Listen To Your Heart ;* jedenásta časť.

Ty kokos! ten pocit keď hľadáte obrázky do jednodielovky na želanie a zrazu tam máte desiatky fotiek s vášho blogu! :DD Awww!!! neskutočná radosť! :D INAK BABY!! :D V PIATOK ČASŤ BUDE ALE V SOBOTU NIE! :D

"Stratila príliš veľa krvi, potrebuje okamžite transfúziu!"
"Nedokážem jej nahmatať tep! prineste rýchlo nosidlá a resuscitátor!" "Je príliš slabá, musí sa dostať čo najskôr do nemocnice?!"
"stále neviem nahmatať tep! kde sú s tými nosidlami!"
"Rana jej stále krváca, priviažte jej to s niečim!" Ozývali sa hlasy lekárov ktorý sa skláňali nad jej telom. S vystrašeným pohľadom som si bezmocne chytil hlavu a priblížil sa k jednému s lekárov ktorý sa pozeral na "nakladanie" jej tela na nosidlá.
"Bude v poriadku?"
"To vám teraz nevieme povedať, jej tep sa nedá stále nahmatať a srdce bije strašne pomaly. vy ste ju našli?"
"áno, ja som jej kamarát. môžem ísť prosím s vami?!"
"a čo ona?"
"O pár minút pre ňu príde Louis, prosím môžem ísť s vami?"
"Ale pohnite si! nemáme veľa času.." S náznakom súhlasu som nastúpil do sanitky a s očami plných sĺz som stále nevedel odtrhnúť pohľad od jej tela. Lekári ktorý sa ju stále snažili oživovať sa zrazu odtiahli a s vážnym pohľadom sa na mňa zadívali.

"čo s ňou je?! kde je?!"
"Harry.. upokoj sa!"
"Kde je Natasha?!"
"Ona stratila príliš veľa krvi.. mala slabí tep a pri prenose do nemocnice ju stratili. teraz je na operačnej sále, snažia sa jej zastaviť krvácanie a oživiť ju.."
"Ona.. Ona je mimo života?!"
"Harry je pod dohľadom najlepších lekárov! sadni si a čakaj!"
"Je to moja vina! mal som ju strážiť, povedať jej o všetkom a nenechať ju teraz samú!"
"Harry nemôžeš za to len ty! mal som si všimnúť že v tom znova lieta."
"Lieta v čom?!"
"v drogách.."
"ako dlho?!"
"Nie že ako dlho ale od kedy.. ona s tým neprestala."
"a to ti povedala?!"
"Harry, ja som bol ten ktorý ju zachránil! nemal sa o tom nikto dozvedieť nebyť správy že je adoptovaná ktorú si jej zamlčal a potom smrť jej reálnej mami.."

"Pán doktor! bude v poriadku?!"
"Liam? vy ste pravdepodobne Harry však?"
"áno! prosím viete niečo nové?"
"Viem len to že Natasha je v poriadku, zatiaľ spí ale žiadne nebezpečenstvo jej nehrozí."
"Pane bože! ďakujeme a.."
"a kedy ju pustíme domou? pravdepodobne do konca týždňa. lenže je tu malý problém že sme jej našli v tele veľké množstvo zakázaných látok a preto by sme chceli aby hneť s nemocnice nastúpila na liečenie proti drogám."
"áno, pravdaže s tým naprosto súhlasíme.. a mohli by sme ju vidieť?"
"Môžete!" s úsmevom ma jemne pobúchal po pleci a spolu s kopou papierov odišiel niekam na koniec chodby.

*O týždeň a pol* (Natasha)
"Pripravená?"
"Pripravená na čo?! na to aby som zvyšok života strávila niekde v miestnosti pre jednu osobu s bielymi stenami?!"
"Vieš že si za to môžeš sama. nerozumiem, pred pár týždňami si bola ochotná pre to spraviť všetko."
"Liam ja som ochotná pre to spraviť všetko ale ty to nechápeš, mám osemnásť som v databáze tých ktorý používajú drogy, ležala som v nemocnici pretože som sa chcela zabiť, celý svet ma bude mať za psychopata a k tomu? jediná rodina ktorý mi zostala je tá od ktorej som odišla a tá ktorá mi celý život klamala."
"Natasha si skvelé dievča a bez ohľadu na to čím si si prešla vždy tu budeš mať ako rodinu nás!"
"Vás, tých ktorým som pred niekoľkými mesiacmi hovorila že ste namyslené hviezdy ktoré sa priživujú na Harryho sláve.."
"Ani si s nami nebola."
"Bola som s tebou a to mi úplne stačí!"
"čo tým chceš povedať?"
"že si totálne super chalan!" s iróniou a výbuchom smiechu som sa postavila s postele a ešte stále unavene som si zobrala zo zeme veľkú tašku s vecami. Po pár odbočkách a minútach ticha ktoré som venovala môjmu zamyslenému pohľadu ktorý sa nemo díval na cestu vedľa auta sme zastavili pred veľkou, hrôzostrašnou budovou..
"Liam?"
"Stalo sa niečo? si v poriadku?"
"Prepáč mi to.. bola som príšerná.. ja len že, ďakujem že si vtedy v tej záhrade prišiel za mnou a hral si sa na zlého chalana len aby si si zohnal moju dôveru."
"ale ja.."
"Nie! Liam ty nie si zlý chalan" zo smiechom som ho zastavila a opäť som na neho zadívala. "vážim si to že si mi pomáhal, to že si so mnou strávil toľko času a že aj cez to že som to nechcela si ma zachránil. ale myslím že by bolo lepšie keby sa vrátiš späť k Danielle. fanúšičky milujú Payzer a to je pre skupinu najlepšie."
"Natasha! a čo keby.. čo keby sme začali od znova?"
"od znova ako neznámi ľudia? vieš že to je blbosť."
"Nie je to blbosť, jednoducho vymažeme minulosť a začneme žiť prítomnosťou."
"Mala by som už ísť Liam, moja mini izba ma dlho čakať nebude."
"Natasha? môžem spraviť ešte jednu vec?"
"pokiaľ ma chceš pobozkať tak si daj spiatočku, myslím že neznámi ľudia sa len tak na ulici nebozkávajú!" zo smiechom som mu roztrapatila vlasy a spolu s nejakých zvláštnym strážnikom som vstúpila do môjho dvoj mesačného pekla...

Tak čo hovorite?! :D žijem?! nežijem?! :D dáte mi znova také rozkošné komentáre?! :333 Inak Mia ma potešila! ;D konečne si sa ozvala! :DD

Listen To Your Heart ;* desiata časť.

Niečo na úvod? Veronika prosím už nikdy ma nezastav na ulici s tým že si milé dievča a potom na mňa začneš vrieskať prečo vraždím jej mamu!! :DDDDD skoro ma vystrelo! :DDD Kamka, pamätáš? "ddddd" :D to iba ty môžem čítať pred tvojou mamou, retardácia! :DD Julíí, sekerka platí! ;DDD Chiara ďakujem že si mi dala ten komentár!! :33 a ďalej? ďakujem všetkým ktoré to čítate! :)

Zo skrine som si vybrala bledo modré roztrhané rifle, biele tričko s obrázkom slúchadiel a čiernu bundu. Na nohy som si nasadila čierne tenisky a na hlavu som si priložila čiernu šiltovku. Do uší som si dala slúchadla s ktorých mi hrala deprimujúca pomalá hudba a po menšej úprave mojej pleti som si do tašky cez rameno nahádzala peniaze a nejaké drobné veci. Zo sklonenou hlavou som prešla okolo Liama a Lei ktorých pohľad som stále cítila na mojom tele. S hlasitým buchnutím dverí som vyšla na chodbu a po schodoch som zbehla dole. Po pár minútach blúdenia po upršanom Londýne som si s vrecka nohavíc vybrala mobil a vytočila som posledné volané číslo.
"Vedel som že sa ozveš."
"Bez rečí, kde a koľko?"
"V centre Londýna je jeden starý obchod, choď zaň. O desať minút a pre tento krát stačí len pätnásť." zakončil náš krátky rozhovor zložením telefónu, s príšerným pocitom vini ktorý ma z vnútra zožieral som prešla za starý obchod za ktorým už čakal môj neznámi díler. Po nenápadnom výmennom obchode som v rukách začala drviť malú striekačku a moje kroky začali smerovať do vnútra starého obchodu. V taške som si nahmatala ostrý predmet a všetky veci som si vyložila na chladnú zem ktorá ma mrazila. Bez minút beznádejného čakania som si do ruky pichla ďalšiu dávku a jemne som sa pohladila po žilách na mojej ruke. S jedným pohybom si si malý ostrý predmet zapichla do pokožky a prudko som spravila hlboký rez ktorý moje telo začal príjemne zohrievať tisíckami kvapiek teplej krvi...

(Práve začalo pršať! skvelý pocit keď počúvate smutné pesničky, sedíte pri okne a píšete deprimujúcu časť! :D som zrelá na psychiatriu! :DDD)
Liam
"Chápeš ju?! celé dni sa ani len neozve a potom odíde?!"
"Nevieš kam by mohla ísť?"
"Najskôr niekam strašne ďaleko pretože to vyrieši jej problémy.."
"Lea! poznáš Natashu dlhšie nevieš o nejakých jej sklonoch, poruchách alebo..."
"Nie! ona.. len.. keď bola menšie chcela sa viac krát zabiť pretože si ju nikto nevšímal. nič s tým nevyriešila všetko pochopila.. to by nespravia Liam!"
"Tak ako všetko pochopila s drogami?"
"Myslíš že?!"
"Vieš kto je jej díler?!"
"Pár krát som bola s ňou, viem len jeho číslo ale ja neviem Liam!"
"Rozmýšľaj Lea, kam by mohla ísť?"
"Tmavé uličky?"
"tých je v Londýne veľa!"
"opustené tmavé uličky?"
"poznám len tri, videla si jej dílera?"
"Matne, ale určite by som ho spoznala."
"Ber si bundu, neverím že išla len na nejakú prechádzku kvôli smútku.." S pocitom strachu ktorý vládol v mojom tele som silno potiahol Leu na ulicu ktorá ponorená do sychravého, tmavého a hlavne mrazivého počasia. Po prejdení všetkých možných uličiek sa môj strach zdvojnásoboval a ten príšerný pocit s možnosti straty niekoho na kom mi tak neuveriteľne záleží ma zožieral. S bezduchým pohľadom som sa zadíval na Leu ktorej pohľad bol niečim iný.
"Lea?!"
"To.. to je on.." potichu šepla a jemne mykla hlavou k zvláštnemu chlapovi. S neuveriteľnými nervami som sa vytrhol s pevného stisku Leinej ruky a namieril som si to priamo ku nemu.
"Ty bezcitný bastard! Kde je Natasha?!"
"Poznáme sa?! o žiadnej Natashe neviem."
"Natasha je to dievča ktoré teraz môže zomierať v uličke a ty sa tu hráš len na nejakú blbú pretvárku."
"Dajte mi pokoj dobre? o ničom neviem."
"Kurvin syn! okamžite mi povedz kde je Natasha lebo neskončíš dobre!" S nervami som ho sotil na zem s čoho som si zaslúžil pozornosť od všetkých okoloidúcich a novinárov.
"myslíš si že keď mi rozbiješ hubu dozvieš sa kde tá štetka je?!"
"Pokiaľ mi nenavalíš tu adresu ver tomu že už v živote neuvidíš nič iné len nadržaných väzňov a drevené postele!"
"hneť tu za rohom, v tom starom obchode. ale mal by si si pohnúť jej čas pomaly vypršal. kto vie ako dlho ešte vydrží. pol hodina je dosť času.." s úsmevom na tvári prehovoril s čoho si zaslúžil miernu na hubu. S rýchlim behom som sa dostal k starému, takmer rozpadnutému obchodu. Môj pohľad na mierne stuhnutú krv a Natashine telo ktoré bez známok (neviem aké slovo iné použiť :D) života ležalo na studenej dlážke...

