Dark Girl 1.

Kašlem tento systém! :D Jop, som neskutočný idiot a preto idem písať dva príbehy naraz! ;3 Chiara ak teraz zdrhneš teš sa na tábor! :D neprežiješ zlatko! :DD

„Malá naivná štetka!  Čo si nerozumela na tom že pokiaľ chceš vreckové budeš plniť každé jedno moje želanie?!“ S nenávisťou v očiach na mňa zvrieskol  „otec“ zatiaľ čo jeho pevná ruka zvierala moje hrdlo a druhou mi hladil odhalenú pokožku na bruchu.
„Prepáč  ja.. nevládzem ďalej..“ Potichu som šepla kvôli nedostatku dychu ktorý sa mi každou sekundou strácal z pľúc.
„Vypadni!“ Opäť na mňa zvrieskol no tento krát som jeho mocnú ruku pocítila na líci. Štipľavá bolesť ktorá moje líce v sekunde sfarbila na červeno mi do očí nahrnula stovky drobných sĺz. S tackavou chôdzou som odišla zo spálne a zanechávajúc za sebou mokré kvapky z ešte stále mokrých končekov vlasov som sa zastavila pár krokov od dverí do mojej izby. S hlbokým nádychom a aspoň miernou myšlienkou na niečo iné než na pohľad na môjho nevlastného brata ktorý sa na mňa slizko usmieval som zo vztýčenou hlavou vkročila do izby a rýchlim potočením kľúčika v zámke som sa opatrne šuchla po dverách na studenú dlážku.
„Otvor tie prekliate dvere !“ Ozval sa spoza dverí mamin hlas a neskutočný rachot vyvolaní hlasným búchaním na dvere, a hádkou medzi ňou, a mojim skvelým „bratom“.  S neskutočnými nervami ktoré sa v mojom tele tak povediac bili zo strachom som zo slzami v očiach otvorila skriňu a vybrala som z nej malý batoh do ktorého som nahádzala v rýchlosti nejaké veci a s posledným výdychom v tomto pekelnom dome som cez malý konár ktorý viedol k môjmu oknu zliezla dole, na pevnú mäkkú zem čerstvo pokosenej trávy.

„Ty si nie je normálna! Vieš si predstaviť čo ti spravia keď to zistia?!“ S tichým a naštvaným hlasom na mňa vybehla Rebeka zatiaľ čo si ma premeriavala pohľadom.
„Nedokážem tam už dlhšie zostať, tak čo pomôžeš mi?“
„Je to totálna kravina. Vieš čo? Otec má jednu malú chatku, môžem ti ju na pár dni požičať.“
„Ďakujem! Prosím ale čo najrýchlejšie.“
„Fajn, obujem sa idem.“ Potichu šepla a privrela dvere zatiaľ čo mojim telom prebehol prúd horúceho potu.
„Tak, už len pár krokov a sme tam.“ Prehovorila po pár minútach ticha Rebeka a vážne sa na mňa pozrela. Môj pohľad zrazu padol na jej postavu ktorá bez pohybu stála na okraji cesty a vyplašene sa pozerala na biele svetla z prichádzajúceho auta. Silný rachot a jej tichý výkrik ktorý sa mi ozval v ušiach mi moje hrdlo zúžil a nedokázala som vydať ani drobný kúsok hlásku. Zo slzami v očiach som sa dívala na jej telo ktoré sa na mňa pozeralo s bezmocným pohľadom zatiaľ čo zvuk pískajúcich kolies sa šíril v pozadí.
„Niééé!..“ Zvrieskla som s celých pľúc keď som nabrala potrebné množstvo kyslíku a jej teplá krv sa dotkla mojej studenej pokožky. S oblečením ktoré sa mi od jej krvi postupne napĺňalo som sa odtiahla o krok dozadu a s roztraseným telom som si priložila ruku na líce..

„Cigaretu?“ Vyrušil ma s môjho opäť nemého spomínania Katien hlas.
„Uhm. Ešte stále je to vnútri také divoké?“
„Prosím ťa, poznáš to nakričí si a potom ťa opäť pošle do práce.“
„Dokonalá práca, čo povieš na to že sa dáme dnes dole? Pozývam.“
„Rada by som zlatko ale mám na teba jednu malú prosbu ktorá vlastne súvisí aj s tým prečo nemôžem.“
„Počúvam.“
„Zobrala by si dnes za mňa službu? Potrebujem si vybaviť nejaké veci ohľadom bývania lebo tam nastali problémy. Nejaká partia chalanov  vybavila ako narodeninový darček pre ich kamaráta tanec a nemám tam koho poslať za seba.“
„Pohode, aj tak už nič nemám.“
„Ďakujem! Máš to u mňa, inak čo s tým bývaním?“
„Ktorým? Rozišli sme sa, vyhodil ma takže pokiaľ viem bývanie nemám. Pokúsim sa nejako prekĺznuť cez strážnikov a prespať tu..“
„To je mi ľúto.“
„Nemá čo. Takto to bude lepšie a aspoň som si uvedomila podstatné veci. Už nikdy nebudem naivne veriť ľudom, pokiaľ si nezískajú moju dôveru môžu sa akurát tak pozerať..“ S vážnym pohľadom som sa zadívala na malú mláčku dažďovej vody  ktorá v sebe mala niečo tajomné. Odraz zapadajúceho slnka ktorý do nej priamo žiaril v nej vytváral tiene okolitého sveta a akúsi temnotu. Jemný teplý vánok spojený s chladným pofukovaním vetríka mi slabo udrel do tváre a aróma s cigariet mi postupne napĺňala pľúca. S rýchlim pohybom som skrčila ohorok s cigarety o sivý betón a zahodila som ho niekam do trávy ktorá sa črtala v diaľke. S lenivým postavením s chladných dláždených schodov som sa oprela o železné zábradlie a slabo som sa usmiala na Katie ktorá sa na mňa pozerala pričom sa opäť strácala medzi dverami ktoré rozdeľovali  vonkajšiu časť s malým klubom...

No a čo že je to psycho, o ničom a debilné? -,- :D Môj blog! :D Moje články! :DD Aj tak by ste ma potešili keby dáte komentár! :DDD :3

Memories♥ (13.časť)

"Večer sa vidíme neboj len potrebujem vybaviť nejaké veci."
"O ôsmej?"
"Presne načas, ľúbim ťa!"
"Dávaj si pozor, ja teba tiež."
"Papá!" S úsmevom na perách som zabuchla dvere od domu Louisovej mami a vykročila som do chladného rána, a takmer prázdneho mesta. Z vrecka nohavíc som vybrala mobil a po krátkej kontrole som si otvorila priečinok s SMS, respektívne moje a Tomove správy.
"Stretnime sa.. Vaness xx"
"Kedy a kde? Tom xx"
"O desať minút pri starom moste.. Vaness xx"
"Tajné, opustené a temné miesto. Neviem či je najlepší nápad tam ísť s tebou Tom xx."
"Prídeš tam, poznám ťa.. Vaness xx" Bez záujmu na čítanie a písane ďalších správ som si vložila mobil späť do vrecka nohavíc a odbočia som na cestu vedúcu k určenému miestu..

