Listen To Your Heart ;* šiesta časť.

Nečítam po sebe! :) mám len jednú otázku, dnes v škole keď pršalo sme boli vonku s babou ktorá mi číta príbehy od začiatku sme sa začali krútiť v daždi a povedali sme meno jednej baby s môjho príbehu. ktorá s vás vie ktorá baba malá rada dážď a mala komplikovaný život s Harrym? :)

"Dobrý deň!"
"oh, ahoj zlatko. ty budeš asi Natasha Styles však?"
"áno, tá ponuka stále platí?"
"platí, boli by sme radi keby si sa zastavila o týždeň. potrebujeme doladiť pár detailov a potom by sme s tebou mohli začať."
"fajn! takže na budúci piatok tu mám byť?"
"boli by sme veľmi radi keby si prišla."
"dobre, tak sa vidíme!" s úsmevom som opäť vyšla von a tento krát som si to namierila ku Harrymu. Viem že stretnutie s Bellou nemusí prebehnúť celkom hladko ale potrebujem si vyjasniť pár veci s Harrym a v tom mi nezabráni nikto. S môjho myslenia ma vyrušil až tvrdý pád na mokrú a hlavne pekne špinavú zem.
"si normálna?! dávaj pozor!" zvrieskla som na dotyčnú bez toho aby som sa na ňu lepšie pozrela.
"čakala som lepšie privítanie."
"Lea! pane bože zlatko, čo tu robíš?"
"Malo to byť prekvapenie, ale všetko je vybavené takže som tu."
"S kadiaľ ideš?"
"od Harryho, poviem ti spustiť oči s Louisa nie je ľahké."
"takže jediné čo si povedala bolo ahoj a útek, všetko mi je jasné. daj si spiatočku musím sa s ním o niečom porozprávať." zo smiechom som jej chytila ruku a konečne som sa postavila s chladnej zemi. S miernym utekaním kvôli dážďu ktorý sa zdvojnásobil sme sa ku Harrymu dostali rýchlejšie a takže moje ďalšie pátranie mohlo nastať.
"koho že nám to sem zasa nesú."
"teraz nemám čas na vtipy Liam!"
"počkaj, potrebujem sa s tebou porozprávať."
"nepočká to?"
"do kedy? je to dôležité."
"o siedmej u mňa, Harry ti dá určite adresu." nervózne som mu odpovedala a vošla som do Harryho izby kde našťastie bol sám.
"Natasha! tak rád ťa vidím."
"bratská láska až potom, potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať."
"počúvam."
"máš tisícky fanúšičiek, v Londýne si dosť dlhú dobu a žiješ dlhšie než ja.."
"o rok?!"
"fajn to nerieš! potrebujem aby si mi zistil či sa nejaká tvoja fanúšička nevolá Yasmin."
"načo ti to pre boha je?"
"potrebujem to zistiť, jedna žena ma tak oslovila. prišlo mi jej ľúto. pri autonehode stratila rodinu a celých osemnásť rokov chodí do hotela kde boli naposledy a čaká ju. chcem jej pomôcť."
"to je absurdné Natasha, vieš že sa ti nepodarí. nemala by si to riešiť."
"fajn, nepomôžeš mi ty pomôže mi niekto iný!" nahnevane som na neho vyštekla a buchla som dverami. Popri mojej skvelej chôdzi som stihla Leu potiahnuť za ruku bez toho aby na zemi bola kaluž jej slín nad Louisom ktorý hral stolný futbal bez trička spolu zo Zaynom. Keďže moja lenivosť sa opäť dala na povrch stopla som si taxík a nadiktovala som mu adresu môjho "domčeka".
"máš to tu pekné."
"vybaľ si, môžeš bývať so mnou. och, inak páči." s úsmevom som jej do rúk vložila 20€ a zavrela som sa v kúpeľni kde som sa ako tak dala do poriadku. presne o siedmej pred dverami nášho bytu zvonil Liam a keďže Lea bola pri dverách opäť prvá, prekvapený pohľad jej tvári sa nedal nevšimnúť.
"ona je v poriadku?"
"ignoruj ju!" zo smiechom som ju buchla do ruka a potiahla som Liama do obývačky ktorej bol extrémny bordel.
"mám sa pýtať čo tu robíš?"
"po pravde, nie! o čom si sa chcel rozprávať?"
"Nemôžem na to prestaň myslieť Natasha.. prosím sľúb mi že s tým prestaneš."
"Prečo by som ti to mala sľúbiť? nie si môj brat, rodina ani nič."
"ale mám ťa rad a ver mi že pohľad na zúfalé dievča pekný nie je."
"o čo ti teraz ide?"
"chcem aby sme vychádzali. mám rád tvojho brata a je pre mňa dosť ťažké tajiť mu toto."
"čo ak spravíme dohodu?"
"o čo ide?"
"ja ti dovolím kontrolovať ma akýmkoľvek spôsobom, pokiaľ mi pomôžeš zistiť niečo o autonehode  roku 96."
"znie to čudne, pekne čudne. fajn, beriem ale ver tomu že od teraz ma máš za chrbtom pri každom kroku."
"tak to si užijeme ešte srandy."
"kedy chceš začať s pátraním?"
"čím skôr, teda pokiaľ nemáš niečo na pláne s Danielle."
"mi.. dali sme si krátku pauzu."
"niečo zlé?"
"nie, jednoducho potrebujeme si chvíľku od seba oddýchnuť."
"takže si môžem rátať s tvojou spoluprácou?"
"o deviatej?"
"platí, dáš si niečo?"
"pochybujem že v tomto "poriadku" niečo nájdeš. ráno sa zastavím!" zo smiechom sa postavil s gauča a prešiel ku dverách. môj pohľad opäť padol na Leu ktorá stále mimo hľadela na miesto kde pred tým sedel.
"búú, veď je to len človek!" zo smiechom som do nej hodila vankúš a zo zeme som pozbierala nejaké veci ktoré sa tu už určitú dobu povaľujú..