Napínam? zas ma budete v škole byť a nadávať mi? :DDDD neskutočne vám milujem! :D časť dám podľa komentárov! :) Inak baby, dnes som zavítala na môj starý blog :) ktorý sa vám páčil viac? príbehy tu či tam? :)

 One je neskutočná! milujem jej štýl :3

Listen To Your Heart ;* deviata časť.

Odhlásilo ma, prihlásilo ma... what the fuck?! :DDDDD Oukey! Keďže dnešok v škole prebehol akurát tak že do mňa všetci vrieskali prečo robím kraviny keď je konečne šťastný obsah :DD tak to teda dokončím! :D k tomu, môj zadok! -,- och a jasné!! mám totálne blok takže sa budem čudovať ak dám zo seba jednu vetu! :D

Zvuk sanitiek ktorý sa šíril celým Londýnom mi moje telo ešte viac rozklepal. Môj pohľad stále smeroval na mamu zatiaľ čo Liamové ruky sa ma od nej snažili odtrhnúť. S krvavými rukami som si prešla po tvári keď jej bezvládne telo zakryli čiernou fóliou. Opäť so slzami v očiach som sa odtrhla od Liama a pár krokov som utekala za sanitkou, kým sa moje telo nerozsypalo na zem a bez duše som sa zahľadela na miesto kde pred tým stála..
"Natasha! si v poriadku?"
"Ty si ma pýtaš či som v poriadku?! zdá sa ti že som?! daj mi sakra pokoj Liam!"
"Nemôžem ťa tu nechať!"
"Ver tomu že môžeš! Harry nie je môj brat, ty si nie je tým pádom môj nič! si len nikto ktorý v mojom živote nemá čo robiť!" s naštvaným hlasom som šepla a s vyčerpanou chôdzou som vstúpila na chodník. Po príchode do hotelovej izby som si hodila topánky na okraj predsiene a v kuchyni som si spravia teplý malinový čaj. Stále zo slzami a s vystrašeným pohľadom som sa zakrútila do deky a pri pozeraní sa s okna som pomaly chlipkala horúci čaj. Na stolíku mi už minimálne desiaty krát vibroval mobil ktorý sa mi v žiadnom prípade nechcel zdvihnúť. S môjho nemého myslenia ma vyrušila až niečia ruka na mojom ramene.
"Natasha! zlatko tak strašne som sa o teba bála! prečo si mi nič nepovedala?!"
"Lea? prosím.. nechaj ma samú.." Zo zatajeným dychom som šepla a opäť som môj pohľad odvrátia k oknu. drobné kvapky dážďa ktoré mi stekali po okne mi perfektne vystihovali náladu a blesky ktoré žiarili v pozadí sú tak perfektné. S otvorenými očami som sa presunula do postele a celú noc som sledovala čiernu šmuhu ktorá sa rysovala na plafóne..

S kruhmi pod očami som sa presunula k zrkadlu. S ďalším dňom plnom "skvelej" nálady som sa opäť posadila na postel a zo stolíka som si zobrala mobil na ktorom bol celkový počet 26 zmeškaných hovor. Osem od Harryho, šesť od Lei, štyri od Gemmi, tri od ženy ktorá si myslela že je moja reálna mama a toľké roky ma nechutne klamala a zvyšok? Od blbého pokrytca. Nervózne som sa oprela o stenu a svoj pohľad som nasmerovala na nič hovoriace miesto..

Liam
"Ty si neuveriteľný Harry! uvedomuješ si vôbec čo sa tu deje?! Nie žeby si bol pri svojej akože sestre ale ty si tu v pokoji čítaj noviny!"
"volal som jej sakra! čo mám prísť ku nej a donútiť ju aby nesmútila alebo čo?! nechápem o čo ti ide! tá tvoja snaha o nápravu jej správania je trochu prehnaná nemyslíš?!"
"Natasha je skvelé dievča! pochop to už Harry a prestaň myslieť len na to na čo chceš ty!" s neskutočnými nervami som treskol s dverami (to sa mi rýmuje! :DDDDDD) a stopol si taxík. Po pár pokusoch dovolať sa Natashe som vystúpil pred jej hotelom a vybehol som na horne poschodie kde pri dverách stála Lea.
"Lea! ideš dnu či von?"
"Dnu, nemôžem ju tu nechať samú."
"vieš niečo nové?"
"Nie, celé dva dni nevyšla vôbec von.. nič nejedla ani nepila! absolútne ma nepočúva ja už neviem čo mám spraviť Liam.."
"Nezdvíhala mi telefón, myslel som si že je len naštvaná."
"Akože ti nedvíhala?"
"Vlastne.. ja som vedel to o jej mame a spravil som zopár chýb ktoré ľutujem ale nechcem aby sa jej niečo stalo."
"Liam?"
"Nemilujem ju.." zo smutným pohľadom som šepol a prekĺzol som cez Leu do obývačky ktorá od poslednej návštevy vyzerala o sto krát lepšie.. 

Listen To Your Heart ;* ôsma časť.

Banániky moje! ;33 Mám na vás jednu drobnú prosbu! :) Prispeli by ste vaším Lajkom môjmu a babám s ktorými som písala "Jede, Jede mašinka" fanklubu?! :D je to pre nás strašne dôležité! :) https://www.facebook.com/pages/They-Are-One-Direction-And-We-Are-One-Debility/125113987690630 (v odkaze máme dokonca aj 69! :D no nelajknite to! :DD) Och! aby som nezabudla, časť venujem Julíí pretože ma brutálne rozosmiala s touto fotkou! ;DD Nečítam po sebe, nestíham :)

Vôňa vajíčok ktorá sa šírila po celom dome ma sladko prebudila. Neskutočný rachot ktorý sa ozýval s kuchyne mi na druhú stranu vyčaril zdesený pohľad. S úsmevom na tvári som prešla do kuchyne a rozospato som sa zadívala na Liamové zábavné pohyby pri šporáku.
"Liam, vieš o tom že nemusíš variť?"
"Oh, dobré ráno. Musím, vieš Natasha ja.. chcel by som sa ti ospravedlniť."
"Ospravedlniť za čo?"
"Za ten včerajšok."
"Prečo? skvelo sme si pokecali a aspoň som tu nemusela trčať sama."
"Takže si nepamätáš na čo sa stalo pri pozeraní?"
"Na to čudné ležanie vedľa seba? musíš ma predsa strážiť." s chabým úsmevom som sa opäť presunula do spálni a s pohľadom ktorý mieril na zem som si spomenula na včerajší večer. Urobila som správe? čo ak tá pusa naozaj znamenala niečo viac? Ozýval sa vo mne vnútorný hlas čo ma prinútil znova si spomenúť na jeho anjelské oči. Stop! už žiadne blbé myšlienky, no a čo že ma pobozkal?! aj tak má Danielle. S neutrálnym pohľadom som sa zohla ku skrini s kadiaľ som vybrala krátke kvietkované šaty na jedno ramienko a do vlasov som si pripla kvietkovanú sponku. S ako takým spokojným výrazom som sa opäť premiestnila do kuchyne kde už čakal Liam s raňajkami na stole.
"Uh, Liam?"
"áno?"
"Pomôžeš mi teda aj dnes? teda pokiaľ nič nemáš."
"Jasné, rozmýšľala si už nad tým kde by si zistia adresu?"
"Myslela som že zájdem znova do detského, musia tam predsa mať nejaké informácie o zmene bydliska."
"Niečo vymyslíme, ale pred tým pôjdeme ešte ku chalanom. potrebujem nejaké veci."
"pokiaľ chceš bež, určite nepotrebuješ ďalšie fotky  všade na nete."
"Prečo? náhodou to bola zábava."
"neskutočne sa teším na Harryho monológ!" zo smiechom som dohovorila a na stole mi pípla správa. Jasné, kto iný než Harry? S krúteným hlavy som ju otvorila a obsah v nej ma neskutočne zaujal. "Gemma? myslíš že by nebolo lepšie keby to jednoducho Natashe povieme?"  Nechápavým pohľadom som sa pozastavila a nervózne som hodila mobil na stôl.
"Niečo zlé?"
"Nič! Liam, môžeme prosím ísť? potrebujem si súrne niečo vybaviť!"
"Hlavne nerob hlúposti. Zavolám taxík."
"Fajn, o päť minút som dole." prudko som sa postavila zo stoličky čo spôsobila krehký pád na zem.
"Si v poriadku?!"
"To nič nie je.." ticho som šepla aj keď dôvod pádu som sto percente vedela. Pomaly som sa postavila pomocou kuchynskej linky a prešla som do obývačky kde som si obula modré topánky a do rúk som si zobrala malú kabelku. Po zbehnutí pár schodov mi do očí udrel ostrý odraz slnka na ktorý som každopádne bola pripravená. Na oči som si nasadila hnedé slnečné okuliare a spolu s Liamom som nasadla do taxíka.

"Oh, Natasha! rád ťa vidím, prečo si včera neprišla?"
"Zdá sa ti že mám náladu na nejaké oslavy?! čo sakra mala znamenať tá SMS?"
"SMS? aká SMS?"
"teraz zo mňa chceš robiť idiota alebo čo?!"
"Och, bože. To nepatrilo tebe."
"tebe sa zdá normálne rozprávať sa o mne s niekym iným?!"
"Je to tvoja sestra."
"Tak je to moja sestra a ty si môj brat mám snáď právo na to vedieť čo sa tu deje nie?!"
"Bola to len SMS, nerieš to!"
"Si neskutočný idiot Harry!" naštvane som buchla dverami a posadila som sa na chladné drevené schody vedúce k domu chalanov.

