Don´t Cry My Princess ♥ 17.

ďakujem za nádherné komentáre lásky! ;* čo vám poviem! :D mala som variť obed tak fajn všetko pohode ale je tu háčik! :D aj vy si pri varení pod pálite rukavicu? :DDD ja som začala horieť -,- :DDD ja som nie je normálna! :D a nie žeby mi to mamina uhasí :D ona sa tam smeje! :D logika -,- :DDD časť venujem Veronike! ;)

Ešte stále pohľad Niall :) (stále v uličke)
"vy ste volali záchranku?"prihovoril  sa mi starší muž s lekárničkou a nejakými prístrojmi.
"vidíte tu snáď nejaké iné dievča ktoré zomiera?!"
"upokojte sa pán Horan! ako sa volá?"
"Alexandra. bude v poriadku?"
"pomôžte mi ju preniesť do záchranky."
"niečo som sa pýtal! bude v poriadku?"
"na túto otázku vám teraz neviem odpovedať, idete snami?"
"á...áno.."zo strachom v očiach som nastúpil do sanitky a naďalej som sa mlčky pozeral na jej bezmocné telo. Každá minúta mi pripadala ako večnosť a fakt že ju možno vidím posledný krát ma zabíjal.
"budete tu musieť počkať, potrebujeme spraviť veľa vecí aby sa nám ju podarilo zachrániť.."
"Prosím, dovolte mi byť s ňou.."
"to nepôjde pán Horan.." posledný krát sa mi pozrel do očí s ostatnými pomocníkmi ju zobrali na nosidlá a okolím sa ozýval len buchot koliesok po betóne a vážny rozhovor medzi lekármi. Biela chodba ktorá mi pripadala tak hrôzostrašne bola jediné miesto kde som mohol zostať. Slnko ktoré pomaly zapadalo za veľkou budovou mi opäť prinášalo zlý pocit s toho že celé štyri hodiny s jej izby nevyšiel ani jeden lekár. Po ďalšom pol hodinovom čakaní sa predo mňa postavil lekár s rôznymi papiermi a zo smutným pohľadom.
"ako je na tom?"
"podľa výsledkov ktoré sme spravili sme zistili že v tej uličke musela byť nejaké tri dni určite. stratila veľa krvi čo jej neprospelo a k tomu ešte zopár vecí. pôvodne by krvácala oveľa viac ale zistili sme že mala vážne vnútorne zranenia spôsobené násilím čo spôsobilo vnútorné krvácanie. Zopár modrín a nepekných škrabancoch ktoré má po celom tele ale to najhlavnejšie teraz je že ste ju našli. stačila možno hodina možno menej alebo viac a už by sme ju nedokázali zachrániť. jej stav je stále zlý pretože jej chýba veľa krvi a poslednú dobu sa ku nám veľa darcov nehlásili."
"sme rovnaká krvná skupina, ja jej ju darujem!"
"je to rizikové, je dosť možné že stratu toľkej krvi neprežijete a stále je tu možnosť že ju nemusí prijať a tým by sme namiesto jedného človeka prišli o dvoch."
"aká šanca je že by sa mi ju podarilo zachrániť?"
"päťdesiat percentná, je to veľký risk. nemusíte to zvládnuť."
"pokiaľ ju to zachráni tak nemám nad čím uvažovať."
"v tom prípade poďte so mnou. čím skôr sa jej do tela dostane potrebné množstvo krvi tým je šanca na to že to zvládne väčšia." s váhavým pohľadom sa na mňa pozrel a ja som ho nasledoval do malej miestnosti s ďalšími prístrojmi. Po pol hodine odovzdávania mojej krvi ma odopli a do rúk mi podali pohár vody ktorý mi v zápätí vypadol. s príšernou únavou, slabosťou a krútením hlavy som si opäť ľahol naspäť a cítil som ako sa každá jedna časť môjho tela zrazu uvoľňuje.

Alex
Neznesiteľná bolesť ktorá sa šírila po celom mojom tele a tlmené vzlyky ktoré sa ozývali celou izbou mi pripadali tak záhadné. svetlo ktoré mi svietilo do očí ma prinútilo otočiť si hlavu na druhú stranu. tiché hlasy ktoré sa ozývali v izbe a následné pohladenie po mojej ruke na ktorej som cítila rôzne hadičky mi pripadlo také zvláštne. po pár sekundách rozmýšľania o následných krokoch som opäť otočila hlavu a pomaly som otvorila oči.
"Alex! miláčik môj! ako sa máš?" zo slzami v očiach na mňa pustilo nejaké dievča a pri ňu sa postavili ďalší ôsmi ľudia.
"Kto... kto si? kde to som?.."
"Si v nemocnici zlatko, všetko bude v poriadku neboj.."
"čo tu robíte? ja.. nepoznám vás.."
"ty si na nás nespomínaš? sme predsa sesternice.."
"nie, moja sesternica má desať rokov.."
"pane bože.. zavolajte niekto lekára!" s roztraseným hlasom a vydeseným pohľadom sa na nich otočila a jeden s chlapcov s kučeravými vlasmi vyšiel niekam von s miestnosti. o nedlho sa v izbe zjavil nejaký starší muž s papiermi a bielym plášťom.
"necháte nás na chvíľku osamote?" vážne sa na nich pozrel a potom sa opäť otočil ku mne.
"viete ako sa voláte?"
"Alexandra."
"dobre, koľko máte rokov?"
"sedem?"
"nie slečna, máte osemnásť."
"to nie je možné! čo tu robím? zmeškám vystúpenie!"
"upokojte sa aké vystúpenie?"
"v škole.. kde je moja mama?"
"ospravedlnte ma na chvíľku.." s nechápavým pohľadom sa na mňa pozrel a potom vyšiel s izby, môj pohľad padol na mobil položený na stolíku. dátum ktorý mi bil do očí mi prišiel ako najväčšia nezmyselnosť.

Lucia.
"pán doktor čo sa s ňou stalo?!"
"pokiaľ chápem správne tak vnútorné krvácanie jej poškodilo časť mozgu a tým pádom si nepamätá nič od dňa kedy mala sedem rokov. stalo sa ten deň niečo významné?"
"keď mala mať vystúpenie tak jej mama havarovala a zomrela. celé trie roky si to vyčítala. ako to s tým súvisí?"
"Alex je znova v dni keď jej mama zomrela, nepamätá si to a pravdepodobne ani vás pretože vás videla "naposledy" ako desať ročnú."
"dostane sa s toho?"
"to je individuálne. najlepšie by bolo keby jej všetko porozprávate. bude to pre ňu niečo nové a keby sa nestretávala s nikým iným. len s vami a podľa jej priezviska usudzujem že nie je s Anglicka, bolo by dobre kedy ste sa vrátili späť do rodného mesta je tak väčšia možnosť že si spomenie a všetko bude opäť v poriadku.."
"kedy bude možný prenos?"
"pustíme ju tak za tri dni pokiaľ bude všetko dobre. s vysvetľovaním začnite až doma.  nebude mať teraz toľko síl všetko počúvať." s hlasitým výdychom dodal a súcitne sa na mňa pozrel. opäť zo slzami v očiach som sa zadívala na číslo jej izby a pomaly som sa zošuchla po stene dole...

dali ste 5 komentárov? :D pokiaľ ich dáte aj teraz tak bude nová časť! ;* túto časť som naozaj nevedela ako napísať. po prvé jediné skúsenosti čo mám s nemocnice sú tie kde som skoro zomrela :D a potom som skoro opäť zomrela :D ale to nebolo takéto takže to bol pre mňa pomerne veľký problém napísať ale snáď ste spokojné :)