Vôňa vajíčok ktorá sa šírila po celom dome ma sladko prebudila. Neskutočný rachot ktorý sa ozýval s kuchyne mi na druhú stranu vyčaril zdesený pohľad. S úsmevom na tvári som prešla do kuchyne a rozospato som sa zadívala na Liamové zábavné pohyby pri šporáku.
"Liam, vieš o tom že nemusíš variť?"
"Oh, dobré ráno. Musím, vieš Natasha ja.. chcel by som sa ti ospravedlniť."
"Ospravedlniť za čo?"
"Za ten včerajšok."
"Prečo? skvelo sme si pokecali a aspoň som tu nemusela trčať sama."
"Takže si nepamätáš na čo sa stalo pri pozeraní?"
"Na to čudné ležanie vedľa seba? musíš ma predsa strážiť." s chabým úsmevom som sa opäť presunula do spálni a s pohľadom ktorý mieril na zem som si spomenula na včerajší večer. Urobila som správe? čo ak tá pusa naozaj znamenala niečo viac? Ozýval sa vo mne vnútorný hlas čo ma prinútil znova si spomenúť na jeho anjelské oči. Stop! už žiadne blbé myšlienky, no a čo že ma pobozkal?! aj tak má Danielle. S neutrálnym pohľadom som sa zohla ku skrini s kadiaľ som vybrala krátke kvietkované šaty na jedno ramienko a do vlasov som si pripla kvietkovanú sponku. S ako takým spokojným výrazom som sa opäť premiestnila do kuchyne kde už čakal Liam s raňajkami na stole.
"Uh, Liam?"
"áno?"
"Pomôžeš mi teda aj dnes? teda pokiaľ nič nemáš."
"Jasné, rozmýšľala si už nad tým kde by si zistia adresu?"
"Myslela som že zájdem znova do detského, musia tam predsa mať nejaké informácie o zmene bydliska."
"Niečo vymyslíme, ale pred tým pôjdeme ešte ku chalanom. potrebujem nejaké veci."
"pokiaľ chceš bež, určite nepotrebuješ ďalšie fotky všade na nete."
"Prečo? náhodou to bola zábava."
"neskutočne sa teším na Harryho monológ!" zo smiechom som dohovorila a na stole mi pípla správa. Jasné, kto iný než Harry? S krúteným hlavy som ju otvorila a obsah v nej ma neskutočne zaujal. "Gemma? myslíš že by nebolo lepšie keby to jednoducho Natashe povieme?" Nechápavým pohľadom som sa pozastavila a nervózne som hodila mobil na stôl.
"Niečo zlé?"
"Nič! Liam, môžeme prosím ísť? potrebujem si súrne niečo vybaviť!"
"Hlavne nerob hlúposti. Zavolám taxík."
"Fajn, o päť minút som dole." prudko som sa postavila zo stoličky čo spôsobila krehký pád na zem.
"Si v poriadku?!"
"To nič nie je.." ticho som šepla aj keď dôvod pádu som sto percente vedela. Pomaly som sa postavila pomocou kuchynskej linky a prešla som do obývačky kde som si obula modré topánky a do rúk som si zobrala malú kabelku. Po zbehnutí pár schodov mi do očí udrel ostrý odraz slnka na ktorý som každopádne bola pripravená. Na oči som si nasadila hnedé slnečné okuliare a spolu s Liamom som nasadla do taxíka.
"Oh, Natasha! rád ťa vidím, prečo si včera neprišla?"
"Zdá sa ti že mám náladu na nejaké oslavy?! čo sakra mala znamenať tá SMS?"
"SMS? aká SMS?"
"teraz zo mňa chceš robiť idiota alebo čo?!"
"Och, bože. To nepatrilo tebe."
"tebe sa zdá normálne rozprávať sa o mne s niekym iným?!"
"Je to tvoja sestra."
"Tak je to moja sestra a ty si môj brat mám snáď právo na to vedieť čo sa tu deje nie?!"
