánku posúvala ku mne.
V mojej mysli som si dokázala dokonalo predstaviť jeho pevné ruky opäť na mojich bokoch a sladké pery všade na tele.
Myšlienka, že to celé bol len prelud mojej fantázie spôsobenej nedostatkom spánku ma ubíjal.
Bolo to už predsa pár mesiacov od kedy sme sa pohádali nad jeho úletom a v amoku hnevu som ho za ňou poslala.
Kiežby som v tú chvíľu vedela, aká bola celá skutočnosť.
Do teraz si vyčítam ten večer, ten okamih kedy sa mi v ušiach ozvalo buchnutie dverí a následne obrovský rachot.
Jediný moment, jedna chvíľa a zrazu nastalo všade ticho, v ktorom som počula len môj zrýchlení dych.
Tak strašne som zo seba potrebovala dostať ten hlások, ten výkrik, ktorým som si myslela, že všetko vrátim späť a on bude opäť stáť pri mne.

Zopakovala sa to.
Pár krát, na nezvyčajných miestach.
Postupom času mi tá jeho tajná spoločnosť spočívajúca v mojich vidinách spôsobovala strach.
Dvoje tabletky a falošný úsmev do zrkadla.
Tak strašne som dúfala, že mi to pomôže, že všetky tie vidiny prestanú a ja sa budem môcť opäť slobodne pohybovať po svete.
Ale nestalo sa tak.

"Odíď." Potichu som šepla viac menej pre seba a svoj zrak som upriamila do zeme.
Nachádzala som sa v jednom z menších obchodov, zdal sa byť takmer prázdny keď som ho opäť uvidela.
Stál len pár krokov odo mňa, oveľa bližšie než hocikedy predtým.
"Odíď!" Mierne som zvýšila tón svojho hlasu a chladné dlane som si priložila na spánky v snahe prebudiť svoju myseľ  k plnému vedomiu.
"Tak už sakra odíď!" Zvrieskla som z celých pľúc a nechala som svoje zronene telo voľne dopadnúť na kolená.
Slzy sa mi pomaly spúšťali po lícach.
Trvalo to len pár sekúnd, ale moja hlava to dokázala vnímať ako minúty než som sa znova odvážila postaviť na roztrasené nohy a poobzerať sa vôkol mňa.
Bol preč.
Rovnako tak ako väčšina z toho mala zákazníkov, ktorí sa nachádzali v obchode.
Celé to na mňa pôsobilo oveľa temnejšie než hocikedy pred tým.
Možno to bolo stiesneným priestorom, ktorý bol obklopený rôznymi starožitnosťami a staršími kúskami oblečenia.

V každom prípade som bola rada za to, že sa žiadna postava pripomínajúca jeho nestála v mojej blízkosti.
Stále so sklopeným zrakom som si vzala do rúk jedne z množstva šiat a presunula som sa za látku, ktorá znázorňovala priestor na skúšanie oblečenia.
Šaty boli jednoduché.
Krvavo červenej farby, ktorých vrch bol užší než spodok, ktorý sa postupne rozširoval.
V nádejí bezpečného kroku vpred som pomaly odtiahla záves a po špičkách pristúpila ku veľkému zrkadlu, v ktorom sa odrážala časť obchodu.
Už v ňom takmer nikto nebol, až na akési dievča, ktoré sa mi niekde v hlbokej pamäti zdalo povedomé,  postaršiu pani pri pulte a samozrejme mňa.
Moje drobné telo sa takmer strácalo v odraze veľkých regálov s rôznymi lampami, porcelánovými bábikami a oblečením, ktoré sa na dvoch okruhlých vešiakoch týčilo  za mnou.
Po pár rýchlych zaklipkaniach očami som sa odvážila pozrieť pred seba.
Na svoj odraz v zrkadle, ktorý vďaka krvavo červenej farbe šatov žiaril v celom priestore.
Na moment som svoje oči opäť zavrela a oboma rukami som pevne uchytila lem sukne.
Látka bola príjemná, teplejšieho materiálu, ktorý ma posledné sekundy zohrieval.
Práve preto ma prekvapili zimomriavky, ktoré mi naskočili po celom tele, ktoré pocítilo chladné privinutie.
Niečo, ako keď v chladný deň otvoríte okno a všade okolo Vás sa rozprúdi čerstvý, studený vzduch.
Pocítila som strach.
Ale bol iný než dni pred tým, bol napočudovanie príjemný.
Mihalnice sa mi mierne zachveli pred tým než som mierne pootvorila oči a následne som im poskytla celkovú viditeľnosť stále v odraze zrkadla.
Stál tam.
Priamo za mnou.
Bruškami jeho prstov sa jemne dotýkal mojich rúk.
Práve to bol ten dôvod prečo bol všade vôkol mňa taký chlad.
Cítila som ako je môj dych opäť zatajený.
Modré oči som neodkázala odtrhnúť od odrazu zrkadla.
Bolo to skutočné?
Či len ďalší prelud fantázie?


