Something about me. ♥

Pusť ma! ♥
Raz hore, raz dole.
Raz šťastný a raz smutný .
Raz plný energie a raz vyčerpaní.
Raz sa nám zdá byť všetko tak neskutočne krásne, bezproblémové a zrazu je to všetko opakom.
Nezáleží na tom či sme hore a či dole, či šťastný alebo smutný, vyčerpaní alebo plný energie ale na tom ako sa v danom momente zachováme a ako využijeme poskytovanú príležitosť.


Viac krát sa zamýšľam nad otázkou prečo sa toto všetko deje.
Prečo sa raz cítim tak neskutočne krásne ako by mi tú chvíľu nemohlo nič na svete pokaziť a je ma nemožné ovplyvniť vo svojom rozhodnutí a pocitoch..
A potom ako akási "bábika", ktorú ovplyvňujú všetci naokolo a svoj život si neriadila sama. 

Ešte pred nedávnom som bola tou "tichou" pozorovateľkou, ktorá si pomaly žila svoj život a snažila sa robiť všetky veci správne a premyslene.
Potom prišiel moment kedy som dostala chuť žiť ten správny život.
Život, v ktorom sa sklamem, v ktorom padnem na dno, budem sa trápiť ale rovnako tak budem mať pocit nesmierneho pocitu šťastia, v ktorom budem pociťovať "motýliky" v brušku a cítiť sa tak výnimočne.

Keby sa ma niekto spýta na otázku, čo ma robí šťastnou moja odpoveď by bola prostá.
Maličkosti.
Šťastnou ma spravil ten moment keď som pred rokom sedela pri plamienku ohňa, zvuku gitary a nad hlavou sa mi rozprestierala obrovská obloha plná hviezd a videla som všetky tie úsmevy mojich kamarátov.
Ten okamih kedy som sa cítila po prvý krát skutočne ľúbená a šťastná z toho, že tu je niekto pre mňa aj keď možno len chvíľkovo.
To, ako som v úplne neznámych dievčatách na strednej našla skvelé kamarátky a moju skvelú spolu sediacu, ktorú si za nič na svete nedám.
Ten pocit keď aj po toľkých mesiacoch trápenia som dostala objatie, vypočutie, krásny deň kedy som sa cítila tak neskutočne prirodzene a spokojne.
Šťastnou ma robí úsmev každého jedného človeka, na ktorom mi záleží.

A aj cez tieto všetky pozitívne veci, skvelých ľudí a neopísateľných okamžikov, ktoré sú okolo mňa mám občas dni kedy sa cítim sama.
Kedy mám proste chuť sedieť na posteli, počúvať smutnú hudbu, ktorá mi potichu hrá v izbe, v rukách pevne držať obľúbenú knihu a nechať cez pootvorené okno prúdiť do izby ten čerstvý večerný vzduch s malými lúčami  slnka hybajúcimi  sa na mojej stene.
Pretože táto vec mi v istej miere vyčarí úsmev na perách a dá mi ten skvelý pocit, že žijem.

Po pravde ani neviem prečo toto píšem.
Možno z dôvodu, že mi chýba písanie.
Pridávanie mojich od veci článkov, ktoré ale pre mňa veľa znamenajú.
Pretože vtedy dám zo seba všetky pocity, ktoré inak tajím.
Tajím ich vôbec?
Kto vie, sú ľudia, ktorý o mne vedia viac než si myslím.
Potom sú tú ľudia, pri ktorých stačí, že sa na nich pozriem a vedia čo je vo veci.
A na koniec tí, pri ktorých môžem robiť čokoľvek a ani si neuvedomia ako trpím.

Je toto všetko čo vlastne cítim skutočné?
Skutočne ma tie veci robia šťastnou?
Alebo len milujem ten pocit?

A možno, že som len hlúpe dievča v puberte, ktoré si žije vo vlastnej fantázií.
Vo vlastnom svete.
V ktorom zbožňujem ten pocit, voľnosti, tých maličkostí okolo mňa, toho života, ktorý mi každou sekundou môže priniesť niečo nové.
To dievča, ktoré chce byť šťastné.
Ľúbené.
Ktoré chce sledovať západ slnka v objatí a cítiť sa pritom milovaná.
Držať sa za ruky s osobou, ktorú potrebujem.
Cítiť to ako šialene rýchlo mi bije srdce z jedného jediného dotyku.
Nič viac.
A nič menej. 

"Nejde o to, ako dokonalé budú prežité chvíľky v živote. Ide o to, prežiť čo najviac chvíľ blížiacich sa dokonalosti." -Matej Domaracký 

Because you are my life.ღ 1.

2.ON, ONA, ON.
-Matthew.
„Len sa na teba usmiala kámo, čo to s tebou je?“  Zo smiechom si ma doberal Logan keď sme v tichosti kráčali po tmavej ceste po náročnom zápase.
„Neviem vôbec, nie je to ňou len som .. vyčerpaní.“ Vážne? Vyčerpaní? To si si nemohol vymyslieť lepšiu výhovorku? V duchu som si hovoril sám pre seba pričom som si dal imaginárnu facku. „Zajtra sa porozprávme, skutočne sa ponáhľam a chcem si oddychnuť.“ Sebavedomo som povedal čo najmenej roztraseným hlasom a spravil som zopár väčších krokov aby som sa dostal do predstihu. „Kto je? Čo tam robila práve dnes? Uvidím ju ešte?“ Spytoval som sa sám seba v duchu pričom som odomkýňal vchodové dvere a potichu sa vyzúval. Neviem ani jej meno tak prečo mi tak straše vŕta hlavou? Je to jej úsmevom? Tým ako odvrátila pohľad pri zistení, že sa pozerám? Či tým ako rýchlo sa mi rozbúchalo srdce pri pohľade na ňu? ..