Na jeho príchod som dlho čakať nemusela, neubehlo ani desať minút a jeho vysoká postava a nepríjemný úsmev sa črtal v prichádzajúcom aute. S nervozitou ktorá v mojom tele neskutočne pulzovala som sa postavila zo žltého zábradlia do pomerne vysokého snehu a zahľadela som sa na jeho postavu ktorá sa ku mne približovala.
"Vedel som že ti to nedá a vrátiš sa ku mne."
"Kto povedal že sa ku tebe vraciam."
"Nie si až na toľko hlúpa aby si si nevedela spočítať koľko je dva a dva. Keby myslíš na seba príde o život niekto koho neskutočne miluješ a naopak keď budeš myslieť na druhých prídeš o nich tak či tak. O čo ti ide?"
"Kto povedal že som sem prišla kvôli tomu aby som sa k tebe vrátila?"
"Poznám ťa zlatko."
"Priblížiš sa a..!"
"A? Zavoláš na mňa tvojho mocného brata ktorý je tisícky kilometrov od teba alebo chalana ktorý by nezbil ani babu?"
"V tom máš pravdu Louis by babu nezbil nie je totižto taký idiot ako si ty."
"Nemusíš hrať nedostupnú, viem že ma chceš."
"Kto povedal že ťa chcem? Možno som tu len kvôli tomu aby som ti konečne postavila a vrátila ti všetku bolesť ktorú som kvôli tebe musela podstúpiť."
"Ha, malé dievčatko nám zostalo nejaké vtipné."
"Nie je to vtip." S vážnym pohľadom som sa mu zadívala a ruku ktorú som do teraz držala opretú o zábradlie som vystrela pred seba spolu s nabitou pištoľou ktorá Toma podľa jeho výrazu pekne šokovala.
"Čo s tým chceš robiť?"
"Teraz mi už ubližovať nebudeš, už nikomu." S miernym úsmevom ktorý sa mi pohrával na perách som prižmúrila oči a stlačila spúšť. Zvuk výstrelu ktorý sa ozval celým malým lesíkom mi na tvári vytvoril vystrašenými pohľad a môj hrudník sa začal rýchlo zdvíhať kvôli môjmu nepravidelnému dýchaniu. ..

Krátka pretože nechcem všetko pokaziť jeden deň! ;DDD 

Memories♥ (12.časť)

Za chyby prepáčte! Nestíham po sebe čítať :/ 

"Ráno" prebehlo úplne normálne, ranná hygiena, raňajky, vypočúvanie mojej mami a otca ohľadom Louisa a môjho života v Londýne, a krátky skype s Johnom. Okolo piatej má byť už Louis doma takže sa mám u nich zastaviť. Viem že by som sa mala tešiť s toho že som po pár dlhých mesiacoch konečne doma a aspoň na chvíľku môžem zažiť ten bezstarostný život ktorý som mala pred tým než som s Louisom odišla do Londýna a stal sa slávnym. Lenže pravda je úplne iná, najradšej by som sa zahrabala niekam do postele a do konca života by som s tadiaľ nevyliezla. Celú noc sa mi pred očami premietala tá SMS-ka ktorú mi poslal Tom a cez deň som nerobila nič iné okrem nemého sedenia pri okne a sledovania každého jedného auta ktoré prešlo okolo nášho domu, zo zatajeným dychom. Ten strach ktorý v mojom bruchu vyvolával malé kŕče ale zato v hlave spravil neuveriteľný bordel mi nedal premýšľať nad ničím iným než nad tým čoho všetkého je Tom schopný.
"Si v poriadku? :/ Louis xx" 
"Nemala by som? :) Vaness xx"
"Ja len, mala si tu byť už pred pol hodinou, bál som sa či sa niečo nestalo. Louis xx"
"Nemáš sa čoho báť, za pár minút som tam. :) Vaness xx"
"čakám ťa! ;) I love you darling! :* Louis xx"
"Love you too :* Vaness xx" S miernym úsmevom na perách som hodila mobil do tašky a prešla som do kuchyne kde sa ešte stále mama vrtela okolo šporáku a otec si čítal nejaké noviny.
"Bežím ku Louisovi, netuším kedy prídem takže ma nečakajte."
"Ale dávaj si na seba pozor srdiečko, pozdravujeme."
"Odkážem mami a dám, ahojte." Zo smiechom som  ich zakričala a prekrútila som  očami keď som prechádzala cez chodbu ku vchodovým dverám..

"Dobrý deň teta." Zo širokým úsmevom som sa pozdravila Louisovej mamine keď mi po pár minútach čakania otvorila dvere.
"Vaness, bože dievčatko ako si vyrástla!"
"Snažila som sa, môžem ísť za Louisom?"
"Pravdaže, od kedy priletel nerobí nič iné okrem toho že ťa spomína."
"Takže už o tom viete?"
"Viem o čom zlatko?"
"Uhmm.. uvidíte." S malým náznakom smiechu som vošla do malej predsiene a na drobný drevený stolík som  si položila kabelku a vyzula som si modré tenisky ktoré mi pod snehom ktorý ešte stále nezmizol úplne premokli.
"Chýbala si mi." Potichu mi šepol Louis keď som vošla do obývačky kde sa spolu s dievčatami pozeral na nejaký film.
"Aj ty mne zlatko, kedy im to povieme?"
"Keď chceš aj teraz. Mami? môžeš sem na chvíľku prísť?" S vážnym pohľadom a miernym úsmevom sa na mňa pozrel a moju malú dlaň chytil do tej jeho.
"Stalo sa niečo Louis?"
"Nie ja by som vám chcel len niečo povedať."
"Dúfam že si nespravil znova nejakú blbosť!"
"Nie mami, toto určite nie je blbosť. Chcel som vám len povedať že sme s Vaness spolu."
"Bože deti! To vám to teda trvalo!"
"Budú aj zásnuby?"
"A deti?!" ozvali sa Louisové sestry spolu s jeho mamou takmer zborovo s čoho som sa musela zasmiať, podľa prekvapenie a nadšenia  ktoré mali v tvári som pochopila že El nebola ani pre nich veľmi dobrá priateľka pre Louisa.

"A vidíš tuto?" Zo smiechom mi do ruky podala Louisová mamina fotku kde sme sa s Louisom pokúšali  hrať hry ktoré aj tak skončili len s výbuchom smiechu a dlhými objatiami na zemi. Naozaj nechápem tomu ako som mohla byť taká slepá že som si nevšimla tú lásku ktorá už vtedy medzi nami tak neskutočne vládla. Po pár hodinách prezerania stoviek fotiek som si nejako odložila do obálky a po krátkom rozlúčení som vybehla hore do izby kde už sladko spal Louis. Mobil ktorý mi v ruke začal šialene zvoniť ma prinútil rýchlo zavrieť dvere, sadnúť si na schodisko a s maximálnou tichosťou stlačiť zelené tlačítko.
"Čo znova chceš?!" Potichu alebo zato s poriadne nervóznym hlasom som sa bez pozdravu ozvala.
"Štyri dni zlatko, tik, tak.. Hodiny bežia a uži si to s Louisom poriadne, uh majú nádherný dom a  má ešte krajšie sestry a mamu." S malým náznakom smiechu mi do telefónu odpovedal Tom a zrušil hovor. S opäť vystrašeným pohľadom som sa postavila zo zeme a vrátila som sa do izby kde už čakal rozospatý Louis.
"Kto to bol? mohla si si to vybaviť aj tu."
"Mama.. myslela som že spíš."
"Ešte som nespal. Poď sem." S miernym náznakom úsmevu som ho poslúchla a ľahla som si pri neho. S neustálym počutím Tomovho hlasu v mojej hlave som sa zo slzami v očiach pozrela do tých Louisovich v ktorých vládlo niečo neopísateľné.
"Lou? Sľúb mi že so mnou zostaneš keď sa stene čokoľvek a..., a neopustíš ma.."
"Stalo sa niečo zlatko?"
"Nie.. ja len.. sľúb mi to, prosím."
"To je samozrejmosť že zostanem, nech sa deje čokoľvek."
"Ľúbim ťa Lou.." S tichým vzlykom som mu šepla a pevnejšie som ho objala..