"Chýbal si mi. Vlastne, stále chýbaš." Dodala som po pár sekundách, čím som zo seba vypustila všetok zadržaný vzduch.
"Chcel som teba, vždy len teba."  Jemným hlasom šepol.
Neverila som tomu.
Nebolo možné aby sa toto dialo.
Z oka sa mi opäť skotúľala slza, ktorá ma prebudila z tranzu, v ktorom som sa nedokázala vynadívať na ten obraz nás dvoch, ktorý bol tak dlhú dobu už len minulosťou.
Moje oči sa opäť zavreli, čím som zopár slzám, ktoré zostali v mojich očiach dala voľný prechod von.
"A vždy budem chcieť len teba." Zaznelo mi opäť v ušiach, len pár sekúnd pred tým, než všetok chlad opustil moje telo a moja myseľ sa opäť prebudila do skutočnosti, v ktorej som stále pred zrkadlom sama s rukami omotanými okolo svojho tela.

Bol preč.
Opäť na tom mieste, pre mňa nepoznanom.
Na mieste anjelov. 

24-25.2.2012

Ako by to bolo včera.
Ako by sa to každým rokom dialo znova a znova.
Ako keby tá nočná mora nikdy neopustila moju myseľ.

4 roky.
A ja si aj cez túto dobu neustále pamätám na každý jeden detail.
Na jej hlas, jej oči, jej charakter a pôvab.
Bola tak nádherná, tak jemná, tak mladá. 

Rovnako tak ako on.

Vraj neexistuje nič horšie než smrť.
Ale za čo sa potom považuje smrť v mladosti?
Smrť ľudí, pre ktorých je život  ešte stále veľkou neznámou, ktorý ešte nespoznali každý jeho kúsok.
Neochutnali to zakázané, nezažili tie veľké radosti a či sklamania.

Dokázala by som povedať milióny slov či viet o tom, aká bola.
Čo všetko dokázala a aká krehká bola aj keď na prvý pohľad sa zdala byť zo všetkým vyrovnaná.
Občas ďakujem za to, že mi dovolila si ju prečítať.
Ďakujem za to, že bola moja kamarátka, že ma toho tak neskutočne veľa naučila.

Znie to možno absurdne ale myslím, že z väčšej časti som sa na kaderníctvo dala vďaka nej a naším dlhým rozhovorom po ceste zo školy, v ktorých sme snili o spoločnom kaderníctve či veľkom šatníku s teniskami.
A neskutočne ma štve to, že keď sa rozhliadnem po triede nevidím ju tam.
Nevidím pri sebe toho malého anjelika, ktorý tam mal byť a spolu so mnou nadávať na celú školu.

Nie je dňa, kedy by som sa nepozastavila a nezapozerala sa na jej fotku.
Nie je momentu aby som na ňu nepomyslela.
Nie je chvíle aby mi nechýbala.

Pretože mi chýba, pretože bez ohľadu na to ako mladá bola, aké mladé sme boli obe .. dala mi toho tak strašne veľa.
Tak veľa ma toho naučila o podstatných veciach.
Pretože ako jediná mi vedela povedať, že som krásna a nemyslela tú vonkajšiu časť, ale tú vnútornú za čo jej  ďakujem.

Kris, anjelik. Chýbaš mi. ♥

On my mind?!

 

Vraj sa človek mení.
Každý jeden si za život prejde obrovskými zmenami až kým nájde to svoje pravé "ja."
Spraví tisícky chýb a rozhodnutí, ktorými si nie je ani sám istý.
No v akom mojom "ja" som sa zasekla?

Posledné týždne mám pocit ..
Ako keby to nie som vôbec ja..
Ako keby to je spojenie všetkých mojich zlých stránok a pochybných pocitov do jedného celku, ktorý sa mi snaží zničiť každú časť, ktorú som si vybudovala.
A som to vôbec ja?

