Don´t Cry My Princess ♥ 1.

Takže prvá časť príbehu Don´t Cry My Princess! :) baby? ľúbim vás a keď tu budú  3 komentáre pridám ďalšiu časť! :) 

"Alexandra Galachová zákazníci na teba nepočkajú!" zo smiechom mi oznámila Lucia a objala ma okolo pása.
"prepáč len som sa zamyslela, je ich veľa?"
"nie, neboj sa obslúžila som ich. ako sa majú tvoji manželia?"
"žijú si svoj spevácky sen v Londýne a pravdepodobne sa usmievajú na ich nádherné dievčatá medzi ktoré nikdy nebudem patriť."
"keby nie si taká tvrdohlavá mohla by si si ten sen žiť tiež."
"alebo obsluhovať s úsmevom zákazníkov v tejto malej Bratislavskej kaviarni." s iróniou som poznamenala a presunula som sa k ďalšiemu zákazníkovi ktorý vošiel do miestnosti. s objednávkou jednej kávy s croissantom som sa vrátila späť k Lucií ktorá sa predo mňa postavila s nahnevaným pohľadom a prekríženými rukami.
"čo zas?! veď som ho obslúžila."
"toto nie je práca pre teba Alex!  máš dokonalý svieži hlas ktorý takto odporne zanedbávaš."
"a čo mám podľa teba robiť? okrem tejto práce a bytu spolu s rodičmi nemám absolútne nič."
"zlatko, ty vôbec nežiješ! počúvaš sa? máš osemnásť rokov najväčší sen stretnúť sa s One Direction a stať sa speváčkou. ale nie, ty tu s falošným úsmevom obsluhuješ nejakých ľudí ktorý sem chodia len preto lebo si nevedia spraviť jednu primitívnu kávu!"
"o čo ti teraz ide? keď chcem ísť do Londýna musím si na to zarobiť čo práve robím."
"počula som že ty tvoji One Direction majú prísť na Slovensko."
"viem o tom, mám osemnásť ale pravdepodobnosť že mi na to dajú rodičia je asi taká veľká akože ja budem slávna speváčka."
"tak ti kúpim lístok!"
"opovážiš sa! Lucia, nepotrebujem aby mi niekto plnil moje sny. ja to zvládnem sama aj keď budem mať pravdepodobne tridsať a štyri decká s nejakým chalanom ktorého nebudem milovať."
"nie, ty budeš mať osemnásť a nádherného modrookého Íra."
"veľmi vtipné, na trojke máš zákazníka. možno to bude Johnny Depp" zo smiechom som jej do rúk podala poznámkový blog a odniesla som objednávku staršiemu pánovi ktorý si pred desiatimi minútami objednal kávu a croissant. príšerne unavená a s náladou pod psa som konečne zamkla malú kaviareň a s kopou papierov som sa vrátila do môjho malého panelákového bytu. pri predstavovaní si nemožných veci a zo slúchadkami v ušiach som si sadla do malej fialovej foteli a hľadela som  na hviezdy s mojej izby. teplý pred letný vzduch mi bil do tváre a úsmev na mojej tvári sa s každou sekundou zväčšoval.
"Vstavaj ty Krava!" ozval sa za mnou hlad Lucií a tupá bolesť na mojom tele.
"vypadni! normálny ľudia chcú v sobotu spať..
"lenže ty medzi normálnych ľudí nepatríš takže sa okamžite postav s tej zemi a padaj si do mesta kúpiť nejaké sexy šaty."
"teraz neviem či to je tým že si mi treskla s vankúšom do hlavy alebo tým že tebe naozaj niekedy nerozumieť ale čo odo mňa sakra chceš?!"
"no predsa nemôžeš ísť na koncert tvojej platonickej lásky oblečená ako mníška."
"tak ja vyzerám ako mníška?! počkať! aký koncert?!"
"no, ja som si to neodpustila. musela som ti kúpiť ten lístok!"
"Lucia! viem že sme sesternice ale ja ťa naozaj zavraždím! niečo som ti povedala nie? ja nikam nejdem!"
"ty si naozaj blázon! vypadni si kúpiť šaty." zo smiechom do mňa drgla a prísne sa pozrela na môj vražedný pohľad. s maximálnou lenivosťou som si dala krátku sprchu a po vybratí schopných veci na nákupy som sa konečne spolu s Luciou vybrala do mesta kde ste strávili polku dňa. S roztrhanými čiernymi šortkami, dlhším voľným bielim tričkom na ktorom bol vzor pierka a čiernou vestou ktorú som doladila vysokými čiernymi teniskami sme sa vyčerpané dotrepali do kaviarne na našu smenu. som naozaj zvedavá ako domyslela tento fakt.
"jednu kávu čašníčka."
"tvoja smena, takže jeden čajík."
"bože ty si blbá. čo akože spravíme teraz? koncert sa začína o hodinu a práca nám začína o päť minút. problém? koncert končí pár minút pred koncom našej práce! tá stíhačka krycím menom Marek mi nedovolí aby mi prešlo to že si odídem s práce bez povšimnutia."
"to nechaj na mňa zlatko, bež sa obliecť a daj si na to potom zásteru, povieme že po práci musíš niekam ísť tak nestíhaš ísť domou a prezliecť sa."
"originálny nápad, Marek  chodí na začiatku, v strede a na konci práce  myslíš že toto mi prejde úplne normálne?!"
"Alex, ty mi snáď neveríš? Marek vôbec na nič nepríde v tomto som geniálna."
"ahá prepáč zabudla som na tvoje temné stránky."