-Grace.
„Prečo? .. Prečo mi tak neskutočne vŕta hlavou? Som predsa zadaná .. Nemôžem si dovoliť úlety ani podobné veci. Nemala som ísť a to ihrisko.“ Karhala som samú seba v duchu aj keď sama som vedela, že som spravila správnu vec. Možno nie pre tento okamžik ale určite správnu vec pre niektorý deň v budúcnosti. Prečo nad tým vlastne tak uvažujem? Mala by som sa viac trápiť hádkou, ktorú som ešte pred pár hodiami mala s mojím vlastým chalanom a nie niekým koho vlastne ani nepoznám a pritom vo mne vzbudil niečo čo nikto iný pred ním. Je to jeho úsmevom? Tým sebaistím pohľadom? Alebo si to len náhováram a prišlo mu niečo vtipné a preto sa usmial pri pohľade na tribúnu? Z môjho hlbokého premýšlania ma tento krát vyrušila správa a facebooku, hlasné pípnutie v slúchadlách, v ktorých mi hrala pesnička, ktorá nevedo kedy skončila ma prinútila silno si ich strhnúť z uší.
„Prepáč.“ Potichu som si prečítala a do očí sa mi opäť nahrnuli slzy.
„Čo ti mám teraz akože prepáčiť?“ Po prvý krát za tie mesiace, tú dobu, ktorú ho poznám som sa odvážila byť mierne hnusná namiesto okamžite prepáčenia na rozkaz čo vo mne vyvolalo isté pochybnosti.
„Neviem jeblo mi .. Ľúbim ťa.“
„To je skvelé.“
„Tak sa so mnou rozíď.“
„Prečo by som to mala spraviť?“
„Lebo vidím ako mi opisuješ.“
„A ako ti mám akože odpisovať? Ubližil si mi zas a znova a ja ti mám na počakanie prepáčiť?“
„Mal som na piču náladu.“
„Ahá tak zato si to odnesiem ja? Do kedy budem ako tvoja .. ja ani neviem čo som, všetko si a mne vybíjaš .. povieš mi aspoň kvôli čomu tento krát?“
„Neviem ..“
„Bezdôvodne? Ooo to je tak krásne ..“
„Mám zlý deň daj mi pokoj ..“
„..“
„Prepáč ja ťa ľúbim ..“
„fajn ...“
„Dáš mi ešte šancu? Zabudnime na toto poďme von a bude to zase fajn.“
„Kedy?“
„Neviem pondelok musím niekde byť, utorok tiež..“
„Streda?“
„Dobre, tak v stredu.“
„Dobre zlatko. :*“ S drobým úsmevom som sa potešila nad touto správou. Prečo? Z toho dôvodu, že chvíľku pre neho nie som kurvou? Tým, že sa nehádame? Mierne som pokrútila hlavou pred tým než som zatvorila chat a unavená som padla do postele.

-Kilian

„Neboj sa, ešte pár minút a som tam ... vypadnem čo najskôr aj tak je tu nuda .. aj ja sa na teba teším .. len pár pohárikov .. čokoľvek pre teba spravím Jade.“ Potichu som šeptal oprety o stenu dverí s telefónom na uchu. Hudba za mnou hlasno hrala no na chodbe to znelo oveľa tlmenejšie než kdekoľvek inde.  „Musím končiť, o chvíľku prídem.“ S kamenným výrazom som zrušil hovor keď som si všimol Johannesov pohľad.
„To ťa to stále neomrzelo?“
„Čo je teba kurva do toho?“
„Asi toľko, že tvoje dievča o takomto čase zaspáva pri spomienke a tvoje chvíľkové sladké reči zatiaľ čo ty ju ideš zas a znova podjebávať.. načo ti vlastne je keď chodíš za inými? Aby na to raz prišla a ty si jej komplete zničil život?“
„Nestaraj sa do toho, nepoznáš ju a o mne vieš minimum.“
„Nepoznám ale viem ako jej ubližuješ a dlho sa na to prihliadať nebudem.“
„Povieš jej to.“ Zo zaťatými zubami som ho silo pritlačil k stene a aj cez tmu na chodbe som vyhľadal jeho sivé oči. „A zabijem ťa.“ Pokojnejším hlasom a miernym úsmevom som dokončil vetu a uvoľnil som svoju ruku z jeho hrude čím sa mohol lepšie nadýchnuť. „idiot..“ Potichu som si zašomral keď som vo vačku hľadal svoj mobil a tmavou chodbou som sa snažil dostať do nočného mesta.

-Áno, áno ! Som skvelá, trvalo mi to len dva mesiace? ♥ :D Ospravedlňujem sa! :3 

Because you are my life.ღ

TEN DEŇ.