Poslednú dobu sa všetko zmenilo.
Moje postoje, myšlienky, záujmy..
Namiesto dievčaťa, ktoré potrebovalo prenikavé svetlo v izbe zrazu potrebuje len malý pramienok sviečky a hlasitú hudbu.
Namiesto toho uvolnenia v škole a skutočného smiechu, len osoba sediaca a hladiaca pred seba..

Bojím sa toho, že to nebude len ďalšie moje obdobie..
Bojím sa toho, že to je to moje "ja", ktoré tu má byť ..
Bojím sa toho, že tým všetkým ublížim ešte viac než do teraz..

A možno len potrebujem pauzu..
Od všetkého vypnúť, mať dni pre seba a vnímať len to podstatné..
Nájsť si v tých svojich dňoch prázdnoty tie veci, čo mi chýbajú..

A tiež to môže byť len ďalší môj nezmyslený článok na blogu, ktorý v sebe ukrýva oveľa viac než napísané slova obsahujú.

Vlastne, páči sa mi písať na blog.
Páči sa mi to ako ma väčšina ľudí nepozná a môžem si písať všetky moje pocity a pritom zostať v svojej drobnej "anonymite." ..

Ľúbim Vás. -K

Pre tú moju trubku zo zadnej lavice. ♥♥

♥☺♥ 

Páči sa mi to ako sa môj život zmenil od nástupu na strednú školu.
Priznávam, moje prvé pocity boli niečo v zmysle úplného odporu a neraz sa mi cnelo za základnou, v ktorej som strávila ten svoj „život pred tým“.
Myslím, že stredná škola ako taká mi toho dala neskutočne veľa aj cez to, že som absolvovala zatiaľ len prvý ročník.
Na začiatku som sa rovnako, ako ostatný bála toho či sa začlením.
Či ma príjmu a budú mať radi.
Nebrala som to nové prostredie len ako ďalší vývoj v mojom študentskom živote, ale ako niečo väčšie.
Mala to byť akási moja zmena, no nie taká ako tie pred tým.
Skôr by som povedala, že to mala byť moja radikálna zmena životom, ktorú som po prvý krát chcela celú prevziať do svojich rúk bez pomoci rodičov, či hocikoho iného.
A z istej časti sa mi to podarilo.
Priznávam, okrem veci, ktoré som chcela zmeniť vo svojom živote som aj dosť zmenila samú seba ako osobu, ale myslím, že tá zmena je objavenie môjho skutočného ja.
Pred nástupom na strednú školu som bola dosť tiché , hanblivé dievča, ktoré sa bálo povedať svoj názor ľudom, pri ktorých pociťovalo akýsi strach, a tým si nechala neustále ubližovať.
Ale stretla som jedno skvelé dievča, ktoré si sadlo časom spolu so mnou do zadnej lavici a ja som sa nevedomky od nej veľa  naučila.
Ukázala mi to, že tá drzosť, ktorá sa vo mne skrýva, je v istej miere neskutočne dobrá vlastnosť rovnako tak ako chladnosť na mieste či hocičo iné, čo v danej chvíli spravím.
Pretože hocijakú vec, ktorú som od toho momentu povedala či spravila, bola vecou, ktorou som si bola v tom momente sto percente istá a chcela som ju spraviť.
Zo začiatku som to mala dosť ťažké hlavne po stránke rozchodu, ktorý sa každým dňom komplikoval a mňa pomerne dosť ničil.
Často krát som len tak sedávala v zadnej lavici, opretá o stenu či hlavou na lavici, ponorená vo vlastných myšlienkach.
Ale to dievča sediace vedľa mňa mi nedovolilo stať sa slabou či akýmsi spôsobom nechať vyhrať tú druhú osobu.
Počúvala ma, každé moje slovo, ktoré som povedala a snažila sa so mnou vymyslieť „pomstu“, ktorá často krát skončila tým, že proste niekomu vynadala za mňa alebo ma povzbudila v tom, že mám na to ukončiť niečo v čom som zostala „uväznená“.
Bola akýmsi tajomným dievčaťom, ktoré v prvý deň sedelo v prvej lavici, v ktorej som ju následne dni vystriedala ja, a nakoniec sme sa stretli v tej našej spoločnej zadnej.
Páči sami to, že ako jediná osoba ma zmenila na takú, akou chcem byť.
Ktorá ma podporuje nech sa deje hocičo a dokáže aj neskutočne strápniť pred všetkými ak vykríkne niečo čo by nemala a potom sa so mnou proste zo zábavy háda a robí tým divadlo pre ostatných.
Spomínam si na to ako sme si kúpili kinderka len preto aby sme s tým robili cez angličtinu nervy učiteľke.
Proste sme si poskladali hračku a smiali sa na tom celú hodinu a hrali sa s tým, či si to fotili.
Alebo naša vodáreň, no priznajte, nechceli by ste také dve skvelé dievčatá robiace s vodou?
Strčili sme do našej lavici okolo 8+ fliaš a zaplnili celý kôš i jeho okolie keď nás prinútili to vyhodiť.
Alebo tie neskutočné nervy na zastávke len kvôli tomu, že akési malé 12 ročné deti sa na mňa pozerali a mne už z toho neskutočne preskakovalo, a nakoniec sme skončili opäť pri smiechu na celý autobus kvôli ich pohľadom na nás keď sme im ukázali prostredník.
Oh, a čo ten moment keď sme sledovali autobusara z diaľky či je bez trička alebo ho má  a pri nastupovaní sme sa zahanbene na seba pozreli keď sme zistili, že ho nemá a všimol si nás počas nášho hlbokého riešenia tej dilemy.
Či dobrovoľná prax cez leto? Ako keby sme na to povinnú chodili pravidelne.
A tiež si dosť „živo“ pamätám na každý spánok, ktorý praktikujeme takmer každú hodinu, na hocijakom predmete.
Taktiež aj na toto leto, bože to bolo mocné!
Síce miestami padá trošku okno čo sa kde dialo, kde som sa kedy ocitla ale bolo to skvelé!
Najviac top prvý rok strednej školy rovnako tak ako tisícok zážitkov a leto. ♥
Láska moja, ďakujem ti za to, že tu si pre mňa neustále a ver, že ja tu budem rovnako tak pre teba.
Teším sa na ďalší šk. rok v zadnej lavici, vybúvame sa  ako ešte nikdy!
Ľúbim ťa Jajuš. ♥♥