"padaj!" zo smiechom mi do rúk podala všetky tašky a ukázala na malý sklad v ktorom sú nejaké krabice a veci pre prípad že by sa niečo minulo. s úsmevom na tvári a s nadšením som sa prezliekla a zobrala si bielu zásteru na ktorej bol obrázok našej kaviarne. geniálne. nervózne som sa vrátila späť k Lucií a s pohárom v ruke som čakala na Mareka ktorý by tu mal byť za tri, dva..
"Ahojte baby. všetko v poriadku?"
"v naprostom Marek, nemusíš nás kontrolovať každých päť minút zvládneme to tu."
"toho sa nebojím, lenže pri vás dvoch som rád že táto kaviareň ešte stojí na svojom mieste. musím odísť služobne na pár dni do Paríža takže som vám priniesol malý dozor. toto je Mário na pár dni vás tu postráži aby to tu zázrakom nezhorelo, nezmenilo sa to tu na kaderníctvo alebo nejaký iný obchod alebo sa to zázrakom nezrútilo. verím vám dievčatá!" zdôraznil a nechal nás v miestnosti s Máriom. po pár nesmelých pohľadoch s ktorými sme sa všetci traja na seba pozerali sme sa navzájom rozosmiali.
"Mário? máš nejaký extra vzťah s Marekom?"
"Je to môj otec ale jeho pokyny skôr beriem ako nejaký žart."
"takže nás nebudeš strážiť a Alex môže v pohode na pár hodín odísť s práce však?"
"Kde by to malo byť?"
"Alex patrí medzi bláznivé fanúšičky One Direction a možnosť že práve teraz spievajú jej obľúbenú pesničku pár kilometrov od tadiaľto je priveľká. nemohla by sa nenápadne vytratiť?"
"pokiaľ chce všetko vidieť mala by si švihnúť. chalani už spievajú zopár minút."
"nehovor mi že aj ty patríš medzi fanúšikov."
"aj tak sa to dá povedať. vlastne otec má ešte malú kaviareň v Paríži preto tam teraz letí minulé leto som tam mal brigádu a keďže aj chalani majú radi voľné dni tak sa zastavili u nás a zoznámili sme sa tam."
"takže to mám brať tak že ich poznáš osobne?"
"dá sa to povedať aj tak že pokiaľ chceš vymeniť tieto miesta niekde na konci arény za prvý rad tak sa to dá spraviť jedným telefonátom."
"Pane bože Mário! poznám ťa približne desať minút ale ja ťa naozaj milujem!" zo smiechom som ho objala a a Lucií podala moju sexy zásteru pričom som spolu s Máriom odišla k malej pokladni pri aréne. po pár minútach netrpezlivého čakania sa konečne dotrepal s úsmevom na tvári.
"takže?"
"takže prvé miesta?  ale mám podmienku! nedám ti ich pokiaľ tam nemôžem ísť s tebou!"
"vieš o tom že som platonicky zamilovaná do Nialla?"
"Vieš o tom že mám románik s Luciou?"
"suka ani nič nepovie! ideme? nechcem to všetko zmeškať." s úsmevom som sa na neho pozrela a s nedočkavým krokom som vstúpila do arény kde po malej jazde narážania do všetkých fanúšičiek sme sa konečne dostali na naše miesta a s fotoaparátom v ruke som na nich čakala. po melódií ktorá sa začala ozývať po celej aréne a videný piatych bláznov ktorý vyskočili na javisko mi moje srdce začalo neuveriteľne, šialene rýchlo byť. zo zatajeným dychom som počúvala ich hlasy a s tajným dúfaním že si ma aspoň jeden s nich všimne som prečkala celý koncert.
"tak čo páčilo sa ti?" opýtal sa ma Mário keď sme vyšli von. s úsmevom na tvári ale aj tak  s malou túžbou ktorá mi zostala znova nenaplnená  som mu odpovedala.
"dokonalo! perfektne! Najlepšie! cítim sa ako malé dieťa ktorému dali pod stromček vytúžený darček!"
"zázraky sa dejú. spokojná?"
"som strašne rada, spokojná ale aj tak mi na tento deň zostanú len spomienky v hlave, žiadna fotka, podpis."
"určite si ich raz zoženieš! ideme?"
"mohli by sme, Mário? zabiješ ma? mám taký pocit že som si vnútri zabudla kabelku."
"si si istá?"
"som, pred koncertom som ju mala."
"počkaj tu, prinesiem ti ju." s úsmevom som mu poďakovala a čakala pri malej čiernej bránke s ružami vedľa. pri čakaní sa mi v hlave opäť premietal tento neuveriteľne dokonalý zážitok. po pár minútach ktoré som znova strávila úplne mimo sa predo mnou objavili dvaja chlapci s kapucňami na hlave. moja debilita sa vždy dokáže dostať na povrch v nesprávnu chvíľu a moje perfektné výhovorky sa opäť zmenili na totálnu kravinu. bez rozmýšľania som zo seba dostala anglickú vetu "prepáčte mám menštruáciu." ktorú som oľutovala hneť po neuveriteľnou výbuchu ktorý sa ozval predo mnou..

Poznámka: neviem ako sa tá veta povie po anglicky takže si to nevšímajte! :DDDD preto je tam anglickú vetu. baby a chalan -,- táto časť je blbá ale musela som nejako napísať časť, začiatky sú predsa vždy nudné! :) prosím komentáre aby som vedela že či ste si to prečítali -,-