Listen To Your Heart ;* štvrtá časť.

Dpč, ten pocit keď viete že ste si písali štvrtú časť ale nemáte ju n a blogu a potom si uvedomíte že ste ju písali v škole -,- :DDDDD sakra ja som nenormálne sprosté decko! :D inak časť venujem Chiare ktorá si pretrpela "rozmnožovaciu sústavu" :D inak peckové učivo to bolo :DDDDD KRISTE! -,- práve som si spomenula na to že som nedala učiteľke sloh, fajn však prečo nie! -,- :D

"Liam, naozaj ďakujem za tvoju ochotu ale toto nie je dobrý nápad."
"čo zas?! páči sa tebe vôbec niečo?"
"Tak akože prepáč! Môj brat je známy spevák a má milióny, ja odmietam bývať v nejakom starom hoteli a spať na posteli s pocitom že každých päť minút ma môžu napadnúť nejaké šváby!"
"Máš pocit že si máš s čoho vyberať?! pochybujem že chceš ísť domou a naozaj si nemyslím že chceš ísť v takomto stave ku Harrymu! daj sa do poriadku, ráno odlietame.."
"Čo si o sebe sakra myslíš?! že ma zachrániš pred niekym kto je v pohode a zato po mne môžeš vrieskať?! no a čo že Harry je tvoj kamarát?! toto je môj život a tebe môže byť totálne jedno kde spím, čo jem, čo robím a čo beriem!" Zvrieskla som na neho a s tackavou chôdzou som prešla do kúpeľne ktorá vyzerala..príšerne. Môj pohľad padol na moju ruku na ktorej boli stovky stôp po vpichoch a modrinách. S roztrasenými rukami som pokrútila kohútik a ľadovú vodu som si priložila na tvár. V takmer zahmlenom a neskutočne špinavom zrkadle sa rysovala moja tvár ktorá ešte pred pár rokmi patrila medzi tie normálne sa zmenila na bledú a oslabenú, vlasy ktoré som do tedy mala silno žiarivé sa zmenili na dolámané a oči ktoré žiarili na vyhasnuté. S pocitom viny som sa vrátila do izby a s váhavým pohľadom som sa usadila na postel..

"Vstávaj, o pár minút nám letí lietadlo.." naštvane mi zavrčal Liam pri hlave a mojou hlavou opäť prebehol včerajší deň. Konečne s lepšou náladou než včera som si opláchla tvár a prezliekla sa do čistých veci. Kým si Liam vybavoval nejaký telefonát nedočkavo som čakala opretá o zárubňu dverí.
"Ehm..Liam?"
"áno?"
"Mňa mrzí ten včerajšok... ja... prosím nepovedz to Harrymu."
"Ahá, takže teraz nahodíš taktiku uzmierenia aby si si bola istá že tvoje drogovanie zostane v tajnosti?"
"Vieš čo?! povedz si to! nepotrebujem krytie od nejakého idiotskéhé kolegu môjho milovaného brata! vedela som že ste len namyslené hviezdy.."
"Natasha!"
"Nie Liam, myslím to vážne. Pohneš si prosím? nechcem zmeškať lietadlo." S neutrálnym hlasom som odpovedala a s kuframi som sa premiestnila k výťahu..

O pár hodín- Londýn
"Skvelé počasie!" nervózne som šepla a na hlavu som si nasadila čiapku kvôli dážďu ktorý opäť nechýbal.
"je vôbec niečo čo tebe nevadí?" ozval sa pri mne Liamou hlas a mojím telom zrazu prebehli stovky zimomraviek. Bez mihnutia oka som naďalej sledovala cestu a čakala som na taxík ktorý by bol ochotný zastaviť.
(neuveríte!!!! :O Práve som dostala stovky nápadov na tento príbeh! ja zomriem! :O :DDD)
Po pár minútach čakania som konečne nejaký stopla a namierila si to ku Harryho domu. aj kvôli Liamovích pohľadoch ktoré na mňa počas celej jazdy hádzal som cítila neskutočný pocit viny. S nadšeným výdychom som vystúpila s auta a po pár minútach som konečne vošla do vnútra a moje telo zrazu pocítilo ostrú bolesť.
"Harry?!" Nechápavo som na neho zakričala a odtiahla som ho pri dvere.
"Stalo sa niečo? myslel som si že vieš o tom."
"Myslel si si že o čom viem?!"
"O Belle, je milá toho sa báť nemusíš!"
"To je skvelé že máš ďalšiu do zbierky ale kde budem bývať?!"
"och, tak ani o tomto nevieš? Liam povedal že môžeš zostať u neho."
"Ha! veľmi vtipné, nepotrebujem bývať po tvojich kamarátoch!" nechápavo som pokrútila hlavou a spolu s kuframi som opäť vyšla do upršeneho Londýna. Po pár minútach bez významného behania s kuframi po meste som zastavila pri jednom s hotelov v ktorom som si vybavila izbu. Môj pohľad padol na zvláštnu tetu vo výťahu s ničenými šatami a príšernými vlasmi.
"Karen! myslela som si že sme sa dohodli jasne, jedna noc a nie celý týždeň. nemôžem ťa tu nechať!" zo smutným pohľadom sa na ňu zadívala nejaká stará teta ktorá mi podala kľúče do ruky.
"Yasmine, dievčatko moje.."
"prepáčte? to bude asi omyl."
"Nie! srdiečko tak dlho som ťa hľadala!" Zo slzami v očiach sa na mňa zadívala a pomaly sa priblížila. S nechápavým pohľadom som nastúpila do výťahu a odviezla sa na tretie poschodie do nového mini domčeku.  Po vybalení všetkých veci ktorých bola skôr kôpka mokrých a zničených šiat som sa unavene rozvalila na postel a snažila sa zaspať. Hlavou mi stále behala tá dnešná zvláštna vec, kto sakra bola tá žena?!..

Baby?! :D mala som napísanú aj druhú polku ale keďže sa mi vymazala :D tak smola! :D zajtra pridám lebo ja naozaj nemám náladu to dopisovať! :DDDD