ON, ONA,ON. ♥

Tá moja vysoká blondínka, s krásnymi očkami a dokonalý zmyslom pre humor.
Ten môj skvelý "braček", ktorý tu pre mňa vždy je.
A ten, ktorý nevzal kúsok z môjho srdca, ale vzal ho celé a dal mu neopísateľný pocit.

"My nie sme kamarátky, pretože kamarátstva končia. Sme manželky, pretože naše manželstvo je večné." - K&K. 
Bola to obyčajná hodina geografie na základnej. Druhá lavica pri okne, tri stoličky no len dve zaplnené.
Mnou a ňou.
Blondínou a brunetkou.
Spolužiak mal v ten deň koncoročnú prezentáciu, niečo ohľadom Paríža.
Bolo to pár dni pred letom.
Vonku už bolo teplo a nám začínalo riadne prepínať z blížiacich sa prázdnin.
Myslím, že to bol koniec 7 či 8 ročníka.
Neustále sme sa smiali a komentovali vyššie spomínanú prezentáciu.
Pamätám si, ako sme si robili srandu v zmysle: "Ahá, tá teta si ty!" , "A ty tá vzadu!".
Bolo to tak moc stupidné, no tie neskutočné záchvaty smiechu, ktoré sme pri tom chytali a koledovali si o poznámky stáli za to.
To bol ten deň, kedy sme si počas tej prezentácie povedali, že to bola naša svadobná cesta a my dve sme sa stali manželkami.
 Aj tak sme nikdy neboli kamarátky.
Vždy sme boli svoje ženy.
A vždy budeme.
Ona je to dievča, ktoré mi pošle SMS-ku a pokiaľ neodpíšem do desiatich sekúnd tak jej mobil sa zázrakom "stratí" a nereaguje ani na mojich 10 zmeškaných hovorov.
Tá, ktorá sa neurazí ale odplatí mi to.
Tá, ktorá tu pre mňa je.
Ktorá mi pomáha.
Ktorá keď za ňou prídem s úsmevom či jej medzi rečou poviem, že som spoznala nejakého chalana tak ma odbije vetou: "Zas ma ideš podvádzať? Určite to bude nejaký debil." A po skončení toho návalu smiechu sa ma spýta milión otázok ohľadom neho.
Páči sa mi na nej to, ako sa netvári, že tento je dobrý, tento je pekný a podobne.
Páči sa mi to, ako je úprimná, ako mi na rovinu povie, že je to debil, že tohto si nemá vybrať, že príde lepší.
 A pokiaľ ne nepočúvnem a spravím podľa seba tak tu stále je.
A vynadá mu a prejde všetky tie ulice preto aby sa mi hodila na postel a objala ma. ♥
Rovnako tak ako som ja toto všetko ochotná spraviť pre ňu.
Aj v prípade, že mi nezdvíha telefón a neviem či je doma.
Vždy som tu pre ňu.
Ochotná prísť a venovať jej objatie.
Pretože ona nie je kamarátka, ona je manželka, kúsok mňa, niečo čo bude neustále v mojom srdci, na mojich fotkách, spomienkach.. niečo čo aj keď odíde vždy istou časťou zostane. ♥


"Spomínaš? Kedysi si mal byť gay kamarát aby medzi nami nebolo nič viac a mohli sme byť tými skvelými kamarátmi bez akýchsi veľkých citov. A teraz si mojim bračekom, ktorého si vážim ako vlastného." 
Myslím, že to bolo v dobe, keď som sa rozišla s tým idiotom.
A šla na pokec, kde si mi ty napísal a ako keby si vedel, že mi niečo je.
Pretože už od toho dňa si mi začal pomáhať a bol tu pre mňa.
A tak to je už vyše roka.
Bol si tu keď som mala na teba mierne nervy, keď som bola sklamaná, donútená neodpisovať ti.. ale keď som bola zaľúbená a šťastná a ty si sa tešil so mnou.
 Prečítal si si každú slohovku, či dobrú či zlú a na každú zareagoval.
Či si bol smutný a či nie.
Vždy si mi povedal pravdu.
A bol úprimní čo si vážim.
No a čo, že sa poznáme len cez net.
No a čo, že sme sa nikdy nestretli.
Kto tvrdí, že sa nestretneme?
Kto tvrdí, že svojho bračeka nikdy neobjímem a nepoďakujem mu za všetko osobne?
Že niekto?
To mi je ukradnuté.
Pretože ja verím tomu, že ťa stretnem.
Že sa budem môcť usmiať na svojho bračeka a poďakovať mu.
Že mu budem môcť do očí povedať, že všetky tie vzťahy čo ti nevyšli budú raz tvojimi dobrými spomienkami a príde skvelé dievča, ktoré sa stane tvojou manželkou a spolu s ňou sa ešte budeš smiať ako hlúpi si bol, že si veril, že tie dievčatá sú pravé pokiaľ pravá bola po celý čas ona.
Nezabúdaj, si skvelý braček a ja som tu pre teba vždy.
Súrodenci navždy. :3

