Listen To Your Heart ;* trinásta časť.

Ten včerajšok och bože! :DDD fáájn boli ma hlava ale lepšie než včera! :D mi všetky sedíme také pohľady totálne mimo a smejeme sa na tráve :DDDDD tí ľudia kukajú čo robíme :DD no dobre! :DD Baby táto časť sa mi po prvý krát v tomto príbehu páči! ;D dúfam že sa bude aj vám! :)

Slabé svetlo ktoré cez malú medzeru v rozbitom okne presvitalo do izby mi vrátilo všetky spomienky na včerajší deň. Kŕčovito som sa postavila zo studenej dlážky a pomaly som prešla do kuchyne v ktorej sa nachádzali staré spotrebiče. Jemne som sa rukami oprela o starú linku a nechápavo som pokrútila hlavou. Tupá vec ktorá mi v hlave spôsobila neuveriteľnú bolesť ma položila na zem. Slabo a rozmazane som sa zadívala na siluetu človeka ktorý sa ku mne posadil a drobné kvapky zo striekačky mi dopadli na čelo a neskôr mi spôsobili upokojujúcu bolesť na krku..

Jemne som zaklipkala očami a drsne som prešla po tvrdej posteli ktorá ma neskutočne tlačila. Rozospato som sa zadívala do tmy a pohľad ktorý sa mi naskytol pred očami ma šokoval. Izba proti drogového mi bila do očí a okno ktoré pred pár hodinami bolo rozbité bolo zrazu ako nové. Nechápavo som sa postavila s postele snažiac sa na všetko spomenúť. S príšernou bolesť hlavy som sa presunula na chodbu a pomaly som kráčala po nej.
"Natasha, kam sa chystáš? sú len dve hodiny ráno. všetci spia."
"Kt...Kto ste?"
"Som vedúci nepamätáš si?"
"Ja.. čo sa stalo? ako dlho som tu?"
"si tu týždeň. udrela si sa pri sprchovaní."
"A čo Liam? a.. a Harry?! neboli tu?"
"Nie.. prerušili všetky kontakty."
"Ony.. ony sa o mňa netrápia?"
"Nie.. vraj to kazí ich skupinu."
"A čo Lea?"
"Odišla s jedným z chlapcov.."
"Ahá... ja asi.. idem si ľahnúť.."
"Potrebuješ dostatok oddychu. O ôsmej máme raň.." Jeho hlas sa mi pomaly strácal a tupá bolesť sa mi opäť šírila hlavou.

Liam
"Ako to že ju nemôžem vidieť?! celý mesiac sa mi neozvala!"
"Prepáčte pán Payne ale máme určite podmienky pacientov ktoré musíme rešpektovať. Slečna Natasha si to neželala, takže nemôžeme porušiť jej požiadavky."
"Prosím, bude to len chvíľka prisahám!"
"Niečo sme vám povedal pán Payne!" s vážnym pohľadom sa na mňa zadíval a prudko zatvoril dvere. S neskutočnými nervami som kopol do železnej bránky ktorá vydala zvonivý tón a bezmocne som znova nastúpil do auta. presne tak isto ako každý deň tento mesiac. "Ako som to sakra mohol spraviť?! Bohvie čo tam s ňou robia! si totálny idiot Liam!" šepkal mi vnútorný hlas a moja duša opäť nadobudla ten príšerný pocit. Na strane spolujazdca mi už pekne dlhú domu zvonil mobil, no na osobu ktorej meno s fotkou mi svietilo na obrazovke som  nemám absolútnu chuť. Pri treťom zvonení som mal už nervy v koncoch a preto som už s kľudným hlasom zdvihol.
"áno láska?"
"Zbláznil si sa Liam?! vieš ako som sa o teba bála? kde zas lietaš!"
"Prepáč Danielle, musel som niečo vybaviť v meste a nepočul som mobil."
"Načo ti potom je keď ho nepočuješ?! Kedy prídeš domou? potrebujem s tebou niečo prebrať."
"O takých desať minút som tam."
"Vieš čo? stretneme sa v kaviarni vedľa toho obchodu s kvetmi. platí?"
"No.. vieš.. ja by som radšej bol keby sa stretneme v parku.."
"Ahá, prepáč zabudla som že ten obchod ti pripomína to dievča."
"Dan, pokiaľ mi chceš vyčítať to že zaujímam o Harryho sestru tak mi to povedz rovno a nie sa hráš na bohvie ako chápavú snúbenicu."
"Nie zlatko! naozaj ma to mrzí, nezistil si nič nové?"
"Nie, stále všetko po starom. musím zložiť, o desať minút v parku." zložil som mobil a opäť som ho hodil niekam do zákutia auta. Síce som pri parku bol už pár minút, zastavil som kúsok od neho a hlasito som vydýchol. Moja ruka sa oprala o hlavu a druhou som silno buchol o volant. "O čo ti vlastne ide Liam? naháňaš sa za nejakým dievčaťom o ktorom nič nevieš a nechce ťa vidieť a pritom si požiadal o ruku Danielle?" Znova ma začali prenasledovať myšlienky a moja hlava bola na prasknutie. Zo silným buchnutím po auto sedačke som vystúpil a v neďalekom obchode som kúpil kávu. S falošným úsmevom som sa prechádzal pomedzi všetky fanúšičky a novinárov až som sa dostal na lavičku ku Danielle.

"Ahoj miláčik." S úsmevom ma privítala Danielle a mňa opäť pichlo pri srdci, jej dokonalé hnedé oči sa neuveriteľne podobali na tie Natashine..
"Och, prepáč ahoj. Dáš si?"
"Ďakujem."
"Tak, o čom si sa chcela rozprávať?"
"No vieš Liam ja... Som tehotná!"
"čo že?! ako to veď predsa mi dvaja..."
"Liam, ty si otec!" zo zaťatými zubami prehlásila s čoho som dostal neuveriteľne zlý pocit.
"To je... skvelé Danielle.."
"Ty sa netešíš!"
"Jasné že sa teším! len je toho posledný mesiac na mňa dosť."
"Všímam si, daj sa do poriadku! naše dieťatko bude potrebovať oboch rodičov."
"Danielle, ja neviem či som pripravený."
"Ako to že nevieš či si pripravený?! staráš sa o chalanov, o mňa, fanúšičky aj rodinu! budeš skvelým otcom. spolu to zvládneme."
"Keď myslíš." s chabým úsmevom som sa na ňu usmial a jemne som ju pobozkal. S nášho neskutočne "romantického" stretnutia ma vyrušilo vibrovanie mobilu na ktoré mala číslo len ona, Natasha...