Listen To Your Heart ;* Siedma časť.

Hm... čo také vám poviem :) asi len toľko že som si všimla že poslednom čase sa aktivita na blogu maximálne znížila a preto rozmýšľam nad pozastavením alebo na definitívnym skončením. Príbehy píšem už od 24.11.2012 takže takmer sedem mesiacov a nikam to nevedie :) tak či tak mám poslednú dobu pekný blok a vôbec neviem o čom písať :) oh, ešte.. táto časť je opäť zvláštna, vlastne na notebooku som tak povediac po tajomky...

"Meškáš!" Naštvane prehovorila Lea keď som celá premočená otvorila dvere a opäť zo sklesnutou náladou som hodila tenisky do kúta.
"Prepáč zlatko, zdržala som sa v meste.. ja ti to vynahradím."
"To je v poriadku, ja len že.. myslela som si že na tu párty pôjdeme spolu. si v poriadku?"
"Som, len som trochu unavená. Bež sama, vieš kde býva Harry. Budú ťa čakať."
"Si si istá? nemám tu zostať s tebou?"
"Nie..bež!" S falošným úsmevom som jej pohladila ruku a prešla som do spálni. Po buchnutý vchodových dverí som sa zničene posadila na parapetu a zadívala som sa na pouličnú lampu ktorá jemne blikala. Po tvári sa mi zošuchli malé kvapôčky sĺz ktoré zanechali čierny pásik od špirály. Zvuk zvončeka ktorý sa ozýval po celom dome môj pohľad presmeroval na dvere izby. S rýchlim pohybom som si s tváre zotrela neželaných páchateľov mojej zlej nálady a opäť s falošným úsmevom som pootvorila dvere.
"Si v poriadku? bál som sa o teba."
"Som, len sa necítim na párty."
"Mňa tým falošným úsmevom nepresvedčíš, hovor čo sa deje?"
"Nič Liam.. naozaj!"
"Takže ti nebude vadiť keď vojdem dnu?"
"Si príšerný!" zo smiechom som otvorila dvere natoľko aby mohol vojsť a o kúsok lepšou náladou som sa posadila na gauč.
"Víno, pivo, džús?"
"Ty si tu na návšteve, obslúžiť by som mala ja teba."
"Nie! Nekaz mi to keď chcem byť milý. tak čo si dáš?"
"Víno." zo smiechom som sa oprela a rýchlo som zaklipkala očami na zastavenie sĺz ktoré sa mi drali do očí.
"nech sa páči, tak hovor."
"ďakujem. Liam, ja naozaj neviem čo ti mám povedať."
"Strávil som s tebou jeden celý deň a viem aká si bola, tým že sa snažíš zakryť niečo čo ťa trápi to nevyriešiš."
"Liam si naozaj milý že si sem prišiel kvôli tomu že som sa neukázala na párty ale nemusíš sa báť toho že keď budem máš hodín mimo vášho dozoru tak skončím predávkovaná alebo mŕtva."
"Nemyslel som to tak."
"Kašli na to, ako sa má Danielle?"
"je na pár dni s rodinou, takže okrem fotiek a správ prečo tam nie som s ňou neviem o nej nič."
"Volal.. volal mi Daniel."
"Daniel?! čo chcel?!"
"Ospravedlnil sa mi, vraj ho to mrzí a chcel.."
"pokiaľ mi chceš povedať že by to chcel skúsiť s tebou znova tak na to zabúdaj! máš na sto krát lepších chlapcov než je on a toto by som už pre Harrymu neumlčal!"
"Kľud Liam! nepriala som to." zo smiechom som sa na neho zadívala a spod stola som vybrala nejaké DVD-ečko s filmom. "Toy Story, pozrieme si to?!" s nadšeným pohľadom som sa ku nemu opäť otočila a pri pohľade v jeho tvári som sa zastavia. "čo je?!"
"vedel som že máme niečo spoločné."
"takže si milovník Toy Story?"
"milovník je slabé slovo, ja to zapnem ty zožeň nejaké pukance."
"Máš to mať!" zo širokým úsmevom som mu do rúk podala DVD- čko a prešla som do kuchyne, po troch minútach sa po celom dome šírila neodolateľná chuť pukancov a s obývačky sa ozýval náš psychopatický smiech. Po pár minútach vykruteného pozerania ma príšerne začal bolieť krk a keďže jediná možnosť ktorá ma automaticky napadla bola zem, pár pekných Liamových pohľadoch sa ocitlo na mojom retardovanom ležaní.
"čo zas? nikdy si nevidel nikoho ležať na zemi?"
"Nie, ja len že pohode sa tu zmestíme obidvaja, nemusíš si ľahnúť na zem."
"oh, a ako sa zmestíme? tebe nestačí že všade na internete je naša fotka s lavičky?"
"náhodou aspoň sme potešili novinárov, ľahni si!"
"kam si mám ľahnúť?!"
"na mňa, neboj neublížim ti. nechcem ťa ani pretiahnúť, ani zabiť ani nič podobné."
"raz sa ma dotkneš na mieste kde by tvoja ruka nemala nič robiť a prisahám že ťa vyhodím!" s vážnym pohľadom som sa na neho zadívala a jemne som si ľahla na jeho hruď. V polovici rozprávky ktorú som videla minimálne sto krát na mňa prišla neuveriteľná únava a preto som sa viac posunula k Liamovi a jednou rukou som ho objala.
"Unavená?"
"Neskutočne, koľko je hodín?"
"po druhej, mal by som už ísť.."
"Nie, pohode tu zostaň. aj tak sa Lea vráti až niekedy ráno a pokiaľ si nezabudol to pátranie ešte stále platí."
"Kam akože chceš ísť?"
"musím zistiť kde sa tá rodina odsťahovala."
"teba ta rola detektívky asi naozaj baví."
"Nekaz mi to!"
"Natasha?"
"áno?"
"Si nádherná." potichu šepol a jeho pery sa mierne dotkli tých mojich. S nechapavým pohľadom som sa zadívala do jeho očí a jemne som sa odtiahla.
"Ja.. už je dosť hodín.. mala by som si ísť už ľahnúť.." koktavo som zo seba vyšuchtala a prudko som sa postavila s gauča..

Prepáčte baby! ja naozaj nedokážem nič viac a nič lepšie napísať! mne je príšerne zle! -,- posnažím sa potom o niečo lepšie.. pokiaľ si nedám pauzu :/