Táto časť je totálne debilná! ja fakt neviem čo som mala písať :DDDD prepáčte! :D

Memories♥ (11.časť)

Mrdne ma dnes, skutočne ma mrdne! :D tak ja sa tu do druhej rána brblem s časťou a ona sa m vymaže?! :D Toto pekelné šťastie mi už neskutočne lezie na nervy! :D

"Skutočne musíš ísť?" Zo smutným hlasom na mňa prehovoril Louis keď som si do cestovnej tašky ukladala dôležité veci.
"Lou, vieš že od kedy išiel brat za svojim svoj zostala som mame len ja a keďže som tu teraz s vami tak s otcom toho veľa sama nenarobí."
"Ja by som vedel čo s tebou robiť keby bývame spolu sami."
"Po dvadsiatych troch rokov manželstva by som ťa už omrzela zlatko."
"Dvadsať jedna rokov s u mňa na mieste číslo jedna, ani keby sme spolu sto rokov tak by si ma nikdy neomrzela."
"Práve pre toto ťa tak neskutočne milujem."
"Ja teba oveľa viac drobček. Kedy ti to letí?"
"O tretej, ešte musím ísť za Morgan dohodnúť sa s ňou o tom že v práci zostávam len si na pár dni vezmem dovolenku. Prečo, potrebuješ niečo?"
"Pokiaľ správne rátam tak máš ešte štyri hodiny čas, čo by si povedala na obed?"
"Dobre, prezlečiem sa a dám a do kopy." Jemne som ho pobozkala na pery a zo slabým úsmevom ktorý sa mi pohrával na perách som si zo skrine vybrala úzke biele rifle, ružové tričko na ramienka a tenký čierny svetrík. S rýchlim zapnutím vlasov do vysokého vrkoča a obutí tenisiek som sa s nadšeným pohľadom postavila pri Louisa a silno som mu chytila dlaň v ktorej sa moja ruka takmer strácala.
"Môžeme ísť?"
"Môžme, som neskutočne hladná!"
"Tak poď drobec, rozmyslela si s kam?"
"Nič zložité Louis, absolútne mi stačí akýkoľvek stánok ktorý je postavený  v parku. Vieš že som nie je na nejaké obrovské luxusné obedy v drahých reštauráciach."
"Uhm.. Tak už viem kam pôjdeme." Zo slabým úsmevom mi jemne pohladil vlasy a drobný neposlušný pramienok ktorý sa mi vyvliekol s gumičky mi zastrčil za ucho. S červeňou ktorá sa mi s jeho dokonalosti dostávala do líc som ho poslušne nasledovala po preplnených uliciach Londýnu.

"Nech sa páči, viem že to ne je obed podľa tvojich predstáv ale nič lepšie tu nemajú."
"Cukrová vata je výborná pre každý prípad."
"Tak to som rád, do kedy si u mami?"
"Asi týždeň, neprídeš aj ty? Tvoje rozkošné sestričky by sa určite potešili a určite aj mama."
"Máme zajtra ešte nejaké rozhovori, pokiaľ pôjde všetko podľa plánu večer by som priletel."
"To som rada, rozmýšľala som že by som sa zašla pozrieť aj za tvojou mamou. Strašne dlho som ju nevidela."
"To ani ona teba, pôjdeme za ňou zajtra, keď priletím. Tá vyskočí s kože keď u nás po toľkých rokoch zazvoníš  s tým či som doma."
"Viem si to živo predstaviť a o tvojich sestrách ani nehovorím. Mala by som im niečo kúpiť."
"S tým si nerob starosti! Ja im niečo kúpim, aj tak som im  to sľúbil už dávno len nejako nevydal čas."
"Majú šťastie že ťa majú ako brata, kde sú tie časy keď som ku tebe prišla s tým či sa ideme hrať von a ony ťa vyháňali pretože si im už liezol na nervy? Teraz by určite dali všetko pre to aby si bol pri nich."
"Neskutočne mi všetky chýbajú, ale musia chápať to že si plním svoj sen."
"A ten najdokonalejší sen, mala by som už ísť, kým sa dostanem ku Morgan a ešte na letisko."
"Odveziem ťa na letisko, a pokiaľ chceš pôjdem s tebou aj do kaviarne."
"Budeš taký dobrý?"
"Pre teba všetko drobec." S miernym úsmevom som sa ku nemu načiahla cez lavičku na ktorej som do teraz tak povediac ležala a slabo som ho pobozkala na pery sa ešte stále niesli v chuti cukrovej vaty ktorú sme jedli.

"Takže platí? Prisahám že o týždeň ma tu máš a budem pracovať najlepšie ako budem vedieť."
"Hlavne sa nenamáhaj! Stačí ak prídeš, zomieram tu od nudy! Pravdaže platí, na ako dlho budeš chcieť."
"Ešte raz, strašne ma mrzí ten Tom. Nechcela som aby si si to odniesla ty."
"Prosím ťa najviac tak rozbil pohár a tanier, nič sa nestalo."
"Skutočne?"
"Vážne! Tak bež lebo sa ťa tvoj muž nedočká."
"Uhm.. myslíš Louisa?"
"Zlatko, to že som directionerka neznamená že som slepá a nevidím to ako sa na teba pozerá! Po pravde? Hodíš sa ku nemu oveľa viac než El."
"Tak to si celkovo ôsma ktorá si to myslí, ďakujem. Bežím lebo zmeškám." Zo smiechom som ho pevne objala a vyšla som von ku Louisovi ktorý už nedočkavo čakal v aute...

"Som doma!" S nadšením v hlase som zvrieskla na celý dom keď som sa po neskutočne únavných hodinách letu a jazdenia v taxíku dostala domou.
"Oh, Vaness! Bože zlatko, aká si už veľká."
"Bola som tu pred pol rokom mami."
"Ale stále si moja dcérka tak mám právo na to tešiť sa s tvojo vývoju."
"Myslím že vyvinutá som už dosť, John ešte neprišiel?"
"Priletí o pár mesiacov. Nie si hladná?"
"Nie mami, poprosím si len čajík."
"Hneť ho tu máš, zatiaľ sa vybaľ alebo sa posaď."
"Uhm. Mami? Zajtra príde Louis."
"No vidíš, máme tému číslo jedna! Tak ako to medzi vami je?"
"Medzi nami? Zatiaľ dva dni šťastne zamilovaný pár."
"Vedela som že vám to priateľstvo dlho nevydrží."
"Lenže teraz zas nastáva tá chvíľa na ako dlho budeme tvoriť pár, rozumieš keď sa to dostane na verejnosť budú ma chcieť zavraždiť alebo roztrhať na drobné kúsky.. A k tomu ten každodenný strach s.."
"S koho? Stalo sa niečo  o čom neviem?"
"Vlastne nie.. To je v poriadku mami." S miernym a hlavne neskutočne bolestivým úsmevom som ju slabo chytila za ruku a odpila som si s horúceho čaju ktorý postavila predo mňa..
"Vieš že mi to môžeš povedať."
"To je v poriadku, idem si ľahnúť som unavená." Potichu som šepla a vybehla som hore do izby. Absolútne nič sa tu nezmenilo, až na bordel ktorý sa kúzelné upratal.
"Myslíš si že s odchodom do tvojho rodného domu sa ma zbavíš? Otoč tu tvoju peknú tváričku ku oknu! ;)  Tom xx" Zo zatajeným dychom som prečítala celú SMS-ku ktorá mi prišla a s neskutočnými zimomriavkami som sa otočila ku oknu s ktorého bol výhľad na čierne auto s Tomom ktorý sa na mňa pozeral s tým primitívnym úsmevom.
"Príď dole a nič zle sa nestane. ;)" 
"Čo to chceš?! Myslela som že si to pochopil keď som odišla. Som s Louisom.." 
"Sama si si túto voľbu vybrala... ;) Vieš že nenávidím tvoje slzy ale v tomto prípade budú ešte vzrušujúce! ;* Love you! Tom xx"...

Tak a teraz vám to poviem takto! ;D Ako vy tak aj ja! ;) Uvidím či ešte budem pridávať časť...