"Niektoré páry sú ako Tom a Jerry... Navzájom sa provokujú ale nemôžu bez seba žiť." -K&M ♥♥
Milujem ten pocit.
To ako mi niečo hovorilo nech mu nezagratulujem na nástenku ale do chatu.
Nech to spravím.
A ja som vtedy tú gratuláciu vymazala z jeho nástenky a poslala do chatu.
A potom sa každým dňom len usmievala nad tým keď napísal.
Zbožňujem to ako som niečo strašne hlúpe povedala a on mi za tým poslal jeho fotku alebo napísal niečo čo mu mobil preložil a mňa to rozosmialo.
Vážim si to ako sme sa vonku nikdy nevideli tak, že sme sa rozprávali a on mi aj tak odpisoval a riešil so mnou každý môj problém.
To ako chcel môj úsmev.
Ako so mnou hrával hru a tým mi dával iné myšlienky.
Ako mi hovoril, že mi za to nestojí ten čo mi ubližuje ale nájde sa niekto kto pre mňa bude ochotný spraviť všetko.
Ako sme si začali písať a písali sme si až do 4 rána bez prestávky.
To ako tu vždy bol a vždy je.
Pamätám si ako som mu raz vyčítala to, že sa ma nikdy nevšimne v meste.
A on mi povedal nech ho kopnem keď pôjdem okolo.
Asi dva dni po tej správe som stála v meste so spolužiačkou keď išiel on okolo a ja som sa len začala usmievať a nič iné som  nespravila.
Ja ani neviem prečo, možno z dôvodu, že sa mi páčil to akým chlapcom je.
Viem len jedno.
Že po tom dni som ho začala hecovať len preto aby sme šli von.
A ten deň prišiel a ja som pri ňom prvý krát stála.
Prvý krát sa mu zahľadela do očí.
 Prvý krát počula jeho hlas.
Prvý krát cítila jeho objatie.
Celý ten večer bol tak zvláštny, tak neskutočne krásny v tom, že sme sa rozprávali, počúvali všetko okolo nás.
Počúvali seba.
Ako keby sa v tú dobu pre mňa nič zlé nedialo ako keby .. existoval len ten moment.
V ten deň som prvý krát videla diviakov.
Teda myslím tak blízko.
Ale strápnila som sa pri vysvetlovaní príhody s rybami.
Stupidné ryby.
Neskutočne trápne som sa cítila vtedy, keď som sa nevedela vykoktať ..
A on sa potom zasmial.
Tak zlato a milo.
A v ten deň prišla aj naša prvá pusa.
Za dosť zvláštnych okolností ale bolo to krásne.
A neľutujem to.
Neľutujem to, že sme sa stretli a pobozkali.
Neľutujem to, že to bol on, ten s ktorým som šla von.
Pretože nás to zblížilo.
Začali sme si písavať viac, volávať a ja som mu dôverovala každou minútou viac a viac..
Raz sme volali na skype a ja som mu kecali niečo ohľadom chalanov..
A on mi povedal niečo v zmysle či musím byť tak krásna, že ma chce potom toľko chalanov.
Hocikto mi môže hocičo povedať..
No keď som počula tú vetu od neho, cítila som sa krásna.
Skutočne krásna.
A potom prišlo druhé stretnutie, pri ktorom mi srdce bilo ako šialene keď ma objal..
Kedy sa mi ruky úplne triasli až kým ma za ne nechytil a nepohladil.
Kým ma jemne nechytil za tvár a nedal mi pusu a nepovedal, že ma má rád.
A ja som si v tú chvíľu položila otázku.
Ľúbim ho či len mám rada?
Myslím, že odpoveď som vedela a on ju tušil už len z môjho úsmevu.
Milujem tie dni.
Všetky.
Dobre či zlé ale hlavne, že s ním.
Milujem to ako ma drží za ruku, ako sa na mňa pozerá, ako ma pohladí.
Milujem jeho.
A milujem ho viac ako hviezdy a svetielka,  pretože on je mojim svetlom počas tmy.
♥♥

Priateľstvo. :)

♥:)
Ani neviem kde začať.
Ešte som ani nedovŕšila šestnásty rok života a všetko čo sa okolo mňa deje je tak komplikované.
Myslím, že som vo veku kedy je úplne normálne, že sa mením.
Že sa mením povahovou, výzorom, všeobecne.
Tak prečo potom nikto tie moje zmeny nedokáže pochopiť?

Prešla som si za tú dobu dosť zmenami.
Bola som tou neviditeľnou. 

Neskôr tou, ktorú tak radi šikanovali a ona sa nedokázala brániť.
Ale v istej miery ma to všetko posilnilo, pretože som každú tú narážku a posotenie dusila v sebe až tak dlho, že jedného dňa som sa proste stala tou, ktorá sa tomu vedela postaviť.
Aj keď táto zmena značila to, že som sa začala dostávať do problémov.
Že som bola tak povediac ešte to malé dievčatko s mierne agresívnym správaním.
Ľutujem to, že som sa v tej dobe stala tou, ktorá začala ubližovať.
Pretože som sama bola tou, ktorej tak dlho bolo ubližovane.
No mala som vôbec na výber?
Ako sa dokáže dievča, ktoré v tej dobe bolo ešte len na základnej brániť keď sa o tom vlastne aj bálo povedať?..
Neskutočne dlhú dobu som to tajila.
Tajila to, že mi ubližovali len z toho dôvodu, že mi to prišlo ponižujúce.
A aj cez to prišla zmena, v ktorej som tou osobu bola aj ja..
Tou, ktorá ubližovala.
No na druhej strane tej zmene aj vďačím.
Priznávam, že som tým správaním aj ľuďom ublížila, ale len tým, ktorí to toľké roky robili mne.
No snažila sa zastávať každého bezbranného, ktorému ubližovali a mlčať ako ja..

Potom prišla ďalšia zmena, v ktorej som prestala byť tou babou.
Ale začala som byť niečim iným.
Tou, ktorá mala všetko na háku.
Ktorú nikto nezaujímal.
Ktorá začala všetky svoje myšlienky dávať na papier a začala písať.
A zrazu sa stala viditeľnou.
Ale stále tou, ktorá samú seba kvôli minulosti, kvôli rečiam, ktoré na ňu boli, podceňovala.
Takže moje písanie zostalo len pre mňa.
A pre ľudí, ktorí všetky tieto články čítajú.

Prešla som si aj zamilovanosťou.
A zmenou, kedy som nenávidela.
Kedy som bola ľúbená.
A kedy podvedená.

Bolo tu aj obdobie kedy som bola slušná ako anjelik.
Ale aj dosť zlá s rôznymi problémy.
A miestami vážnymi.

No zo všetkých zmien, ktorými som si prešla ma najviac mrzí tá posledná.
Tá, v ktorej som sa stala niečim čím som nikdy nechcela.
Niečim, čo som si vlastne ani sama pred sebou nepriznala.
Aj keď som vedela, že to tak je.

Je to istá časť mojej zmeny, o ktorej strašne dlhú dobu mlčím.
Zmena, ktorá ma tak strašne štve.
A ktorú tak dlho tajím v sebe, že ju už akýmsi spôsobom musím dosť zo seba..

Poznáte to?
Keď niečo tak strašne zbožňujete, chcete, potrebujete.
A ono to proste nie je.
Nedostáva sa Vám to.
A nech ste akokoľvek zúfala nevráti sa Vám to.
To je tá vec, ktorá ma zmenila zo všetkého najviac.
Ľutujem to.
Ako neustále tajím všetko v sebe.
Ako som tak strašne dlho ticho.
Ako nedokážem rozprávať ak ma niečo extrémne trapy.
Ale dokážem rozprávať o maličkostiach, ktoré sú nepodstatné oproti tomu čo prežívam.
Mrzí ma to, ako som sa zo zmeny, kedy som bola tou slušnou, tou, ktorá dokázala všetko čo chcela, ktorá tu pre všetkých bola, ktorá dávala zo seba to najlepšie..
Dostala do zmeny, kedy mám opäť všetko na háku.. kedy ma nezaujíma nič okolo mňa.. kedy nevnímam nič. Kedy posielam všetkých, ktorí mi chcú len dobre preč..
Kedy svoj voľný čas, dni kedy to najviac nedávam trávim tam kde sa pije..
Kedy sa môj slovník zmenil z toho skvelého, ktorý sa dokázal posunúť až na spisovateľskú besedu na vulgárny ..
Mrzí ma to, ako som začala kašlať na všetko čo bolo pre mňa dôležité a hlavne na ľudí, ktorí tu pre mňa boli počas každej zmeny..