"stávaj ty lemra!"
"daj mi pokoj Lea!.." nervózne som zašomrala a hlavu som si ponorila hlbšie do vankúša.
"čaká ťa tu návšteva. neboj neslintala som!" vážnym hlasom a zo zadržaným smiechom mi šepla do ucha Lea a cez celú izbu sa ozval môj neuveriteľne hlasitý výbuch smiechu.
"ty si pripečená!" s čudnou grimasou som sa pozbierala zo zeme a s úsmevom som prešla na chodbu kde čakal Liam.
"to máte bežne takéto budíky?"
"raz ťa pozvem, pocítiš to na vlastnej koži. o chvíľku som tu, musím sa dať do kopy." s krútením hlavy a stále s úsmevom som vošla do kúpelne kde som strávila zopár pekne dlhých minút a po všetkých úpravach som spokojne vošla do obývačky. pohľad ktorý sa mi opäť naskytol pred očami mi spôsobil ďalší nával smiechu. tak ale priznajme si kto by sa nesmial na svetoznámom spevákovi ktorý drží v ruke nejakú čínsku vázičku a háda sa s fanúšičkou o tom s čoho je vyrobená?
"daj tej vázičke pokoj, ty si padaj utrieť sliny lebo večer máme párty a poznám ťa veľmi dobre na to že viem že si mám pribaliť vreckovky na utieranie ich a ty už konečne padaj von, nebudem na teba čakať večnosť!" s vážnym pohľadom som potiahla Liama za ruku a na Leu som hodina prísny pohľad s malým náznakom úsmevu.
"Takže kam ideme?"
"nejaký nápad na miesto kde by bolo niečo o autonehodách?"
"polícia?"
"skvelé, pretože tí nenápadný novinári ktorý nás sledujú budú mať aspoň o čom písať." ironickým hlasom som prehovorila a nastúpila som do taxíka ktorý nás čakal. Po pár minútach jazdy sme zastavili pred stanicou Londýnskej polície a mne práve v tejto chvíli doplo že Directionerky naozaj nepatria medzi normálnych ľudí. veď naozaj, kto normálny čaká na svojho idola pred políciou? s nechápavým pohľadom som sa zasmiala a vykročila som ku staršiemu policajtovi ktorý sedel pri počítači a usmiato na nás hľadel.
"želáte si niečo deti?"
"stačí Liam a Natasha. mám na vás zopár otázok teda pokiaľ máte čas."
"je našou prácou pomôcť. tak, čo sa stalo?"
"nevedeli by ste mi prosím zistiť niečo bližšie o autonehode ktorá sa stala v roku 1996?"
"v Londýne sa ich denne stanú stovky, neviete bližší dátum?"
"Nie, viem len že vodička sa volala Katrin a vo vozidle bola aj s dieťatkom Yasmin."
"o tejto nehode viem dosť. 12.11.1996, vonku bola pekná búrka a viditeľnosť príšerná. viem že Katrin išla pomaly pretože sa bála o jej dieťa ale bolo choré a potrebovalo lekársku pomoc. keď sa snažia obehnúť auto vrazila do stromu a havarovala. Katrin bola v kóme a Yasmin sme si na starosť zobrali mi. ja a kolega. pár ulíc o tadiaľto je jediné "hniezdo" pre deti. dali sme ho tam a potom si ho zobrala náhradná rodina."
"ďakujem, veľmi ste mi pomohli!"
"zamálo." po úsmeve ktorý som mu opätovala som opäť potiahla Liama do detského domova kde som bola včera. Našťastie bola pri stole tá istá baba ako včera takže donútiť ju pustiť nás do skladu nebolo zas až tak ťažké keďže bola očarená Liamom. Po pár minútach hľadaní jednej osoby v tisíckach krabíc som konečne našla tú správnu.
"Londýn-542, to je hneť za rohom!"
"trochu nerozumiem."
"na tej adrese by mala byť rodina ktorá si adoptovala Yasmin."
"ďalšie pátranie?"
"Liam niečo sme si sľúbili."
"rozkaz Natasha!" z úsmevom ma tento krát potiahol od a rozutekali sme sa po dáždivom Londýne, slabé slnečné lúče mi žiarili všade na telo a stovky holubov lietali všade naokolo. Konečne s reálnym úsmevom som sa oprela o dom v ktorom by mala bývať rodina malej Yasmin.
"Kto ste? želáte si niečo?!"
"och, prepáčte. mi len hľadáme jednu rodinu. býva tu dievča menom Yasmin?"
"Och... bývali tu. pred pár rokmi. keď sa ich syn chystal do školy odišli bývať do iného mesta."
"neviete na akej adrese by sme ich našli?"
"To vám neviem pomôcť deti."
"tak nič, ďakujeme." s chabým úsmevom som sa presunula ku mokrej lavičke ktorá ma lákala.
"snáď si nechceš sadnúť na to mokré."
"príšerne ma bolia nohy!"
"prechladneš, nechcem ťa mať na svedomí."
"tak sa nepozeraj."
"si strašne tvrdohlavá sadni si!" s otraveným pohľadom sa na mňa pozrel a posadil sa na lavičku.
"kam akože?"
"na mňa! snáď nebudeš sedieť na mokrom." s príšerným výbuchom smiechu som si na neho sadla a po pár fotkách ktoré novinárom nemohli uniknúť sme sa opäť vybrali ku mne domou...

čudné? nudné? krátke? :D prepáčte! ja som dnes totálne vygumovaná! :DDD