"Pýta sa láska priateľstva: Načo si tu ty, keď som tu ja? A priateľstvo odpovedá: Aby som vyčaroval úsmev tam, kde ty necháš slzy."

"Krása priateľstva nespočíta v natiahnutej ruke, ani v milom úsmeve, ani v radosti zo spoločnosti. Je to duchovná inšpirácia, ktorá prichádza keď si niekto uvedomí, že v neho verí ešte niekto ďalší, komu je ochotný dôverovať." -Ralph Waldo Emerson 

Ako vlastne začať.
Jednoducho, som jedna z tých dievčat, ktoré si prešlo rôznymi kamarátstvami.
Prešlo tými, ktoré skončili ignorovaním, hádkami alebo sa ani kamarátstvami nazvať nedali.
Pravdaže, zostalo mi neskutočne veľa skvelých kamarátov, no počet, ktorím plne dôverujem je skutočne nízky.
Myslím, že ten počet môžem spočítať na jednej ruke.
Ak aj to nie je už veľké číslo.

Som rada, že jedného z tých, ktorím plne dôverujem som mohla v septembri spoznať.
Vlastne, už náš úplne prvý chat bol o riešení istého problému a ja som zaň vlastne aj rada.
Lebo vďaka nemu sme si voči sebe vybudovali dôveru a vedeli sme na koho sa obrátiť pri tom ďalšom probléme.
Od vtedy prešiel už nejaký ten trištvrte rok a som hrdá na to, že ešte stále môžem prehlásiť to, že je mojím najlepším kamarátom.
Už len z toho dôvodu, že vie o každom mojom probléme, každej nálade, každom skvelom zážitku rovnako tak ako musí čítať každú  moju extrémne dlhú správu o mojej zamilovanosti.
No všetko to číta a buď ma podporuje alebo pomáha riešiť to čo ja už nevládzem.
A to isté platí aj z mojej strany.
Je vlastne prvý najlepší kamarát kvôli, ktorému som bola ochotná zarebelčiť a ujsť zo školy len pre to aby sme vyriešili ďalší z množstva problémov.

No dosť len tých problémových vecí, pretože sa nám stalo aj množstvo skvelých.
Ako napríklad naše cesty autobusom.
Tie neskutočné výbuchy smiechu na úplne každej kravine.
Naše oslovenia, - "krsná a krsný".
Dávanie si Strapových pesničiek. ♥
Posielanie vtipných obrázkov zakaždým ak padne zlá nálada.
Či to ako keď sme ako zadaný počas rande vo štvorici kecali spolu namiesto venovania sa naším "skvelým" polovičkám.