„Oh už zase.“ Potichu som si zamrmlala sama pre seba keď ma zo spánku prebudil vibrujúci mobil na stolíku. S miernym pootvorením jedného oka kvôli náhlemu návalu svetla po dlhej noci v tme som nahmatala mobil a prečítala si SMS-ku, ktorá ma prebudila. „Debilný operátor, ešte aj cez víkend ruší.“ Nespokojne som zavrčala a na kolena si potiahla notebook kvôli zvláštnemu pocitu čo ma nútil navštíviť známu sieť facebooku.
„Čo hovoríš na to keby sme dnes išli na ihrisko? Len mi dve samé, spravíme si pekný deň a pozrieme nejakých chlapcov. :3“  Blikla mi správa, ktorú som si prečítala s úsmevom a perách.
„Neviem či to dnes pôjde :/“ Nenápadne som zaklamala aj keď som sama dobre vedela, že okrem lenošenia v posteli nemám nič dôležité na pláne.
„No táák, snáď neodmietneš sesterničku.“
„Hmm porozmýšľam o tom a dám ti vedieť, platí?“
„Beriem to ako súhlas, idem do kostola potom sa dohodneme kde ťa počkám. :3“  So smiechom som si prečítala poslednú správu od nej pred tým než sa jej stav zmenil z online na offline a presmerovala som svoj zrak a vedľajší chat.
„Dobré ráno :*“
„Dobré zlato :*“
„Môžeme sa porozprávať?“
„Nepočká to? Potrebujem sa dať trošku do kopy pretože pôjdem von.“
„Myslím, že nepočká tak môžeme?“
„Dobre, čo sa deje?“ S nervozitou a zvláštnym pocitom čo zaplavil celé moje telo ma prinútil jemne si zakusnuť do pery.
„Nebaví ma to.“
„Nebaví ťa čo?“
„Toto celé, náš vzťah, to ako málo času spolu trávime to ako medzi nami  nič nie je a zbytočne strácam mesiace.“
„Aha a na toto si kedy prišiel? Včera mi dávaš pusinky, hovoríš mi ako ma miluješ a dnes? Ani nie o deň neskôr mi povieš , že ťa to nebaví?!“
„Nie, že nebaví .. prestáva ma to baviť.“
„Tak načo si mi pred pár mesiacmi balil? Aby si si ma získal, chvíľku ma využíval a potom poslal preč?“
„Nemám náladu kurva, vravím, že ma to prestáva baviť, volal som ťa von lebo si sa mi páčila.“
„Ľúbila som ťa ..“
„Aj ja teba, aj ťa ľúbim ..“
„Preto, že ma ľúbiš to chceš ukončiť? ..“
„Ako ti to vysvetlím ..“
„Vysvetľuj ..“
„Proste ma to prestáva baviť, ani nie sme spolu.“
„Koľko krát som ťa volala sem? Aby si prišiel a boli sme spolu?“
„A čo som ja kurva? Prídi si ty čo ja budem chodiť ..“
„Si idiot.“
„Jáj rob by ešte väčšie nervy lebo ty si dokonalá, idem ja na turnaj ahoj.“
„Maj sa ..“  S roztrasenými rukami a slzami v očiach som stlačila enter a postavila som sa pred veľké zrkadlo v izbe.  „Nestojí ti za to..“ Hovoril mi môj vnútorný hlas zatiaľ čo sa mi z očí drali slzy a srdce mi šialene bilo. S dlaňou ruky som si zotrela tečúce slzy z líca a nahla som sa pre mobil na napísanie stručnej sms-ky kde a kedy sa dnes máme stretnúť. Potrebovala som sa odreagovať a ako inak by to šlo ak nie sledovaním iných chlapcov a rozhliadnutím sa po niečom inom než tom, čo Vás pomaly ale isto dáva na dno?


„Vedela som , že dnešku neodoláš.“ Radostne sa na mňa usmiala Linn a pevne ma stisla v jej drobnom objatí.
„Nebyť idiotov žijúcich na tejto planéte nemáš ma tu.“
„Čo zase spravil?“ Zúfalo si odfúkla a upriamila na mňa jej tmavé orieškové oči.
„Nestojí to za reč.. poznám na tom ihrisku niekoho?“
„Um, myslím, že niektorých áno a ak budeš chcieť aj ostatných rada ti poviem, ktorý je ktorý.“ So širokým úsmevom mi odpovedala a zvyšok cesty sa nieslo v tichu. Až kým sme si nesadli a najvyššiu lavičku tribúni a svoj zrak sme nenasmerovali na mnoho chalanov behajúcich sem, tam za jednou loptou.
„Takže?“
„Takže čo?“ Zo smiechom som odvrátila zrak od hráčov na ihrisku na Linn a v okamihu zase späť.
„Aj by som sa ťa spýtala, ktorého meno chceš vedieť  ale z tvojho pohľadu to viem veľmi ľahko zistiť.“
„Je to príliš nápadne?“
„Trošku, ale pochybujem, že to počas zápasu stíha niekto registrovať.“
„Aspoň jedna utešujúca správa dnes. Ako sa volá?“ S chabým úsmevom som potichu zašepkala pričom som svoj zrak z neho stále nepustila.
„ Matthew. má pätnásť o dvadsať dní šestnásť, nebýva ďaleko a je vážne fajn chalan. Mali by ste sa zoznámiť on ak si ťa obľúbi tak spraví všetko pre to aby si bola šťastná a nepovie ti len tak nie.  Hodili by ste sa.“
„Ou, veľa informácií!“ Zo smiechom som ju stopla. „Vidím ho prvý krát a ty tu už dobre, že nevybavuješ plán svadby.“ S pretočením oči som sa na ňu zadívala a jemne ju drgla do ramena.
„A tiež ste si podobný v niektorých veciach.“
„Dosť, niektoré veci si chcem zistiť aj sama.“
„Takže sa zoznámite?“
„To som nepovedala.“ Potichu som si zamumlala a usmiala som sa nad tou predstavou , že by som sa s ním raz skutočne zoznámila.

Poznámka autorky.
-Je zámerom príbehu, že je bez akého si predstavenie deju ale začína rovno  kapitolou. Hlavným dôvodom je to, že postupom času ako sa dej bude rozvíjať sa bude vysvetľovať viacero veci a o čom je príbeh pri ktorom viete už od úvodu začiatok aj koniec? :) Veď ani do samotného života nevstupujeme tým, že budeme poznať dej našej existencie. Poprosím komentáre aby som vedela či sa oplatí príbeh písať ďalej a časti pridávať. Poviem Vám toľko , že s týmto neseknem, príbeh mám rozpísaní , mám pár kapitol naviac a budú vychádzať podľa vašej aktivity. :)

Something from my life.

UPOZORNENIE. 

Nehnevajte ma prosím tým, že Vianoce sú až o 23 dní. 

Ja si to uvedomujem! :D 

Ale pozrite ne tie úžasné svetielka. *_* 

No nechte ich len tak ležať bokom a nevyveste si ich. :3 

Wuééy, žeby článok po akej dlhej dobe?
Dvoch mesiacoch? :D
Bohvie, ale aj tak Vám ďakujem za zvýšenú  návštevnosť a čítateľnosť článkov. :)
Čo sa udialo v posledných dvoch mesiacoch?
V skratke asi len neustále návštevy lekárov, odborníkov, užívanie si všetkého naplno a trávenie času s ním. ♥


Dobre, ale všetko poporiadku.
Myslím, že začnem tými návštevami lekárov a nedošlo k akému si nedorozumeniu. 

