Sweet Bad Girl 28.

áno to je ten perfektný, úžastný, skvelý nápad kvôli ktorému som po horore chytala na chodbe wi-fi. upozorňujem po tme!! :D :D :D baby? :D ja viem že má nenávidíte ale plošíííím komentárik!!! :* :D chyby si nevšímajte nechce sa mi to čítať!! :D :D prosím počúvajte pri tom túto pesničku pokiaľ čítate pomaly pustite si ju dva krát! :) mi sme ju mali  škole a brutálne som plakala :/ http://www.youtube.com/watch?v=VX4k6fpBPV8 Až kým jej s ruky nevypadol mobil a zo strachom v tvári sa nerozbehla von s divadla, bez rozmýšľania som bežal za ňou až kým sme sa s divadelnej ulice nedostali na vedľajšiu. bez pohybu  som stál a v mojich ušiak sa ozýval všetok krik, hluk sanitky a do mojich očí bila  krv, auto ktoré bolo rozmlátené na drobné kúsočky a bezmocné telo Tracy ktorú v strede ulice oživovali. S hrôzou v očiach a srdcom ktoré tak šialene bilo som sa rozbehol ku nej a cez zaslzené oči hľadel na jej boj o život. Každou minútou som strácal nádej na to že to zvládne, lenže ona bola vždy silné dievčatko ktoré sa bez boja nevzdá. Jej srdce začalo pomaly byť no stále bola v ohrození života. Po neustálom prosení lekárov aby som mohol ísť s nimi nakoniec vyhoveli a celú cestu som ju mohol držať na ruku ktorá bola celá od krvi. V mojej hlave sa šírili rôzne strašidelné predstavy a ďakoval som bohu že nezomrela na mieste. Viem nie je všetko vyhraté ale je určite lepšie keď viem že je pri lekároch a bije jej srdce.
„bude v poriadku?“
„nevieme vám to povedať zo sto percentnou istotou. Stratila veľa krvi a má dosť vážne zranenia je vlastne zázrak že ešte žije. Určite sa o ňu postaráme čo najlepšie ale myslím že operácia bude nutná, ubezpečujem vás že sa nemáte čoho báť vyzerá byť ako silné dievča a určite to zvládne.“ Jemne ma pobúchal po pleci a nasledoval  ostatných lekárov na sálu. S nervozitou, strachom a v očakávaní som sa posadil na jednu s lavičiek na chodbe a čakal. Po pár minútach sa vo dverách objavila aj vystrašená Clara s ostatnými členmi skupiny a chalani.
„bude v poriadku?!“
„čo sa stalo?!“
„kto to spravil?!“ zadychčane sa pýtali jeden cez druhého a ja som len nemo hľadel pred seba. Po pár minútach predýchávania a rozhodovania sa či im dokážem na všetko odpovedať som potichu odpovedal.
„operujú ju. Doktor povedal že je silná tak to zvládne ale určite je tu aj nejaké riziko. Vždy tu je! Neviem čo sa stalo, nikto nič nepovedal a tiež neviem či za to môže niekto iný alebo len nepozornosť vodiča.“
„v strede  ničoho určite nerozbijú auto a nie sú v ohrození života! Nemala som súhlasiť s tou súťažou, nič by sa nestalo..“
„nie je to vaša vina, keby sa to nestane tu tak sa to stane niekde inde. Osud nezmeníš. Mal som ju počúvať. Vedela že sa niečo stane, celý deň mi rozprávala že nemá dobrý pocit...“ odpovedal som a presunul som sa k automatu na kávu. Po pár hodinách postupne všetci odchádzali a nakoniec sme zostali len ja a Clara. O piatej ráno, po deväť a pol hodinách namáhavej operácie konečne na chodbu vstúpil unavený lekár a odtiahol si ma na bok chodby.
„stalo sa niečo?!“
„nie, operácie prebehla v poriadku. Prežije to všetko bude v poriadku ale myslím že mám pre vás aj jednu zlú správu. Prijmite prosím moju úprimnú sústrasť.“
„nerozumiem vám, o čo ide?!“
„Tracy bola v druhom mesiaci tehotenstva. Stratila veľmi veľa krvi a ten prudký náraz ohrozil jej život a proste dieťatko nemalo toľko síl aby prežilo.“
„ona bola tehotná? Čakala moje dieťa?!...“
„je mi to ľúto, ako pozerám tak určite o tom nevedel ani jeden s vás. Myslím že by ste jej to mali povedať nejako opatrne aby sa celkovo nerozsypala a aby zvládla bojovať ďalej.“
„dobre..“ šepol som a vrátil sa ku Clare ktorá sa zo strachom v očiach a slzami na tvári pozerala na mňa.
„prežila, všetko bude v poriadku.“
„pane bože, to je skvelé!“
„nie... nie je.“ Zakričal som a treskol som do steny ktorá stála po pravej strane. Moje slzy tiekli po tvári ako silný Londýnsky dážď. Cítil som pevné objatie a utešovanie zo strany Clary ktorá sa snažila zistiť všetko čo sa stalo.
„Zayn! Prosím upokoj sa.. čo sa  stalo?!“
„ona bola tehotná.. čakala moje dieťa ktoré kvôli nejakému idiotovi zomrelo!“
„bože... keď si spomeniem na to že pred pár dnami jej bolo zle a ja som jej povedala že nám tu o deväť mesiacov bude behať malý Zayn a ona sa s takými iskričkami v očiach pozrela a zasmiala sa.. stačila sekunda na to aby som na tieto chvíle spomínala úplne..“
„sedem mesiacov.. bola v druhom..“
„vie o tom?!“
„nie.. ešte spí. Lekár povedal aby som jej to oznámil keď sa preberie.“
„zvládneš to?“
„tieto veci sa nedajú zvládať. A to že to mám povedať Tracy bolí veľmi ale ten pocit že s tou bolesťou budem žiť celý život..“
„vy to spolu zvládnete! Ste tu jeden pre druhého a proste... ja to nedokážem Zayn..“ pozrela sa na mňa a opäť sa rozplakala. v objatí a o slzami na tvári sme stáli ešte pár minút kým nám sestrička oznámila že sa prebrala a chce nás vidieť. Po pár pohľadoch ktoré sme si s Clarou vymenili som sa rozhodol že prišiel ten pravý čas.
„Clara? Mohla  by si nás na chvíľku nechať samých?“
„jasné, budem na chodbe..“ odpovedala a zavrela dvere. Po pár rýchlych zažmurkaniach sa stratenie sĺz som jej pevne chytil ruku a pomaly začať rozprávať.
„Tracy? vieš že bol zázrak že si to prežila.. a to že si dokázala bojovať ale na svete žijú aj ľudia ktorý nemajú toľko síl aby to dokázali. Viem že to čo ti teraz poviem bude kruté, najhoršie a bolestivé ale mala by si to vedieť. Čakali sme dieťatko... a proste.. ono to nezvládlo. Bolo toho na neho veľa a nedokázalo bojovať.“ Dopovedal som a zdvihol som tvár zo zeme ku nej. S jej tvári ktorá bola vždy usmiata, šťastná, plná nádeje, spokojnosti a oči ktorej jej vždy žiarili niečím výnimočným sa zmenili do bolestnej, prekvapenej a mokrej od sĺz ktoré ma tam strašne ranili.
„Tracy?...“
„choď preč prosím.. chcem byť samá..“ šepla a pustila mi ruku, zo strachom som opustil izbu a opretý o stenu sa zošuchol s plačom na zem..