Memories♥ (10.časť)

Chceli ste nech sú spolu?! ;) Poviem vám len toľko, na moje pomery je táto časť až dosť sladká ale! Milujem ju! ;33

"Louis?!" Vystrašene som zvrieskla do telefónu keď mi to na šieste pípnutie konečne zodvihol.
"Stalo sa niečo Vaness?"
"Louis.. Prosím.. Neber si ju.." Potichu som pípla a spravila som krivú grimasu kvôli spamätaniu sa s toho o čo ho vlastne žiadam.
"Vaness? mohli by sme sa stretnúť?"
"Teraz?!"
"Viem že si na pyžamovej párty u Danielle ale.. Jednoducho sa musím s tebou porozprávať a do rána to už nevydržím."
"Jasné, kde?"
"O desať minút na lavičkách pri London Eye?"
"Budem tam. Papá." S úsmevom na perách som zložila a otočila som sa ku babám ktoré sa na mňa nedočkavo pozerali.
"Tak? Ak tú beštiu požiadal o ruku tak mu vyškrabem oči!"
"Hééj, neubližuj mu Perrie!"
"Tak čo? Rozmyslel si to?"
"O desať minút sa máme stretnúť pred London Eye."
"Tak si pohni."
"Prečo? Nie je to ďaleko."
"To teda nie je, ale pochybujem že tam chceš ísť v pyžame."
"Uhmm... to som.. nedomyslela." Zo smiechom som si do úst hodila pukanec a zohla som sa pre veci v ktorých som prišla. Popri maximálnom rýchlom oblečení som si zatiaľ zaslúžila zopár pohľadov od dievčat ktoré určite nevešia nič dobrého.
"Neopováž sa vrátiť pokiaľ nebudeš budúca pani Tomlinsonová!" Zakričala mi Danielle s malým náznakom smiechu  keď som vstúpila na schody vedúce von z jej domu.

"Sekne ti to." S úsmevom ma objal Louis keď som konečne dobehla pri lavičky.
"Myslím že po tej miernej vojne a vypití polovice alkoholu ktorý sa nachádzal vo fľaši nevyzerám práve najhoršie. Ďakujem." S miernym smiechom som sa posadila vedľa neho na lavičku a ruky som si omotala okolo nôh.
"Tak, o čom si sa chcel rozprávať?"
"Nepožiadal som ju o ruku.. Nemohol som."
"Dosť skoro si na to prišiel tupče, nehodíte sa k sebe."
"Aj to ale.. Pfúú, ako začať.. Pamätáš si na to ako sme ako šesť ročný boli na zmrzline?"
"Kto by si to nepamätal, naše tajné zmiznutie od tvojej mami a rozbitie tvojho prasiatka. Bola to zábava, pokým sme neprišli domou a nekričala na nás tvoja mama že jej to už nikdy nemáme spraviť."
"Tá noc bola skutočne divoká. Pamätáš čo som ti vtedy sľúbil?"
"Že zostaneme priatelia navždy a nikdy spolu nebudeme nič mať ako všetci dospelý, pretože to vždy skončí hrozným rozchodom alebo skončením všetkého pekného?"
"Presne.. Bol som neskutočný tupec že som to vtedy povedal."
"Náhodou to od teba bolo rozkošné, už vtedy si mal väčší rozum ako dospelí."
"Nemal, to čo sa stalo vtedy na tej stanovačke, nebol som opitý vedel som čo robím. Vaness, ani si nevieš predstaviť aké ťažké bolo desať rokov predstierať že ťa neľúbim aby sa nič neskončilo. Viem že je to asi totálna hlúposť ale, celé tie roky čo som ma iné dievčatá som sa snažil len o to dostať teba, a keď som ťa videl s nejakým iným tak som neskutočne žiarlil."
"Louis.. Ja.."
"Chápem že teraz som s tým všetko pokazil ale nedokázal som to už dlhšie tajiť.  nedokážem už dlhšie byť vo vzťahu s El ktorú vyslovene nenávidím a starať sa o imaginárne dieťa ktoré si vymyslela a pritom sa pozerať na teba ako sa zabávaš s inými."
"Och ty tupec, mlč už!" Zo smiechom som ho stopla a jemne som ho pobozkala na pery. Tie pery ktoré som tak dlho túžila pobozkať ako jeho dievča a nie kamarátka.
"Ľúbim ťa, tak šialene ťa ľúbim."
"Ja teba tiež Lou." S úsmevom som ho opäť silno objala a pobozkala. Kvôli zime ktorá ešte stále vonku vládla, som sa jemne zatriasla s čím som si vyslúžila Louisovú pozornosť.
"Mali by sme ísť domou, kým ešte viac neprechladneš."
"To bude v poriadku, Louis?"
"Prosím zlatko?"
"Držíme to v tajnosti alebo to zverejníme?"
"Myslím že novinári nemusia vedieť zasa všetko a chalani s babami? Hmm. myslím že zatiaľ to môžeme držať v tajnosti." S úsmevom mi jemne zastrčil vlasy za ucho a pobozkal na na čelo s čoho sa mi na perách vyčaril slabý náznak úsmevu.

"Nepustím ťa!" Zo smiechom sa na mňa pozeral keď som sa už desiati krát snažila vymotať s jeho objatia a ísť zodvihnúť mobil ktorý už minimálne šiesty krát zvonil v kuchyni.
"Louis! Čo ak je to mama?!" S vážnym pohľadom som sa na neho zadívala a slabo som mu buchla hrudi pričom sa na mňa krivo pozrel.
"To si nemala!" S prekvapeným pohľadom sa mi zadíval do očí a jemne si ľahol nado mňa pričom sa mi stále pozeral do očí. "Si nádherná."
"A len tvoja, pustíš ma už? Myslím že mi nehrozí žiadne nebezpečenstvo od násilného úchyla ktorý by ma pretiahol po ceste do kuchyne!"
"Kde je vlastne Harry?" Zo spýtavým pohľadom sa na mňa pozrel s čoho som dostala neuveriteľný záchvat smiechu.
"Prileteli v noci takže pravdepodobne dospáva spolu s ostatnými."
"Bohvie s kým dospáva."
"Nežiarli! Máš predsa mňa, či ja ti nestačím?"
"Vieš že stačíš." S úsmevom ma jemne pohladil po líci a zatiahol ma za spodnú peru. S rýchlym vymotaním s jeho dokonalej pasce som sa konečne dostala na pevnú zem a s tichým smiechom som zbehla do kuchyne pre mobil.
"Prosím?"
"Vaness? Čo znova stváraš?!"
"Prepáč mami, nepočula som mobil. Potrebuješ niečo?"
"Neprídeš nás pozrieť? Neskutočne nám chýbaš a nevideli sme sa už takmer pol roka. Veď vieš že som na teba bola strašne navyknutá od kedy sa od nás John odsťahoval."
"Viem mami, ale išiel za svojim snom, stať sa  cestovateľom. Kedy sa má vlastne vrátiť?"
"Cez leto príde na zastávku. Prídeš?"
"Tak fajn, pozriem lety a zajtra som tam." "Ľúbim ťa, a pozdrav Louisa a ostatných!"
"Pozdravím, Papa!" S miernym úsmevom som zložila a s hlasitým dupotom som opäť vybehla ku Louisovi ktorý sa zatiaľ rozkošne hral s plyšovými medvedíkmi ktoré som mala na posteli...

