Don´t Cry My Princess ♥ 12.

Vždy keď mi niekto povedal že zo mňa nič nebude naivne som tomu verila. A teraz? Každý deň keď otvorím blog na ktorom píšem svoj príbeh, svoju vlastnú "elektronickú" knižku žiaria mi tu tie nádherné veľké čísla! cez 1,500 návštev! ani si neviete predstaviť ká som rada a to hlavne kvôli písaniu a ten pocit že je to vec o ktorej vedia takmer všetci okrem mojej rodiny pretože sa im to tak nejako bojím povedať -,- :D Jop, som retard! ;***

Otravný zvuk môjho zvonenia na mobile mi znova priniesol nádherné piatkové ráno. Naštvane som nahmatala mobil na nočnom stolíku.
"Prosím?!"
"Slečna Alex? prepáčte ak vás ruším."
"To je v poriadku. poznáme sa?"
"myslím že zatiaľ nie. mám pre vás jednú ponuku mohli by sme sa stretnúť?"
"No..pouvažujem o tom."
"prosím rozmyslíte si to, budem čakať o 13:10 v malej kaviarni v obchodnom centre." Ozval sa hlas nejakého muža ktorý mal pravdepodobne niečo okolo tridsať rokov, po krátkej pauze sa ozvalo len hlasité pípnutie znázorňujúce koniec hovoru. S nechápavým pohľadom som hodila mobil na druhú stranu postele a zamyslela som sa nad mojím zázračným premiestnením s obývačky. Po hlučnom rachote ktorý sa ozýval s kuchyne a pomerne dlhom monológu ktorý spočíval len s rôznych nadávok sa vo dverách zjavil vysmiaty Niall s táckou jedla  a nádhernou Orchideou v sklenenej vázičke.
"Dobré ráno princezná." s úsmevom na tvári mi na nohy položil tácku a nahol sa ku mne s tými žiarivými modrými očami a neodolateľnými perami.
"Dobré láska. čím som si to zaslúžila?"
"Pretože si bola včera smutná. chcem aby som bola len šťastná, bez sĺz zlatko.."
"Aww, ty môj malý cukríček!" zo slzami v očiach som ho objala a dala mu krátku pusu na ústa.
"Milujem ťa princezná, tak strašne!"
"ja teba oveľa viac láska."
"Kto ti vlastne volal?"
"nejaký starší muž."
"Aký?!"
"zlatko nemusíš žiarliť, chce sa dnes stretnúť v malej kaviarni v obchodnom centre. má pre mňa nejakú ponuku."
"Pôjdeš tam?"
"neviem, znie to zaujímavo ale neviem čo mám od toho čakať."
"mala by si tam ísť, možno to je niečo vážne."
"alebo len nejaký tupec ktorému ide znova o to isté."
"pôjdem s tebou?"
"nemusíš zvládnem to aj sama. je to len obyčajné stretnutie na káve a budú tam aj nejaký zákazníci takže mi určite nič zlé nehrozí."
"o koľkej tam máš byť?"
"o 13:10 ma tam bude čakať. prečo? stalo sa niečo?"
"Nie, všetko je v poriadku až na to že je pol jednej a ako vidím ešte stále ležíš v posteli s raňajkami."
"to nemyslíš vážne!"
"smrteľne, nebyť toho mobilu tak by som ťa nechal spať aj do večera."
"si naozaj rozkošný, aspoň si si zopakoval nadávky."
"bolo to veľmi počuť?"
"strašne! neviem čo si mám už o tebe myslieť, najskôr sex pred svadbou teraz veriaci a takto nadávať." s vážnym pohľadom som sa na neho pozrela pričom sa mi kútiky úst opäť formovali do úsmevu. S opatrným položením tácky na postel som zobrala to najlepšie riešenie ktoré sa v situácií akej som sa ocitla dalo spraviť. Niallov pohľad ktorý sa menil s jemného chlapca ktorý bol pred pár minútami ešte neodolateľný romantik na sexy drsného chlapca. S výbuchom smiechu som zatvorila dvere na kúpeľni a vliezla som pod osviežujúcu sprchu ktorá mi ako tak prečistí hlavu od zvláštnych myšlienok.
