Listen To Your Heart ;* dvanásta časť.

Happy birthday to me! :D som príšerný narcis! :33 ľúbim vás! :D prosím spravte mi pekný darček a dajte mi komentár! :/ :DD btw. ten pocit keď ste hore ale robíte sa že spíte a príde mamina s darčekom a vy chytíte výbuch :DD inak -,- to len mne kúpi mamina nový mobil pretože je k nemu plyšový macko? -,- fuck! :D logika! :DD Nečítam po sebe opäť! :D prišla návšteva :D

"Ty budeš asi Natasha však?""Záleží na tom?"
"Och, isteže. Takže Natasha ja som zakladateľ tejto budovy takže od teraz ste v mojich rukách. vaša izba je na čísle 10, sprchy sú na konci chody a malý sprchový kút máš taktiež v izbe."
"úžastne, neskutočne sa teším na tento dokonalý zapadákov." s ironickým hlasom a falošným úsmev som sa na neho zadívala a prudko som za sebou potiahla kufor s vecami. Pri pohľade na príšernú izbu zo starou skriňou, tvrdou posteľou a zaprašenými oknami mi nezostávalo nič iné len hlasité vydýchnutie. "tak toto bude ešte sranda" povedala som si v ducha sama pre seba a unudene som si kvokla ku kufru s ktorého som vytiahla osušku a voľné silné tričko s bielymi šortkami. Po menšom zablúdený som sa našťastie ocitla na verejných sprchách. S neveriacim pohľadom som si jemne buchla ruku vedľa tela a pokrútila som kohútikom s ktorého sa po malej chvíľke spustili tisícky kvapiek teplej vody. Môj tichý spev sa ozýval po celej miestnosti. Po pár minútach úniku s reality som sa obliekla do pyžama a snažiac sa dostať na chodbu môj pohľad prekvapil mladý chalan.
"Dovolíš?"
"Kam tak rýchlo? večer len začal." Silno ma pritiahol ku sebe čo spôsobilo tlkot môjho srdca na maximum.
"Prosím.. chcem ísť spať."
"to môžeme aj spolu."
"Pusť ma do kole!" nervózne som zvrieskla kým jeho ruka neskončila na mojich ústach.
"ticho, rozumieš? v tomto zapadákove ťa nezachráni. Takže teraz konečne stíchni a vyzleč si tie príšerné šaty."
"Idiot!" opäť som zakričala a silno som ho od seba odtlačila. Pri pohľade na jeho pohľad vraha mi prebehol mráz po chrbte. Popri sledovaniu jeho blížiaceho teľa sa mi ostrý predmet v ruke pomaly vyšmykoval. "Nepotrebujem pomoc od nejakých primitívnych pracovníkov v tomto blbom ústave." potichu som šepla a najväčšou silou akú som zo seba dokázala v túto chvíľku vydať som ho buchla po hlave. Krv ktorá sa mu začala s hlavy pomerne veľkom množstve liať ale môjho plánu veľmi nepomohla. Stále s rozbúchaným srdcom som sa rozbehla cez celý tento primitívny ústav až do mojej skvelej izby. Pocit že všetko bude v poriadku mi veľmi dlho nezostal, pri hlasitom búchaní na moje dvere mi adrenalín v mojej krvi začal opäť vyčíňať. Pri rýchlom a naivnom rozmýšľaní som nakoniec skončila pri tupom úteku cez okno.

S roztraseným telom, mokrými vlasmi a za dýchaním hlasom som sa zastavila pred starým domom na konci Londýna ktorý mi pripadal ako najlepší nápad. S bosými nohami som vstúpila do zaprašeného domu s chladnými dlážkami. Pomalým pohybom som zatvorila dvere a prešla som ku zaprašenému oknu zo starými žalúziami. Pomaly som sa zošuchla po starej popraskanej stene a hlasito som vydýchla...

čudné, psycho, nesúvisiace s časťou, a zvláštne ale ja proste... neviem písať pekné príbehy! :DDD