Snáď ste spokojne a konečne dáte viac než 2 komentáre lebo sa na to vykašlem! ;*

Memories♥ (9.časť)

Signál zvonenia mobilu ktoré predstavovalo v tomto prípade príchod novej SMS-ky mi na tvári vyčaroval nedočkavý pohľad. "Pyžamová párty, dnes o 20:00 u mňa! Obleč si niečo sexy zlatko! ;D Danielle xx"  Zo smiechom som pokrútila hlavou a hodila som sa na posteľ, medzi stovky malých vankúšikov.
"Myslela som si že ešte stále bývaš s nami! :O Každopádne, presne o 20:00 ma tam máš! ;) Už ste prileteli? :) Vaness xx"
"Prepáč láska, prileteli sme skoro ráno, nechceli sme ťa budiť. :) aj tak sme sa všetky len teraz zobudili. Chalani prídu niekedy večer. Pravdaže bývam stále s vami! Len myslím že pyžamová párty sa pri tých tupcoch spraviť nedá ;D xx"
"To teda nie. :) Kto všetko príde? xx"
"Ja, Perrie, ty. Nestačíme ti? :O xx"
"Vy vždy! ;D Teším sa! :* xx" S úsmevom som odhodila mobil niekde na druhú stranu izby a pozrela som sa na nástenné hodiny. Do začiatku našej skvelej "párty" zostáva už len hodina a pol času, čo znamená len jediné. S miernym úsmevom na perách som sa vyhrabala s postele a namierila som si to do sprchy v ktorej som kvôli času ktorý sa neustále krátiť strávila len minimum. Na nalíčenie som v tomto prípade absolútne kašlala, zo skrine som si vybrala jednoduché modré, riflové šortky a čierne tričko na ramienka. S rýchlim oblečením som si na seba hodila ešte koženú bundu a obula som si čierne vybíjané tenisky. Do malej tašky som nahádzala nejaké drobnosti a každopádne krátke pyžamo.
"Kamže?" Zo smiechom ma stopol Louis keď som sa snažila s dosť nešikovným spôsobom zvesiť zo steny kľúče od domu.
"Pyžamová párty, len pre dievčatá, prepáč Lou."
"Takže inými slovami ohováranie nás chalanov?"
"Veď to poznáš."
"Dávaj si pozor."
"Neboj, uži si to s El."
"Prosím nespomínaj mi ju! V tomto prípade by som sa najradšej obliekol do ženských šiat  a vypadol niekam s vami než počúvať tie jej dlhé monológy."
"To zvládneš, papá!" S úsmevom som mu na líce dala krátku pusu a silno som ho objala...

"Takže točíš!" Zo smiechom som hodila do Perrie prázdnu fľašku a posadila som sa na malý vankúšik.
"Uhmm.. takže, máš niečo s Louisom?" S vážnym pohľadom sa na mňa pozrela keď sa na mne zastavila fľaška ukazujúca smer.
"Nie, my sme len kamaráti."
"Vieš komu hovor! koľko ste kamaráti? dvadsať rokov? Nehovor že ste sa nikdy o nič nepokúšali."
"Dvadsať jedna. Skutočne my sme len kamaráti, poznáš to, kamarátske pusy, robenie debilín, stanovania, oslavy, párty, a tak. Nič sa medzi nami nestalo.. Vlastne.." Zo smiechom som sa stopla a môj pohľadom som nasmerovala na zem kvôli stupňujúcej sa červeni na mojich líciach.
"Vlastne?! O môj bože! ty si s ním spala!" Zo smiechom do mňa drgla Danielle čo moju červeň ešte viac zvýraznilo.
"Bolo to strašne dávno! Mali sme asi sedemnásť? S našou partiou sme zorganizovali takú menšiu párty v lese spojenú zo stanovaním, no a... Trochu viac sme toho popili a trošku sa to zvrtlo. Bolo to len raz, nepočíta sa to!" Zo smiechom som sa ku ním pridala a ľahla som si na studenú dlážku. Môj pohľad sa zo zahanbeného zmenil na nechápavý hneť po tom čo sa ich smiech stíšil a nastalo hromové ticho. "Čo?!" Potichu som sa opýtala keď som sa opäť posadila a videla som ich vážne pohľady.
"Páči sa ti?"
"Na tom nezáleží, sme skvelý kamaráti a myslím že tak by to malo zostať. Ma El, ktorá čaká dieťatko a budúcnosť."
"Zlatko, také imaginárne dieťa ako čaká El môžeš čakať aj ty s kýmkoľvek chceš. A po pravde? Ty a Louis by ste boli ten najviac rozkošný pár s celej skupiny."
"El nie je tehotná?!"
"To je dobré nie?"
"Och bože, len toto nie!"
"Uh? myslela som že to bude dobrá správa."

"Bola by, pokiaľ by sa teraz  Louis nesnažil spraviť tú najväčšiu hlúposť na celom svete...."

Memories♥ (8.časť)

LETO! ;33 Zbožňujem ten dokonalý pocit že zajtra nemusím vstávať o siedmej ale môžem spať do obeda a potom sa zobudiť s úsmevom kvôli slnku! ;33 Čo máte radšej Leto či Zimu? :) Ja osobne obidve, podľa okolností. :) 5,051 návštevnosť?! ďakujem vám! :)

Louis.
Stále nedokážem uveriť tomu čoho bol Tom schopný, vedel som že nie je pre Vanessu to najlepšie, ale keď mu už venovala všetku lásku mohol si ju aspoň vážiť. Neviem si ani predstaviť čo by sa stalo keby poslúchnem Harryho a nevrátim sa domov skôr.
"Je v poriadku?" Prerušil som moje rozmýšľanie keď som zazrel lekára ktorý ku mne kráčal. 
"Bude, zranenie na chrbte nie je až natoľko vážne aby sme jej ho museli zašívať takže sme jej ho len očistili a obviazali. Rozbitá pera a modriny potrebujú určití čas ale nie je to nič hrozné čo by nezvládla. Akurát sme jej vypísali lieky ktoré by mala najbližší týždeň užívať kvôli nádche a zvýšenej teplote kvôli času ktorý strávila v tej zime."
"Ďakujem vám, kedy bude môcť ísť domou?"
"Kedy uznáte za vhodné, môžete si ju zobrať aj teraz. Ale je potrebné dohliadnuť na to aby tieto lieky skutočne užívala."
"Toho sa nebojte, ešte raz ďakujem." S vážnym pohľadom v tvári som mu potriasol rukou a zobral si od neho lieky ktoré sa nachádzali v malej taške. (To vyznelo ako by si kupoval drogy -,-)

"Nech sa páči, polievka pre nádhernú slečnu." S úsmevom som položil na malý drevený stolík tácku s polievkou a ružovú kvetinu ktorú som kúpil po ceste do obchodu.
"Ďakujem pane, Louis? Prepáč mi to, mala som ti o tom povedať a.. mrzí ma to."
"Nemá ťa čo mrzieť drobček, nemôžeš za to. Teraz papaj."
"Si si istý že El nevadí že si sa vyparil z koncertu? Myslím že aj ona, Paul a manažment budú pekne peniť."
"To nie je tvoj problém, tým sa nezaťažuj. Ony to nejakú prežijú. Rozmýšľala si už nad tým čo budeme dnes robiť?"
"Uhmm, chcela som sa ísť prejsť po Londýne. Teda pokiaľ by ti to nevadilo"
"Kam len chceš, tak sa nejedz, ja zatiaľ zbehnem vybrať nejaké teple oblečenie."
"Ďakujem, a Lou?"
"Prosím?"
"Mám ťa neskutočne rada." Zo smiechom sa na mňa pozrela a natiahla ku mne ruky ako malé bábätko, vlastne ona bola celá ako bábätko. Rozkošná, drobná a totálne bláznivá, no musím uznať že vo veľa prípadoch mala väčší rozum než ja. S úsmevom som ju objal a vybehol na horné poschodie kde som po pár minútach hľadania v skrini našiel nejaké teplé oblečenie a vrátil som sa dole spolu s Vanessinim mobilom ktorý počas môjho zaujatého hľadania neustále zvonil.

Vanessa
"Som v poriadku, neboj sa mami. Určite sa zastavím spolu s Louisom niekedy koncom mesiaca." S úsmevom som zamumlala do telefónu a nadšene som ho hodila na druhú stranu gauča.
"Idiot! Už v živote si pred tebou nebudem vybavovať hovory!"
"Prečo? Bolo náhodou zábavne sledovať tvoj vyplašený pohľad keď na teba mama kričala kvôli smiechu ktorý si dostala keď ti rozprávala ako sa o teba bála."
"A kvôli komu?! Veď ti uvidíš akú scénku ti spravím keď budeš volať s El!"
"Nehnevaj sa, vieš že som to tak nemyslel."
"Pre tento krát, a vráť mi tie veci chcem sa obliecť sama." Zo smiechom som mu z ruky vytrhla moje šaty a zavrela som v kúpeľni kde som sa dala do poriadku.