"Všetko v poriadku?"
"Nič nie je v poriadku, tebe o čo zasa ide?!"
"Prosím? čo ťa žerie Harry?"
"Ty sa ma pýtaš čo ma žerie? uvedomuješ si to že dávaš našu skupinu do krachu s tým že tvoje dievča ja niekde u rodičov a ty si sedíš s Natashou niekde na lavičke?!"
"Máš s tým nejaký problém?! je to tvoja sestra, myslím že je dobré že na ňu niekto dáva pozor."
"To je skvelé ale nie v tomto prípade, čo si myslíš? prečo asi nechcem aby hľadala informácie o tom dievčati?!"
"Chce jej len pomôcť."
"Nemôže jej pomôcť..." ozývalo sa spoza dverí kým sa ich hlas zrazu neznížil na šepot a zvyšok ich debaty som vôbec nepočula.
"tak tu si.."
"O čom ste sa to tam rozprávali?"
"Nič.. Harrymu len preplo. ideme?"
"Načo? Liam, Harry má pravdu nemali by sme sa stretávať. aj keď len ako kamaráti." zakončila som našu debatu a vykročila som na ulicu priamo na policajnú stanicu.
"Natasha! rada ťa opäť vidím! ďalšie meno?"
"Nie, znova to isté. potrebovala by som zistiť ešte jednú vec. nezapisujete tu náhodou zmenu bydliska?"
"Zapisujeme. trochu som sa v tom zozname hrabala a našla som jednu vec."
"o čo ide?"
"Nenašla si tie informácie kvôli tomu že to dievča už nie je Yasmin. Jej náhradný rodičia sa presťahovali do Holmes Chapel a zmenili jej meno."
"Takže je dosť možné že bola moja spolužiačka?"
"Natasha to je teraz ten jediný problém. to dievča ti je na očiach každý jeden deň."
"čo? to je nemožné."
"Natasha, to dievča si ti."
"čo?!"
"našla som nejaké papiere ktoré pravdepodobne nikdy nemal nikto vidieť. Je tam tvoje meno, Yasmin si ty." zaznelo mi v ušiach a môj pohľad sa zrazu zmenil na prekvapený, šokovaný, ranený a tak prázdny..
"si v poriadku?"
"áno ja.. budem musieť ísť.." Pomalou chôdzou som vyšla von a posadila som sa na lavičku. S roztrasenými rukami som si s tašky vybrala krabičku cigariet a silno som si potiahla. Stále s prázdnym pohľadom som hľadela na červený tulipán ktorý bol zasadený na okraji ulice.
"Natasha! tak strašne som sa bál! si v poriadku?"
"Liam?"
"Oh nie.."
"čo nie?"
"už to vieš?"
"čo či viem?!"
"to o Yasmin?"
"Ty si o tom vedel?!"
"Ja.. pochop ma!"
"Ty si nie je normálny! celé tie dni sa venujem hľadaniu osoby ktorou som ja! ani raz si ma nezastavil! vôbec nič si mi nepovedal! Celý ten čas bola za totálnu kravu! uvedomuješ čo si s tým spôsobil?! čo keby sa mojej mame niečo stane?! čo potom?! vedela som že si len ďalšia namyslená hviezda ktorej ide len o to jedno!"
"Natasha.. Ja som.."
"Nie Liam! daj mi pokoj!" nervózne som rozhodila rukami a rozbehla som sa cez mesto k hotelu kde som ju videla po prvý krát.
"Natasha, zlatko. tak čo pokročila si v pátraní?"
"Nevidela si tu dnes Ketrin?"
"Našla si prácu, ani si nevieš predstaviť s akým nadšením mi to oznamovala."
"kde by som ju našla?"
"hneť tu za rohom v kvetinárstve, smiem vedieť či sú to dobre správy?"
"Tými dobrými správami som pre tento krát ja." s úsmevom som šepla a moju chôdzu som nasmerovala do malého kvetinárstva v ktorom za pultom stála nádherná hnedovlasá žena s hnedými očami a pri červených ružiach bola neskutočne nádherná.
"Dobrý deň želáte si?"
"Ja.. mohla by som si s vami prehovoriť?"
"Ja prvá, prosím prepáč mi zlatko to nedorozumenie v tom hoteli.."
"nemáte sa za čo ospravedlňovať, niečo mi na tom všetkom pripadalo niečim kúzelné a preto som sa snažila po vašej dcére pátrať."
"Oh to je skvelé! máš nejaké dobré správy?"
"vy.. mali ste pravdu. ja som vašou dcérou.."
"och pane bože! to snáď nie je pravda!" s nadšeným pohľadom zakričala a zo slzami v očiach ma jemne objala. S malou slzou ktorá mi skĺzla po tvári som sa od nej odtiahla a zadívala som sa na ňu.
"zlatko, čo by si povedala na spoločnú večeru? dnes večer?"
"rada s vami pôjdem."
"prosím tikaj mi! si predsa moja dcéra."
"rada s tebou pôjdem." zo smiechom som sa opravila a postavila som sa na okraj pultu.
"Yasmin? zlatko prosím bež do zadu! ja ťa za chvíľku zavolám!" s vystrašeným pohľadom sa na mňa zadívala a jemne ma pohladila po líci. Aj keď som absolútne ničomu nerozumela, poslušne som preša do skladu ktorý bol plný rôznych druhou kvetín.
"Máš to?!"
"Luke ja ti ich dám potom! pochop ma, len dnes som začala s tou prácou.."
"čakám už tri mesiace ty suka! myslíš že mám na to čas celú večnosť?!"
"prosím.. ja vám ich vrátim."
"to opakuješ stála dokola!"
"Marie prosím.."
"to na mňa nezaberá. nebudeme s Lukom čakať počula si dobre!"
"čo mám spraviť?! urobím čokoľvek!"
"nestojíš nám absolútne za nič!" ozýval s spredu neskutočný krik ktorý zrazu prestal, s roztraseným telom som si kvokla pri stolík a zo zatajeným dychom som čakala na jej pokyn ktorý neprichádzal. narozdiel od neho sa cez celý obchod ozval neskutočný rachot a potom tlmené vystrelenie..

"mama!" zvrieskla som keď som padla na tvrdú dlážku na ktorej v kaluži krvi ležala. Zo zahmlenými očami kvôli slzám ktoré som mala v očiach, roztrasené ruky som jej priložila na miesto s ktorého tak príšerne krvácala a s celého hrdla kričala jej meno. vo dverách sa zrazu zjavil Liam s prekvapeným a hlavne nadmierne vystrašeným pohľadom. "nepozeraj sa sakra! volaj záchranku!" opäť som zvrieskla a môj pohľadom som nasmerovala na jej tvár ktorá bola v bolestivom kŕči. "Prosím vydrž!"
"Ľ...ľúbim ťa Yasmin!" slabým hlasom šepla a jej hlava sa zrazu otočila na druhú stranu...

Muhaha!!! ľúbim váás! neskutočne vás ľubíííííííím!!! :DDDDDDDDD 

Untitled ;* Jednodielovka na želanie! :)

Niečo zvláštne? áno, poslednom čase mám brutálne chúťky na písanie jednodieloviek, a keďže po včerajšej ktorú som venovala Belle si želala aj Linn tak prečo nie? :) keby ktorákoľvek s vás chcela nejakú stačí len napísať či smutnú, úchylnú, šťastnú a s kým! :) rada vám niečo venujem :)

