Don´t Cry My Princess ♥ 22.

Táto časť je zvláštna nie len zo začiatkom ale aj celým dejom :) Táto časť sú proste moje vnútorné pocity ktoré sa snažím preniesť do deja :) viem že na sto percent nechápete ale to nech vás netrápi :)

S plačom a kvapôčkami potu ktoré mi stekali po tvári  som sa prudko postavila s postele a hlasito som dýchala. Tlmené zvuky ktoré sa ozývali s domu mi pripadali tak nevysvetliteľné. Slabo a nadmierne unavená som sa postavila a pomalými krokmi som išla ku malému svetlu ktoré sa cez dvere dostávalo do tmavej izby. Pri zrýchlenom dýchaní som potichu pokrútila kľučkou na dverách a po špičkách som prešla k zábradliu kde som sa posadila a rukami som sa prichytila železných rúrok. Tlmené vzlyky a hlas ktorý sa mi zdal byť tak príšerne povedomí my vyvolával zimomriavky po celom tele. Kŕčovito a držiac sa za tričko ktoré bolo celé krvavé som sa vystrašene postavila opäť na pevnú zem. Prechádzajúc po studených dlaždiciach neznámej budovy a stále sa držiac za brucho s ktorého mi išlo čím ďalej tým viac krvi som opatrne prešla po vrzgajúcich schodoch do malej chladnej predsiene. Vystrašenému pohľadu Lucií ktorá sa na mňa pozerala zo slzami v očiach a známa tvár lekára ktorý mi oznámil že zomrela som vôbec nechápala. S krútením hlavou som na malom stolíku nahmatala nejaký predmet povedomý nožíku. S rukami za chrbtom som pomaly cúvala späť do tmy nebyť buchotu vyvolanému pádom nejakých keramických vázičiek všetko mohlo byť inak.
"Na čo sakra čakáš?! chyť tu suku!" nepríjemným hlasom skríkla žena ktorá bola po celý čas otočená chrbtom ku mne.
"Nechajte ju na pokoji! nič vám nespravila! nie je to jej vina že ste psychicky narušený!" zo zaťatými zubami a slabým vystrašeným hlasom prehlásila Lucia pričom sa stále na mňa pozerala. Stále s nechápavým pohľadom som na nich hľadela snažiac sa na všetko spomenúť.
"ty buď tíško zlatko lebo to neskončí dobre pre nikoho s vašej mizernej rodiny skvelých kamarátov!" opäť na ňu zvrieskla a nepríjemným pohľadom sa zahľadela na toho muža ktorý jej priložil nožík ku krku. Opretá o studenú stenu a stále hlasitým dýchaním som sa pozerala na osobu blížiacu sa v tme ku mne.
"O čo ti ide ty štetka?! čakáš že sa tu teraz niekde zjaví ten tvoj Niall alebo niektorý iný s tvojich skvelých kamarátov? ha, tak v tom prípade si pekná naivka pokiaľ pôjde všetko podľa plánu a ty nespravíš žiadnu hlúposť s ktorou len napáchaš viac zla všetko pôjde tak ako má ísť a nebudem sa tu musieť zahrávať s dvomi naivnými štetkami."
"Zoe?!" tichým chrapľavým hlasom som sa jej zadívala do očí v ktorých bolo toľko nenávistí.
"Pravidlo číslo jedna, mená sa nevyslovujú.." s pohľadom vraha sa na mňa zadívala a lakťom ma buchla do brucha s ktorého sa pustilo ešte viac krvi než pred tým. S rukami od krvi som sa pustila po stene tvoriac malé krvavé pásiky. Tlmené hlasy, nepríjemný smiech, kričanie a zvuk padajúceho nožíka spolu s mojím telom  ktoré sa automaticky pustilo cez celú miestnosť sa mi pomaly strácalo.
*O pár hodín*
Stále tá tmavá, chladná miestnosť v ktorej som bola pred pár hodinami sa obohatila o lanko s ktorých som bola pripútaná k posteli. Zo zatvorenými očami som vnímala každý jeden zvuk ktorý sa šíril miestnosťou. slabé dotknutie mojej ruky ma prinútilo otvoriť oči a zakričať, nebyť pásky ktorú som mala prilepenú na ústach. Pomaly som sa otočila na pravú stranu na ktorej ležala v rovnakej pozícií Lucia. S vystrašeným pohľadom a stále zo zimomriavkami na celom tele som si spomenula na našu obľubenú hru s dectva. Silnými trhmi rukami ktoré ma pálili od lanka a vyvolávali mi príšernú bolesť na bruchu som sa každou minútou približovala k vytúženému koncu. Po poslednom  silnom trhnití rukami sa mi konečne lanko povolilo a po odviazaní Lucií stačilo spraviť už len jednú zásadnú vec. S tichými krokmi som prešla ku malému oknu ktoré som otvorila a tichým súhlasom som poslala Luciu prvú. S polovičnou šancou že to zvládne sa rozleteli dvere v ktorých stála opäť.