Po pravde?
Ani nejako neviem prísť na zmyslel tohto článku.
Asi som tu len chcela mať napísané niečo o ňom, pretože je skutočne jeden z mala skvelých ľudí v tejto dobe, čo vedia pomôcť.
A pretože je ten najviac skvelý najlepší kamarát, ktorého budem vždy zbožňovať ako svojho krsného. :)

P.S Teším sa na to , kedy sa spolu nadrbeme krsný a nezabudni na kukuricovú zapekačku, a autobus. :3 :)

Something about nothing. ヅ

Ahojte!
Dnes dáme trošku zmenu na rozdiel od predchádzajúcich článkov.
:)

V prvom rade by som Vám neskutočne chcela poďakovať za tak neskutočne nádhernú návštevnosť, aktivitu pri čítaní článkov.
Síce Vaše komentovanie niekde viazne ale štatistika ukazuje skutočne vysoké a krásne čísla, za ktoré som Vám neskutočne vďačná. ♥


Pomaličky sa nám už krátia dni do leta, máte na ne nejaké plány? :)
Chystáte sa niekam na dovolenku či si volíte skôr domáce zázemie a akcie podľa nálady?
A čo vysvedčenie? Ste spokojný či sklamaný?
Ktorý predmet by ste si ešte opravili keby máte tú možnosť? :) 
Mimochodom čo hovoríte na nový vzhľad blogu a automatické prehrávanie hudby? :)
Chcete aby som ešte niečo nejako zmenila či doplnila?
Či máte nejaké nápady o tom o čom písať, nápady na články či podobne?
Pokiaľ poznáte nejaký krásny citát k zamysleniu určite mi dajte vedieť, rada naň napíšem svoj názor či skúsenosť.

Neviem čo také Vám ešte napísať.
Asi sem proste len pridám pár fotiek a citátov.
Pekný zvyšok dňa a teším sa na Vás pri ďalšom článku, ktorý bude už čoskoro. ♥♥ 

-Tiež tak moc milujete svetielka či som jediná medzi Vami, nimi tak strašne posadnutá? *_*


-Má niekto z Vás tetovanie? Ja osobne nie, ale neskutočne sa mi zapáčil tento motív. ♥


"Spôsob, akým žijeme naše dni, je spôsob, akým žijeme naše životy." - Annie Dillard

 "Človek dokáže v živote hocičo spackať, ale nič tak dokonale ako život." - Gabriel Laub 

Sny. ♥

:)
Čo je horšie?
Snívať s vedomím, že naše sny nebudú nikdy naplnené ale s pocitom, že vďaka našej túžbe, fantázií a snom žijeme,
alebo prežívať tento svet bez snívania a hľadieť len na skutočnosť, na všetky tie zlé ale aj dobré veci okolo nás?

Myslím, že patrím medzi ľudí, ktorý radi snívajú.
Zbožňujem ten moment kedy sa okolo mňa niečo deje, keď je úplný rozruch, desiatky ľudí okolo mňa sa hlasno rozprávajú ale moja myseľ na chvíľu vypne pre prítomnosť,  pre ten život okolo mňa a všetky tie hlasy pomaly utichujú a ja sa ponorím do nežného a omamujúceho snívania.

Miestami vlastne ani neviem nad čím snívam.
Občas sú to skutočne nereálne veci.
Potom niečo čo je pre mňa dôležité ale nemožné.
A potom možnosť kedy proste snívam nad vecami, ktoré sa stali či vecami, ktoré sa ešte len stanú.

Podľa môjho názoru ani tak nezáleží na tom o čom snívame.
Na tom či sú to kladné alebo záporné veci.
Či sú to sny, pri ktorých máme istotu ich splnenia sa alebo sny, ktoré si ponecháme len ako tajné túžby, s ktorými sa raz odtajníme pred tou správnou osobou.
Ale záleží na tom, že snívame.
Že ešte stále existuje akási časť vesmíru, malý kútik našej mysle v spojení s našou dušou, v ktorej smieme byť tým kým sme.
Bez pretvárok, bez hranie, bez falošných úsmevov.
Jednoducho miesto kde snívame nad vecami, ktoré nás robia šťastnými.
Kde snívame nad našimi tajnými túžbami v podobe snov.

"Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať.
Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali."
-Benjamin Mays.