Slnečné lúče ktoré mi cez zdvihnuté žalúzie žiarili na odhalenú pokožku mi pripravili ďalšie nádherné ráno. S úsmevom na tvári som otvorila oči a zadívala som sa na fotku ktorá žiarila na nočnom stolíku. S miernym naštvaním v  tvári som sa zadívala na nepokrčenú stranu druhej polovice postele. So sklamaným pohľadom som si obliekla veľké voľne tričko ktoré mi siahalo až po kolená a s rozmazanou špirálou som prešla do kuchyne v ktorej ma čakali raňajky a obrovská kytica ruží. S jemným úsmevom som sa rozhliadla po celej kuchyni a pomaly som si k nosu priložila jednu zo stoviek krvavo červených ruží. Môj pohľad padol na bielo ružový lístok na ktorom sa škrtalo Louisové nádherné písmo. "Prepáč mi ten včerajšok, som idiot.. ľúbim ťa Linn. :* Louis xx." S úsmevom som prešla po jeho písme a do nosa mi udrela sladká vôňa jahodového čaja a vianočky s džemom. Po skvelých raňajkách ktoré vie Louis robiť bez pochyby najlepšie som vošla do kúpeľne kde som strávila pár dlhých minút. Po spravený dokonalého účesu a nalíčený som si zo skrine vybrala krémové rifle s bielim tričkom a košeľou. Na nohy som si dala botasky a ako každý deň moja cesta viedla do práce. Jednoduchá práca predavačky značkových šiat ktorú nadovšetko milujem a za nič na svete by som sa jej nevzdala.
"Linn, čakajú ťa tu nejaké dievčatá. mám ich pustiť dnu?" vyrušil ma s môjho myslenia strážnik ktorého som si kvôli neprajným fanúšičkám chalanov musela zaobstarať.
"To je v poriadku, viem o nich pošli ich sem." s úsmevom som sa zakrútila na stoličke a spokojne som sa zadívala na Danielle, Perrie, Elise, Bellu, Emily a Emmu.
"zabaľ to už, musíme si ťa na pár hodín ukradnúť!" zahučala na celý obchod Emily ktorá ma automaticky začala ťahať za ruku.
"Nemôžem! ja narozdiel od vás pracujem."
"Prosím ťa, tvoj priateľ je Louis Tomlinson a ty pracuješ v obchode niekde na konci Londýna?"
"Baví ma to. čo chcete?"
"Máme príkaz odniesť ťa niekam."
"Ak ma vyhodia tak prisahám že neskončíte dobre!"
"A kto ťa vyhodí keď si si sama šéfka?"
"bez komentára!" zo smiechom som zazrela na Bellu a všetky ich objala. Po pár minútach šialené behania po slnečnom Londýne sme zastavili pred London Eye ktorý bol vždy pre mňa niečim magickým.
"čo tu robíme?"
"Prekvapenie? padaj!" s vážnym pohľadom sa na mňa pozrela Perrie ktorá potiahla spolu s ostatnými dnu. Nádherný výhľad ktorý sa mi po pár minútach jazdy naskytol pred očami bol neopísateľný. Všetko okolo vyzeralo byť tak malé a pritom tak kúzelné.
"Och! ešte sa nepozeraj!" s prekvapeným pohľadom sa na mňa pozerala Elise ktorá mi automaticky chytila oči a otočila ma ku nej.
"čo to robíš?"
"uvidíš o chvíľku! baby? 3,2,1..."
"Teraz!" zvrieskli všetky na ráz a otočili ma opäť k výhľadu. Tisícky balónikov v tvare srdca ktoré obklopili takmer celú oblohu ma donútili nahodiť nechápavý pohľad. "Malý" ľudia ktorý prechádzali vedľa sa rozostavili do tvaru srdca a v strede stal jeden človek pre mňa na celom svete najvýznamnejší.
"Prepáč mi to Linn! Milujem ťa láska!" zakričal Louis do nejakého zariadenia ktoré s tej výšky nebolo bohvie ako zreteľné. zo slzami v očiach a zo širokým úsmevom som sa otočila ku babám a namierili sme si to opäť dole. Ďalšia kytica ruží ktorá mi bila do oči hneť keď som uvidela Louisa mi spôsobila neskutočný nával smiechu.
"museli mať s teba radosť. hovor, komu si spôsobil skrachovanie obchodu?!" s vážnym pohľadom som sa na neho zadívala a celou silou som ho objala.
"pre teba všetko, nehnevaj sa prosím."
"nehnevala som sa! len som bola trošku naštvaná na to že si mi o tom nepovedal. mne nevadí že si sa streto s El ale nemusel si to robiť za mojim chrbtom."
"už to nespravím, nikdy."
"v to dúfam! čo ťa toto napadlo? mne stačila len tvoja pusa a nie toto prekvapenie."
"pretože to prekvapenie nesúvisí len s tým aby si mi odpustila."
"už žiadne prekvapenie Louis! zas to skončí ako minule."
"to bola náhoda Linn."
"pre teba je všetko náhoda!" jemne som mu buchla po hlave a pobozkala som ho.
"bež sa pripraviť, o ôsmej máme rande."
"ako pred rokom?"
"presne pred rokom o tomto čase som ťa pozval po prvý krát."
"áno, originálny nápad ako spôsobiť fanúšičke na tvojom koncerte infarkt!" jemne som sa zasmiala a spolu s babami som nastúpila do taxíka, smer moja a Louisová útulná vila.
"čierne?"
"ideš snáď na pohreb?"
"červené?!"
"ideš snáď.."
"ešte raz mi k nejakým šatom povieš či idem niekam tak ťa vyhodím!" zo smiechom som hodila malý čierny vankúšik do Emmy a nervózne som sa posadila pred skriňu.
"a čo tie modré s opaskom? sú jednoduché a mala si ich aj na vašom prvom rande."
"to nich sa už neoblečiem!"
"neblázni! máš skvelú postavu a za ten rok si sa skoro ani nezmenila. skús si ich!" Po pár minútach zápasení s úzkymi šatami som boj vyhrala a nadšene som sa vrátila do izby kde už čakali baby zo silno modrými topánkami na platforme a doplnkami. Po pol hodine hrania sa s mojimi vlasmi a upravovania všetkých veci bol konečný výsledok dokonalý. S úsmevom som nastúpila do čierneho auta ktoré ma odviezlo pred jednu s najluxusnejších reštaurácií v Lodnýne, pod šírim nebom kde už čakal Louis.
"si nádherná!"
"ty tiež nie si na zahodenie, smiem vedieť čo tu robíme?"
"romantická večera na naše výročie."
"myslím že stačila aj sladká bomba a posteľ."
"nechaj ma dokončiť moju prácu." s tajomným úsmevom ma chytil za ruku a pokrútil na znak súhlasu niekam do blba. S nechápavým pohľadom som sa otočila a pohľad na chalanov s mikrofónmi v rukách a zo šialenými úsmevmi ma zahrial pri srdci. Zo slzami v očiach som počúvala každé jedno slovo s pesničky Rock me a What Makes You Beautiful.
"Louis ja.. ja neviem čo ti mám na toto povedať. ono to je proste dokonalé a.."
"Niééé! ešte nič nehovor. ruku!"
"Prosím?"
"ešte zopár vecí." jemne ma pohladil po ruke a odviedol ma na zelený trávnik ktorý bol posypaný lupienkami ruží. v pozadí ešte stále hrali pesničky ktoré spievali chalani a môj pohľad sa nasmeroval na oblohu na ktorej sa rozprestieral neuveriteľne nádherný ohňostroj. V strede najdokonalejšieho zážitku som stratila všetok pojem o skutočnosti a nedokázala som si všímať nič iné než tu nádheru na oblohe. Jemne pošteklenie na ruke a zlatý smiech ktorý sa ozýval vedľa mňa ma prinútil zadívať sa na Louisa ktorý predo mnou kľačal.
"Pre rokom som ťa zbadal na koncerte a vedel som že ty si to dievča ktoré je niečim iné než ostatné. tvoje striedavé nálady, neuveriteľná nádhera, zlatý hlas a nákazlivý smiech perfektne ladili k tvojim žiarivým očiam a citom ktoré si vedela vždy vyjadriť v správnu chvíľu. aj keď dosť chvíľ v tvojom živote nebolo práve šťastných a dokonalých, verím tomu že ďalšie roky ti dokážem spríjemniť a dokázať ti že si výnimočné dievča pre ktoré sa práve teraz strápňujem pred stovkami ľudí pretože vôbec neviem ako sa dá také dokonalé dievča požiadať o ruku. Linn, milujem ťa! tak neskutočne ťa milujem, prosím, vezmeš si ma?"
"Louis! pane bože.. jasné že áno!!" S prekvapeným pohľadom a neuveriteľným šťastným ktoré ma zahŕňalo som sa zadívala na veľký prsteň ktorý zdobí moju ruku. s obrovským nadšením som ho pobozkala a pri nádhernom potlesku som opäť spustila pár sĺz šťastia na jeho bielo tričko.

O pár mesiacov neskôr.
Dokonalá svadba, najkrajší ženích, nádherné mesto, skvelý ľudia a krásne bruško ktoré mi posledné mesiace zdobí moje telo. budúci pán futbalista Tommo ktorý posledné dni kope ako divý čo mne a budúcemu oteckovi vyčaruje úsmev na tvári. Louis, Tommo, Elise, Bella, Danielle, Perrie, Emily, Emma, Zayn, Harry, Niall, Liam dvanásť dokonalých ľudí ktorý nie sú len obyčajnými kamarátmi či rodinou, ony sú dvanásti ľudia ktorý sú mojim od teraz nezabudnuteľným životom..

Linn! ja som ti to sľúbila! tu to máš miláčik! :) snáď sa ti aspoň trošku páčila! :) ľúbim ťa! ;DD 

Listen To Your Heart ;* Siedma časť.

Hm... čo také vám poviem :) asi len toľko že som si všimla že poslednom čase sa aktivita na blogu maximálne znížila a preto rozmýšľam nad pozastavením alebo na definitívnym skončením. Príbehy píšem už od 24.11.2012 takže takmer sedem mesiacov a nikam to nevedie :) tak či tak mám poslednú dobu pekný blok a vôbec neviem o čom písať :) oh, ešte.. táto časť je opäť zvláštna, vlastne na notebooku som tak povediac po tajomky...

"Meškáš!" Naštvane prehovorila Lea keď som celá premočená otvorila dvere a opäť zo sklesnutou náladou som hodila tenisky do kúta.
"Prepáč zlatko, zdržala som sa v meste.. ja ti to vynahradím."
"To je v poriadku, ja len že.. myslela som si že na tu párty pôjdeme spolu. si v poriadku?"
"Som, len som trochu unavená. Bež sama, vieš kde býva Harry. Budú ťa čakať."
"Si si istá? nemám tu zostať s tebou?"
"Nie..bež!" S falošným úsmevom som jej pohladila ruku a prešla som do spálni. Po buchnutý vchodových dverí som sa zničene posadila na parapetu a zadívala som sa na pouličnú lampu ktorá jemne blikala. Po tvári sa mi zošuchli malé kvapôčky sĺz ktoré zanechali čierny pásik od špirály. Zvuk zvončeka ktorý sa ozýval po celom dome môj pohľad presmeroval na dvere izby. S rýchlim pohybom som si s tváre zotrela neželaných páchateľov mojej zlej nálady a opäť s falošným úsmevom som pootvorila dvere.
"Si v poriadku? bál som sa o teba."
"Som, len sa necítim na párty."
"Mňa tým falošným úsmevom nepresvedčíš, hovor čo sa deje?"
"Nič Liam.. naozaj!"
"Takže ti nebude vadiť keď vojdem dnu?"
"Si príšerný!" zo smiechom som otvorila dvere natoľko aby mohol vojsť a o kúsok lepšou náladou som sa posadila na gauč.
"Víno, pivo, džús?"
"Ty si tu na návšteve, obslúžiť by som mala ja teba."
"Nie! Nekaz mi to keď chcem byť milý. tak čo si dáš?"
"Víno." zo smiechom som sa oprela a rýchlo som zaklipkala očami na zastavenie sĺz ktoré sa mi drali do očí.
"nech sa páči, tak hovor."
"ďakujem. Liam, ja naozaj neviem čo ti mám povedať."
"Strávil som s tebou jeden celý deň a viem aká si bola, tým že sa snažíš zakryť niečo čo ťa trápi to nevyriešiš."
"Liam si naozaj milý že si sem prišiel kvôli tomu že som sa neukázala na párty ale nemusíš sa báť toho že keď budem máš hodín mimo vášho dozoru tak skončím predávkovaná alebo mŕtva."
"Nemyslel som to tak."
"Kašli na to, ako sa má Danielle?"
"je na pár dni s rodinou, takže okrem fotiek a správ prečo tam nie som s ňou neviem o nej nič."
"Volal.. volal mi Daniel."
"Daniel?! čo chcel?!"
"Ospravedlnil sa mi, vraj ho to mrzí a chcel.."
"pokiaľ mi chceš povedať že by to chcel skúsiť s tebou znova tak na to zabúdaj! máš na sto krát lepších chlapcov než je on a toto by som už pre Harrymu neumlčal!"
"Kľud Liam! nepriala som to." zo smiechom som sa na neho zadívala a spod stola som vybrala nejaké DVD-ečko s filmom. "Toy Story, pozrieme si to?!" s nadšeným pohľadom som sa ku nemu opäť otočila a pri pohľade v jeho tvári som sa zastavia. "čo je?!"
"vedel som že máme niečo spoločné."
"takže si milovník Toy Story?"
"milovník je slabé slovo, ja to zapnem ty zožeň nejaké pukance."
"Máš to mať!" zo širokým úsmevom som mu do rúk podala DVD- čko a prešla som do kuchyne, po troch minútach sa po celom dome šírila neodolateľná chuť pukancov a s obývačky sa ozýval náš psychopatický smiech. Po pár minútach vykruteného pozerania ma príšerne začal bolieť krk a keďže jediná možnosť ktorá ma automaticky napadla bola zem, pár pekných Liamových pohľadoch sa ocitlo na mojom retardovanom ležaní.
"čo zas? nikdy si nevidel nikoho ležať na zemi?"
"Nie, ja len že pohode sa tu zmestíme obidvaja, nemusíš si ľahnúť na zem."
"oh, a ako sa zmestíme? tebe nestačí že všade na internete je naša fotka s lavičky?"
"náhodou aspoň sme potešili novinárov, ľahni si!"
"kam si mám ľahnúť?!"
"na mňa, neboj neublížim ti. nechcem ťa ani pretiahnúť, ani zabiť ani nič podobné."
"raz sa ma dotkneš na mieste kde by tvoja ruka nemala nič robiť a prisahám že ťa vyhodím!" s vážnym pohľadom som sa na neho zadívala a jemne som si ľahla na jeho hruď. V polovici rozprávky ktorú som videla minimálne sto krát na mňa prišla neuveriteľná únava a preto som sa viac posunula k Liamovi a jednou rukou som ho objala.
"Unavená?"
"Neskutočne, koľko je hodín?"
"po druhej, mal by som už ísť.."
"Nie, pohode tu zostaň. aj tak sa Lea vráti až niekedy ráno a pokiaľ si nezabudol to pátranie ešte stále platí."
"Kam akože chceš ísť?"
"musím zistiť kde sa tá rodina odsťahovala."
"teba ta rola detektívky asi naozaj baví."
"Nekaz mi to!"
"Natasha?"
"áno?"
"Si nádherná." potichu šepol a jeho pery sa mierne dotkli tých mojich. S nechapavým pohľadom som sa zadívala do jeho očí a jemne som sa odtiahla.
"Ja.. už je dosť hodín.. mala by som si ísť už ľahnúť.." koktavo som zo seba vyšuchtala a prudko som sa postavila s gauča..