Môj psychicky stav sa zo všetkých tých veci ..
Toho čo sa okolo mňa deje..
Ako veľa toho na mňa je zmenil na taký, že moja astma sa z toľkého stresu zhoršila.
Cítim to ako je moje dýchanie v istej miere horšie ..
Vnímam to ako moc zaujatá som tým, byť skvelá bez vedomia, že som skvelá tým aká som ..
Moje jedenie je zas úchvatné a len sama si podrážam nohy tým, že si ničím zdravotný stav..

Ja ani neviem kedy sa to všetko stalo ..
Kedy tieto zmeny nastali ..
Kedy mi začalo byť všetko tak jedno..
Kedy mi nevadilo začať piť aj keď som bola proti tomu ..
Kedy som sa tak začala zahrávať s chalanmi.

Ale som rada za jedno.
Že tu mám stále ľudí, ktorí mi dokážu vynadať keď je to so mnou vážne zle a prinútiť ma myslieť.
A dokážu ma opäť zmeniť na to čo chcem byť.
Nie to čím sa stanem kvôli veciam okolo mňa.
Som rada za neho.
Som rada za ne.
Som rada za všetkých, ktorí pri mne stoja.

Som rada, že vďaka ním, sa dokážem hocikedy zmeniť na to čo chcem.
Na tú babu, ktorá je samostatná.
Ktorá si uvedomuje svoju milosť a dokáže preto pre seba spraviť lepšiu prítomnosť.
Ktorá si dokáže stále užívať svoje mladé časy a pritom riešiť aj vážnejšie veci.
Ktorú pri každom rozhodnutí tolerujú a podporujú.
Som rada za to, že pri každom páde ma opäť postavia na nohy.
Pretože sú mojimi anjelmi bez krídel. ♥♥

"Priateľstvo je tak potrebné ako ľudskosť sama. A šťastný je, kto ho nájde, lebo vie, že už nie je sám." -Thomas Large. 

Žiť či existovať?

-Veľmi pekne ďakujem svojej dokonalej žene, ktorá si opäť raz vytrpela moje správy a pomohla mi vybrať tému na ďalší nezmyslený článok. Si poklad! ♥
:)
Chcem písať.
Písať tak strašne veľa.
Až kým niekde vnútri mojej duše neucítim ten skvelý pocit úľavy.
Pocit, v ktorom budem mať istotu, že som akýmsi spôsobom zo seba vypísala všetky tie svoje negatívno - pozitívne myšlienky, ktoré v sebe dusím.

Pred nedávnom som čítala jeden citát.
Po pravde ich bolo viac.
Rada ich čítam.
No tento mi z nejakého dôvodu uviazol v pamäti a núti ma neustále premýšľať.
Znel takto. 
"Žiť, to je najvzácnejší dar na svete, pretože väčšina ľudí iba existuje."

Do teraz neviem prečo nad ním uvažujem.
Možno sa mi len páči.
A možno vo mne vyvoláva akýsi pocit toho, že v istej miere je to aj o mojom živote.
Pokiaľ si v pamäti prebehnem celý svoj život,
alebo okamihy, na ktoré si zreteľné pamätám je vážne veľa chvíľ, kedy som skutočne žila.
Ale aj nespočetne veľa dní kedy som proste len existovala.
Neľutujem tie dni, to nie.
Pretože každý deň, každá chvíľka, každá sekunda nám v živote niečo dá.
Možno nie niečo veľké, niečo čo ovplyvní náš život.
Ale niečo nám dá.
Aj keď si to ani neuvedomujeme či tomu nedávame veľkú pozornosť.

Sú okamihy, kedy mám proste chuť kričať.
Vykričať si hlasivky len aby skončili tie dni.
Tie, v ktorých len existujem a nemám pocit, že žijem, že v tomto svete mám nejakú úlohu.
A potom dni kedy som až tak moc viditeľná pre ostatných, že chcem byť na okamih neviditeľnou, tou, ktorá neexistuje pre ostatných.

Občas si proste prajem jedno.
A neskôr druhé.
Možno z dôvodu, že chcem žiť so všetkými a užívať si plnými dúškami celý život s každou osobou, ktorá žije v danom okamihu spolu so mnou.
A inokedy chcem existovať len pre jednu osobu, vďaka ktorej je moja existencia žitím. 

Something about me. ♥

Pusť ma! ♥
Raz hore, raz dole.
Raz šťastný a raz smutný .
Raz plný energie a raz vyčerpaní.
Raz sa nám zdá byť všetko tak neskutočne krásne, bezproblémové a zrazu je to všetko opakom.
Nezáleží na tom či sme hore a či dole, či šťastný alebo smutný, vyčerpaní alebo plný energie ale na tom ako sa v danom momente zachováme a ako využijeme poskytovanú príležitosť.


Viac krát sa zamýšľam nad otázkou prečo sa toto všetko deje.
Prečo sa raz cítim tak neskutočne krásne ako by mi tú chvíľu nemohlo nič na svete pokaziť a je ma nemožné ovplyvniť vo svojom rozhodnutí a pocitoch..
A potom ako akási "bábika", ktorú ovplyvňujú všetci naokolo a svoj život si neriadila sama. 

Ešte pred nedávnom som bola tou "tichou" pozorovateľkou, ktorá si pomaly žila svoj život a snažila sa robiť všetky veci správne a premyslene.
Potom prišiel moment kedy som dostala chuť žiť ten správny život.
Život, v ktorom sa sklamem, v ktorom padnem na dno, budem sa trápiť ale rovnako tak budem mať pocit nesmierneho pocitu šťastia, v ktorom budem pociťovať "motýliky" v brušku a cítiť sa tak výnimočne.