"čo to zasa robíš ty suka?! nestačilo ti pred tým?!" s vysokými tónmi jej hlasu na mňa zvrieskla a silno ma pritlačila o stenu držiac tento krát nožík pri mojom krku. Môj pohľad mieril stále na Luciu ktorá nehybne stála na jednom mieste a sledovala všetko čo sa tu odohrávalo.
"Okamžite sa vráť inak to tvoja skvelá sesternička ktorá ťa do toho zatiahla neprežije." s väčšou silou ma pritlačila ku stene a pohľad Lucií sa opäť zmenil na váhavý a hlavne nadmierne vystrašený.
"Bež!" zvrieskla som najviac ako som vedela a silou ktorá sa nabrala v mojom slabom tele som do nej sotila a rozbehla som sa ku otvoreným dverám. Silné ruky ktoré ma malý kúsok od úteku chytili a pritiahli ku sebe mi opäť vyčarili bezvýznamný pohľad.
"Stadiaľto sa nedostaneš ani ty a ani tá tvoja skvelý sesternička!" s úsmevom na tvári mi odpovedal ten neznámi "lekár" a silno ma hodil do izby kde sedela Lucia.
"čo sa vlastne stalo?!"
"prišli proste za mnou, kázali mi napísať ten list a odložiť ho na naše miesto a potom mi dali nejaké lieky a odniesli ma do nemocnice ďalej si nič nepamätám zobudila som sa až pripútaná o stoličku v tomto mizernom dome.."
"Hovorili na teba po akom?"
"anglicky, keď som im odpovedala po Slovensky tak tá psychopatka vytiahla nožík."
"fajn, zistila si kde sa nachádzame?"
"Nejaký les je to tu nejaká polorozpadnutá chatka príde mi to tu povedomé takže sme určite na Slovensku."
"Mám plán.." potichu som zvolala a po vysvetlení všetkých podrobností sa v izbe opäť zjavil ten chlap spolu so Zoe. Po pichnutí nejakej omamnej látky som opäť stratila vedomie a prebudila som sa pripútaná k nejakej stoličke. predo mnou stále Lucia ktorá bola buď pod nejakými drogami, hypnózou alebo je skvelá herečka.
"Princezná sa nám zobudila čo? princezná, tak ti hovoril Niall nie?"
"čo o do mňa chceš?! nepochopila si že je medzi vami koniec?!"
"pokiaľ nebude koniec s tebou tak medzi nami sa žiaden nestal."
"pustite aspoň Luciu, nič s tým nemá."
"och myslíš túto Luciu? tej ktorej si vynadala kvôli chlapcovi ktorý ťa pozná pár mesiacov a požiadal sa o ruku? o tú ktorá sa ti snažila pomôcť a ty si ušla? no tak do toho zlatko, viem že to dokážeš, stračí pokiaľ trafíš presne a môžeš žiť perfektný život bez nej." nedočkavým pohľadom na ňu hľadela keď sa ku mne približovala s nejakým ostrým predmetom.
"Lucia, nerob to! spomeň si na detstvo! náš domček alebo sladkosti v tajnej skrinke! spomínaš?" zo slzami v očiach som na ňu hľadela keď sa ku mne sklonila.
"bež podľa plánu zlatko." tichým hlasom mi šepla do ucha a nenápadne mi rozviazala látku s ktorou som bola pripútaná. S malým náznakom úsmevu no aj cez to stále zo slzami ako keby sa nič nestalo som čakala na všetko čo sa bude diať. Pomalými krokmi sa priblížili k Lucií stále s úsmevmi na tvári. malý nožík ktorý som držala v ruke som pevne stískala a čakala som na znamenie. Krátke kývnutie hlavou a potom Luciín prudký pohyb s ktorým zapichla ostrý predmet do toho muža a ja do Zoe. S rýchlou chôdzou a vystrašeným pohľadom sme sa rozbehli ku dverám a potom priamo do lesa. s celým krvavým tričkom a krvavými rukami som sa zastavila pri malom strome kde bola položená malá taštička ktorú som veľmi dobre poznala.