"Vieš po čom túžim celú cestu?" S malým náznakom smiechu som sa otočila ku Louisovi ktorý na mnou trochu zaostával a zadívala som sa mu do očí v ktorých sa musí topiť každé dievča.
"Objať svojho nádherného, dokonalého a sexy kamaráta?"
"To tiež ale myslela som skôr toto." Zo smiechom som do neho drgla čo spôsobilo jeho pád na mäkký sneh.
"Toto ti neprejde!" S vážnym pohľadom sa na mňa pozrel a potiahol ma za nohu čo zas spôsobilo môj pád na neho. S rýchlim postavením s neho kvôli novinárom ktorý pokoj nedajú snáď nikdy som spravila zopár krokov dopredu a zvalila som sa na sneh s túžbou spraviť anjelika.
"Pomôžeš mi hore?" S úsmevom som sa pozrela na Louisa ktorý sa na mňa s hora pozeral a krútil hlavou nad mojou debilitou. S váhavým pohľadom mi podal ruku a vyšvihol ma na nohy.
"Niekedy túžim byť zimným anjelom." S neutrálnym hlasom som zahlásila po minúte ticha a oprela som sa o Louisa.
"Prečo?"
"Necítia žiadnu bolesť, vidia len krásu a sú stále šťastný."
"Ty si môj zimný anjel stále. Ideme? Si celá ľadová, nechcem aby si bola ešte viac chorá než si."
"Najskôr fotka! Potrebujem predsa urobiť nervy tvojej láske." Zo smiechom som s vrecka vybrala mobil a spravila jednu fotku ktorú som automaticky zavesila na twitter. Zvyšok cesty domou prebehol už normálne, sem tam sme do seba hodili snehovú guľu a stále sme sa smiali na totálnych kravinách. Aj cez pár nepekných komentárov k našej fotke som sa musela zasmiať nad jedným ktorý pridal Harry.
@Harry_Styles
Nechaj nám niečo z neho Collinsová! ;)

@Vaness_Collins
Neboj sa Styles, Louis je o tri dni celý tvoj! ;D

@Louis_Tomlinson
Styles, ruky preč! Collinsová je najbližšie dni len moja! :)

@EleanorJCalder
Tomlinson okamžite mi zodvihni ten telefón a nezapájaj sa do debaty primitívnych ľudí!

Po pravde? Po komentári ktorý pridala El som dostala neuveriteľný záchvat smiechu a podľa všetkého som nebola jediná. Po pol hodinovom rozhovore, respektíve monológu ktorý viedal El s Louisom som sa zatiaľ prezliekla do pyžama a vypila teplý čaj ktorý mi spravil Louis. Spolu s teplou dekou som sa zababušila pred televízor a s pukancami na kolenách som čakala na Louisa...

Deka 1D? Taký darček sa neodmieta! ;DDD Poprosím komentáre, inak nová časť nebude! -,- 

Memories♥ (7.časť)

 Chcela som vám povedať len zopár veci, jednou s nej je práve ohľadom komentovania. Keďže vás to číta dosť a komentáre stále ubúdajú rozmýšľala som nad tým že časti budem pridať len podľa komentárov a teraz, cez leto by som vám pridávala také rôzne články, napríklad niečo o mne, niečo o lete, skupinách, zážitkoch alebo nejaké jedno dielne poviedky. :) čítali by ste to? Pokiaľ áno zajtra by som vám pridala prvú vec :).

"Kto volal?" S úsmevom som sa pozrela na Toma ktorý stál opretý o kuchynskú linku a v ruke držal môj mobil.
"Nikto, len nejaký omyl. Poznáš to, nejaké deti. Čo dnes robíš?"
"Pracujem, za pol hodinku začínam a končím o deviatej. Prídeš?"
"Uvidím, potrebujem ešte zariadiť nejaké veci."
"Aké? Stalo sa niečo?"
"Nie, tým si nezaťažuj hlavu."
"Fajn, bežím sa pripraviť."
"Vaness? Mrzí ma tá pera a modrina.."
"To je v poriadku Tom, mal si na to dôvod." Jemne som sa zachvela kvôli ostrej bolesti od jeho prstov ktoré mi prešli po rozbitej pere. S rýchli vysušením vlasov a oblečenia som sa zo zničeným pohľadom postavila pred zrkadlo v snahe zamaskovať aspoň minimum zo včerajšku...

"Objednávka na čísle osem, ten mladý pán pri okne ešte stále čaká na svoju kávu a mladá mamička s tým dieťaťom vzadu žiada o štyri sviečky na tú detskú tortičku a ešte.." Na chvíľku sa odmlčala Morgan ktorá sa ešte do teraz venovala k perfektnému jedálnemu lístku všetkých ľudí v kaviarni. "Čo sa ti to pre boha stalo?!"
"To nič, len som zakopla po ceste domou." S úsmevom som jej odvetila a zvrtla som sa na nohe spolu s papierom na ktorom som mala napísané všetky požiadavky. Po bezpečnom ubezpečení že Morgan sa opäť usilovne venuje zákazníkom som opatrne zatvorila dvere do skladu a posadila som sa na malú škatuľu s džúsmi. Tlmené vzlyky ktoré sa mi snažili dostať von s hrdla kvôli spomienkam na Toma sa ozývali celým skladom.
"Vaness?! Och tu si.. Prišiel za tebou nejaký chalan a on... Och, zlatko! čo sa stalo?" Vystrašene sa na mňa zadívala Morgan ktorá sa predo mnou zjavila s táckou plnou pohárov.
"Nič.. to je v poriadku."
"Nie! Nič nie je v poriadku, myslíš že tej tvojej blbej výhovorke o zakopnutí uverím? Kto ti to spravil?"
"Jeden chalan.. Ale to bude v poriadku ja.. ľúbim ho."
"Si normálna?! zastávať sa a milovať niekoho kto ťa bije?!"
"A čo mám robiť?!"
"Daj sa do poriadku a ukonči to!" Z vážnym pohľadom sa na mňa pozerala a odišla niekam do zadu pre nový tovar. S rýchlim zotretím slz a upraveným vlasov som sa opäť vrátila pred pult. Všetok dych ktorý som mala do teraz v pľúcach sa pri pohľade na Toma ktorý sedel pri stole vytratil a krv v mojom tele zrazu stuhla. S rýchlou otočkou späť do skladu som sa celá roztrasený oprela o dvere a vystrašene som sa zadívala na Morgan ktorá ma s nechápavým pohľadom sledovala.
"Si v poriadku?"
"Ten chalan... On.."
"To on ti ublížil?!" S tichým hlasno mi šepla a ja som jej zo slzami v očiach jemne prikývla. Pri počutí zvončeka ktorý máme na pulte na ohlasovanie obsluhy sa mi pred očami opäť zjavil pohľad na moje modriny a zakrvavené rany. "Zadný východ, ja ho zamestnám!" Silno mi chytila ruku a hlavou mykla na dvere ktoré boli zahádzané rôznymi škatuľami. S pocitom že  srdce každou minútou vyskočí s mojej hrude som sa rozbehla cez ulicu do takmer neznámej ulice a vystrašene som sa posadila na studený sneh. Tenké biele tričko na ktorom som mala o pár centimetrov hrubšiu zásteru mi spôsobilo neskutočné zimomriavky s nehoráznej zimy. Čierne rifle sa mi pod studeným snehom celé premočili a končeky mojich vlasov mi od chladného vzduchu spojeného zo snehom a prehánkami dážďa postupne zamŕzali. Vibrácie môjho mobilu ktoré sa mi šírili zrazu celým telom mi do tela dostali aspoň miernu nádej.
"P-prosím?" Potichu som šepla keď som zdvihla hovor s neznámeho čísla.
"Vaness? Kde si?!"
"Louis! Ja.. ja neviem!" Už hlasnejšie som odpovedala a s nádejou som sa vystrela na nohy.
"Nebola si doma tak som myslel že si v práci, som pár ulíc od tadiaľ."
"Nie! Louis, prosím nechoď tam! Nie teraz.." Zo slzami v očiach som sa oprela o studenú stenu plnú ostrých vecí s ktorých som na svojom chrbte pocítila teplú tekutinu a na mojom tričku sa zrazu objavila červená tekutina.
"Vaness, zostaň tam kde si áno? Ja ťa nájdem." Potichu mi šepol a na chvíľku sa odmlčal. Moje telo sa pomaly a pritom tak bolestivo zrútilo na zem a na druhej strane telefónu sa ozval len Louisov vystrašený hlas..