Prepáčte baby! ja naozaj nedokážem nič viac a nič lepšie napísať! mne je príšerne zle! -,- posnažím sa potom o niečo lepšie.. pokiaľ si nedám pauzu :/  

Listen To Your Heart ;* šiesta časť.

Nečítam po sebe! :) mám len jednú otázku, dnes v škole keď pršalo sme boli vonku s babou ktorá mi číta príbehy od začiatku sme sa začali krútiť v daždi a povedali sme meno jednej baby s môjho príbehu. ktorá s vás vie ktorá baba malá rada dážď a mala komplikovaný život s Harrym? :)

"Dobrý deň!"
"oh, ahoj zlatko. ty budeš asi Natasha Styles však?"
"áno, tá ponuka stále platí?"
"platí, boli by sme radi keby si sa zastavila o týždeň. potrebujeme doladiť pár detailov a potom by sme s tebou mohli začať."
"fajn! takže na budúci piatok tu mám byť?"
"boli by sme veľmi radi keby si prišla."
"dobre, tak sa vidíme!" s úsmevom som opäť vyšla von a tento krát som si to namierila ku Harrymu. Viem že stretnutie s Bellou nemusí prebehnúť celkom hladko ale potrebujem si vyjasniť pár veci s Harrym a v tom mi nezabráni nikto. S môjho myslenia ma vyrušil až tvrdý pád na mokrú a hlavne pekne špinavú zem.
"si normálna?! dávaj pozor!" zvrieskla som na dotyčnú bez toho aby som sa na ňu lepšie pozrela.
"čakala som lepšie privítanie."
"Lea! pane bože zlatko, čo tu robíš?"
"Malo to byť prekvapenie, ale všetko je vybavené takže som tu."
"S kadiaľ ideš?"
"od Harryho, poviem ti spustiť oči s Louisa nie je ľahké."
"takže jediné čo si povedala bolo ahoj a útek, všetko mi je jasné. daj si spiatočku musím sa s ním o niečom porozprávať." zo smiechom som jej chytila ruku a konečne som sa postavila s chladnej zemi. S miernym utekaním kvôli dážďu ktorý sa zdvojnásobil sme sa ku Harrymu dostali rýchlejšie a takže moje ďalšie pátranie mohlo nastať.
"koho že nám to sem zasa nesú."
"teraz nemám čas na vtipy Liam!"
"počkaj, potrebujem sa s tebou porozprávať."
"nepočká to?"
"do kedy? je to dôležité."
"o siedmej u mňa, Harry ti dá určite adresu." nervózne som mu odpovedala a vošla som do Harryho izby kde našťastie bol sám.
"Natasha! tak rád ťa vidím."
"bratská láska až potom, potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať."
"počúvam."
"máš tisícky fanúšičiek, v Londýne si dosť dlhú dobu a žiješ dlhšie než ja.."
"o rok?!"
"fajn to nerieš! potrebujem aby si mi zistil či sa nejaká tvoja fanúšička nevolá Yasmin."
"načo ti to pre boha je?"
"potrebujem to zistiť, jedna žena ma tak oslovila. prišlo mi jej ľúto. pri autonehode stratila rodinu a celých osemnásť rokov chodí do hotela kde boli naposledy a čaká ju. chcem jej pomôcť."
"to je absurdné Natasha, vieš že sa ti nepodarí. nemala by si to riešiť."
"fajn, nepomôžeš mi ty pomôže mi niekto iný!" nahnevane som na neho vyštekla a buchla som dverami. Popri mojej skvelej chôdzi som stihla Leu potiahnuť za ruku bez toho aby na zemi bola kaluž jej slín nad Louisom ktorý hral stolný futbal bez trička spolu zo Zaynom. Keďže moja lenivosť sa opäť dala na povrch stopla som si taxík a nadiktovala som mu adresu môjho "domčeka".
"máš to tu pekné."
"vybaľ si, môžeš bývať so mnou. och, inak páči." s úsmevom som jej do rúk vložila 20€ a zavrela som sa v kúpeľni kde som sa ako tak dala do poriadku. presne o siedmej pred dverami nášho bytu zvonil Liam a keďže Lea bola pri dverách opäť prvá, prekvapený pohľad jej tvári sa nedal nevšimnúť.
"ona je v poriadku?"
"ignoruj ju!" zo smiechom som ju buchla do ruka a potiahla som Liama do obývačky ktorej bol extrémny bordel.
"mám sa pýtať čo tu robíš?"
"po pravde, nie! o čom si sa chcel rozprávať?"
"Nemôžem na to prestaň myslieť Natasha.. prosím sľúb mi že s tým prestaneš."
"Prečo by som ti to mala sľúbiť? nie si môj brat, rodina ani nič."
"ale mám ťa rad a ver mi že pohľad na zúfalé dievča pekný nie je."
"o čo ti teraz ide?"
"chcem aby sme vychádzali. mám rád tvojho brata a je pre mňa dosť ťažké tajiť mu toto."
"čo ak spravíme dohodu?"
"o čo ide?"
"ja ti dovolím kontrolovať ma akýmkoľvek spôsobom, pokiaľ mi pomôžeš zistiť niečo o autonehode  roku 96."
"znie to čudne, pekne čudne. fajn, beriem ale ver tomu že od teraz ma máš za chrbtom pri každom kroku."
"tak to si užijeme ešte srandy."
"kedy chceš začať s pátraním?"
"čím skôr, teda pokiaľ nemáš niečo na pláne s Danielle."
"mi.. dali sme si krátku pauzu."
"niečo zlé?"
"nie, jednoducho potrebujeme si chvíľku od seba oddýchnuť."
"takže si môžem rátať s tvojou spoluprácou?"
"o deviatej?"
"platí, dáš si niečo?"
"pochybujem že v tomto "poriadku" niečo nájdeš. ráno sa zastavím!" zo smiechom sa postavil s gauča a prešiel ku dverách. môj pohľad opäť padol na Leu ktorá stále mimo hľadela na miesto kde pred tým sedel.
"búú, veď je to len človek!" zo smiechom som do nej hodila vankúš a zo zeme som pozbierala nejaké veci ktoré sa tu už určitú dobu povaľujú..

"stávaj ty lemra!"
"daj mi pokoj Lea!.." nervózne som zašomrala a hlavu som si ponorila hlbšie do vankúša.
"čaká ťa tu návšteva. neboj neslintala som!" vážnym hlasom a zo zadržaným smiechom mi šepla do ucha Lea a cez celú izbu sa ozval môj neuveriteľne hlasitý výbuch smiechu.
"ty si pripečená!" s čudnou grimasou som sa pozbierala zo zeme a s úsmevom som prešla na chodbu kde čakal Liam.
"to máte bežne takéto budíky?"
"raz ťa pozvem, pocítiš to na vlastnej koži. o chvíľku som tu, musím sa dať do kopy." s krútením hlavy a stále s úsmevom som vošla do kúpelne kde som strávila zopár pekne dlhých minút a po všetkých úpravach som spokojne vošla do obývačky. pohľad ktorý sa mi opäť naskytol pred očami mi spôsobil ďalší nával smiechu. tak ale priznajme si kto by sa nesmial na svetoznámom spevákovi ktorý drží v ruke nejakú čínsku vázičku a háda sa s fanúšičkou o tom s čoho je vyrobená?
"daj tej vázičke pokoj, ty si padaj utrieť sliny lebo večer máme párty a poznám ťa veľmi dobre na to že viem že si mám pribaliť vreckovky na utieranie ich a ty už konečne padaj von, nebudem na teba čakať večnosť!" s vážnym pohľadom som potiahla Liama za ruku a na Leu som hodina prísny pohľad s malým náznakom úsmevu.
"Takže kam ideme?"
"nejaký nápad na miesto kde by bolo niečo o autonehodách?"
"polícia?"
"skvelé, pretože tí nenápadný novinári ktorý nás sledujú budú mať aspoň o čom písať." ironickým hlasom som prehovorila a nastúpila som do taxíka ktorý nás čakal. Po pár minútach jazdy sme zastavili pred stanicou Londýnskej polície a mne práve v tejto chvíli doplo že Directionerky naozaj nepatria medzi normálnych ľudí. veď naozaj, kto normálny čaká na svojho idola pred políciou? s nechápavým pohľadom som sa zasmiala a vykročila som ku staršiemu policajtovi ktorý sedel pri počítači a usmiato na nás hľadel.
"želáte si niečo deti?"
"stačí Liam a Natasha. mám na vás zopár otázok teda pokiaľ máte čas."
"je našou prácou pomôcť. tak, čo sa stalo?"
"nevedeli by ste mi prosím zistiť niečo bližšie o autonehode ktorá sa stala v roku 1996?"
"v Londýne sa ich denne stanú stovky, neviete bližší dátum?"
"Nie, viem len že vodička sa volala Katrin a vo vozidle bola aj s dieťatkom Yasmin."
"o tejto nehode viem dosť. 12.11.1996, vonku bola pekná búrka a viditeľnosť príšerná. viem že Katrin išla pomaly pretože sa bála o jej dieťa ale bolo choré a potrebovalo lekársku pomoc. keď sa snažia obehnúť auto vrazila do stromu a havarovala. Katrin bola v kóme a Yasmin sme si na starosť zobrali mi. ja a kolega. pár ulíc o tadiaľto je jediné "hniezdo" pre deti. dali sme ho tam a potom si ho zobrala náhradná rodina."
"ďakujem, veľmi ste mi pomohli!"
"zamálo." po úsmeve ktorý som mu opätovala som opäť potiahla Liama do detského domova kde som bola včera. Našťastie bola pri stole tá istá baba ako včera takže donútiť ju pustiť nás do skladu nebolo zas až tak ťažké keďže bola očarená Liamom. Po pár minútach hľadaní jednej osoby v tisíckach krabíc som konečne našla tú správnu.
"Londýn-542, to je hneť za rohom!"
"trochu nerozumiem."
"na tej adrese by mala byť rodina ktorá si adoptovala Yasmin."
"ďalšie pátranie?"
"Liam niečo sme si sľúbili."
"rozkaz Natasha!" z úsmevom ma tento krát potiahol od a rozutekali sme sa po dáždivom Londýne, slabé slnečné lúče mi žiarili všade na telo a stovky holubov lietali všade naokolo. Konečne s reálnym úsmevom som sa oprela o dom v ktorom by mala bývať rodina malej Yasmin.
"Kto ste? želáte si niečo?!"
"och, prepáčte. mi len hľadáme jednu rodinu. býva tu dievča menom Yasmin?"
"Och... bývali tu. pred pár rokmi. keď sa ich syn chystal do školy odišli bývať do iného mesta."
"neviete na akej adrese by sme ich našli?"
"To vám neviem pomôcť deti."
"tak nič, ďakujeme." s chabým úsmevom som sa presunula ku mokrej lavičke ktorá ma lákala.
"snáď si nechceš sadnúť na to mokré."
"príšerne ma bolia nohy!"
"prechladneš, nechcem ťa mať na svedomí."
"tak sa nepozeraj."
"si strašne tvrdohlavá sadni si!" s otraveným pohľadom sa na mňa pozrel a posadil sa na lavičku.
"kam akože?"
"na mňa! snáď nebudeš sedieť na mokrom." s príšerným výbuchom smiechu som si na neho sadla a po pár fotkách ktoré novinárom nemohli uniknúť sme sa opäť vybrali ku mne domou...

