Listen To Your Heart ;* dvadsiata šiesta časť.

Zobudiť sa o piatej ráno, nejsť do školy a spať niečo okolo 20 hodín dokážem len ja! ;DDDD Och, ale dnes bolo znova v škole úžastne! :D zbožňujem tých retardov! ;33 ďakujem za komentáre a nádhernú návštevnosť! :)

"Mala by som sa už vrátiť, ráno bude zasa všetko hore nohami a Sandra bude zas všetko riešiť. Rozumieš, ďalšie prehliadky a moje skvelé chvíľky ktoré jeden deň skončia tým že som na trosky nadrbaná spolu s babami alebo do rána na romantickej večeri s tebou a ďalšími tisíckami dievčat a novinárov nalepenými na oknách." zo smiechom som pokrútila hlavou nad tými šialenými ľuďmi ktorý obkľúčili celú reštauráciu a na stôl som si kreslila imaginárne vzorce.
"Pokiaľ má Sandra takú povahu ako Paul určite sa nemáš čoho báť. Ideme?"
"Ideme? Myslela som si že  ťa chalani ráno budú čakať na letisku."
"To budú ale až ráno. Nezvládnem to už bez teba Natasha a dobre vieš že bez toho aby si bola opäť moja ti pokoj nedám."
"Počkám vonku, niekto tvojich fanúšikov upokojiť musí." S úsmevom na perách som sa odsunula od stola a s nasadeným malého kabáta som vyšla medzi ľudí ktorý ma v okamihu obkľúčili.
"Natasha, prosím podpíšeš sa mi?"
"Už ste konečne znova spolu?"
"Je Liam skutočne taký skvelý ako tvrdíš v každom rozhovore?!" prekrikovali sa všetci naraz s čoho sa mi príjemný pocit rozplýval v tele.
"S Liamom sme zatiaľ veľmi dobrý kamaráti ale to sa môže hoci kedy zmeniť, Liam je perfektný a tebe sa veľmi rada podpíšem." Odpovedala som všetkých jedným dychom a do rúk som si vložila malý fialový zápisník do ktorého som rýchlo napísala venovanie s podpisom.
"Takže veľmi dobrý kamaráti." Ozval sa mi pri uchu Liamov hlas spojený zo slabým smiechom.
"Máš nejaký problém Payne?"
"Jeden neskutočne veľký."
"Počúvam."
"Pretože ťa poznám tak dobre že keby sme len veľmi dobrý kamaráti nedovolíš mi toto spraviť." S úsmevom sa ku mne priblížil a jeho pery sa jemne dotkli tých mojich. Biele vločky  sa s neba sypali priamo na nás a zo zadržaným dychom  na nás všetci hľadeli.
"Si blázon vieš o tom?"
"Ale len tvoj blázon, Natasha? čo keby sme sa vzali?"
"Počkaj.. čo?!"
"čo keby sme sa vzali? sme dospelí a viem že si tá pravá."
"To je síce milé ale skutočne to chceš preberať práve tu?"
"Asi nie.. bol to len návrh ideme?" S nechápavým úsmevom som mu chytila ruku a pomedzi všetkých tých ľudí sme sa predrali až do nášho hotela. S únavou som hodila topánky do kúta, presne tak ako Liam a zvalila som sa na postel. Liamové ruky ktoré sa mi jemne dotýkali brucha a slabé bozky ktoré mi venoval na krk mi vyvolávali zimomriavky po celom tele. Pri počutí hudby ktorá prichádzala s môjho mobilu sa mi na tvári objavil otrávený pohľad.
"Kašli nato."
"čo ak je to Sandra?"
"Tak bež.."
"Hneť som tu!" zo smiechom som ho rýchlo pobozkala a zbehla som pri mobil na ktorom mi svietilo Niallove číslo.
"Natasha! Musíte okamžite prísť do nemocnice!"
"Do nemocnice?! kam? čo.. čo sa stalo?!"
"Danielle, ona začala krvácať!"
"Kde ste?!"
"V New Yorku, pred pár hodinami sme prileteli.. Prosím pohnite si!" ozval sa mi v hlave Niallov vystrašený hlas spojený zo slabými vzlykmi a v mojich očiach sa objavil neskutočný zmätok.
"stalo sa niečo?"
"Ja.. my.. musíme ísť do nemocnice.."
"čo sa stalo?!"
"Danielle.. ona začala krvácať.. ja... Liam čo ak sa jej alebo dieťaťu niečo stane?!"  Nervózne som šepla a rozbehla som sa späť na chodbu kde som sa obliekla a zo zmäteným pohľadom som stopla taxík..

"Kde je?!"
"Na sále.."
"čo sa stalo? rodiť mala až o mesiac.."
"Netuším.. my sme prišli ku ním na hotel a bola v poriadku ale zrazu jej prišlo zle, odpadla a začala silno krvácať.."
"Pane bože.." slabo som šepla a nervózne som sa posadila na jednu s voľných stoličiek a môj pohľad som venovala prázdnemu miesto na zemi. Ticho ktoré vládlo na chodbe ma privádzalo do šialenstva a to čakanie na výsledok práce lekárov ma zabíjal.
O pár hodín.
"Sú v poriadku?!" vyletela som na lekára hneť po otvorení dverí a všetci sme sa postavili oproti nemu.
"Nevieme síce čo spôsobilo tak skorý pôrod ale môžeme vás ubezpečiť že aj Danielle aj dieťatko bude v poriadku. Bolo to pre nich vyčerpávajúce takže aj Danielle aj malá siláčka sú v poriadku." s úsmevom nám oznámil lekár a mojím telom sa zrazu rozšíril pocit neskutočného šťastia.

"Takže?"
"Takže?" zo smiechom som zopakovala Sophie a nechápavo som sa zadívala na Bellu ktorá ma hypnotizovala pohľadom.
"Ste spolu?!"
"Ako sa to vezme."
"Akože ako sa to vezme?!"
"Chodíme spolu ale on.. spýtal sa ma či sa nevezmeme. len tak medzi rečou ale... proste.."
"Proste ho miluješ? Natasha načo preboha čakáš! ten chlapec si ťa chce zobrať a ty nám to tu hovoríš namiesto toho aby ste rozoberali plán svadby?!" z vážnym pohľadom sa na mňa zadívala Sophie.
"To mám akože teraz vstať s postele, ísť o dve poschodia hore a zaklopať mu na dvere zo slovami "kedy budeme mať svadbu" či čo?"
"Napríklad."
"Kravy." zo smiechom som sa posadila na postel a vážne som sa zahľadela do okna.
"Tak mu to povedz ráno."
"Odchádza už zavčasu späť do Londýna a ja mám prehliadku."
"To nechaj na nás." S tajomným hlasom prehovorila Bella s čoho v izbe nastal opäť náš nekontrolovateľný smiech.

Nečítala som po sebe ale všimli ste si že mám zvláštny štýl písania? :D ja už ani neviem či píšem Ja či On rozprávanie a či Prítomný a či Minulý čas! :DDDDDDDDD