Memories♥ (6.časť)

Čautéééé! ;) Prepáčte, zabudla som včera pridať časť :) Tak čo, pochváľte sa, aké bolo vysvedčenie? :)


"Pokiaľ nemáš nič na práci, čo keby sme si zopakovali ten dokonalý večer? Tom xx"
"No, vlastne už niečo mám. Vaness xx"
"No tak láska, viem že sa ti to páčilo ;) Tom xx"
"Nemám čas.." S nechuťou som rýchlo napísala poslednú SMS a mobil som hodila do malej kabelky ktorú som mala prehodenú cez plece. S vrecka na nohaviciach som vybrala kľúče s ktorými som zamkla dvere a na hlavu som si nasadila kapucňu kvôli dážďu ktorý už od rána neuveriteľné šľahá celým Londýnom. Do nitky mokrým oblečením som zostavila pred malou kaviarňou ktorá pri otvorení dverí vydala zvonivý tón ktorý mi automaticky zaznel v uší. S úsmevom ktorý som venovala mladému dievčaťu ktoré stálo za pultom  som sa posadila na voľné miesto pri okne a rozložila som si krémový jedálny lístok.
"Máte vybraté?" S milým hlasom sa pri mne ozval hlas mladej servírky ktorá pred nedávnom stála za pultom.
"Uhmm. Poprosím jedno Latte."
"Hneť to bude!" S úsmevom si do zošita naškrabala moju objednávku a zvrtla sa na odchod. Môj pohľad medzi časom blúdil po malej kaviarni, steny namaľované na veselé farby s jednou stenou popísanou rôznymi podpismi a útulným zariadeným. Môj zrak sa zastavil na obrovskej ceduli ktorá bola zavesená nad oknom.
"Nech sa páči, vaše Latte slečna."
"Ďakujem, ja.. Nedalo sa mi nevšimnúť ten veľkej tabule, ešte stále beriete nových zamestnancov?"
"Nezvládam to tu sama a keďže druhá pomocníčka ma teraz pomerne veľa práce v domácnosti kvôli čerstvo narodenému dieťaťu nezostáva mi nič iné."
"Mohla by som to skúsiť?"
"Pravdaže! Kedy by ste mohli prísť na skúšobnú dobu?"
"Vlastne, mohla by som začať aj dnes, zbehla by som sa len domou prezliecť pretože v tomto oblečení vám zákazníkov určite nenalákam a skúsim to."
"Budem veľmi rada, začnete o takej piatej do deviatej?"
"Vyhovuje!" S úsmevom som jej podala ruku a rýchlo som do seba naliala horúce Latté, čo som vzápätí oľutovala. Zo stopnutím taxíka sa mi cesta domou o veľa minút skrátila čo mi len perfektne hralo do kariet. Zaplatila som a s neskutočným šťastným som otvorila dvere a všetky veci som hodila na zem. Zo slúchadlami v ušiach s ktorých mi hrali energetické pesničky som sa hrabala v skrini až kým som nenašla vhodné silno ružové rifle a čierne tričko na ramienka. Z vešiaka som si stiahla dole bundu a do ruky som si zobrala dáždnik...

"Objednávka na trojke." Zo smiechom mi zahlásila Morgane a do rúk mi strčila bloček s perom. Po zapísaní všetkých objednávok som sa unavene pozrela na hodinky ktoré na moje šťastie ukazovali záverečnú. S úsmevom som si do rúk zobrala mobil a spravila som si fotku ktorú som zavesila na twitter. V rýchlostí som si pozrela novinky a opäť som ho zablokovala a vložila do tašky.
"Končím! ideš či zostávaš?"
"Uhmm.. ešte zostanem. Upracem, aj tak doma nemám čo robiť."
"Dobre, potom zamkni. Mám teda s tebou zajtra počítať?"
"Samozrejme!"
"Dobre, bežím."
"Dobrú!!" Hlasno som jej zakričala a vydala som sa ku stolom na ktorých boli stovky tanierov a pohárov.. Po zabití pol hodiny som sa s konečným úsmevom pobalila a na uši som si opäť nasadila slúchadlá. S rýchlim tempom kvôli neustálemu pocitu prenasledovania a tme ktorá v temnej uličke bola rozhodne strašidelná som sa zastavila kvôli krokom ktoré sa za mnou neustále ozývali.
"Tom?" Potichu som šepla keď som sa zadívala do tmy na postavu nejakého chalana.
"Takže tebe je práca prednejšia než ja?!"
"Tom! ono to tak nie je, ja len.."
"Nabudúce si dobre rozmysli čo mi napíšeš a čo spravíš!" S nahnevaným hlasom na mňa zakričal a v mojich ústach som vzápätí pocítila hustú tekutinu. Krv. Zo slzami v očiach som sa zahľadela do jeho ktoré na mňa pozerali s toľkou láskou.
"Prepáč mi to.. ono.. už sa to nezopakuje.." Potichu som šepla a jemne som ho pobozkala...

Louis.
"Ako sa darí slečne Vaness v novej práci?" Zo smiechom som zahučal do telefónu keď mi to na tretí krát konečne zodvihla.
"Vaness tu teraz nie je, chceš jej nechať nejaký odkaz?"
"Och, a kde je?"
"To nech ťa netrápi. Kto volá?"
"Louis, smiem ju počuť?"
"Čo nerozumieš na tom že nemá čas?!"
"Prepáč ja.. ozvem sa neskôr. Povieš jej to?"
"Nepotrebuje ťa už.." Nechápavo som sa zadíval na obrazovku telefónu na ktorej mi blikol koniec hovora. Zo strachom som sa opäť otočil späť ku chalanom ktorý sa celý netrpezlivý na mňa pozerali.
"Stalo sa niečo?"
"Ja.. musím sa vrátiť do Londýna."
"Louis neblázni!"
"Nebláznim Liam, potrebujem vidieť Vanessu, či je v poriadku alebo či.."
"Louis! upokoj sa nemôžeš tam teraz ísť, hlavne nie v strede koncertu."
"Musím Harry..Tento krát to tak už nenechám.."...

Memories♥ (5.časť)

Pred tým než na mňa otvoríš hubu, si dobre rozmysli s kým si začínaš! ;) Ja totižto vojny neprehrávam, nikdy! ;3 I love you Baby! ;33 Kto je tu víťaz ktorý sa smeje naposledy teraz?! ;33 Uch! :33

Pohľad na Toma ktorý ešte stále, aj cez divoké sny kvôli ktorým sa mu v spánku na tvári objavovala vráska, sladko spal, ma prinútil položiť si ruku na hlavu a v duchu vymenovať všetky nadávky na moju neskutočnú retardáciu.
S nenápadným a hlavne tichým postavením z postele som si zo zeme pozbierala všetky veci, do ktorých som sa rýchlo navliekla a extrémne tichými krokmi som si to namierila ku veľkým vchodových dverám jeho domu.
"Kam si myslíš že ideš?!" Ozval sa jeho hlas hneť po mojom ostrom náraze na tvrdú stenu ku ktorej ma pritlačil. Jeho ruka ktorá mi silno stláčala zápästie a druhá ma neustále pritláčala ku stene mi v hlase spravila neskutočný bordel. Udrieť ho? Začať kričať? Povedať mu pravdu? Vrátiť sa ku nemu? zavolať políciu alebo proste mlčať? V hlave sa mi odohrávali tisícky scenárov až pokým sa mi po líci nepustila malá slza kvôli neskutočnej bolesti z jeho silného pri tlačenia jeho ruky ku môjmu bruchu.
"Ja.. ja.. chcela som nám kúpiť raňajky." Neistým a tichým hlasom som šepla, kvôli bolesti ktorá mi nedovolila vydať silnejší hlas.
"Na to som tu ja, už nikdy, rozumieš? Nikdy neopúšťaj tento dom bez môjho dovolenia!" Hlasno na mňa zvýšil hlas, kvôli čomu sa mi v očiach objavil neskutočný strach. "Daj sa do poriadku." Slabo šepol a pomaly ma pustil s jeho "uväznenia" ktoré mi spôsobilo pár sekúnd nehybného predýchavania. Zvuk tanierov a pohárov ktorý sa šíril s kuchyne ma prinútil opäť sa zo strachom v očiach dostať do reality a vrátiť sa ku nemu.