Ide o to, že posledné mesiace spomínam takmer v každom článku, že moja energia je na bode mrazu a ja proste nevládzem robiť absolútne nič a na písanie článkov nemám potom vôbec chuť. Preto som sa rozhodla po dlhej dobe navštíviť namiesto bežného lekára jednu odborníčku v Nitre, ktorá je skutočne úžasná.
 Za ani nie hodinu mi zistila, že celý môj žalúdok a dýchacie cesty sú zapálené na siedmi, čiže najvyšší stupeň.
 Astma stále pretrváva a po novom sa mi objavili aj problém zo srdcom na piaty zo siedmich stupňov.
Vo štvrtok som dokonca navštívila opäť našu doktorku, pokúšala sa mi brať krv celkom 6 krát.
Po pravde?
Ten posledný si absolútne nepamätám. :D 

K užívaniu si všetkého naplno si zasa nedomýšľajte. :D
Ide len o to, že v tej istý deň ako si nepamätám, že mi doktorka brala krv celkom 6 krát som sa rozhodla ísť pozrieť na jednu strednú školu, na ktorú chodí dosť veľa kamarátov.
(Nie nehovorte mi, že už na jednu strednú chodím. Viem to aj bez Vás! :D)
Zvyšok dňa bol fajn, bolo príjemne stretnúť toľko ľudí a byť v škole so svojím chlapcom. :3
Taká tá malá provokácia pred nezadanými dievčatami, ktoré tam boli s nami. :D


A trávenie času s ním? :)
K tomu asi len toľko, že áno stále sa hádame.
Ale kto nie? :)
Hlavne je, že sme stále spolu a chodíme spolu von, ku nemu a ja mám konečne oporu v niekom, pri kom cítim, že ma skutočne ľúbi.
Zlatko, milujem ťa. ♥


Ohh, ešte môžem Vás poprosiť o vypočutie tejto pesničky? :)
Spieva ju jeden vážne úžasný chalan, Marko.
Je skutočne talentovaný a táto pesnička je mojou srdcovkou  určite by si zaslúžil veľa zhliadnutí. :)
♥♥♥


Čo Vám ešte poviem?
Respektíve napíšem?
Asi len toľko, že vážne neviem kedy sa dostanem k tej poviedke.
Myslím, že to až keď mi bude dobre a môj zdravotný stav bude schopný vydať mi signál na venovanie sa blogu.
No nič, ľúbim Vás.
Tak zas niekedy, o pár mesiacov. :D (Vtip. Určite "skôr") :3
 ♥ 

When i close my eyes. ♥ 1.

"Päť." Potichu som šepla a s pevným stiskom ramien ruksaku som vyšla z autobusu na vlhkú zem.

"Štyri." So strachom som odpočítala ďalšie číslo a vykročila som ku veľkej budove.

"Tri." Pevno som na moment zatvorila oči pri povšimnutí si istej partií mladých chalanov v basketbalových bundách prechádzajúcich okolo mňa.

"Dva." Roztrasene som svoje oči opäť otvorila a pravou nohou som vykročila na jeden zo troch schodov.

"Jeden.." Takmer nečujne som povedala len pre seba a s pevným stiskom kľučky na dverách som sa ocitla na veľkej chodbe plnej rôznofarebných skriniek a žiakov, ktorý svoj pohľad upriamili priamo na mňa. S hlbokým výdychom som sa prudko otočila za seba, ku miestu z kadiaľ som ešte pred pár minútami vošla. Stredne horúca, neznáma tekutina, ktorá zaliala moje telo pri prudkom otočení skončila na mojom tričku a ja na tvrdej, chladnej dlážke školy.

"Oh.., prepáč som neskutočne nemehlo ja.. kúpim ti novú.. ehm, kávu." V rozpakoch som dokončila svoju vetu a rýchlo som sa postavila z chladnej dlážky nohami späť na pevnú zem. 

"Vieš kam si so svojou milou stránkou môžeš ísť." Pohŕdavo mi odpovedalo stredne vysoké dievča s orieškovými očami a červenohnedými vlasmi voľne rozpustenými cez rameno. "Milujem týchto nováčikov, ktorý si myslia, že sú bohvie čo a pritom sú len ďalšími outsidermi v nudnom dave ľudí." Pokračovala vo svojom monológu, ktorý pre zmenu venovala svojej kamarátke. 

"Výborne začatý deň.." Podráždene som si zamumlala popod nos a ku telu som si pritiahla bundu, ktorá čiastočne zakrývala začínajúci fľak od kávy.

"No táák.." Nedočkavo som sa rozprávala sama so sebou vo svojom vnútri a nervózne som si pritom dupkala nohou o dlážku. "Môžeš sa trošku viac rozhúpať?" Spýtala som sa sama seba pričom som svoj zrak neodvrátila od nástenných hodín, ktoré ukazovali dve minúty do konca vyučovania. Posledná hodina. Nudná matematika zo starším učiteľom, ktorý neakceptuje, že tomuto učivu nikto z nás nerozumie. "Konečne!" Nadšene som sa v duchu potešila keď sa celou školou ozval zvonček a ja som po namáhavom dni mohla opustiť bránu tohto pekla. 

"O pol hodinu v centre parku, čakáme ťa." Očami som prebehla SMS-ku, ktorá sa mi zobrazila na displeji mobilu hneď po jeho odblokovaní. Úsmev na mojej tvári sa zmenil v zhrozenie hneď ako som si pozrela čas prijatia správy. Presne pred dvadsiatimi minútami čo znamená, že o desať minút začína verejná skúška. "Do kelu!" Nahnevane som vrátila mobil späť do vrecka nohavíc. "Čo je toto za deň." Nechápavo som si opäť zamumlala sama pre seba a rozbehla som sa po úzkom chodníčku ku centru parku.