"myslela si si že v sprche sa mi stratíš?" s jemným smiechom mi šepol do ucha a jeho ruky skĺzli na moje brucho. po sprche ktorá vďaka Niallovi trvala o dvadsať minút dlhšie ako mala som si rýchlo obliekla čierne legíny s bielym tričkom a teniskami. vlasy ktoré sa mi ako tak usušili pomocou fénu som si stiahla do vrkoča a s romantickou pusou na rozlúčku som nastúpila do taxíka ktorý čakal pred domom. S menším zbehnutím do kaviarni a drobným meškaním som vrazila dovnútra  kde na mňa všetci začali pozerať a nejaké deti sa ku mne hneť postavili. Po pár fotkách a podpisoch vďaka chalanom a x-factoru som sa zo širokým úsmevom posadila k mužovi ktorý na mňa mával s rukou. môj odhad na jeho vek bol podobný k skutočnosti. muž v strednom veku v košeli a čiernych riflich. na túto dobu bol až veľmi moderne oblečený takže podľa úpravy jeho vzhľadu ho zo sto percentnou istotou odhadujem na muža s veľkými skúsenosťami a s výbornou pracovnou pozíciou.
"Dobrý deň, vy budete asi slečna Alexandra. Som Ryan Evergreen, manažér mladých talentov."
"Alex, teší ma."
"mňa určite viac, nech sa páči posadte sa. dáte si niečo?"
"Nie, ďakujem. prečo ste ma vlastne zavolali?"
"ako každý rok sa stáva niekto manažérom mladých talentov v x-factore. viem že tento rok je súťaž len na začiatku a je tam niekoľko naozaj skvelých talentov ale niečím si ma na začiatku zaujala. viem že v súťaži by si pravdepodobne veľmi dlho nevydržala kvôli falšovaniu výsledkov ktoré sú čím ďalej tým častejšie a preto som odstúpil od zmluvy s x-factorom"
"trošku som sa stratila, teraz mi akože chcete povedať že v súťaži nevydržím dlhšie ako v jednom kole?"
"Nie! teda je to veľmi pravdepodobne ale ozval som sa ti hlavne kvôli tomu že by som ti rád dal jeden návrh. vlastne dva."
"počúvam"
"prvý prosím tikaj my, som Ryan."
"Alex." zo smiechom som mu podala ruku a opäť som sa posadila na stoličku s nedočkavým pohľadom.
"a tou druhou je. čo by si povedala keby si odstúpila od súťaže a ja by som ti dal istotu že by som ti zabezpečil slávu? zo začiatku by to boli malé koncerty, párty aby si sa ukázala svetu a postupne turné, autogramiády?"
"takže mi navrhuješ nech odídem zo súťaže len kvôli tomu aby si mi dal slávu?"
"neber to nejako zle, je to len obyčajný návrh. ozval som a už aj  Paulovi a on ti určite povie o tom viac. rozmysli si to a potom sa ozvi."
"dám ti vedieť. musím už ísť takže zavolám."
"tešilo ma!" zakričal mi keď som zatvárala dvere a s vážnym pohľadom som si to namierila ku chalanom do vili kde by mal mať Paul malú kanceláriu. po pár minútach čakania na taxík a malej dopravnej zápche som sa konečne dostala ku vile.
"oh, ahoj zlatko. stalo sa niečo?"
"Ahoj Paul, nie všetko je v poriadku len by som sa ťa chcela niečo opýtať."
"pýtaj sa, od toho tu som."
"Ryan Evergreen. hovorí ti to meno niečo?"
"jasné, pred pár dnami sa mi ozval... stalo sa niečo?" s nervozitou hlase sa na mňa pozrel a pero ktoré do teraz rovno držal s úsmevom na tvári rovno na papiermi mu zrazu spravilo malú čiarku po papieri. po nechápavom a neistom pohľade som sa na neho zadívala a s malým zachvením brucha som sa posunula bližšie ku stolíku
"Paul? si v poriadku?"
"prepáč ja som sa len nad niečim zamyslel... čo od teba chcel?"
"navrhol mi prácu, vraj by bol môj manažér keby odstúpim od súťaže."
"zober to!"
"Prosím?."
"teda, prosím zober to určite to bude pre teba výhodne a no..."
"Paul?! stalo sa sakra niečo?"
"Nie, len proste ide o niečo v rodine nič zaujímavé..."
"ahá, tak ja sa mu teda ozvem ešte dnes. oh a Paul? pozdrav rodinku!" s roztrasenými rukami a chabým úsmevom som zatvorila dvere a po malom potraseni hlavou som vyšla opäť do upršaného Londýna..

Baby!!!! mala som totálny blok! :D ja som nevedela čo mám napísať! :D nebyť Julíí dnes časť vôbec nie je! ;33 inak mám otázku! sedí vám Ryan? :)) chcem vedieť či sa vaše odhady budú podobať skutočnosti! :)) nenechajte sa zmiesť poslednými vetami ;) nikdy neviete možno bude mať naozaj problémy v rodine! :))