"Pôjdeme dnes niekam von? Reštaurácia, kino alebo budeme tu?" Už normálnym hlasom sa ma spýtal keď sa postavil k umývadlu do ktorého vložil taniere z raňajok.
"No vlastne.. Pokiaľ by ti to nevadilo tak dnes nemôžem. Potrebujem vybaviť nejaké veci a doriešiť zopár problémov."
"To je v poriadku, tak zajtra?"
"Uhmm.. to bude lepšie." S falošným úsmevom som sa na neho pozrela a zasunula som stoličku bližšie ku stolu. "Bežím, pokiaľ všetko nezatvoria. Vidíme sa." Sladkým hlasom som šepla a jemne som ho pobozkala čo spôsobilo jeho slabý úsmev.

Zvuk kľúčov ktoré som hodila do malej sklenej misky sa rozozneli po celej chodbe. Neustále ticho ktoré vládlo v dome a pokoj ktorý tu vyžaroval mi vyčaroval aspoň mierny úsmev. S bolestným trhnutím kvôli ostrej bolesti ktorá ma šialene pichala pri každom jednom pohybe som sa postavila pred zrkadlo a zdvihla som si tričko. Pohľad na obrovskú fialovo modrú modrinu v tvare ruky mi do očí dostal tisícky sĺz. S rukami na tvári a slzami ktoré som nechala voľne stekať po tvári som sa šuchla dole po stene a celý dom vypĺňali moje hlasité vzlyky. Zvuk môjho mobilu ktorý opäť šialene vyzváňal už tretí krát, som svedomito od ignorovala a ďalej som sa naivne venovala plaču ktorý aj tak moje problémy nevyrieši. Neustále prichádzanie nových hovor sa vystriedalo za SMS ktorým som už nedokázala odolať.
"Vaness?! Si v poriadku?! Ak sa niečo stalo okamžite mi ti povedz, inak prídem do Londýna! Louis xx"
"Nie. Všetko je v poriadku, len som bola v sprche :) Pekne si tam uži slnečné počasie a ja sa idem opäť venovať hladeniu na zasneženú záhradu. Vaness xx"
"Blázon! Vieš si predstaviť ako som sa o teba bál? Opovážiš mi to nebudúce nezdvihnúť. xx"
"Tak čo sa stane? xx"
"Dám ti pusu na líčko ale budem sa na teba aj tak hnevať! xx"
"Ty sa nedokážeš dlho hnevať."
"Viem, práve o tom som chcel s tebou hovoriť. Vaness, ja chcel by som či niečo povedať.."
"Neskôr, porozprávame sa o tom keď prídeš, už len štyri dni to dáš Louis! :) I love you baby! xx" "Bože Louis.. čo by som dala za to aby si tu teraz bol a ochraňoval by si ma ako El?.." potichu som šepla a svoju tvár som opäť zaborila do studených rúk.

Kikuš, som šťastná, neboj sa! ;) Julíí, "Let Her Go" pri písaní som ju počúvala vďaka tvojmu príbehu a ani si nevieš predstaviť aká závislá na nej teraz som! ;33

Memories♥ (4.časť)

Zvuk ticha ktorý sa už od skorého rána kvôli odchodu chalanov spolu s babami šíril po celom dome, vypĺňal len tlkot môjho šialene bijúceho srdca. S nervóznym ťukaním o kuchynskú linku a paralyzovaním bielych vločiek ktoré padali s neba sa mi hlavou šírili opäť myšlienky na Louisa. Zvuk môjho mobilu ktorý sa vzápätí ozval celým domom mi tlkot môjho srdca zvýšil na maximum.
"Prosím?" Už kľudnejším hlasom som sa ozvala bez pozretia čísla volajúceho.
"Vaness?! Bože som tak rád že si to zdvihla."
"Stalo sa niečo Louis?"
"Nie.. No.. Vlastne áno."
"Počúvam, dúfam že to stojí zato inak ťa zavraždím!"
"Pracuješ na niečom dôležitom?"
"Ako sa to vezme, pokiaľ je nemé počítanie snehových vločiek práca tak v tom prípade áno."
"Takže opäť nič nerobíš." Zo smiechom poznamenal a na chvíľku sa odmlčal. To ticho ktoré zrazu vládlo na oboch koncoch ma neskutočne znervóznelo. "Vaness?"
"Hmm?"
"El.. ona.. povedalo mi že je tehotná.."
"Povedala ti že je čo?!" S vyskočením na pevnú zem a prekvapeným hlasom som zvrieskla do telefónu a nechápavo som sa zadívala na červenú stenu ktorá stála predo mnou.
"Ja neviem ako mám reagovať. Rozumieš, ona je s toho celá nadšená a.."
"A ty?"
"Nie.. a to je ten problém. Vaness, ja ju nemilujem. Nedokážem s ňou už dlhšie chodiť a nie to ešte byť s ňou manžel a starať sa o dieťa."
"Zostaň s ňou.. Potrebujú ťa." S neutrálnym hlasom som zakončila našu debatu a zúfalo som hodila mobil na drevený stolík čo spôsobilo mierne prasknutie displeja. "Úžastná výdrž dnešných mobilov.." Nervózne som zašepkala a rukou som si prešla do vlasoch ktoré ma vzápätí pošteklili na odhalenom chrbte.

Hodinová ručička sa nebezpečne blížila ku siedmej hodine s čoho mi telom prebehol horúci pod a pred očami sa mi opäť naskytol pohľad na Tomove včerajšie správanie. S nechceným na tiahnutím slabo modrých rifiel a červeného trička som si vlasy prehodila cez rameno a zadívala som sa do zrkadla ktoré dopĺňalo moju izbu. "Si obyčajné naivné decko, ako si si len mohla myslieť že niekto ako Louis by mohol chcieť niekoho ako si ty?" Ozval sa mi v mysli môj vnútorný hlas z čoho sa mi do očí opäť nahrnuli drobné slzy. Zvuk zvončeka ktorý prehlušil zvuk hudby ktorá hrala na celý dom ma prinútil posledný krát upraviť môj vzhľad a ísť otvoriť.
"Pááni, si nádherná."
"Uhm.. ďakujem. Ideme?"
"Ako chceš, ku mne alebo von?"
"Kam len chceš." bez váhania som zahlásila z čoho som znova za počula jeho tichý smiech.

"Môže byť?" S úsmevom sa na mňa pozrel keď zastavil pred obrovským domom ktorý pravdepodobne patril jemu. S váhavým pohľadom som sa zadívala na jeho nevinnú tvár z čoho sa mi do očí opäť navalili slzy kvôli drobnej myšlienke na Louisa.  Hlavou mi opäť preblesky slová s dnešného hovoru, kvôli ktorému som vyslovila vetu ktorú onedlho budem na sto percent ľutovať.
"Môže byť.." S miernym úsmevom som ho jemne chytila za ruku a slabo som ho pobozkala na pery...

 Toto som vám chcela pridať už dááávno! :)
A toto? :DDD Proste, keď niekto na náboženstve pozerá filmy ja a Bella sa hráme na mojom ntb a robíme takéto sexy obrázky pričom s tým fotíme poniektoré  suky! ;33