Keby sa ma niekto spýta na otázku, čo ma robí šťastnou moja odpoveď by bola prostá.
Maličkosti.
Šťastnou ma spravil ten moment keď som pred rokom sedela pri plamienku ohňa, zvuku gitary a nad hlavou sa mi rozprestierala obrovská obloha plná hviezd a videla som všetky tie úsmevy mojich kamarátov.
Ten okamih kedy som sa cítila po prvý krát skutočne ľúbená a šťastná z toho, že tu je niekto pre mňa aj keď možno len chvíľkovo.
To, ako som v úplne neznámych dievčatách na strednej našla skvelé kamarátky a moju skvelú spolu sediacu, ktorú si za nič na svete nedám.
Ten pocit keď aj po toľkých mesiacoch trápenia som dostala objatie, vypočutie, krásny deň kedy som sa cítila tak neskutočne prirodzene a spokojne.
Šťastnou ma robí úsmev každého jedného človeka, na ktorom mi záleží.

A aj cez tieto všetky pozitívne veci, skvelých ľudí a neopísateľných okamžikov, ktoré sú okolo mňa mám občas dni kedy sa cítim sama.
Kedy mám proste chuť sedieť na posteli, počúvať smutnú hudbu, ktorá mi potichu hrá v izbe, v rukách pevne držať obľúbenú knihu a nechať cez pootvorené okno prúdiť do izby ten čerstvý večerný vzduch s malými lúčami  slnka hybajúcimi  sa na mojej stene.
Pretože táto vec mi v istej miere vyčarí úsmev na perách a dá mi ten skvelý pocit, že žijem.

Po pravde ani neviem prečo toto píšem.
Možno z dôvodu, že mi chýba písanie.
Pridávanie mojich od veci článkov, ktoré ale pre mňa veľa znamenajú.
Pretože vtedy dám zo seba všetky pocity, ktoré inak tajím.
Tajím ich vôbec?
Kto vie, sú ľudia, ktorý o mne vedia viac než si myslím.
Potom sú tú ľudia, pri ktorých stačí, že sa na nich pozriem a vedia čo je vo veci.
A na koniec tí, pri ktorých môžem robiť čokoľvek a ani si neuvedomia ako trpím.

Je toto všetko čo vlastne cítim skutočné?
Skutočne ma tie veci robia šťastnou?
Alebo len milujem ten pocit?

A možno, že som len hlúpe dievča v puberte, ktoré si žije vo vlastnej fantázií.
Vo vlastnom svete.
V ktorom zbožňujem ten pocit, voľnosti, tých maličkostí okolo mňa, toho života, ktorý mi každou sekundou môže priniesť niečo nové.
To dievča, ktoré chce byť šťastné.
Ľúbené.
Ktoré chce sledovať západ slnka v objatí a cítiť sa pritom milovaná.
Držať sa za ruky s osobou, ktorú potrebujem.
Cítiť to ako šialene rýchlo mi bije srdce z jedného jediného dotyku.
Nič viac.
A nič menej. 

"Nejde o to, ako dokonalé budú prežité chvíľky v živote. Ide o to, prežiť čo najviac chvíľ blížiacich sa dokonalosti." -Matej Domaracký 

Because you are my life.ღ 1.

2.ON, ONA, ON.
-Matthew.
„Len sa na teba usmiala kámo, čo to s tebou je?“  Zo smiechom si ma doberal Logan keď sme v tichosti kráčali po tmavej ceste po náročnom zápase.
„Neviem vôbec, nie je to ňou len som .. vyčerpaní.“ Vážne? Vyčerpaní? To si si nemohol vymyslieť lepšiu výhovorku? V duchu som si hovoril sám pre seba pričom som si dal imaginárnu facku. „Zajtra sa porozprávme, skutočne sa ponáhľam a chcem si oddychnuť.“ Sebavedomo som povedal čo najmenej roztraseným hlasom a spravil som zopár väčších krokov aby som sa dostal do predstihu. „Kto je? Čo tam robila práve dnes? Uvidím ju ešte?“ Spytoval som sa sám seba v duchu pričom som odomkýňal vchodové dvere a potichu sa vyzúval. Neviem ani jej meno tak prečo mi tak straše vŕta hlavou? Je to jej úsmevom? Tým ako odvrátila pohľad pri zistení, že sa pozerám? Či tým ako rýchlo sa mi rozbúchalo srdce pri pohľade na ňu? ..

-Grace.
„Prečo? .. Prečo mi tak neskutočne vŕta hlavou? Som predsa zadaná .. Nemôžem si dovoliť úlety ani podobné veci. Nemala som ísť a to ihrisko.“ Karhala som samú seba v duchu aj keď sama som vedela, že som spravila správnu vec. Možno nie pre tento okamžik ale určite správnu vec pre niektorý deň v budúcnosti. Prečo nad tým vlastne tak uvažujem? Mala by som sa viac trápiť hádkou, ktorú som ešte pred pár hodiami mala s mojím vlastým chalanom a nie niekým koho vlastne ani nepoznám a pritom vo mne vzbudil niečo čo nikto iný pred ním. Je to jeho úsmevom? Tým sebaistím pohľadom? Alebo si to len náhováram a prišlo mu niečo vtipné a preto sa usmial pri pohľade na tribúnu? Z môjho hlbokého premýšlania ma tento krát vyrušila správa a facebooku, hlasné pípnutie v slúchadlách, v ktorých mi hrala pesnička, ktorá nevedo kedy skončila ma prinútila silno si ich strhnúť z uší.
„Prepáč.“ Potichu som si prečítala a do očí sa mi opäť nahrnuli slzy.
„Čo ti mám teraz akože prepáčiť?“ Po prvý krát za tie mesiace, tú dobu, ktorú ho poznám som sa odvážila byť mierne hnusná namiesto okamžite prepáčenia na rozkaz čo vo mne vyvolalo isté pochybnosti.
„Neviem jeblo mi .. Ľúbim ťa.“
„To je skvelé.“
„Tak sa so mnou rozíď.“
„Prečo by som to mala spraviť?“
„Lebo vidím ako mi opisuješ.“
„A ako ti mám akože odpisovať? Ubližil si mi zas a znova a ja ti mám na počakanie prepáčiť?“
„Mal som na piču náladu.“
„Ahá tak zato si to odnesiem ja? Do kedy budem ako tvoja .. ja ani neviem čo som, všetko si a mne vybíjaš .. povieš mi aspoň kvôli čomu tento krát?“
„Neviem ..“
„Bezdôvodne? Ooo to je tak krásne ..“
„Mám zlý deň daj mi pokoj ..“
„..“
„Prepáč ja ťa ľúbim ..“
„fajn ...“
„Dáš mi ešte šancu? Zabudnime na toto poďme von a bude to zase fajn.“
„Kedy?“
„Neviem pondelok musím niekde byť, utorok tiež..“
„Streda?“
„Dobre, tak v stredu.“
„Dobre zlatko. :*“ S drobým úsmevom som sa potešila nad touto správou. Prečo? Z toho dôvodu, že chvíľku pre neho nie som kurvou? Tým, že sa nehádame? Mierne som pokrútila hlavou pred tým než som zatvorila chat a unavená som padla do postele.