"To ti to trvalo." Zo smiechom na mňa zakričal Florian a ostatný sa len chápavo usmievali. Bodaj by nie, som predsa ich nepoučiteľná šikuľka. 

"Prepáčte ale viete ako, tá škola a mobil a.."

"A tvoja šikovnosť a pamätanie si dní kedy máme skúšky." Pobavene za mňa dokončila Ruth a pevne ma stisla v objatí. 

"Tak čo? Začíname?" 

"Začíname!" Zborovo sme odpovedali Mary a s rukami za chrbtom som sa postavila pred nich. "Raz, dva, tri!" Zakričala som na celý park práve v sekunde kedy sa hlas Hayley Williams (♥ pusť.♥)  ozval z prehrávača a tým sa začalo naše malé vystúpenie. 

"Pááni to bolo!" Ešte stále zo zadýchaným hlasom prehovoril do ticha ulice Florian. 

"Bolo veru, dlho som sa takto nezabavila." 

"V tom prípade by sme to mali zopakovať."

"Neblázni nemáme choreografiu a začala škola, nemôžem si dovoliť stráviť celý deň pobehovaním z miesta na miesto a už vôbec nemôžme tancovať to isté."

"Tak niečo vymyslíme, zajtra?"

"To nepôjde, Mary ma zajtra gitaru, Ruth stráži sestru a ja večer pri úžasnej knižke matematiky."

"Jeden večer ťa nezabije. O ôsmej v školskej telocvični?" 

"Len mi dvaja?"

"Zdá sa ti, že nám zostal niekto kto by tam šiel s nami? Ale pokiaľ ti to robí problém kľudne zoženiem nejaké publikum." Zo smiechom do mňa drgol a zastavil pred mojim domom. 

"Nie to je v pohode, táák teda o ôsmej." S úsmevom som zatiahla a slabo som ho objala pred tým než som vošla do dverí a tým prerušila trápne ticho, ktoré na moment nastalo. 

When i close my eyes. ♥

            Peter Bradley Adams-Under My Skin ♥                 

Slabým, priam šeptavým tónom som prečítala zadnú stranu staršej fotky a vzápätí som ju pretočila na prednú, kde sa týčila farebná spomienka.

Dve tváre. Jeden chlapec a jedno dievča. Dva bezstarostné detské životy. Dva nevinné úsmevy.

Jedno spoločné detstvo zaznamenané a zničene na prvej a poslednej fotografií.

Je zvláštne ako sa všetko dokáže v jednom okamihu zmeniť.

Ako sa z najlepších kamarátov môžu stať len okoloidúci, ktorý sa na seba pozerajú s pohŕdavým pohľadom a s tajomstvom spoločného detstva hlboko v srdci.

Alison Grace Guerra a Zayn Javadd Malik.

"Existuje ešte nejaký spôsob ako sa vy dvaja opäť skamarátite?" Prerušil ma zo spomínania hlas mami a moje oči som automaticky nasmerovala na jej drobnú postavu stojacu medzi dverami s táckou jedla.

"Myslím, že nie. Je to minulosť, máme rozličné životy a iných kamarátov." Sklamane som odpovedala a z rúk som jej vzala tácku s večerou. "Ďakujem mami."

"Za nič. Navečeraj sa a bež si ľahnúť, zajtra máš namáhavý deň." Milo sa na mňa usmiala a zavrela za sebou dvere tak rýchlo ako ich aj otvorila.

"Namáhavý deň." Potichu som zopakovala sama pre seba. "Čo môže byť tak namáhavé na prvom dni v novej škole." Nechápavo som pokrútila hlavou a položila som tácku na malý nočný stolík vedľa postele. S posunutím všetkých fotiek na jeden bok a  melódiou piesne Los Angeles od Petera Bradleyho Adamsa som zavrela svoje oči a nechala svoje telo unášať do ríše nepoznaných a nekonečných snov. 

Untitled 2. Something from my life!♥ 6.

Zdravím najlepších ľudí, ktorý stále sledujú tento takmer zabudnutý blog. :3

Tak čo, zmenili sa vaše dojmi zo strednej školy poprípade inej od posledného článku? :)
Ja sama za seba musím povedať, že áno.
Nie je to tam zas až také zlé ako som si myslela pretože zo zopár dievčatami sa dá spraviť skutočne skvelý kolektív, škoda tých negatívnych prvých dojmov, skutočne ma mrzia. :)

Dobre. Školy mám dosť za tento mesiac, ktorý som v nej musela stráviť takže dosť rozprávanie o nej.
Čo tak spomenúť jarmok? :3
Zažila som 6 jarmokov, na ktoré si pamätám a z toho môžem tento zaradiť ako ten najlepší zo všetkých. :)
Prečo? Pretože som ho zažila s mojou krásnou sesterničkou, kamarátom a mojím chlapčekom. :3
Po šiestom prejdení celého jarmoku od začiatku po koniec to síce kamarát so sesternicou vzdali a vzdialili sa od nás a ja som medzi tým dostala dva krásne darčeky od neho, ale tak  nakoniec sme sa opäť spojili a zvyšok dňa sme pre smiali. :) Či to už bolo  na fige, ktorá poniektorým pripadá ako cesnak, chlapcovi čo rád chodí od lavičky k lavičke a pýta sa párov či sú tam s frajerkami alebo na rôznych maličkostiach.
Bol to proste deň, jarmok a zážitok s úžasnými ľuďmi vďaka, ktorému môžem povedať, že tento rok nie je až tak zlý ako sa zdal byť začiatkom roka. ♥

Viete čo Vám poviem? Týždeň dozadu som v školskom kaderníctve mala svoju prvú zákazníčku! :3
Úplne skvelý pocit, keď cudzí človek ocení vašu prácu, ktorej sa vďaka škole venujete len tretí týždeň. :)

Oh, nemôžem ani zabudnúť na včerajší večer.
Ten krásny pocit, keď za vami nečakane príde vaša manželka. :3 (Áno, sme manželky pretože kamarátky nie sme. :D)
To jej objatie po tak dlhej dobe, juj. ♥
Ďakujem, že si ma potešila. :)