čudné? nudné? krátke? :D prepáčte! ja som dnes totálne vygumovaná! :DDD 

Listen To Your Heart ;* piata časť.

čo žéééééééééééééééééééé!!!!! neverííím!!! my sme to naozaj vyrovnali?! ooch môj bože!!!!!! 4 minúty tu vrieskam, potom si sadnem pozerám sa na brata zas začnem hučať aj s ním na celý dom a nakoniec?! dám si status a napíšem kamoške ktorá mi napíše "si skorá!" :D prepáč zlatko ale tešííííng! :DDDDDDD dnes ôsmi ľudia mi naraz volajú že "počula si to o One Direction?!" ty kokos ja len výbuchy že čo mám prvé robiť! :DDD ja som už nevedela! :DDD dnes zas v škole och kriste, moje kozy! :DDDDDDD ja dnes, nechápem, nemôžem! :D dokonca som sa prezradila dobrovoľne môjmu ocinovi že píšem príbehy! :D to to slnko! ;DD

Po skvelých Londýnskych raňajkách som unavene zišla do haly kde pri pulte stála staršia žena zo včera. Moja zvedavosť opäť vyhrala nad všetkými zlými pocitmi a preto som zo vztýčenou hlavou podišla ku nej a nervózne som sa na ňu usmiala.
"ďalšie kolo raňajok? potrebujete niečo do izby, nejaká návšteva alebo sa chcete odhlásiť?"
"Nie, zatiaľ nič nepotrebujem. Len mám na vás jednu otázku."
"stalo sa niečo srdiečko?"
"Vlastne chcela by som sa opýtať len na tú ženu zo včera, neviete mi o nej niečo povedať?"
"Prepáč zlatko, rada by som ti pomohla ale jediné čo ti viem povedať že to že v 1996 mala v Londýne autonehodu, zostala v kóme a jej dieťatko Yasmin niekam zobrali a od vtedy čo sa prebrala sem stále chodí a čaká ju. nič o tom neviem, viem len to že v tomto hoteli boli v tedy ubytovaní, práve som tu začínala a mi sme si dobre sadli. To dievča je ako keby nezvestné, ako keby neexistovala žiadne informácie o nej niesu. neber to nejako zlé, (ti jebe?! ak toto nevyhráme rozjebem ich!! :D) pripomenula si jej ju určite svojimi očami, máš ich nádherné a presne také ako ich mala ona."
"ďakujem, to stačí. len som si potrebovala niečo overiť." Jemne som buchla po stole a opäť som sa po schodoch rozbehla hore. S tašky ktorú som si ako jedinú nechala voľne ležať na druhej strane hotelovej izby som si vybrala stredne veľký notebook a keďže moja zvedavosť mi opäť nedala snažila som sa zistiť niečo bližšie. Keďže v mojom originálnom zadávaní úsekov s našej konverzácie som sa nič nedozvedela zostala mi len jedna možnosť ako si všetky tieto nejasnosti ktoré mi pripadajú niečim zvláštne, magické a tak strašne povedomé zistiť.
"Harry?"
"Natasha! pre boha kde si?! vieš ako som sa o teba bál?"
"neboj som len v hoteli! mám na teba otázku, máš čas?"
"o čo ide?"
"nevieš o nejakej nehode s roku 1996? jedna žena Katrin sa vtedy dostala do kóme a jej dieťa Yasmin je od vtedy ako keby bez existencie."
"Yasmin? Katrin? ja.. Natasha, porozprávame sa potom, musím bežať na skúšku." nervóznym hlasom šepol do telefónu a zložil to. S nechapavým pohľadom som sa zadívala na mobil a opatrne som ho hodila na gauč. zo skrini som si vybrala čierne rifle, pokreslené tričko a na nohy som si obula voľné tenisky. Do tašky som si nahádzala nejaké veci a pred mojou vybavovačkou modelky som si zvolila ešte malú odbočku do údajného miesta kde bola pred tým Yasmin odložená.
"Och pane bože ty si Natasha však?!"
"Uch? poznáme sa?"
"to nemyslíš vážne! veď si sestre Harryho!"
"Och, už chápem. Som tu len na skok, potrebujem niečo zistiť."
"jasné, o čo ide?"
"v 96 tú bolo dieťa Yasmin, odložili ho tu po (do pičéééééé! -,- môžem jebať celý hokej! :D) autonehode. mohla by si o tom niečo zistiť?"
"to bude pár dní trvať, máme to hromadu spisov a pravdepodobne jej meno náhradný rodičia zmenili."
"koľko asi?"
"tri?"
"fajn, prídem za pár dní prosím zisti to!" zakričala som jej a pomedzi malé kvapôčky dážďe ktoré opäť padali s neba som sa rozbehla do agentúry s kadiaľ mi prišla ponuka na fotenie...

chcete časti častejšie? chcete ich dlhšie? chcete ich lepšie? tak si napíšte komentáre pretože mňa nebaví písať keď to skoro nikto nečíta! -,- 

Listen To Your Heart ;* štvrtá časť.

Dpč, ten pocit keď viete že ste si písali štvrtú časť ale nemáte ju n a blogu a potom si uvedomíte že ste ju písali v škole -,- :DDDDD sakra ja som nenormálne sprosté decko! :D inak časť venujem Chiare ktorá si pretrpela "rozmnožovaciu sústavu" :D inak peckové učivo to bolo :DDDDD KRISTE! -,- práve som si spomenula na to že som nedala učiteľke sloh, fajn však prečo nie! -,- :D

"Liam, naozaj ďakujem za tvoju ochotu ale toto nie je dobrý nápad."
"čo zas?! páči sa tebe vôbec niečo?"
"Tak akože prepáč! Môj brat je známy spevák a má milióny, ja odmietam bývať v nejakom starom hoteli a spať na posteli s pocitom že každých päť minút ma môžu napadnúť nejaké šváby!"
"Máš pocit že si máš s čoho vyberať?! pochybujem že chceš ísť domou a naozaj si nemyslím že chceš ísť v takomto stave ku Harrymu! daj sa do poriadku, ráno odlietame.."
"Čo si o sebe sakra myslíš?! že ma zachrániš pred niekym kto je v pohode a zato po mne môžeš vrieskať?! no a čo že Harry je tvoj kamarát?! toto je môj život a tebe môže byť totálne jedno kde spím, čo jem, čo robím a čo beriem!" Zvrieskla som na neho a s tackavou chôdzou som prešla do kúpeľne ktorá vyzerala..príšerne. Môj pohľad padol na moju ruku na ktorej boli stovky stôp po vpichoch a modrinách. S roztrasenými rukami som pokrútila kohútik a ľadovú vodu som si priložila na tvár. V takmer zahmlenom a neskutočne špinavom zrkadle sa rysovala moja tvár ktorá ešte pred pár rokmi patrila medzi tie normálne sa zmenila na bledú a oslabenú, vlasy ktoré som do tedy mala silno žiarivé sa zmenili na dolámané a oči ktoré žiarili na vyhasnuté. S pocitom viny som sa vrátila do izby a s váhavým pohľadom som sa usadila na postel..

"Vstávaj, o pár minút nám letí lietadlo.." naštvane mi zavrčal Liam pri hlave a mojou hlavou opäť prebehol včerajší deň. Konečne s lepšou náladou než včera som si opláchla tvár a prezliekla sa do čistých veci. Kým si Liam vybavoval nejaký telefonát nedočkavo som čakala opretá o zárubňu dverí.
"Ehm..Liam?"
"áno?"
"Mňa mrzí ten včerajšok... ja... prosím nepovedz to Harrymu."
"Ahá, takže teraz nahodíš taktiku uzmierenia aby si si bola istá že tvoje drogovanie zostane v tajnosti?"
"Vieš čo?! povedz si to! nepotrebujem krytie od nejakého idiotskéhé kolegu môjho milovaného brata! vedela som že ste len namyslené hviezdy.."
"Natasha!"
"Nie Liam, myslím to vážne. Pohneš si prosím? nechcem zmeškať lietadlo." S neutrálnym hlasom som odpovedala a s kuframi som sa premiestnila k výťahu..

O pár hodín- Londýn
"Skvelé počasie!" nervózne som šepla a na hlavu som si nasadila čiapku kvôli dážďu ktorý opäť nechýbal.
"je vôbec niečo čo tebe nevadí?" ozval sa pri mne Liamou hlas a mojím telom zrazu prebehli stovky zimomraviek. Bez mihnutia oka som naďalej sledovala cestu a čakala som na taxík ktorý by bol ochotný zastaviť.
(neuveríte!!!! :O Práve som dostala stovky nápadov na tento príbeh! ja zomriem! :O :DDD)
Po pár minútach čakania som konečne nejaký stopla a namierila si to ku Harryho domu. aj kvôli Liamovích pohľadoch ktoré na mňa počas celej jazdy hádzal som cítila neskutočný pocit viny. S nadšeným výdychom som vystúpila s auta a po pár minútach som konečne vošla do vnútra a moje telo zrazu pocítilo ostrú bolesť.
"Harry?!" Nechápavo som na neho zakričala a odtiahla som ho pri dvere.
"Stalo sa niečo? myslel som si že vieš o tom."
"Myslel si si že o čom viem?!"
"O Belle, je milá toho sa báť nemusíš!"
"To je skvelé že máš ďalšiu do zbierky ale kde budem bývať?!"
"och, tak ani o tomto nevieš? Liam povedal že môžeš zostať u neho."
"Ha! veľmi vtipné, nepotrebujem bývať po tvojich kamarátoch!" nechápavo som pokrútila hlavou a spolu s kuframi som opäť vyšla do upršeneho Londýna. Po pár minútach bez významného behania s kuframi po meste som zastavila pri jednom s hotelov v ktorom som si vybavila izbu. Môj pohľad padol na zvláštnu tetu vo výťahu s ničenými šatami a príšernými vlasmi.
"Karen! myslela som si že sme sa dohodli jasne, jedna noc a nie celý týždeň. nemôžem ťa tu nechať!" zo smutným pohľadom sa na ňu zadívala nejaká stará teta ktorá mi podala kľúče do ruky.
"Yasmine, dievčatko moje.."
"prepáčte? to bude asi omyl."
"Nie! srdiečko tak dlho som ťa hľadala!" Zo slzami v očiach sa na mňa zadívala a pomaly sa priblížila. S nechápavým pohľadom som nastúpila do výťahu a odviezla sa na tretie poschodie do nového mini domčeku.  Po vybalení všetkých veci ktorých bola skôr kôpka mokrých a zničených šiat som sa unavene rozvalila na postel a snažila sa zaspať. Hlavou mi stále behala tá dnešná zvláštna vec, kto sakra bola tá žena?!..