-Kilian

„Neboj sa, ešte pár minút a som tam ... vypadnem čo najskôr aj tak je tu nuda .. aj ja sa na teba teším .. len pár pohárikov .. čokoľvek pre teba spravím Jade.“ Potichu som šeptal oprety o stenu dverí s telefónom na uchu. Hudba za mnou hlasno hrala no na chodbe to znelo oveľa tlmenejšie než kdekoľvek inde.  „Musím končiť, o chvíľku prídem.“ S kamenným výrazom som zrušil hovor keď som si všimol Johannesov pohľad.
„To ťa to stále neomrzelo?“
„Čo je teba kurva do toho?“
„Asi toľko, že tvoje dievča o takomto čase zaspáva pri spomienke a tvoje chvíľkové sladké reči zatiaľ čo ty ju ideš zas a znova podjebávať.. načo ti vlastne je keď chodíš za inými? Aby na to raz prišla a ty si jej komplete zničil život?“
„Nestaraj sa do toho, nepoznáš ju a o mne vieš minimum.“
„Nepoznám ale viem ako jej ubližuješ a dlho sa na to prihliadať nebudem.“
„Povieš jej to.“ Zo zaťatými zubami som ho silo pritlačil k stene a aj cez tmu na chodbe som vyhľadal jeho sivé oči. „A zabijem ťa.“ Pokojnejším hlasom a miernym úsmevom som dokončil vetu a uvoľnil som svoju ruku z jeho hrude čím sa mohol lepšie nadýchnuť. „idiot..“ Potichu som si zašomral keď som vo vačku hľadal svoj mobil a tmavou chodbou som sa snažil dostať do nočného mesta.

-Áno, áno ! Som skvelá, trvalo mi to len dva mesiace? ♥ :D Ospravedlňujem sa! :3 

Because you are my life.ღ

TEN DEŇ.

„Oh už zase.“ Potichu som si zamrmlala sama pre seba keď ma zo spánku prebudil vibrujúci mobil na stolíku. S miernym pootvorením jedného oka kvôli náhlemu návalu svetla po dlhej noci v tme som nahmatala mobil a prečítala si SMS-ku, ktorá ma prebudila. „Debilný operátor, ešte aj cez víkend ruší.“ Nespokojne som zavrčala a na kolena si potiahla notebook kvôli zvláštnemu pocitu čo ma nútil navštíviť známu sieť facebooku.
„Čo hovoríš na to keby sme dnes išli na ihrisko? Len mi dve samé, spravíme si pekný deň a pozrieme nejakých chlapcov. :3“  Blikla mi správa, ktorú som si prečítala s úsmevom a perách.
„Neviem či to dnes pôjde :/“ Nenápadne som zaklamala aj keď som sama dobre vedela, že okrem lenošenia v posteli nemám nič dôležité na pláne.
„No táák, snáď neodmietneš sesterničku.“
„Hmm porozmýšľam o tom a dám ti vedieť, platí?“
„Beriem to ako súhlas, idem do kostola potom sa dohodneme kde ťa počkám. :3“  So smiechom som si prečítala poslednú správu od nej pred tým než sa jej stav zmenil z online na offline a presmerovala som svoj zrak a vedľajší chat.
„Dobré ráno :*“
„Dobré zlato :*“
„Môžeme sa porozprávať?“
„Nepočká to? Potrebujem sa dať trošku do kopy pretože pôjdem von.“
„Myslím, že nepočká tak môžeme?“
„Dobre, čo sa deje?“ S nervozitou a zvláštnym pocitom čo zaplavil celé moje telo ma prinútil jemne si zakusnuť do pery.
„Nebaví ma to.“
„Nebaví ťa čo?“
„Toto celé, náš vzťah, to ako málo času spolu trávime to ako medzi nami  nič nie je a zbytočne strácam mesiace.“
„Aha a na toto si kedy prišiel? Včera mi dávaš pusinky, hovoríš mi ako ma miluješ a dnes? Ani nie o deň neskôr mi povieš , že ťa to nebaví?!“
„Nie, že nebaví .. prestáva ma to baviť.“
„Tak načo si mi pred pár mesiacmi balil? Aby si si ma získal, chvíľku ma využíval a potom poslal preč?“
„Nemám náladu kurva, vravím, že ma to prestáva baviť, volal som ťa von lebo si sa mi páčila.“
„Ľúbila som ťa ..“
„Aj ja teba, aj ťa ľúbim ..“
„Preto, že ma ľúbiš to chceš ukončiť? ..“
„Ako ti to vysvetlím ..“
„Vysvetľuj ..“
„Proste ma to prestáva baviť, ani nie sme spolu.“
„Koľko krát som ťa volala sem? Aby si prišiel a boli sme spolu?“
„A čo som ja kurva? Prídi si ty čo ja budem chodiť ..“
„Si idiot.“
„Jáj rob by ešte väčšie nervy lebo ty si dokonalá, idem ja na turnaj ahoj.“
„Maj sa ..“  S roztrasenými rukami a slzami v očiach som stlačila enter a postavila som sa pred veľké zrkadlo v izbe.  „Nestojí ti za to..“ Hovoril mi môj vnútorný hlas zatiaľ čo sa mi z očí drali slzy a srdce mi šialene bilo. S dlaňou ruky som si zotrela tečúce slzy z líca a nahla som sa pre mobil na napísanie stručnej sms-ky kde a kedy sa dnes máme stretnúť. Potrebovala som sa odreagovať a ako inak by to šlo ak nie sledovaním iných chlapcov a rozhliadnutím sa po niečom inom než tom, čo Vás pomaly ale isto dáva na dno?