P.S -Áno, články vychádzajú nepravidelne ale pokiaľ chcete pokúsim sa ich písať každú sobotu/nedeľu. Ale len v prípade ak by bol záujem.
P.S2 -Poviedku neviem kedy dopíšem ani kedy pridám, ospravedlňujem sa ale vážne nemám toľko času ale určite sa k tomu dopracujem takže sledujte blog aj naďalej. :)
P.S3 - Komentáre? :3 Prosíííím. :3
P.S4- Je tu veľa "post scriptum", všimli ste si? :DD

Myslím, že to by malo byť všetko, pozdravujem moje slečny,  svojho chlapčeka ♥, "bračeka" Maroška :3 a všetkých čo to čítajú. :3


-Ako úplný idiot ale od neho. ♥
P.S 5- (Áno, ďalšie post scriptum :D). Na srdiečku je napísané "Mojej láske! Bez slnka a bez lásky nie je skutočný život." ♥ 

Pre moje lásky!❤

Nie, nebaví ma predstierať to aká šťastná som, ako ma nič netrápi, neštve a ako neskutočne flegmatický človek som. Nebaví ma už absolútne nič. Nebavilo ma chodiť posledné štyri roky do školy, no aj cez to som tam takmer každé ráno kráčala. Nemala som chuť počúvať nadávky smerované na mňa, hlúpe poznámky ani sledovať tie strašne neironické úsmevy a pohľady. No "zvládala" som to. Každé jedno prekliate ráno som tam išla kvôli ním. Kvôli mojím dvom láskam, ktoré vždy sedeli v poslednej lavici. Kvôli tým dvom dievčatám, ktoré sa na mňa vždy usmiali a dali mi chuť a energiu ten deň zvládnuť. Tvárila som sa, že som šťastná, no práve oni dve videli za každým mojím úsmevom, že sa niečo deje a dostali to zo mňa aj proti mojej vôli. Hrala som, že ma nič netrápi a neštve, no oni ma vždy posadili na stoličku a vražedným pohľadom ma prinútili všetko zo seba dostať von. Bola som "flegmatická"a robila sa, že ma nezaujíma čo si o mne hovoria tí druhý, no pokiaľ padlo to slovo či poznámka aj na ne bola som schopná zabíjať. A to platí aj teraz. Aj keď som ja tá, ktorá aj po skončení školy počúva narážky typu, - "Pi*a, je***tá či kur*a." Vážim sa na nich to, že aj keď sa kvôli tomu rozrevem v strede cesty a začnem sa klepať a pošlem jednej z nich správu tak o pár minút tam stojí pri mne a rozosmieva ma. Vážim si ich kvôli tomu, že aj keď sú niekoľko kilometrov odo mňa pomôžu mi. Vážim si ich preto, lebo sú moje dve krásky, ktoré za nič nevymením. A aj keď na strednej budeme od seba a ja si budem všetky roky prežívať buď opäť so slovnou šikanou alebo bez nej, vždy im budem ďakovať, že tu boli keď sa ostatný otočili chrbtom.
Rovnako ako Mime, ktorej keď spomeniem nejakú poznámku typu, -"nebaví ma tento svet." tak mi okamžite napíše extra dlhú slohovku, ktorá ma poriadne rozreve a ja mám potom chuť objímať ju celý život. :) Zlato neboj, nechám ťa aj tento život zomrieť prvú, chceme byť predsa kúzelník a asistentka rozporcovaná na drobné kúsky, či nie? ^^
A tiež ďakujem Chiare, mojej východniarskej láske, ktorá ma pred pár dňami mučila rannými pohľadmi či ešte spinkám. ;3 Miláčik, chýbaš mi rovnako ako všetky zážitky v ten týždeň s tebou. :) A ďakujem za to, že stačí jedna moja SMS a ty už nedočkavo píšeš čo sa stalo, všetko si prečítaš a nakoniec ma podporíš.
Baby moje, ľúbim Vás a vážne si neviem predstaviť život bez Vás. Ďakujem, že ste!❤


Žeby sa vaša Elise opäť vracia späť? :)

Uhh, snáď sto rokov som tu nebola. Celkom mi to aj chýba, tie dni kedy som sa zavrela v izbe, pustila si pesničky, zapla blogger a venovala sa len a len Vám, môjmu písaniu... Rada by som začala znova, naplno, no po pravde? Neviem ako sa pohnúť ďalej s rozpísanou poviedkou.. Rozmýšľala som nad tým, že by som ju nechala na istý čas rozpísanú a neskôr sa k nej vrátila. Zatiaľ by som začala s nejakou novou, pretože písanie mi vážne neskutočne chýba. Sem tam by som Vám pridala nejaký informačný článok alebo niečo nové čo sa udialo. Čo vy na to? brali by ste to? :)

Inak baby? Aké bolo vysvedčenie? :) Chystáte sa niekam na dovolenku či ste skôr typ na dlhé letné večery niekde vonku s partiou svojich kamarátov? :) Bože, neverím, že je už leto. O 2 mesiace nastupujem na strednú, "hrdá" to stredoškoláčka zo mňa bude! :D Ale dosť mi chýba moja trieda, 9 rokov je predsa len 9 rokov. Zvláštne, že si už spolu nesadneme do lavíc, nepovieme si čo sa udialo cez leto a nebudeme sa spolu smiať.. No čo už, príde iná trieda ale táto bude pre mňa vždy úplnou jedničkou s najlepšími ľuďmi. :)

Oh, pred pár dňami som mala rozlúčkovú a keďže som si spomenula, že ešte na starom blogu som Vám povedala , že za určití počet komentárov Vám pridám aj fotku, ktoré dievča tu píše všetky tieto blbosti tak som jednu spravila. V kučierkach. :DD No to na konci článku. :)

Myslíte, že by ste čítali moju novú poviedku a dáte mi opäť šancu zblížiť sa s Vami? Rozbehnúť tento blog? :) Pokiaľ áno veľmi by som od Vás chcela jednu vec, za hlasujte v komentároch prosím, že či sa Vám viac páči meno ALISON (Áno, som neskutočná fanúšička Pretty Little Liars :3) alebo Melissa. Vopred ďakujem baby! :)

I wanna be everything you need. ♥ 39.