"Bola to len SMS, nerieš to!"
"Si neskutočný idiot Harry!" naštvane som buchla dverami a posadila som sa na chladné drevené schody vedúce k domu chalanov.
"Všetko v poriadku?"
"Nič nie je v poriadku, tebe o čo zasa ide?!"
"Prosím? čo ťa žerie Harry?"
"Ty sa ma pýtaš čo ma žerie? uvedomuješ si to že dávaš našu skupinu do krachu s tým že tvoje dievča ja niekde u rodičov a ty si sedíš s Natashou niekde na lavičke?!"
"Máš s tým nejaký problém?! je to tvoja sestra, myslím že je dobré že na ňu niekto dáva pozor."
"To je skvelé ale nie v tomto prípade, čo si myslíš? prečo asi nechcem aby hľadala informácie o tom dievčati?!"
"Chce jej len pomôcť."
"Nemôže jej pomôcť..." ozývalo sa spoza dverí kým sa ich hlas zrazu neznížil na šepot a zvyšok ich debaty som vôbec nepočula.
"tak tu si.."
"O čom ste sa to tam rozprávali?"
"Nič.. Harrymu len preplo. ideme?"
"Načo? Liam, Harry má pravdu nemali by sme sa stretávať. aj keď len ako kamaráti." zakončila som našu debatu a vykročila som na ulicu priamo na policajnú stanicu.
"Natasha! rada ťa opäť vidím! ďalšie meno?"
"Nie, znova to isté. potrebovala by som zistiť ešte jednú vec. nezapisujete tu náhodou zmenu bydliska?"
"Zapisujeme. trochu som sa v tom zozname hrabala a našla som jednu vec."
"o čo ide?"
"Nenašla si tie informácie kvôli tomu že to dievča už nie je Yasmin. Jej náhradný rodičia sa presťahovali do Holmes Chapel a zmenili jej meno."
"Takže je dosť možné že bola moja spolužiačka?"
"Natasha to je teraz ten jediný problém. to dievča ti je na očiach každý jeden deň."
"čo? to je nemožné."
"Natasha, to dievča si ti."
"čo?!"
"našla som nejaké papiere ktoré pravdepodobne nikdy nemal nikto vidieť. Je tam tvoje meno, Yasmin si ty." zaznelo mi v ušiach a môj pohľad sa zrazu zmenil na prekvapený, šokovaný, ranený a tak prázdny..
"si v poriadku?"
"áno ja.. budem musieť ísť.." Pomalou chôdzou som vyšla von a posadila som sa na lavičku. S roztrasenými rukami som si s tašky vybrala krabičku cigariet a silno som si potiahla. Stále s prázdnym pohľadom som hľadela na červený tulipán ktorý bol zasadený na okraji ulice.
"Natasha! tak strašne som sa bál! si v poriadku?"
"Liam?"
"Oh nie.."
"čo nie?"
"už to vieš?"
"čo či viem?!"
"to o Yasmin?"
"Ty si o tom vedel?!"
"Ja.. pochop ma!"
"Ty si nie je normálny! celé tie dni sa venujem hľadaniu osoby ktorou som ja! ani raz si ma nezastavil! vôbec nič si mi nepovedal! Celý ten čas bola za totálnu kravu! uvedomuješ čo si s tým spôsobil?! čo keby sa mojej mame niečo stane?! čo potom?! vedela som že si len ďalšia namyslená hviezda ktorej ide len o to jedno!"
"Natasha.. Ja som.."
"Nie Liam! daj mi pokoj!" nervózne som rozhodila rukami a rozbehla som sa cez mesto k hotelu kde som ju videla po prvý krát.
"Natasha, zlatko. tak čo pokročila si v pátraní?"
"Nevidela si tu dnes Ketrin?"
"Našla si prácu, ani si nevieš predstaviť s akým nadšením mi to oznamovala."
"kde by som ju našla?"