Baby?! :D mala som napísanú aj druhú polku ale keďže sa mi vymazala :D tak smola! :D zajtra pridám lebo ja naozaj nemám náladu to dopisovať! :DDDD  

Listen To Your Heart ;* tretia časť.

Prepáčte, prepáčte , prepáčte!! :/ hrozne ma mrzí že som vám nepridala časť ale v piatok papier, sobota nákupy, nedeľa "učenie" a dnes zas taký zážitkový deň že dobréé! -,- :DDD pokúsim sa pridávať častejšie :) Inak toto je podľa grafu moja 69 časť na tomto bogu! :DDD

"Harry? smiem vstúpiť?" S pocitom viny som vstúpila do kuchyne a čakala som na jeho odpoveď.
"Prečo si mi o tom nepovedala?"
"Harry, ja neviem. jednoducho, bola som nikto a všetci okolo mňa boli reálny kamaráti a teraz? zrazu je môj brat slávny a tisícky ľudí za mnou chodia  s tým že či si ich pamätám. ja som proste.."
"Mala si mi to povedať, vieš ako sa mama o teba bojí? celú noc si nebola doma. všade na internete sú tvoje fotky kde si buď pekne nadrbaná alebo s cigaretou. od kedy fajčíš?! a čo tí chalani?!"
"Harry som dospelá, ja viem čo robím!"
"Viem že si dospelá, máš vlastný život ale bojím sa aby si nespravila to isté ako pred pár rokmi."
"Vieš že to bolo dávno."
"až tak dávno nie Natasha, mala si pätnásť."
"Myslím že od alkoholu a cigariet ku drogám neprejdem."
"Natasha vieš že.."
"Nie Harry! nehovor mi tu ďalšie historky o tvojich kamarátoch!"
"Dobre, čo chceš teraz robiť? keď sa vrátiš ku mame vieš že do osemdesiatky budeš mať domáce vezenie a  Gemma sa znova činila takže už to nie je v takej tajnosti že si skončila zo školou."
"Viem, rozmýšľala som nad jednou prácou ale neviem či ma zoberú."
"o akú?"
"Pred pár mesiacmi som poslala do jednej firmy moje fotky. asi pred týždňom mi odpísali že by boli radi keby sa u nich zastavím."
"o akú firmu ide?"
"hľadajú modelku rozmýšľala som že by som to skúsila."
"Kde?"
"V Londýne. bolo by to len na skúšku, pár fotiek a neskôr by sa ukázalo že by som zostala."
"pokúsim sa niečo vybaviť s mamou, neručím ti za to ale. narobila si už stovky pekných problémov."
"ďakujem, ale myslím že toto by som si mala vybaviť ja aj tak sa ešte musím niekde zastaviť."
"Natasha?"
"Nejdem ku nemu! A Harry? kedy idete naspäť do Londýna?"
"Zajtra ráno, Paul niečo potrebuje."
"Dobre, zastavím sa tu večer.  bežím za mamou."
"Dávaj si pozor." S neutrálnym pohľadom sa opäť zadíval na šporák a ja som s obrovským pocitom vini vyšla von. Po nasadené si čiapky kvôli malým kvapkám dážďa ktoré opäť dopadali na zem som si zo nasmerovala do Lindiniho domu. Po pár váhavých pohľadoch som zabúchala na dvere a v ušiach mi zaznel buchot jej nôh o drevených schodoch.
"Natasha! že sa aj ukážeš, si v poriadku?"
"Som, ja len že odchádzam do Londýna. Tá ponuka modelky je asi jediné čo dokážem robiť."
"To nemyslíš vážne!"
"Linda! vypočuj ma, chcem aby si išla so mnou! všetko vybavím."
"táto ponuka sa neodmieta."
"nehneváš sa?"
"Nie! blázniš? ktorá iná baba mi dovolí bývať po boku one direction?"
"dobre! upokoj sa na chvíľku. Linda? mám na teba otázku."
"počúvam."
"máš 20€?"
"Znova? povedala si mi že si s tým skončila!"
"prisahám že s tým skončím! prosím potrebujem ich!"
"posledný krát Natasha!" S naštvaným pohľadom sa na mňa zadívala a zo zadného vrecka mi podala peniaze. Popri jej sklamanom pohľade ktoré mi bil do očí som ju objala a prešla som ku nám domou kde už čakala Mama a Gemma. Podľa pohľadu ktorý nahodila mama a súhlasu od Gemmi som pochopila že jej monológu sa nevyhnem.
"Si normálna?! len tak si odídeš a neprídeš dva dni domou?! nakoniec sa sem vrátiť a celý internet je preplnení tvojimi fotkami s roztrhnutými ústami a modrinou?! Po kom si?! to aj Harry má viac rozumu! Dobre! chápem že pije, chodí sa dať tetovať, má samé dievčatá ale on je pre boha chlapec! ty si dievča?! akým príkladom ideš?! kedy si mi chcela povedať že fajčíš?! to je podľa teba normálne?! len pred pár mesiacmi sme ťa vyťahovali s jednej závislosti a teraz máme začať s ďalšími! skús sa uvedomiť! pred pár hodinami mi volali že si odstúpila zo školy, jeden dôvod?! čo si si sakra myslela?!"
"Nič.."
"Nič?! tvoja obľúbená odpoveď! kam si myslíš že teraz ideš?!"
"Pobaliť sa! nepotrebujem počúvať tieto každodenné monológi o tom aká hrozná dcéra som!"
"kam akože chceš ísť?! bez nás neprežiješ ani deň!"
"prežila som dva! mám právo na to odísť!"
"choď! ale nevracaj sa keď ti bude najhoršie!" Náš dialóg a hlavne jej monológ zakončila buchnutím pohára o stvol a hlasitým dupaním na druhej strane domu. S krútením hlavy som vybehla na poschodie a do kufru som si pobalila takmer všetky veci ktoré som tu mala. Pri vložení posledných krémov sa vo dverách zjavila Gemmina ustarostená hlava.
"čo? aj ty mi chceš dávať ďalšie ponaučenie aký blbý nápad to je?!"
"neprišla som ťa kritizovať. kam chceš ísť?"
"Londýn, beriem tú ponuku."
"na modelku?"
"No nie na pilota! môžeš mi dať na chvíľku pokoj?! potrebujem si zariadiť ešte nejaké veci."
"Aké veci?"
"nerieš to! je to môj život!"
"Natasha! stoj!" s vážnym pohľadom sa na mňa zadívala a mojím telom zrazu prebehol horúci pot. "vyber si tie ruky spoza chrbta a ukáž mi ich!"
"Načo ti to sakra je?!"
"sprav to!" s naštvaným pohľadom sa na mňa pozerala a potiahla ma ku nej. Pri dotyku mojich studených a hlavne roztrasených rúk sa mi opäť zadívala zo smutným a spýtavým pohľadom do očí.
"prečo si nám klamala?! myslela som si že si sa s toho dostala! vyzerala si byť tak šťastná a spokojná!"
"Ja..."
"od kedy ich znova užívaš?"
"Len pár mesiacov.."
"to je koľko?!"
"deväť.."
"ty si totálne šialená!" s rukou za hlavou sa prudko postavila s postele a odpochodovala si to k oknu.
"nemôžem s tým prestať! nedokážem to!"
"dokázala si to keď si mala pätnásť! dokážeš to aj teraz!"
"lenže vtedy som mala motiváciu."
"a teraz nemáš?! máš rodinu! Lindu svoj vlastný život a.. nechápem ťa skratka! všetko len tak zahodíš za hlavu a ničíš si život!"
"Gemma! ty so nechápeš."
"nie a ani nikdy nepochopím!"
"kašli na to, prosím nehovor to mame a hlavne nie Harrymu..."
"skonči s tým!"
"skončím.." opäť s hrozným svedomím kvôli klamstvu som vyšla s kuframi s izby a stopla som si taxík. Popri prechádzaní všetkých nových budov sa moje nutkanie na užitie ďalšej dávky stupňovalo a pri pohľade na starú tmavú budovu som bola v koncoch. S roztraseným a príšerne oslabeným telom som ledva prešla do uličky.
"Máš to?"
"Máš peniaze?"
"Mám!"
"Máš šťastie ty štetka, nabudúce nebudem tak dlho čakať mám aj iných zákazníkov."
"Ja... vrátim ti to!" s vystrašeným pohľadom som si do rúk zobrala malý balíček a zadívala som sa do jeho očí s ktorých vládol taký zvláštny pocit.
"Si len ďalšia naivná špina ktorá sa  do toho namočila a bude len ďalšia slávna skrachovaná hviezdička.." s nenávistným hlasom prehovoril a jeho ruka sa ocitla na mojej tvári a druha ma silno tlačia ku stene.
"Pusť ju!" Ozval sa s druhej strany nie či hlas a jeho postava sa postupne približovala zatiaľ čo môjho "tajomného dílera" odchádzala.
"Si v poriadku?... Natasha?"
"Prosím odísť Liam..."
"čo tu pre boha rob..." jeho hlas zastal pri pohľade na striekačku ktorú som drvila v ruke. Zo slzami v očiach a s bezmocným pohľadom som sa pozerala na jeho telo ktoré sa zdvíhalo a stále nechápavo pozeralo.
"Ty... Pane bože.. od kedy?!"
"Prosím nehovor to Harrymu!"
"prečo jednoducho nevyhľadáš nejakú pomoc?!"
"Načo?"
"máš rodinu.."
"čo máte všetci s rodinou?!" naštvane som sa na neho zadívala do mojej ruky som vpichla tenkú striekačku. ten nemožný pocit s toho že som totálne troska ma zrazu zalial a moje telo sa zrazu pomaly upokojovalo.
"poď ku nám."
"budem tu musieť chvíľku zostať. nezvládnem to po cestu a nechcem aby ma takto videl Harry."
"pomôžem ti, niečo nájdeme na tých pár hodín." s úsmevom na tvári ku mne načiahol ruku a mojím telom sa zrazu rozlial ten nepoznaný pocit vďaky....