Nemala som to spraviť. Nie jemu. Nie za okolností, v ktorých ho tak neskutočne milujem.. A už vôbec nie kvôli blbému strachu z opakovania minulosti... Cesta domov sa niesla v absolútnom tichu , ktoré prerušovala len melódia a hlas akejsi speváčky z rádia. Teraz sedím doma na posteli s myšlienkami pri tom okamžiku zo včera a očami upriamenými na okne, po ktorom sa pomaly púšťajú kvapôčky ranného dážďa. Vážne sa to stalo? Vážne som to povedala? Vážne som sa priznala, že ľúbim iného? Ľúbim ho vôbec?.. V duchu som sa spytovala samej seba a na žiarivo čisté okno som prstom kreslila rôzne tvary, po ktorých vznikali nepekné machule.
"Fajn, to ticho vychádzajúce z tvojej izby je vážne nepríjemne!" S otráveným tónom v hlase na mňa prehovorila Kim a opatrne sa posadila na kraj postele. "Ide o Harryho? Pokazilo sa Vám to rande alebo ti niečo spravil?"
"Nie, pozri ja.. Uhm, nechcem byť k tebe zlá ani nič podobné len.. Mohla by si ma prosím nechať samú?"
"Zvládneš to? Vážne sa o tom nechcel porozprávať? Pretože keby áno tak vieš, že som tu pre teba."
"Nie, to je v pohode ale ďakujem Kim."
"Ako chceš." S tichým výdychom zašeptala a rukami sa zaprela o posteľ čo jej pomohla k lepšiemu postaveniu sa na pevnú dlážku. "Ale keby niečo, budem vo svojej izbe." S úprimným úsmevom mi ešte oznámila pred tým než za sebou zavrela dvere a v izbe nastala opäť to neskutočne ticho sprevádzané len tichým buchotom kvapiek dážďa o okno.

"Nech sa páči, jedno čokoládové Latte pre slečnu." S milým úsmevom sa cez pult načiahol mladý chalan a do rúk mi podal mierne horúci kelímok.
"Ďakujem." S opätovaním úsmevom som mu odpovedala a zo sklonenou hlavou som sa otočila na odchod z kaviarne.
"O môj bože, Clarisse Walker! Dievča, kde sa tu berieš?"
"Pani Elsner!" Šokovane som si zamumlala a na sekundu som ju objala. "To by som sa mala pýtať ja Vás, nepracujete snáď v New Yorku?"
"To je síce pravda ale jedna agentúra to v Londýne si nás najala na prípravu vianočného večierku."
"Ten čas ale letí. Koľko času Vám na to dali?"
"Dva týždne na, začíname dnes. Nechali na nás absolútne všetko, nájsť vhodné miesto, výzdobu jednoducho všetko od základov až po detaily."
"Zamestnávate šikovných zamestnancov, určite to stihnete a poriadne si na tom zarobíte."
"To je síce pravda ale stále nám jeden šikovný zamestnanec chýba. Neozvala si sa nám Clarisse."
"Prepáčte ale uhm, nastali isté komplikácie a myslím, že osobu z minulosťou, ktorú mám aktuálne za sebou do tímu nepotrebujete."
"Clarisse, si jedna z najlepších v tejto brandži. V našej firme nezáleží na minulosti či budúcnosti. Záleží nám na výkonnosti a fantáziou na detaily čo ty spĺňaš."
"Chcete tým navrhnúť, že..?"
"Chcem tým povedať, že pokiaľ máte čas tak ťa čakáme o piatej v tejto kaviarne. Rozhodnutie nechám samozrejme na Vás ale chýbate nám."
"Skúsim o tom porozmýšľať ale samozrejme Vám ďakujem za ponuku."
"Nemáte začo, dúfam, že Vás dnes o piatej uvidím pri nás. Dovidenia."
"Dovidenia a príjemný zvyšok dňa." Zo širokým úsmevom som sa na ňu pozrela a odpopila som si z takmer chladného Latte..

"Kam, že kam?" Nadšene ku mne pribehla Kim a slabo ma zvrtla za ruku.
"Nikam, len som stretla Pani Elsner. Spomínaš si na ňu? Dnes mi navrhla spoluprácu na jednom projekte."
"Berieš to?"
"Neviem, stále nie som rozhodnutá. No chcem tam ísť, ty ľudia mi chýbajú, rada by som ich aspoň stretla."
"Clar, si v tej práci skvelá. Toľko ľudí bolo vďaka tebe spokojných."
"Nemôžem len tak pracovať v tej firme keď ešte pred pár dňami som trčala vo väzení."
"Kde si pracovala a nebola si zavretá. Ber to ako prácu či neplatenú brigádu."
"Myslíš?"
"Viem to, pozri.. príjmy to zaslúžiš si nový začiatok a teraz máš príležitosť."
"Mám ťa rada sestrička vieš to?"
"Viem, teraz padaj pretože tu príležitosť zmeškáš." S úsmevom ma jemne pohladila po ruke, ktorú mi po celý čas pevne zvierala a opatrne ma vystrčila za vchodové dvere..

-Áno viem, že je nová časť po mesiaci. Štve ma to. Neskutočne. Ale tieto posledné mesiace sú tak neskutočne nabité , že som rada, že som doma a mám chvíľku času pre seba. O mesiac je koniec školského roku čiže ja si dopíšem posledné časti v počítači a v polke júla by sme mohli začať s novým a snáď pravidelným príbehom? Čo vy na to? :)
Čítate to tu ešte niekto? Či ste na mňa zabudli? :)
-Časť je na mňa rýchla a.. nepáči sa mi prepáčte. 

