Listen To Your Heart ;* desiata časť.

Niečo na úvod? Veronika prosím už nikdy ma nezastav na ulici s tým že si milé dievča a potom na mňa začneš vrieskať prečo vraždím jej mamu!! :DDDDD skoro ma vystrelo! :DDD Kamka, pamätáš? "ddddd" :D to iba ty môžem čítať pred tvojou mamou, retardácia! :DD Julíí, sekerka platí! ;DDD Chiara ďakujem že si mi dala ten komentár!! :33 a ďalej? ďakujem všetkým ktoré to čítate! :)

Zo skrine som si vybrala bledo modré roztrhané rifle, biele tričko s obrázkom slúchadiel a čiernu bundu. Na nohy som si nasadila čierne tenisky a na hlavu som si priložila čiernu šiltovku. Do uší som si dala slúchadla s ktorých mi hrala deprimujúca pomalá hudba a po menšej úprave mojej pleti som si do tašky cez rameno nahádzala peniaze a nejaké drobné veci. Zo sklonenou hlavou som prešla okolo Liama a Lei ktorých pohľad som stále cítila na mojom tele. S hlasitým buchnutím dverí som vyšla na chodbu a po schodoch som zbehla dole. Po pár minútach blúdenia po upršanom Londýne som si s vrecka nohavíc vybrala mobil a vytočila som posledné volané číslo.
"Vedel som že sa ozveš."
"Bez rečí, kde a koľko?"
"V centre Londýna je jeden starý obchod, choď zaň. O desať minút a pre tento krát stačí len pätnásť." zakončil náš krátky rozhovor zložením telefónu, s príšerným pocitom vini ktorý ma z vnútra zožieral som prešla za starý obchod za ktorým už čakal môj neznámi díler. Po nenápadnom výmennom obchode som v rukách začala drviť malú striekačku a moje kroky začali smerovať do vnútra starého obchodu. V taške som si nahmatala ostrý predmet a všetky veci som si vyložila na chladnú zem ktorá ma mrazila. Bez minút beznádejného čakania som si do ruky pichla ďalšiu dávku a jemne som sa pohladila po žilách na mojej ruke. S jedným pohybom si si malý ostrý predmet zapichla do pokožky a prudko som spravila hlboký rez ktorý moje telo začal príjemne zohrievať tisíckami kvapiek teplej krvi...

(Práve začalo pršať! skvelý pocit keď počúvate smutné pesničky, sedíte pri okne a píšete deprimujúcu časť! :D som zrelá na psychiatriu! :DDD)
Liam
"Chápeš ju?! celé dni sa ani len neozve a potom odíde?!"
"Nevieš kam by mohla ísť?"
"Najskôr niekam strašne ďaleko pretože to vyrieši jej problémy.."
"Lea! poznáš Natashu dlhšie nevieš o nejakých jej sklonoch, poruchách alebo..."
"Nie! ona.. len.. keď bola menšie chcela sa viac krát zabiť pretože si ju nikto nevšímal. nič s tým nevyriešila všetko pochopila.. to by nespravia Liam!"
"Tak ako všetko pochopila s drogami?"
"Myslíš že?!"
"Vieš kto je jej díler?!"
"Pár krát som bola s ňou, viem len jeho číslo ale ja neviem Liam!"
"Rozmýšľaj Lea, kam by mohla ísť?"
"Tmavé uličky?"
"tých je v Londýne veľa!"
"opustené tmavé uličky?"
"poznám len tri, videla si jej dílera?"
"Matne, ale určite by som ho spoznala."
"Ber si bundu, neverím že išla len na nejakú prechádzku kvôli smútku.." S pocitom strachu ktorý vládol v mojom tele som silno potiahol Leu na ulicu ktorá ponorená do sychravého, tmavého a hlavne mrazivého počasia. Po prejdení všetkých možných uličiek sa môj strach zdvojnásoboval a ten príšerný pocit s možnosti straty niekoho na kom mi tak neuveriteľne záleží ma zožieral. S bezduchým pohľadom som sa zadíval na Leu ktorej pohľad bol niečim iný.
"Lea?!"
"To.. to je on.." potichu šepla a jemne mykla hlavou k zvláštnemu chlapovi. S neuveriteľnými nervami som sa vytrhol s pevného stisku Leinej ruky a namieril som si to priamo ku nemu.
"Ty bezcitný bastard! Kde je Natasha?!"
"Poznáme sa?! o žiadnej Natashe neviem."
"Natasha je to dievča ktoré teraz môže zomierať v uličke a ty sa tu hráš len na nejakú blbú pretvárku."
"Dajte mi pokoj dobre? o ničom neviem."
"Kurvin syn! okamžite mi povedz kde je Natasha lebo neskončíš dobre!" S nervami som ho sotil na zem s čoho som si zaslúžil pozornosť od všetkých okoloidúcich a novinárov.
"myslíš si že keď mi rozbiješ hubu dozvieš sa kde tá štetka je?!"
"Pokiaľ mi nenavalíš tu adresu ver tomu že už v živote neuvidíš nič iné len nadržaných väzňov a drevené postele!"
"hneť tu za rohom, v tom starom obchode. ale mal by si si pohnúť jej čas pomaly vypršal. kto vie ako dlho ešte vydrží. pol hodina je dosť času.." s úsmevom na tvári prehovoril s čoho si zaslúžil miernu na hubu. S rýchlim behom som sa dostal k starému, takmer rozpadnutému obchodu. Môj pohľad na mierne stuhnutú krv a Natashine telo ktoré bez známok (neviem aké slovo iné použiť :D) života ležalo na studenej dlážke...

Napínam? zas ma budete v škole byť a nadávať mi? :DDDD neskutočne vám milujem! :D časť dám podľa komentárov! :) Inak baby, dnes som zavítala na môj starý blog :) ktorý sa vám páčil viac? príbehy tu či tam? :)

 One je neskutočná! milujem jej štýl :3