Don´t Cry My Princess ♥ 2.

Kokos! :D Ja mám neuveriteľné šťastie, najskôr neviem e-mail potom heslo a nakoniec sa odhlásim a všetko zabudnem! :D viete ako mi bolo teplo keď som sa nevedela prihlásiť na blog?! :D och, ja si to už niekam napíšem lebo wŕŕŕ! :D dobre baby takže takto chcela som 3 komentáre a dali ste 6! dáte dnes 4? ;)

"je vám sakra niečo vtipné?!"
"prepáč, my len.. sme proste zvyknutý že dievčatá pri pohľade na nás kričia, odpadávajú alebo žiadajú fotku a nie že sa nám zdôverujú zo svojimi dňami."
"Ježíš! toto nie prosím!" zo smiechom som si buchla po čele a zahanbene som sa otočila na druhú stranu.
"neboj, sme bezpečne opatrený. vieme že naše slovenské dievčatá sú zvláštne a majú svoje potreby."
"ja nemám menštruáciu!" zo smiechom som vykríkla a s tašky som vybrala malý červený fotoaparát s poznámkovým blokom s práce.
"čo keby sme sa vrátili v čase? môžeme si spraviť fotku?"
"čas sa vrátiť nedá ale fotku si spraviť môžeme. chceš aj s ostatnými."
"myslím že táto otázka je úplne nepotrebná. pokiaľ by to bolo možné tak s najväčšou radosťou!" s úsmevom na tvári a s roztraseným telom som nasledovala za Niallom, Louisom a Liamom. Po pár krokoch sme zastavili v zákulisí arény. (p.s Narry! v arény v meste nie na lodi!! :DD)
"fotku?"
"podpis?"
"jedlo?!" vážnymi pohľadmi sa cez seba začali prekrikovať s čoho som dostala menší záchvat smiechu ktorý mi prestal až keď mi Mário vybral s ruky fotoaparát a prinútil ma postaviť sa pri nich. Po pár fotkách, podpisoch a ďalších návalov smiechu som bola nadmieru spokojná a konečne na ceste späť do práce. Pri malej bránke ktorá viedla von k nášmu auto som na pleci zacítila niekoho ruku. opatrne a bez ďalších čudných viet ktorých bolo na tento večer už dosť som sa otočila.
"nechýbajú ti podpisy?"
"och, jasné ďakujem Niall."
"ehm.. Alex? nezašla by si niekam na drink? Bratislavu nepoznám a chalani sú lenivý na to aby niekam išli."
"je to naozaj milé a pokiaľ mám pravdu povedať nad touto vetou som rozmýšľala roky..."
"Ale?"
"ale na tento koncert som išla len kvôli tomu že šéf odišiel na pár dni do Paríža a ja som sa vďaka mojej skvelej kamarátke a Máriovi nenápadne vytratila. šichta mi končí až o hodinu a o jedenástej sa mi už naozaj nechce ísť niekam do mesta."
"a čo zajtra? o siedmej?"
"to všetky fanúšičky pozývaš na drink?"
"len tie ktoré ma zaujmú."
"tak teda zajtra o siedmej pri kaviarni. Mário ti dá určite rád inštrukcie ako to nájdeš." s úsmevom na tvári som odpovedala a nasadla do auta v ktorom čakal už netrpezlivý Mário. bez ďalších otázok alebo provokačných poznámok naštartoval auto a zastavil až pri malej kaviarni kde by pravdepodobne ešte stále mala byť Lucia.
"ty moje slniečko! no čo ako bolo?"
"fantasticky, naozaj ďakujem že si ma presvedčila."
"nemáš vôbec za čo! keby to nechám na tebe tvoj sen by sa nikdy nevyplnil. no hovor! aký boli?"
"dokonalý! po celý koncert sme bolí v prvej rade pretože Mário vymenil vstupenky takže som mala skvelý výhľad. potom po koncerte som čakala na Mária ktorý mi išiel pre kabelku ktorú som si zabudla a zatiaľ sa pri mne objavili traja chlapci v kapucni a mne vôbec nenapadlo kto to je takže som zapotila ďalšiu skvelú vetu alá mám menštruáciu a po veľkom výbuchu smiechu som zistila že tam je moja platonická láska s jeho dvomi kolegami. potom som sa s nimi odfotila a vybavila si podpisy ktoré som si zabudla a k autu mi ich priniesol Niall s ktorým idem zajtra na drink."
"túto historku ti mám akože uveriť? dobre s tými vetami od veci súhlasím vždy vieš všetko pekne pokaziť ale nechce sa mi veriť že Niall ťa pozval von."