I wanna be everything you need. ♥ 38.

"Páni, vyzeráš..úžasne." Prekvapene vydýchol Scot keď som vyšla z kúpelne len v krátkych čiernych šatoch, nízkych topánkach a kučeravých vlasoch prehodených cez plece. "Úplne sa k tebe hodí pomenovanie "len kamarátka Harryho Stylesa"." S tichým smiechom poznamenal a pritiahol si bližšie ku telu malý modrý vankúš.
"Ďakujem a k tej druhej časti, budem sa tváriť, že som to prepočula."
"Tváriť sa môžeš, sama dobre vieš, že si to počula."
"Čo tu vlastne robíš? Nemáš vlastný dom?"
"Clarisse, zlatko. Už som ti raz povedal, že som tu, pretože som ťa chcel vidieť."
"Fajn, videl si ma môžeš prosím ťa už odísť tými dverami a zavrieť za sebou?"
"Upokoj sa. Viem, že máš túto náladu vďaka Harryho pozvaniu na večeru ale ako sama hovoríš, je to len kamarátska večera tak čoho sa toľko strachuješ?"
"Scot!"
"Veď už idem." Zo smiechom pred seba vystrel ruky a opatrne sa postavil z gauča. "Nech ti to kamarátstvo vyjde a uži si večeru Clar."
"Ďakujem Scot a teraz už vážne bež." S miernym úsmevom som ho objala okolo pásu a opäť sa stiahla spať na pôvodne miesto kvôli hlasnému zvuku zvončeka. "To bude Harry.. Mal by si už ísť."
"Samozrejme, hneď za tebou." S tichým výdychom som súhlasne prikývla hlavou a zo zobratím kabelky zo stola som prešla ku dverám, za ktorými už stal Harry.

"Biele či červené víno?" S očarujúcim úsmevom sa ma spýtal Harry keď mi zasúval stoličku pri stôl.
"Biele, tak ako vždy."
"Dobre, dám na teba. Uh, skoro by som zabudol to je pre teba." Mierne roztrasene mi podal malú taštičku, ktorú som neochotne chytila do rúk.
"Harry.. Vieš, že.."
"Nie, prosím nič nehovor kým to neotvoríš." Prosebne sa na mňa pozrel a nedočkavo kývol hlavou, čím mi naznačil aby som to otvorila.
"O môj bože, to nemyslíš vážne!" S tichým smiechom a nadšením v tvári som z malej taštičky vybrala rôzne druhy farebných žuvačiek. "Prosím len mi nepovedz, že sú to tvoje staré žuvačky, ktoré si celý život schovával v akejsi krabici pod posteľou len aby si ich raz daroval nejakej tvojej kamarátke."
"Nie, toho sa nemusíš obávať. Sú to len obyčajné žuvačky ako menší program po večery."
"Tak to je iné. Uhm, netreba si objednať?"
"Vo pred sa ospravedlňujem za neslušnosť ale.. objednal som nám už."
"Oh, čiže dvojité prekvapenie?"
"Samozrejme. Dúfam, že nemáš alergiu na obyčajnú, jednoduchú pizzu inak by som musel objednať niečo hriešne drahé."
"V tom prípade aj keby ju mám tak ju radšej zjem než by som mala míňať peniaze môjho kamaráta." S úsmevom som odpovedala a s iskričkami v očiach som sa zadívala na mladú čašníčku, ktorá sa ku nám približovala s obrovskou pizzou.

"Hééy! Po bež!" Zo smiechom som zakričala cez celú lúku a rozbehla som sa ku malému drevenému mostíku s malým potôčikom pod ním.
"Si blázon Clarisse." Takmer bez dychu sa na mňa pozrel a do rúk mi strčil balík plný žuvačiek.
"Takže? Čo s nimi teraz?"
"Vojna o najväčšiu bublinu!"
"V tomto prehráš Styles!" S miernym úsmevom som pootvorila balíček a naslepo som nahmatala ľubovoľne farby malých žuvačiek. Ten istý krok zopakoval aj Harry a po takmer pätnásť minútovom tichu sa nám konečne obom podarilo spraviť obrovskú, pestrofarebnú bublinu. "Ktože vyhral?!" Škodoradostne som zvýskla keď som mu ju nenápadne praskla a svoju bezpečne "uskladnila" späť do úst.
"Bolo to nefér, podvádzala si." Na oko urazene sa na mňa pozrel keď som sa otáčala ku drevenému zábradliu mostíka a prudko som sa o ňu oprela.
"Bolo to fér." Potichu som vydýchla a s rozšírenými zreničkami som sa pozrela na rozľahlí priestor čerstvej, hustej trávy, malého potôčika, na ktorom sa odrážal neskutočný západ oranžového slnka a malých vtáčikov lietajúcich tak neskutočne blízko zemi.
"Ľúbim ťa Clarisse.." Slabým, chrapľavým hlasom mi zašepkal do ucha čo spôsobilo, že som silno privrela oči.. Tak neskutočne rada by som odpovedala "Aj ja teba Harry.." a s úsmevom by som sa otočila ku nemu.. No tento krát už nie.. Nie pre dnešok.
"Harry..Ver, že aj ja teba mám veľmi rada. Si pre mňa omnoho viac ako ostatný, ale moje srdce je spálené. Obávam sa, že druhýkrát by to už neprežilo. A nie len to. J-ja už v tomto kolotoči ďalej pokračovať nechcem. Prepáč, ale vážne týmto už znova prechádzať nechcem." "Je v tom zamotaný ten chlapec. Ten Scot, ktorý s tebou dnes vychádzal. Však?" Drsnejším tónom prehovoril a jeho studený dych, ktorý ma do teraz príjemne šteklil na šiji sa vystriedal za chladný spôsobený miernym vetríkom. "Ľúbim už niekoho iného.. Prepáč Harry.." Zo slzami v očiach som ticho šepla a s krokom do zadu som sa vydala späť na lúku vedúcu na prijazdovú cestu..