„Vedela som , že dnešku neodoláš.“ Radostne sa na mňa usmiala Linn a pevne ma stisla v jej drobnom objatí.
„Nebyť idiotov žijúcich na tejto planéte nemáš ma tu.“
„Čo zase spravil?“ Zúfalo si odfúkla a upriamila na mňa jej tmavé orieškové oči.
„Nestojí to za reč.. poznám na tom ihrisku niekoho?“
„Um, myslím, že niektorých áno a ak budeš chcieť aj ostatných rada ti poviem, ktorý je ktorý.“ So širokým úsmevom mi odpovedala a zvyšok cesty sa nieslo v tichu. Až kým sme si nesadli a najvyššiu lavičku tribúni a svoj zrak sme nenasmerovali na mnoho chalanov behajúcich sem, tam za jednou loptou.
„Takže?“
„Takže čo?“ Zo smiechom som odvrátila zrak od hráčov na ihrisku na Linn a v okamihu zase späť.
„Aj by som sa ťa spýtala, ktorého meno chceš vedieť  ale z tvojho pohľadu to viem veľmi ľahko zistiť.“
„Je to príliš nápadne?“
„Trošku, ale pochybujem, že to počas zápasu stíha niekto registrovať.“
„Aspoň jedna utešujúca správa dnes. Ako sa volá?“ S chabým úsmevom som potichu zašepkala pričom som svoj zrak z neho stále nepustila.
„ Matthew. má pätnásť o dvadsať dní šestnásť, nebýva ďaleko a je vážne fajn chalan. Mali by ste sa zoznámiť on ak si ťa obľúbi tak spraví všetko pre to aby si bola šťastná a nepovie ti len tak nie.  Hodili by ste sa.“
„Ou, veľa informácií!“ Zo smiechom som ju stopla. „Vidím ho prvý krát a ty tu už dobre, že nevybavuješ plán svadby.“ S pretočením oči som sa na ňu zadívala a jemne ju drgla do ramena.
„A tiež ste si podobný v niektorých veciach.“
„Dosť, niektoré veci si chcem zistiť aj sama.“
„Takže sa zoznámite?“
„To som nepovedala.“ Potichu som si zamumlala a usmiala som sa nad tou predstavou , že by som sa s ním raz skutočne zoznámila.

Poznámka autorky.
-Je zámerom príbehu, že je bez akého si predstavenie deju ale začína rovno  kapitolou. Hlavným dôvodom je to, že postupom času ako sa dej bude rozvíjať sa bude vysvetľovať viacero veci a o čom je príbeh pri ktorom viete už od úvodu začiatok aj koniec? :) Veď ani do samotného života nevstupujeme tým, že budeme poznať dej našej existencie. Poprosím komentáre aby som vedela či sa oplatí príbeh písať ďalej a časti pridávať. Poviem Vám toľko , že s týmto neseknem, príbeh mám rozpísaní , mám pár kapitol naviac a budú vychádzať podľa vašej aktivity. :)

Something from my life.

UPOZORNENIE. 

Nehnevajte ma prosím tým, že Vianoce sú až o 23 dní. 

Ja si to uvedomujem! :D 

Ale pozrite ne tie úžasné svetielka. *_* 

No nechte ich len tak ležať bokom a nevyveste si ich. :3 

Wuééy, žeby článok po akej dlhej dobe?
Dvoch mesiacoch? :D
Bohvie, ale aj tak Vám ďakujem za zvýšenú  návštevnosť a čítateľnosť článkov. :)
Čo sa udialo v posledných dvoch mesiacoch?
V skratke asi len neustále návštevy lekárov, odborníkov, užívanie si všetkého naplno a trávenie času s ním. ♥


Dobre, ale všetko poporiadku.
Myslím, že začnem tými návštevami lekárov a nedošlo k akému si nedorozumeniu. 

Ide o to, že posledné mesiace spomínam takmer v každom článku, že moja energia je na bode mrazu a ja proste nevládzem robiť absolútne nič a na písanie článkov nemám potom vôbec chuť. Preto som sa rozhodla po dlhej dobe navštíviť namiesto bežného lekára jednu odborníčku v Nitre, ktorá je skutočne úžasná.
 Za ani nie hodinu mi zistila, že celý môj žalúdok a dýchacie cesty sú zapálené na siedmi, čiže najvyšší stupeň.
 Astma stále pretrváva a po novom sa mi objavili aj problém zo srdcom na piaty zo siedmich stupňov.
Vo štvrtok som dokonca navštívila opäť našu doktorku, pokúšala sa mi brať krv celkom 6 krát.
Po pravde?
Ten posledný si absolútne nepamätám. :D 

K užívaniu si všetkého naplno si zasa nedomýšľajte. :D
Ide len o to, že v tej istý deň ako si nepamätám, že mi doktorka brala krv celkom 6 krát som sa rozhodla ísť pozrieť na jednu strednú školu, na ktorú chodí dosť veľa kamarátov.
(Nie nehovorte mi, že už na jednu strednú chodím. Viem to aj bez Vás! :D)
Zvyšok dňa bol fajn, bolo príjemne stretnúť toľko ľudí a byť v škole so svojím chlapcom. :3
Taká tá malá provokácia pred nezadanými dievčatami, ktoré tam boli s nami. :D


A trávenie času s ním? :)
K tomu asi len toľko, že áno stále sa hádame.
Ale kto nie? :)
Hlavne je, že sme stále spolu a chodíme spolu von, ku nemu a ja mám konečne oporu v niekom, pri kom cítim, že ma skutočne ľúbi.
Zlatko, milujem ťa. ♥


Ohh, ešte môžem Vás poprosiť o vypočutie tejto pesničky? :)
Spieva ju jeden vážne úžasný chalan, Marko.
Je skutočne talentovaný a táto pesnička je mojou srdcovkou  určite by si zaslúžil veľa zhliadnutí. :)
♥♥♥


Čo Vám ešte poviem?
Respektíve napíšem?
Asi len toľko, že vážne neviem kedy sa dostanem k tej poviedke.
Myslím, že to až keď mi bude dobre a môj zdravotný stav bude schopný vydať mi signál na venovanie sa blogu.
No nič, ľúbim Vás.
Tak zas niekedy, o pár mesiacov. :D (Vtip. Určite "skôr") :3
 ♥ 

When i close my eyes. ♥ 1.

"Päť." Potichu som šepla a s pevným stiskom ramien ruksaku som vyšla z autobusu na vlhkú zem.

"Štyri." So strachom som odpočítala ďalšie číslo a vykročila som ku veľkej budove.

"Tri." Pevno som na moment zatvorila oči pri povšimnutí si istej partií mladých chalanov v basketbalových bundách prechádzajúcich okolo mňa.