"kto hovorí že ma pozval von? ja hovorím o drinku." zo smiechom som poznamenala a pustila som sa do upratovania malej kaviarne. po pol hodine ktorú sme s Luciou a Máriom strávili nad papierami sme konečne zatvorili a mohla som ísť spokojne domou kde ma už čakala pekne nabrúsená mama. Pokiaľ si myslí že môj dokonalý zážitok spojený s najlepším dňom si nechám skaziť nejakými jej blbými rečami o tom že by som sa mala postaviť na vlastne nohy a nájsť si normálnu prácu s bytom. zo slúchadlami v ušiach a ignorom v mojej tvári som ju obišla a s únavou som sa rozvalila do posteli. s miernym zaspaním raňajok a obedu som sa zobudila o po piatej večer s čoho sa aj sa čudujem. po menšom natiahnutí som sa postavila s postele a namierila som si do kúpelne kde som strávila opäť neuveriteľne dlhý čas. o šiestej už konečne umytá, na jedená a oblečená do voľných modrých potrhaných šortiek, bieleho trička na ramienka a zlatej bunde som mohla vyraziť do práce. moje skvelé vyhýbanie mi opäť nevydržalo tak dlho ako som plánovala a pri mojom odchode sa pri mne objavila mama ktorá toho mala určite veľa na jazyku.
"o čo ide tento krát mami?"
"kedy sa už konečne spamätáš?! myslíš že tá tvoja práca v kaviarni ťa vyživí?! koľko ti tam platia? myslíš že ja s otcom ti budeme do nekonečne pomáhať? máš osemnásť rokov čo keby si sa aspoň raz postavila na vlastné nohy?!"
"ja na nich stojím už pekne dlhú dobu, práca v kaviarni ma baví a je to môj život! nezabúdaj na to že ty si bola tá ktorá ma odhovorila od toho aby som išla na spevácku súťaž! vieš kde som mohla byť teraz?!"
"doma a bez práce! myslíš že máš nejaký perfektný hlás s ktorým zarobíš milióny?!"
"nie je život od toho aby sa s niečo naučili?! zničila si mi môj sen a teraz sa mi ešte chceš motať do života a rozkazovať mi čo mám robiť?!"
"ty raz prídeš na to že som mala pravdu.." ticho odvrkla a opäť sa vytratila niekam do bytu. s nervami na pokraji a zo slzami ktoré sa mi drali von som zabuchla dvere a s pomerne veľkým meškaním som sa dostavila do kaviarne kde som hodila tašku na malú stoličku a bezmocne som sa oprela s rukami na čele o  zelenú stenu.
"mama? mali by si podať ruku s tou mojou vidno že sú sestry jedna viac neznesiteľná než tá druhá." zo smiechom v hlase prehovorila Lucia ktorá sa postavila predo mňa.
"ja už naozaj nechápem! ona nie normálne najskôr ma presviedča s plačom nech nejdem na súťaž a potom po mne hučí s tým akú nemožnú prácu mám je to môj život a pánom svojho šťastia som ja a nie ona."
"kašli na to, aj tak nemáš čas na ďalšie vykecávanie. tvoj imaginárny manžel ťa čaká pri dverách." s úsmevom na tvári do mňa drgla a odišla niekam do skladu. po pár nechápavých pohľadoch som si zobrala kabelku a išla za Niallom.
"ahoj, po ceste som sem našiel jednej schopný bar ideme?"
"poznáme sa celkovo asi dvadsať minút takže toto je naozaj dosť zvláštna situácia ale môžeme." s nervozitou v hlase som mu odpovedala a spolu s ním som vykročila do ulíc našej Bratislave. po pár minútach ticha sme zastavili pri malom bare kde sme sa posadili.
"nebojíš sa že ťa uvidia novinári? fanúšičky alebo ja neviem?"
"po pravde? je mi to jedno fanúšičky mám rád a novinári sú mi ukradnutý. poznáš nejaký dobrý drink?"
"mojito?"
"alkoholické alebo bez alkoholu?"
"tak po mojom dni s alkoholom." s úsmevom som poznamenala a objednali sme si. po pár pohľadoch, drinkoch a nezmyselnom rozprávaní sme o po desiatej konečne odišli von s miernym množstvom alkoholu v krvi.
"odveziem ťa domou?"
"a ako asi? si tu peši tupče." zo smiechom som prehlásila a oprela som sa o tehlový múrik pod pouličnou lampou.
"tak pôjdem s tebou aby som mal istotu že si v poriadku."
"nebude treba, aj tak domou dnes nepôjdem nepotrebujem počúvať tie isté reči mojej mami."
"tak poď ku nám! chalanom to vadiť nebude izbu mám s Liamom a ten je v pohode!"
"naozaj skvelý nápad ale kvôli tomuto počasiu to beriem." poznamenala som pri kvapkách ktoré začali v malom množstve dopadať na moje telo. po pár minútach ticha a čakania sme sa rozhodila zavolať taxík a odísť spolu na hotel ku chalanom...

Táto časť je opäť taká nudná :) 4 komentáre a bude ďalšia! :) 

obrázok pre Narryho! ;*