"Alex! nemôžeš tu teraz stáť! netrafili sme ich až tak moc dobre aby sme stáli niekde v strede lesa!"
"nie sme na slovensku! tú tašku poznám! to malé dievča ktorej brat mi zachránil život ju mala zo sebou! sme v opäť v Španielsku alebo blízko."
"Nemáme toľko času.."
"Bež Lucia! musím ju nájsť, dala som  ten sľub vtedy tomu chlapcovi."
"desať minút ak ju nenájdeme ideme.." s pokrčenou tvárou sa na mňa zadívala Lucia a ja som sa hneť rozbehla. po nekonečnom hľadaní som ju konečne našla pár metrov od stromu kde mala tašku. Slabé telo a chabé dvíhanie hrudníka ma prinášalo do šialenstvá.
"čo teraz?!"
"zober ju, sama to nezvládne. musí tu byť cesta inak by sa sem nedostala.." zo znakom súhlasu som ju zobrala do náručia a jemne ju pohladila po líci. po pár minútach sme konečne našli cestu s autami. po zázračnom stopnutí nejakej ženy sme nastúpili a stále zo strachom sme sa odviezli až do mesta.
"ste si isté že nič nepotrebujete? bývam pár domou od centra, môžem vám dať oblečenie alebo lieky pre malú."
"mohli by sme si zavolať?"
"pravdaže!" s ochotou sa na nás pozrela a opäť sa pohla ďalej. po krátkej jazde sme zastavili pre veľkým luxusným domom.
"bežte dnu, telefón nájdete hneť v predsieni. ja sa postarám o malú síce nie som lekárka ale moje znalosti ako sestrička snáď postačia."
"ďakujeme." s úsmevom sme odpovedali a vošli sme do domu. po nájdení telefónnu som vytočila Niallové číslo a čakala som na odpoveď.
"Prosím?"
"Niall! počúvaj ma.."
"Alex! pre boha, ste v poriadku? sú vás plné noviny. kde ste?!"
"upokoj sa! ste tam všetci?"
"áno, čo sa stalo?"
"to ti vysvetlím doma. Niall pošleš mi nejaké peniaze na letenku?"
"prídem pre teba! kde ste?"
"Španielsko, počkáme ťa na letisku."
"ako počkáme?"
"na to teraz kašli, pohni si!" S nervóznym hlasom som prehovorila a posadila som sa na malú stoličku. ostrá bolesť ktorá mi opäť prešla bruchom ma privádzala do šialenstva.
"ste v poriadku?"
"áno.. to nič nie je.."
"ako to že to nič nie je?! veď krvácate! ukážte.."
"kašlite na to.."
"pre boha, ako sa vám to stalo?!"
"to je nepodstatné. nemáte nejaké lieky?"
"ošetrím vám to. nechcete sa aj umyť? máte to dosť zaschnuté."
"kde nájdem sprchu?"
"hore a do ľavá, sú tam aj nejaké šaty."
"ďakujem." usmiala som sa na ňu a zbehla som hore. po dlhej skvelej sprche som v čistom oblečení zišla dole kde už čakala. po malom ošetrení som sa posadila pri to malé dievčatko ktoré vyzeralo oveľa lepšie než pred tým.
"ďakujeme vám naozaj ale myslím že by bolo lepšie keby už idem."
"vy ste tá žena o ktorej sú všade správy?"
"neverte všetkému."
"mali ste naozaj blbý osud, ale je skvelé že máte priateľa ktorý vás tak ochraňuje a kamarátov ktorý tak o vás bojujú."
"prosím?"
"všetko o vás je písané v dobrom, dokonca aj Directionerky sú s toho mimo."
"nehovorte že vy počúvate chalanov tiež."
"sú skvelá skupina, a vy skvelá žena."
"ďakujem vám."
"nemáte začo, nechcete zavolať vášmu priateľovi aby prišiel sem? mám dostatočne veľký dom aby sme sa pomestili. bude lepšie keď sa obidvaja vyspíte a potom ráno odletíte."
"boli by ste taká ochotná?"
"s radosťou!" s úsmevom ma pohladila a prešla do vedľajšej izby...

Baby? netradičná, zvláštna a čudná časť však? :) ale prepáčte mi to proste baví ma písať niečo takéto! ;33 prosím komentár! :/ aj keď nemám vôbec žiadnu náladu a posledné hodiny nerobím nič iné okrem plaču a rozmýšľania nad kravinami ktoré to aj tak nevyriešia...