*Si akože myslíte že to prejde tak ľahko? :DDDDDDD tí ktorý ma poznáte viete že toto je tá "začiatočná" časť! ;DDD I love you! :D pokúsim sa pridávať skôr jop? :)))
Nečítam po sebe nestíham :) prepáčte! :D

Listen To Your Heart ;* Druhá časť.

Po hodinovom vážení papiera od ktorého ma bolí celý človek som prišla na konečne číslo 1*69* aspoň že tak! :D ešte pôjdem ku susedám ktoré ma čakajú ale ja sa vám musím proste venovať! :D Btw. dnes som bola na nákupoch :3 áno, nemohla som si odpustiť dve pásikavé trička! :D ste mali vidieť tie pohľady mojej milovanej mamičky keď som s nadšeným pohľadom zhúkla na celú predajňu "Louis štýl!" :D tie predávačky sa potom pri mňa postavili a ukazovali mi červené nohavice a bielosivé pásikavé trička! :3 Som proste božia, tie predávačky ich už poznajú! :DDDDDD Nepýtajte sa -,- mám talent proste! :D

"Harry!" zvrieskla som s celých pľúc keď som sa rozbehla z dolného pochodia spomedzi kvetinky až ku bráne kde čakal Harry spolu s jeho skvelými hviezdičkami.
"Natasha! bože ako si vyrástla! Kde je Gemma?"
"Niekde v zákutiach nášho domu spolu s jej novým objavom?"
"na chvíľku vás spustím z očí a moje ženy majú už nejakých chalanov?!"
"vieš že nebudem navždy to malé dievčatko o ktoré sa musíš starať."
"Nie, už si dospelá krásna žena. Oh, inak toto je Liam, Louis, Zayn a Niall."
"Neskutočne ma teší." s ironickým úsmevom som poznamenala a podala som si s nimi ruku. Po pár trápnych pohľadoch ma s tohto mučenia vytiahol až Daniel spolu s jeho kamarátmi ktorý zastavili pred naším domom.
"bežím, vidíme sa Harry, jasné?!"
"Počkaj! kto to je?"
"Pred pár minútami si tvrdil že som dospelá žena. viem sa o seba postarať aj sama. vidíme sa." zo smiechom som ho objala a nastúpila som ku Danielovi ktorý ma hneť s úsmevom pobozkal.
"rád ťa vidím."
"Nekacaj, kam ideme?"
"Netuším, chalani rozmýšľali že zbehneme aj pre Lindu a niekam vypadneme."
"akože vypadneme?"
"Nejaká skvelá párty? myslím že James dnes nejakú robí."
"kto je James?!"
"veľa otázok kráska, berieš?"
"ak to bude nejaký zapadákov tak máš kopačky." s vážnym pohľadom som sa na neho zadívala a začala som kýval hlavou v rytme pesničky ktorá hrala s rádia. Po pár odbočkách sme zastavili pred Lindiným domom ktorá už čakala na ulici a tým pádom sme spokojne mohli ísť ku Jamesovi. Obyčajný obrovský dom blízko Londýnu s veľkou záhradou v ktorej sa ozýval smiech a opilecké reči.
"James, toto je Natasha."
"Nie je k zahodeniu."
"Je moja takže ruky preč."
"a kde si nechal Larrisu?"
"Kto je Larrisa?!" nechápavo som vstúpila do ich konverzácie a nedočkavo som čakala na odpoveď.
"nikto, jedno dievča."
"jedno dievča?!"
"Kašli na to, to je stará záležitosť." s úsmevom si zobral zo stola fľašku nejakého alkoholu a spolu s Jamesom sa vyparili niekam do domu. Po nekonečnom hľadaní Lindy ktoré dopadlo neúspešne som s Danielovej bundy zobrala kľúče a nasmerovala si to k jeho autu.
"štetka!" zvriesklo na mňa nejaké dievča ktoré sa prechádzalo okolo Danielovho auta a môj pohľad na jej mierne vypuklé brucho.
"Prosím?! poznáme sa?!"
"slečnu Natashu ktorá má všetko po čom si jej namyslená hlavička zatúži poznajú všetci, bola som príšerne blbá keď som si myslela že si začínaš len s nezadanými."
"Daniel je nezadaný."
"Ha! veľmi vtipné! myslíš si že keď sa u teba zastaví pár krát do týždňa a potom sa vyparí v strede vašeho rande kvôli jeho decku ktoré musím živiť zo svojho platu tak je nezadaný?!"
"ty si Larrisa?!"
"bingo, kde je Daniel?!"
"idiotský kurevník!" naštvane som ignorovala jej otázku a vrátila som sa späť do domu kde stál Daniel pri nejakých dievčatách.
"Si obyčajný idiotský blbec! nič viac len idiot!"
"o čo ti sakra ide?! nevrieskaj tu na mňa lebo to skončí tak ako minule!"
"Ako myslíš?! s tvojimi úbohými fackami prečo sa na nič iné len na mlátenie žien nezmôžeš?! mlátiš tak aj Larrisu ktorá čaká tvoje dieťa a živí ho zo svojho lebo tebe nezáleží na ničom inom len na tvojej sláve ktorú si využíval cezo mňa?!"
"drž hubu ty štetka!" s nenávistým tónom na mňa zvrieskol a moje ústa vzápätí zaliala červená tekutina.
"Natasha! preboha, si v poriadku?"  s vystrašeným pohľadom si ku mne kvokla Linda ktorej slova sa mi zrazu strácali a moje telo sa oťažievalo.
*O 5 hodín neskôr (dajme tomu že je sedem hodín večer :DD áno detaily zasa! :D)
Modrá izba a niečie usporiadané veci po poličkách a až prehnane veľký poriadok ktorý mi bil do očí hneť po trpkom otvorení oči. Jemne som si chytila ústa a ostrá bolesť ktorá ma donútila vyroniť zopár sĺz. S príšernou bolesťou hlavy som sa postavia s postele a potichu som prešla po schodoch dole. obývačka v ktorej bol už nejaký ten bordel mi všetko ujasnila, otcov dom pre hosťov. S príšernou únavou som si opäť ľahla na gauč a môj zrak dopadol na oblohu ktorá sa opäť zvierala do peknej búrky a vonku sa o dosť zvečerilo.
"Si blbá vieš o tom?! vieš čo všetko sa mohlo stať?"
"Myslela som si že je iný."
"čím ti pre boha rozmýšľaš?! s ničoho nič sa vyparíš s nejakými chalanmi preč vôbec nič nepovieš a zrazu ťa sem prinesie Linda s tým že ťa skoro zabil?! si ty normálna?! ako sa volá ten chlapec?"
"Kašli na to Harry! je to môj život! ja sa tiež nestarám o to prečo si každý deň s vonku s niekym iným a pritom hádžeš zamilované pohľady na všetkých naokolo! pochop že mám vlastný život!" naštvane som na neho zvrieskla a nasmerovala som si to k malému jazierku na záhrade...

Liam
"Stalo sa niečo?" s úprimným úsmevom som sa posadil pri Harryho ktorý sa bez pohnutia stále pozeral do záhrady.
"Nie som pre ňu dobrý príklad. vždy som sa o ňu staral najlepšie ako som vedel aby si založila život po akom túži. nie preto aby robila tie isté chyby ako ja.."
"Myslíš Natashu?"
"Hej.. je iná než bola naposledy. nikdy jej nechýbal skutočný úsmev a tá jej iskra s ktorou všetkých rozžiarila a teraz? je úplne iná. ja naozaj neviem čo mám robiť! ani len to hlúpe meno toho magora ktorý jej tak ublížil mi nechce povedať.."
"Harry musíš ju pochopiť, je to dievča. myslí inak než ty! skúsim to ja?"
"tým chceš povedať že si dievča?"
"Nie! ale rozumiem im určite lepšie než ty."
"u nej neuspeješ. hovorí to len tým jej zlým chalanom ktorý ju budú mlátiť a ony sa s toho bude tešiť."
"tak si zahrám zlého chlapca. neboj to sa vyrieši!" s povzbudivým úsmevom som sa postavil a nasmeroval si to priamo ku Natashe ktorá v miernom odraze slnka a pritom v mokrom oblečení od dážďa vyzerala neskutočne.
"nechaj ma na pokoji.."
"Kto hovorí že som tu kvôli tebe?"
"Pokiaľ ťa sem poslal sadnúť Harry tak ti radím aby si odišiel."
"Prišiel som sám, nepotrebujem hlavu druhých aby som spravil to čo chcem."
"Pokiaľ si sa prišiel k niekomu vyrozprávať tak si na zlej adrese."
"Prišiel som sem pretože sa mi chce a v tom mi nezabrániš."
"myslíš že hra na nejakého akože bezcitného chalana ktorý to predstiera len aby zohnal informácie môjmu milovanému bračekovi ti pomôže?"
"Nie, len myslím že jemné neprirodzené dievčatá ktoré si o sebe myslia bohvie čo a pritom sú rovnaké ako ostatné potrebujú nejakého zlého chlapca aby malo pocit bezpečia."
"Je moja vec aká som a čo si o sebe myslím!"
"mať na sebe tonu make-upu a myslieť si že zo zlými chalanmi sú neskutočne sexy to dokáže každý, ale byť prirodzene krásna a sama sebou dokážu len skutočné dievčatá."
"To všetko bolo kvôli nemu... ovládal ma a prišiel za mnou len vtedy keď chcel sex alebo nejaký alkohol zadarmo. predával ma len kvôli úbohému kúsku alkoholu.."
"Urobí s teba obyčajnú štetku a kvôli pravde ťa zbije a ty ho obraňuješ?"
"ja som ho skutočne milovala.."
"bola si len jeho bábika.."
"o čo ti sakra ide?! vôbec mi nerozumieš! máš dokonalý vzťah s úžastným dievčaťom, nemáš vôbec tušenie čím si musím prechádzať ja!"
"Keby máme tak dokonalý vzťah asi som tu nie je nie? som tiež len človek a tiež sa s ňou hádam ale nebijem ju za to alebo nekričím kvôli tomu na svoju rodinu alebo niekoho kto mi chce pomôcť."
"nepoviem to Harrymu! poznám ho, znova to vyrieši s tým jeho skvelým spôsobom s čoho bude ďalší škandál.."
"tak to povedz mne.."
"kde mám istotu že mu to nepovieš?!"
"pretože viem čím si prechádzaš a riešiť sa to dá aj inak."
"Daniel... býva štyri ulice od tadiaľto v zelenom dome.."
"neboj všetko bude v poriadku. ty hlavne bež do vnútra a daj sa do poriadku."
"Liam? ďakujem ti.."
"Nemáš začo.. oh! a Natasha? skús to bez make-upu budeš omnoho krajšia." s jemným úsmevom som sa zadíval na jazierko a spokojne som si vydýchol...

Krátka, blbá, čudná a neviem aká! -,- Fuck! mala by som seknúť s písaním už to nestojí za nič! -,-