"Dva." Roztrasene som svoje oči opäť otvorila a pravou nohou som vykročila na jeden zo troch schodov.

"Jeden.." Takmer nečujne som povedala len pre seba a s pevným stiskom kľučky na dverách som sa ocitla na veľkej chodbe plnej rôznofarebných skriniek a žiakov, ktorý svoj pohľad upriamili priamo na mňa. S hlbokým výdychom som sa prudko otočila za seba, ku miestu z kadiaľ som ešte pred pár minútami vošla. Stredne horúca, neznáma tekutina, ktorá zaliala moje telo pri prudkom otočení skončila na mojom tričku a ja na tvrdej, chladnej dlážke školy.

"Oh.., prepáč som neskutočne nemehlo ja.. kúpim ti novú.. ehm, kávu." V rozpakoch som dokončila svoju vetu a rýchlo som sa postavila z chladnej dlážky nohami späť na pevnú zem. 

"Vieš kam si so svojou milou stránkou môžeš ísť." Pohŕdavo mi odpovedalo stredne vysoké dievča s orieškovými očami a červenohnedými vlasmi voľne rozpustenými cez rameno. "Milujem týchto nováčikov, ktorý si myslia, že sú bohvie čo a pritom sú len ďalšími outsidermi v nudnom dave ľudí." Pokračovala vo svojom monológu, ktorý pre zmenu venovala svojej kamarátke. 

"Výborne začatý deň.." Podráždene som si zamumlala popod nos a ku telu som si pritiahla bundu, ktorá čiastočne zakrývala začínajúci fľak od kávy.

"No táák.." Nedočkavo som sa rozprávala sama so sebou vo svojom vnútri a nervózne som si pritom dupkala nohou o dlážku. "Môžeš sa trošku viac rozhúpať?" Spýtala som sa sama seba pričom som svoj zrak neodvrátila od nástenných hodín, ktoré ukazovali dve minúty do konca vyučovania. Posledná hodina. Nudná matematika zo starším učiteľom, ktorý neakceptuje, že tomuto učivu nikto z nás nerozumie. "Konečne!" Nadšene som sa v duchu potešila keď sa celou školou ozval zvonček a ja som po namáhavom dni mohla opustiť bránu tohto pekla. 

"O pol hodinu v centre parku, čakáme ťa." Očami som prebehla SMS-ku, ktorá sa mi zobrazila na displeji mobilu hneď po jeho odblokovaní. Úsmev na mojej tvári sa zmenil v zhrozenie hneď ako som si pozrela čas prijatia správy. Presne pred dvadsiatimi minútami čo znamená, že o desať minút začína verejná skúška. "Do kelu!" Nahnevane som vrátila mobil späť do vrecka nohavíc. "Čo je toto za deň." Nechápavo som si opäť zamumlala sama pre seba a rozbehla som sa po úzkom chodníčku ku centru parku.

"To ti to trvalo." Zo smiechom na mňa zakričal Florian a ostatný sa len chápavo usmievali. Bodaj by nie, som predsa ich nepoučiteľná šikuľka. 

"Prepáčte ale viete ako, tá škola a mobil a.."

"A tvoja šikovnosť a pamätanie si dní kedy máme skúšky." Pobavene za mňa dokončila Ruth a pevne ma stisla v objatí. 

"Tak čo? Začíname?" 

"Začíname!" Zborovo sme odpovedali Mary a s rukami za chrbtom som sa postavila pred nich. "Raz, dva, tri!" Zakričala som na celý park práve v sekunde kedy sa hlas Hayley Williams (♥ pusť.♥)  ozval z prehrávača a tým sa začalo naše malé vystúpenie. 

"Pááni to bolo!" Ešte stále zo zadýchaným hlasom prehovoril do ticha ulice Florian. 

"Bolo veru, dlho som sa takto nezabavila." 

"V tom prípade by sme to mali zopakovať."

"Neblázni nemáme choreografiu a začala škola, nemôžem si dovoliť stráviť celý deň pobehovaním z miesta na miesto a už vôbec nemôžme tancovať to isté."

"Tak niečo vymyslíme, zajtra?"

"To nepôjde, Mary ma zajtra gitaru, Ruth stráži sestru a ja večer pri úžasnej knižke matematiky."

"Jeden večer ťa nezabije. O ôsmej v školskej telocvični?" 

"Len mi dvaja?"

"Zdá sa ti, že nám zostal niekto kto by tam šiel s nami? Ale pokiaľ ti to robí problém kľudne zoženiem nejaké publikum." Zo smiechom do mňa drgol a zastavil pred mojim domom. 

"Nie to je v pohode, táák teda o ôsmej." S úsmevom som zatiahla a slabo som ho objala pred tým než som vošla do dverí a tým prerušila trápne ticho, ktoré na moment nastalo. 

When i close my eyes. ♥

            Peter Bradley Adams-Under My Skin ♥                 

Slabým, priam šeptavým tónom som prečítala zadnú stranu staršej fotky a vzápätí som ju pretočila na prednú, kde sa týčila farebná spomienka.

Dve tváre. Jeden chlapec a jedno dievča. Dva bezstarostné detské životy. Dva nevinné úsmevy.

Jedno spoločné detstvo zaznamenané a zničene na prvej a poslednej fotografií.

Je zvláštne ako sa všetko dokáže v jednom okamihu zmeniť.

Ako sa z najlepších kamarátov môžu stať len okoloidúci, ktorý sa na seba pozerajú s pohŕdavým pohľadom a s tajomstvom spoločného detstva hlboko v srdci.

Alison Grace Guerra a Zayn Javadd Malik.

"Existuje ešte nejaký spôsob ako sa vy dvaja opäť skamarátite?" Prerušil ma zo spomínania hlas mami a moje oči som automaticky nasmerovala na jej drobnú postavu stojacu medzi dverami s táckou jedla.

"Myslím, že nie. Je to minulosť, máme rozličné životy a iných kamarátov." Sklamane som odpovedala a z rúk som jej vzala tácku s večerou. "Ďakujem mami."

"Za nič. Navečeraj sa a bež si ľahnúť, zajtra máš namáhavý deň." Milo sa na mňa usmiala a zavrela za sebou dvere tak rýchlo ako ich aj otvorila.