"hneť tu za rohom v kvetinárstve, smiem vedieť či sú to dobre správy?"
"Tými dobrými správami som pre tento krát ja." s úsmevom som šepla a moju chôdzu som nasmerovala do malého kvetinárstva v ktorom za pultom stála nádherná hnedovlasá žena s hnedými očami a pri červených ružiach bola neskutočne nádherná.
"Dobrý deň želáte si?"
"Ja.. mohla by som si s vami prehovoriť?"
"Ja prvá, prosím prepáč mi zlatko to nedorozumenie v tom hoteli.."
"nemáte sa za čo ospravedlňovať, niečo mi na tom všetkom pripadalo niečim kúzelné a preto som sa snažila po vašej dcére pátrať."
"Oh to je skvelé! máš nejaké dobré správy?"
"vy.. mali ste pravdu. ja som vašou dcérou.."
"och pane bože! to snáď nie je pravda!" s nadšeným pohľadom zakričala a zo slzami v očiach ma jemne objala. S malou slzou ktorá mi skĺzla po tvári som sa od nej odtiahla a zadívala som sa na ňu.
"zlatko, čo by si povedala na spoločnú večeru? dnes večer?"
"rada s vami pôjdem."
"prosím tikaj mi! si predsa moja dcéra."
"rada s tebou pôjdem." zo smiechom som sa opravila a postavila som sa na okraj pultu.
"Yasmin? zlatko prosím bež do zadu! ja ťa za chvíľku zavolám!" s vystrašeným pohľadom sa na mňa zadívala a jemne ma pohladila po líci. Aj keď som absolútne ničomu nerozumela, poslušne som preša do skladu ktorý bol plný rôznych druhou kvetín.
"Máš to?!"
"Luke ja ti ich dám potom! pochop ma, len dnes som začala s tou prácou.."
"čakám už tri mesiace ty suka! myslíš že mám na to čas celú večnosť?!"
"prosím.. ja vám ich vrátim."
"to opakuješ stála dokola!"
"Marie prosím.."
"to na mňa nezaberá. nebudeme s Lukom čakať počula si dobre!"
"čo mám spraviť?! urobím čokoľvek!"
"nestojíš nám absolútne za nič!" ozýval s spredu neskutočný krik ktorý zrazu prestal, s roztraseným telom som si kvokla pri stolík a zo zatajeným dychom som čakala na jej pokyn ktorý neprichádzal. narozdiel od neho sa cez celý obchod ozval neskutočný rachot a potom tlmené vystrelenie..
"mama!" zvrieskla som keď som padla na tvrdú dlážku na ktorej v kaluži krvi ležala. Zo zahmlenými očami kvôli slzám ktoré som mala v očiach, roztrasené ruky som jej priložila na miesto s ktorého tak príšerne krvácala a s celého hrdla kričala jej meno. vo dverách sa zrazu zjavil Liam s prekvapeným a hlavne nadmierne vystrašeným pohľadom. "nepozeraj sa sakra! volaj záchranku!" opäť som zvrieskla a môj pohľadom som nasmerovala na jej tvár ktorá bola v bolestivom kŕči. "Prosím vydrž!"
"Ľ...ľúbim ťa Yasmin!" slabým hlasom šepla a jej hlava sa zrazu otočila na druhú stranu...
Muhaha!!! ľúbim váás! neskutočne vás ľubíííííííím!!! :DDDDDDDDD
zabijem ťa? to ako si mohla tak ukončiť....? :O
OdpovedaťOdstrániťinak, tá fotka, kurnik, desí ma!!!!! :D :D :D ale zároveň sa z nej stále smejem :D :D :D :D
paráda zlatko ♥
niee .. ty si ju zabila ? :O niee prosiim nieee ! :D ved konecne to zistila nemozes to urobit! :P ako ono to je uplne .. dokonale ... nemam slov! :D alee toto ? necakala som to ! som z toho este stale mimo.. :D Chiara
OdpovedaťOdstrániť