"Namáhavý deň." Potichu som zopakovala sama pre seba. "Čo môže byť tak namáhavé na prvom dni v novej škole." Nechápavo som pokrútila hlavou a položila som tácku na malý nočný stolík vedľa postele. S posunutím všetkých fotiek na jeden bok a  melódiou piesne Los Angeles od Petera Bradleyho Adamsa som zavrela svoje oči a nechala svoje telo unášať do ríše nepoznaných a nekonečných snov. 

Untitled 2. Something from my life!♥ 6.

Zdravím najlepších ľudí, ktorý stále sledujú tento takmer zabudnutý blog. :3

Tak čo, zmenili sa vaše dojmi zo strednej školy poprípade inej od posledného článku? :)
Ja sama za seba musím povedať, že áno.
Nie je to tam zas až také zlé ako som si myslela pretože zo zopár dievčatami sa dá spraviť skutočne skvelý kolektív, škoda tých negatívnych prvých dojmov, skutočne ma mrzia. :)

Dobre. Školy mám dosť za tento mesiac, ktorý som v nej musela stráviť takže dosť rozprávanie o nej.
Čo tak spomenúť jarmok? :3
Zažila som 6 jarmokov, na ktoré si pamätám a z toho môžem tento zaradiť ako ten najlepší zo všetkých. :)
Prečo? Pretože som ho zažila s mojou krásnou sesterničkou, kamarátom a mojím chlapčekom. :3
Po šiestom prejdení celého jarmoku od začiatku po koniec to síce kamarát so sesternicou vzdali a vzdialili sa od nás a ja som medzi tým dostala dva krásne darčeky od neho, ale tak  nakoniec sme sa opäť spojili a zvyšok dňa sme pre smiali. :) Či to už bolo  na fige, ktorá poniektorým pripadá ako cesnak, chlapcovi čo rád chodí od lavičky k lavičke a pýta sa párov či sú tam s frajerkami alebo na rôznych maličkostiach.
Bol to proste deň, jarmok a zážitok s úžasnými ľuďmi vďaka, ktorému môžem povedať, že tento rok nie je až tak zlý ako sa zdal byť začiatkom roka. ♥

Viete čo Vám poviem? Týždeň dozadu som v školskom kaderníctve mala svoju prvú zákazníčku! :3
Úplne skvelý pocit, keď cudzí človek ocení vašu prácu, ktorej sa vďaka škole venujete len tretí týždeň. :)

Oh, nemôžem ani zabudnúť na včerajší večer.
Ten krásny pocit, keď za vami nečakane príde vaša manželka. :3 (Áno, sme manželky pretože kamarátky nie sme. :D)
To jej objatie po tak dlhej dobe, juj. ♥
Ďakujem, že si ma potešila. :)

P.S -Áno, články vychádzajú nepravidelne ale pokiaľ chcete pokúsim sa ich písať každú sobotu/nedeľu. Ale len v prípade ak by bol záujem.
P.S2 -Poviedku neviem kedy dopíšem ani kedy pridám, ospravedlňujem sa ale vážne nemám toľko času ale určite sa k tomu dopracujem takže sledujte blog aj naďalej. :)
P.S3 - Komentáre? :3 Prosíííím. :3
P.S4- Je tu veľa "post scriptum", všimli ste si? :DD

Myslím, že to by malo byť všetko, pozdravujem moje slečny,  svojho chlapčeka ♥, "bračeka" Maroška :3 a všetkých čo to čítajú. :3


-Ako úplný idiot ale od neho. ♥
P.S 5- (Áno, ďalšie post scriptum :D). Na srdiečku je napísané "Mojej láske! Bez slnka a bez lásky nie je skutočný život." ♥ 

Pre moje lásky!❤

Nie, nebaví ma predstierať to aká šťastná som, ako ma nič netrápi, neštve a ako neskutočne flegmatický človek som. Nebaví ma už absolútne nič. Nebavilo ma chodiť posledné štyri roky do školy, no aj cez to som tam takmer každé ráno kráčala. Nemala som chuť počúvať nadávky smerované na mňa, hlúpe poznámky ani sledovať tie strašne neironické úsmevy a pohľady. No "zvládala" som to. Každé jedno prekliate ráno som tam išla kvôli ním. Kvôli mojím dvom láskam, ktoré vždy sedeli v poslednej lavici. Kvôli tým dvom dievčatám, ktoré sa na mňa vždy usmiali a dali mi chuť a energiu ten deň zvládnuť. Tvárila som sa, že som šťastná, no práve oni dve videli za každým mojím úsmevom, že sa niečo deje a dostali to zo mňa aj proti mojej vôli. Hrala som, že ma nič netrápi a neštve, no oni ma vždy posadili na stoličku a vražedným pohľadom ma prinútili všetko zo seba dostať von. Bola som "flegmatická"a robila sa, že ma nezaujíma čo si o mne hovoria tí druhý, no pokiaľ padlo to slovo či poznámka aj na ne bola som schopná zabíjať. A to platí aj teraz. Aj keď som ja tá, ktorá aj po skončení školy počúva narážky typu, - "Pi*a, je***tá či kur*a." Vážim sa na nich to, že aj keď sa kvôli tomu rozrevem v strede cesty a začnem sa klepať a pošlem jednej z nich správu tak o pár minút tam stojí pri mne a rozosmieva ma. Vážim si ich kvôli tomu, že aj keď sú niekoľko kilometrov odo mňa pomôžu mi. Vážim si ich preto, lebo sú moje dve krásky, ktoré za nič nevymením. A aj keď na strednej budeme od seba a ja si budem všetky roky prežívať buď opäť so slovnou šikanou alebo bez nej, vždy im budem ďakovať, že tu boli keď sa ostatný otočili chrbtom.
Rovnako ako Mime, ktorej keď spomeniem nejakú poznámku typu, -"nebaví ma tento svet." tak mi okamžite napíše extra dlhú slohovku, ktorá ma poriadne rozreve a ja mám potom chuť objímať ju celý život. :) Zlato neboj, nechám ťa aj tento život zomrieť prvú, chceme byť predsa kúzelník a asistentka rozporcovaná na drobné kúsky, či nie? ^^
A tiež ďakujem Chiare, mojej východniarskej láske, ktorá ma pred pár dňami mučila rannými pohľadmi či ešte spinkám. ;3 Miláčik, chýbaš mi rovnako ako všetky zážitky v ten týždeň s tebou. :) A ďakujem za to, že stačí jedna moja SMS a ty už nedočkavo píšeš čo sa stalo, všetko si prečítaš a nakoniec ma podporíš.
Baby moje, ľúbim Vás a vážne si neviem predstaviť život bez Vás. Ďakujem, že ste!❤